Tento článok ste mohli čítať aj na Denníku N, s ktorým spolupracujeme.

Módny návrhár Pavel Berky, rodák z Rimavskej Soboty, žije už trinásť rokov v Prahe, kde sa stal semifinalistom súťaže Masterchef. Nedávno vydal kuchársku knihu, ktorá bola ocenená ako jedna z najkrajších českých kníh roku 2021.

Počas vysielania kuchárskej súťaže sa Berky neoficiálne zosobášil so svojím partnerom Matějom Pardusom.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo sa nikdy nenaučil po rómsky, aký kus oblečenia navrhol ako prvý a ako v móde pracuje s rómskymi prvkami, aby sa vyhol stereotypom.

Kde a ako ste vyrastali? 

Boli dve miesta, kde som vyrastal. Jedno bolo na dedine vo Veľkých Teriakovciach na južnom Slovensku. Tam som žil len chvíľu, pretože do škôlky som už nastúpil v Rimavskej Sobote, kam sme sa presťahovali. Potom sme sa znova vrátili do našej dediny.

Máte nejaký silný zážitok z detstva, na ktorý si spomínate, keď sa tam vrátite?

Každý kameň, každý strom vám niečo pripomína. Spomienky mi tam vždy ožívajú. Aj keď sme bývali v Rimavskej Sobote, na víkendy sme chodili do Veľkých Teriakoviec, kde sme sa celá partia detí stretávali a vymýšľali blbosti. Stretávame sa stále, aj keď už niektorí majú deti.

Aké bolo pre Róma žiť v tých časoch v Rimