„Je šialené ostať po tomto všetkom presvedčený putinovec,“ vraví Marína Žiaková.

Módna návrhárka Marína Žiaková. Foto: RF – Maruša Michalová

Pochádza zo židovskej rodiny, ktorá sa usadila v sovietskom Rusku, no korene má aj na Ukrajine.

„Antisemitizmus tam bol dosť silný, povedala by som, že až na štátnej úrovni,“ spomína si módna návrhárka Marína Žiaková na detstvo v Rusku, ktoré dnes bombarduje svojho suseda, aby ho vraj „denacifikovalo“.

Hovorí, že hoci študovala dejiny na najlepšej vysokej škole v Sovietskom zväze, o Jozefovi Tisovi a deportáciách židov zo Slovenska nevedela, kým sa sem začiatkom 90. rokov nepresťahovala.   

„O Československu sa písalo ako o bratskom národe,“ vysvetľuje. „Že tu bol Tisov režim, fašistický štát a že Slovensko bolo satelitom Nemecka, to sa u nás v učebniciach pre vysokoškolských študentov nespomínalo.“

Rozpad tohto Sovietskeho zväzu označuje Vladimír Putin za „najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia“.

Marína Žiaková v rozhovore okrem iného hovorí:

  • aké detstvo prežila ako Židovka v sovietskom Rusku;
  • prečo začiatkom 90. rokov odišla žiť na Slovensko;
  • ako sa jej stalo, že sa v 53 rokoch prihlásila na vysokú školu;
  • aký typ ľudí sa k nej chodí učiť po rusky;
  • v čom sa líšia Rusi a Ukrajinci žijúci v Bratislave.

V akom prostredí ste vyrastali?  

Vyrastala som v meste Oriol, leží asi 300 kilometrov južne od Moskvy. Otec pochádzal zo židovskej rodiny zo Sumskej oblasti na Ukrajine, ktorá je teraz totálne zbombardovaná, ako bola naposledy za druhej svetovej vojny.

Mama je z juhu Ruska, kde už pomaly začína Ukrajina. Obaja rodičia boli počas vojny evakuovaní a zoznámili sa v meste, kde som sa narodila.

Oriol má síce toľko obyvateľov ako Bratislava, je to ale skôr šedé a priemerné mesto. Myslím si, že tam je veľa podporovateľov Putina. Je však zaujímavé tým, že sa tam narodilo veľa ruských spisovateľov.

Máte nejaké špecifické spomienky na detstvo v Rusku?

Mám a viackrát si ich sama pre seba dodatočne vysvetľujem. Že som Židovka, som sa dozvedela na ulici, keď po mne kričali päťročné deti. Domov som prišla s tým, že som mame povedala, že Židovkou byť nechcem. Antisemitizmus tam bol dosť silný, povedala by som, že až na štátnej úrovni.

Chodila som do bežnej štátnej školy, ktorá bola oproti nám na tej istej ulici. Bolo pre mňa veľkým odhalením, keď mi mama neskôr povedala, že to bola židovská škola. Budova mala asi štyri poschodia, muselo tam byť veľa židovských detí, aby mohla fungovať ako škola.

Vedľa nej bola krásna stavba, ktorá bola učňovkou. Neskôr som sa dozvedela, že predtým bola synagógou. Za totality však fungovala možno jedna synagóga na celý Sovietsky zväz. Niektorí Židia svoju vieru okrajovo dodržiavali, väčšina však bola asimilovaná. Nemali pre praktizovanie viery možnosti.

Prečo sa vami rodičia o týchto veciach rozprávali až neskôr?

Ja som dokonca aj v dokladoch chcela byť zapísaná ako Ruska, pretože na Židov sa ľudia pozerali inak. Napríklad, v škole deti kričali, že kto teraz vojde do triedy, ten je žid.

Niektoré deti ani nevedeli, že som Židovka a možno ani nerozumeli tomu, čo hovoria, no pre mňa to bola potupa. S mojím výzorom sa dalo ťažko utajiť. Antisemitizmus tam bol cítený stále, muselo to byť v rodinách. Takže rodičia ma chránili.

Na druhej strane, u náš Židov bolo nepísané pravidlo, že národ sa nemá hanbiť a deti preto musia byť veľmi dobrými žiakmi. A naozaj boli, hoci neviem presne, prečo. Vzdelanie je však pre nás prvoradé.

Museli sme byť najlepší, môj brat, Grigorij Mesežnikov, bol celoškolskou hviezdou. Čítal už ako štvorročný, v škôlke potom predčítaval deťom.

Neskôr ste odišli študovať do Moskvy.

Študovala som dejiny na Moskovskej štátnej univerzite a než som prišla na Slovensko, dva roky som si robila postgraduál. Nedokončila som ho, medzičasom som sa vydala a založila si rodinu.  

V Sovietskom zväze bolo nepísané pravidlo, ktoré sa týkalo vysokých škôl – z celkového počtu študentov tam Židia mohli tvoriť len dve percentá. Nechcela som tomu veriť, no v mojom ročníku bolo sto študentov a Židovkou som bola len ja a ešte jeden chlapec z Moskvy.

Na to, aby som sa tam dostala, som dva roky pracovala, aby som získala prax. S ňou mal človek väčšiu šancu. Samozrejme, nie oveľa väčšiu – dostala som sa tam až na tretíkrát.

Boli to ale krásne roky. Moskva je veľkomesto a sú tam teda omnoho väčšie možnosti. Dalo sa chodiť do divadla, do kina, dokonca sme mali filmový klub s filmami, ktoré neboli povolené, napríklad tie od Miloša Formana. V tomto kultúrnom rozvoji sa dalo vyhnúť aj vplyvu totality.

Prečo ste vlastne z Ruska odišli?

Odišla som v roku 1990. Neskôr, keď sa rozpadal Sovietsky zväz, bolo potrebné určiť si nové občianstvo. Vziať si ruské bolo pre mňa neprirodzené, ako Ruska som sa nikdy necítila. Som len nositeľkou ruštiny ako jazyka. Navyše, keďže som Židovka, bolo by to absurdné.

Nedá sa však povedať, že som odišla z nejakého presvedčenia. Až taká odvážna nie som. Väčšina ruských alebo ukrajinských Židov ide do Izraela, keď cítia, že chcú odísť. Je to naša zem, náš štát. Ja s ním však ešte nie som až tak stotožnená.

„O transportoch, ktoré odvážali Židov, som ako študentka najlepšej vysokej školy v Sovietskom zväze nevedela.“ Foto: RF – Maruša Michalová

Povedala by som teda, že som sa presťahovala, nie že som odišla. V roku 1993 sa nám na Slovensku narodil syn, o rok neskôr som získala slovenské občianstvo. Patrím tu k židovskej menšine, ktorá je síce strašne malá, no vďaka Židom z Ukrajiny sa rozrastá.

Bolo niečo, čo vás po príchode na Slovensko prekvapilo?

Hoci som vyštudovala dejiny, najväčším šokom pre mňa bolo, keď som sa dozvedela, čo sa tu dialo počas druhej svetovej vojny. Že tu bol Tisov režim, fašistický štát a že Slovensko bolo satelitom Nemecka. To sa u nás v učebniciach pre vysokoškolských študentov nespomínalo.

O Československu sa písalo ako o bratskom národe. Na univerzite sme mali rok dejiny západných a južných Slovanov, no o transportoch, ktoré odvážali Židov, som ako študentka najlepšej vysokej školy v Sovietskom zväze nevedela.

Neskôr som pracovala pre Nadáciu Milana Šimečku v Dokumentačnom stredisku Holokaustu, Chodila som aj do archívu a pracovala s materiálmi ministerstva vnútra z čias Slovenského štátu. Našla som tam zoznam transportov, každý stál tisíc životov – 25 vagónov po 40 ľudí.

V transporte, ktorý odišiel v roku 1942, som našla brata mojej nebohej svokry. Nemal ani 17 rokov. To bol druhý transport, chlapčenský, prvý bol dievčenský. Vtedy som sa zložila a rozplakala som sa. Povedala som si, že túto tému už viac sledovať nechcem.

Hoci som nezažila to, čo zažili slovenskí Židia, mám z toho traumu. Nemôžem napríklad ani pozerať filmy o holokauste. Bolo teda pre mňa šokom, čo sa dialo na Slovensku a ako sa s tým tá spoločnosť už vyše 70 rokov vysporiadava.

Všetko je to o výchove v rodine. Keď rodičia povedia niekomu, že je „špinavý žid“ alebo „špinavý Róm“, deti to opakujú, hoci nevedia prečo. Nesú si to v sebe ďalej.

Ste módnou návrhárkou a zároveň učíte ruský jazyk. Poďme najprv k návrhárstvu. Ako ste sa k nemu dostali?  

Povedala by som, že náhodne, sama sa tomu čudujem. Keď som sa rozviedla a mala ťažké obdobie, začala som učiť ruštinu na jazykovej škole a postupne som sa pozviechala. Umenie ma vždy zaujímalo a veľa som ho „konzumovala“.

Poznala som na Slovensku veľa umelcov, no umenie som chcela aj študovať. Raz som bola na krste knihy, kde som natrafila na rektora Vysokej školy výtvarných umení. Povedal mi, že si mám pozrieť dvojročné odbory na ich webe, no že sa za nich platí.

Do úvahy prichádzal odevný dizajn. Nie som síce odvážna, ale mám ambície a v sebe takú tú drzosť, že prečo by som to neskúsila.

Aj to, že som študovala na univerzite v Moskve, brali moji moskovskí príbuzní ako drzosť. Hovorili, že ja som tam „vliezla“ z malého mesta a ich, moskovských židov, tam nepúšťali ani do dverí. Na ten odevný dizajn som sa dostala, keď som mala 53 rokov, hoci som nemala žiadne dizajnérske schopnosti.

Aké bolo štúdium?

Prvý polrok bol ťažký, ale bavili ma teoretické predmety. V škole som trávila 40 hodín týždenne. Potom sa to zlomilo a naskočila som na to, čo sa odo mňa žiadalo.

Po dvoch rokoch – v roku 2018 – som mala prehliadku, v roku 2019 aj samostatnú kolekciu v rámci prehliadky najprestížnejších slovenských módnych dizajnérov. Bola venovaná konceptuálnemu umelcovi Júliusovi Kollerovi. Boli na ňu aj ohlasy a prišli aj nejaké objednávky.

Nerozumela som, čo odo mňa ľudia chcú, ja som chcela len prehliadku (smiech). Povedala som si ale, že idem ďalej.

Ďalšia kolekcia bola venovaná slovenskej sochárke Erne Masarovičovej. A keď začala pandémia, Sládkovičova Marína mala 200. výročie, tak som spravila svadobnú kolekciu.

Teraz mám tému „ruská avantgarda“. Viem sa proste trafiť – keď nie sú svadby, mám svadobnú kolekciu a keď je slovo „ruský“ zlé, mám tému ruskej avantgardy. Ale tá za to nemôže.

Baví ma to, čo robím, ale keď sa dejú udalosti ako teraz na Ukrajine, nemám inšpiráciu. Cítim sa taká prázdna, neviem tvoriť. Podobne to bolo, keď vypukla pandémia. Dokázala som akurát tak šiť rúška, vďaka tomu som psychicky prežila.

Keď Putin vyhlási, že Ukrajina nemá právo na existenciu a Ukrajina je staršia ako Slovensko, tak sa môžeme báť aj my. Myslím si ale, že v mojom prežívaní prevažuje zúfalstvo z toho, čo sa deje na Ukrajine, nie strach o to, čo sa môže stať tu.

Poďme teraz k tomu učeniu ruštiny. Moji rodičia ju na základnej škole mali ešte ako povinný jazyk, už dlho to však tak nie je. Kto sú dnes ľudia, ktorí sa chcú dobrovoľne učiť po rusky?

Keď som v roku 2015 začala učiť ruštinu, vedela som, že ľudia, ktorí sa na ňu hlásia, musia mať viac ako 40 rokov. Boli to napríklad ľudia, ktorí mali svoju ruštinu na strašnej úrovni a chceli si ju oprášiť.

Potom bola skupina mladých, ktorí sa chceli učiť po rusky, hoci nevedeli, prečo. Tých som mala najradšej, to bola bezpodmienečná láska. Pretože keď nevieš, prečo ťa to láka, je to láska. Proste sa im ten jazyk páčil. A prichádzalo aj veľa detí.

„Stále mám problém s tým, že keď sa zobudím, hovorím si, že to predsa nemôže byť pravda.“ Foto: RF – Maruša Michalová

Ďalej to boli ľudia, ktorí potrebovali ruštinu k práci. Postupne tu vznikala ekonomická spolupráca s Ruskom. Teraz sa obávam, že prácu mať nebudem. Hoci ktovie, asi polovica alebo aj väčšina Ukrajincov utekajúcich pred vojnou má ruštinu ako materinskú reč.

Medzi tými krajinami sú obrovské väzby. Pred rokom 2014 chodili rodiny bez problémov hore dole.

Spomínate si, kde ste boli, keď vo štvrtok ráno 24. februára vypukla vojna?

Bola som doma. Ešte deň predtým som si písala s bratom (Grigorij Mesežnikov, pozn.), ktorý to čakal. Vie po rusky, číta ruské aj západné zdroje a je teda veľmi dobre informovaný. Ja som tomu ale veriť nechcela.

Vo štvrtok ráno som vstala a ako vždy, zapla som si Teleráno – a zrazu som tam počula svojho brata, ako komentoval, že je vojna. Hneď som mu napísala, mala som z toho triašku.

Rovnako si pamätám rok 2001, keď padli dvojičky, vtedy som dokonca vracala. Dcéra bola práve v židovskej škôlke, ktorá sa pre istotu uzavrela, pretože nebolo zrejmé, čo sa deje.

Myslím si ale, že Ukrajinci na to boli pripravení. Nemajú síce takú armádu, akú má Rusko, ale tých osem rokov po okupácii Krymu sa pripravovali, pretože vedeli, že ich nič dobré nečaká.

Čo ste si pomysleli v tom momente, keď ste dozvedeli o ruskej invázii?

Mám z toho vnútorné triašky. A každý deň to bolo horšie a horšie. Ako všetci ostatní som mala stres aj z toho, keď dal Putin do pohotovosti jadrové hlavice. Hneď na to mi volala dcéra a pýtala sa, či to už letí k nim do Holandska.

Upokojovala som ju a žartom som sa jej pýtala, či počuje sirény, pretože keby letela nejaká raketa, tak by ich počula. Samozrejme, keď som zložila telefón, bola som rozklepaná.

Ďalšou eskaláciou môjho stresu bolo ostreľovanie jadrovej elektrárne v Záporoží. Pamätám si ešte, ako som končila vysokú školu, keď v roku 1986 vybuchol Černobyľ. O tom, čo sa stalo, sme sa dozvedeli až o päť dní neskôr, tajilo sa to.

V Rusku majú zvláštny vzťah zodpovednosti k vlastnej práci. Ruština má historicky slovo „opšina“ (občina), ktoré označuje akési spoločenstvo na dedinách. Akoby sa ľudia spoliehali na ostatných a za veci zodpovedal kolektív.

Možno aj tam je vysvetlenie, prečo majú Rusi tak radi zahraničné výrobky a značky. Prečo nemajú tí oligarchovia a vyššia vrstva jachty v Rusku ale v zahraničí? Prečo nechceli Sputnik ale Pfizer? Svojmu vlastnému totiž neveria.

Stále mám problém s tým, že keď sa zobudím, hovorím si, že to predsa nemôže byť pravda. Mám pocit, že sa mi sníva. A cítim vinu, keď si dám kávu a ľahnem si do postele. Ale takto žiť nesmieme. Po dvoch týždňoch od začiatku vojny som teda išla plávať.

Časť rodiny máte stále v Rusku. Čo hovoria na to, čo sa deje?

Mám tam bratrancov, ale nebola som s nimi v kontakte. Sú odo mňa starší, žijú v Moskve a keď zomrela moja mama – sestra ich mamy – viac sme sa nekontaktovali.

A ešte tam mám sesternicu, s ktorou sme sa po čase našli na Facebooku, učí na nejakej vysokej škole. 8. marca dala status k Medzinárodnému dňu žien. Čo na to človek povie? Mám jej volať, či vie, čo sa deje na Ukrajine?

Volala som len s priateľom, historikom umenia, ktorý žije v Moskve a plánoval sem prísť na mesiac fotografie. Aj on však zrušil výstavu, ktorú v Rusku pripravoval. Prosila som ho, aby prišiel, keby sa cítil ohrozený, no má ruskú manželku, takže by ju asi neopustil.

Nie sú, samozrejme, v takom ohrození ako Ukrajinci, ktorí sú na úteku, ale vnímala som to tak, akoby v takom ohrození boli. Je mi ale ľúto tých Rusov, ktorí premýšľajú a nevolili Putina. Tí za to nemôžu. Za to, čo sa deje, je zodpovedný ruský režim a ľudia, ktorí ho volili.

Putin má vysokú popularitu, vyše 70 percent. Ľudia, ktorých vidíme protestovať, sú len zlomok z toho. V Rusku teda nie je možnosť zmeny zdola. Keď Putin zomrie, bude to zhora.

Čo spravil Putinov útok na Ukrajinu s náladami voči Rusom žijúcim v Bratislave?

Neviem, pretože ich veľa nepoznám ani ich nekontaktujem. Rusi, ktorí sú v Bratislave, sú zväčša bohatí ľudia z Ruska, ktorí si tu založili podnikanie alebo kúpili nehnuteľnosť.

Chcú si užívať vysoký štandard a je to pre nich trochu, akoby sa posunuli na Západ – sú v Európe, no udržujú si väzby s Ruskom. Je to úplne iná sociálna skupina ľudí ako napríklad Ukrajinci, ktorí tu pracujú ako šoféri autobusov alebo vo Volkswagene.

Títo Rusi sú v niečom fascinujúci, pretože keď si ich priateľ a pohostia ťa u seba doma, sú strašne srdeční. No umelo si vytvárajú nepriateľov. Majú v sebe paranoju, ktorá je živená štátnou propagandou.

Mám tu ale jednu známu, ktorá je Ruska. Ona je z tábora tzv. „krymnašistov“, teda ľudí, ktorí hovoria, že Krym je ich. Pri nej som sa ale politike vyhýbala. Bojím sa jej zavolať, ako sa má, hoci sme kamošky a je veľmi ochotná pomôcť.

Napríklad ale, vôbec nepozerá slovenskú televíziu, hoci vie trochu po slovensky a žije tu 35 rokov. Pozerá ruské správy.

Dvakrát som skúsila pozerať to stretnutie Putina s letuškami spoločnosti, ktorú zasiahli sankcie, ale to sa nedá. Keď človek žije v slobodnom demokratickom svete, nemôže tie „bláboly“ ani dopočúvať, lebo sa len nazlostí. Je šialené ostať po tomto všetkom presvedčený putinovec.  

Vám sa nestalo, že by sa na vás ľudia začali pozerať cez prsty?

Mňa tu nikto nevníma ako Rusku. Jednak ľudia vedia, že som sestra Grigorija Mesežnikova a pri ňom je známe, aký má k tejto situácii postoj – a ten máme rovnaký.

Jednoducho, nemáme ruskú identitu. Sme Židia, Európania a máme slovenské občianstvo, pretože sme stotožnení s krajinou, ktorá je založená na demokratických princípoch.

Myslím si ale, že aj vďaka tomu, že Ukrajinci, ktorí utekajú, hovoria po rusky, nebudú Rusov na Slovensku ostrakizovať. Čo je dobré, pretože jazyk za to nemôže.

Marína Žiaková (59) Módna návrhárka, autorka značky MARINÁ. Narodila sa v meste Oriol v ruskej časti bývalého Sovietskeho Zväzu. Vyštudovala dejiny na Moskovskej štátnej univerzite. V roku 1990 sa presťahovala na Slovensko, kde dodnes žije. V roku 2019 bola nominovaná na ocenenie Best Fashion Graduate.

Odoberajte články emailom

    Rozhovory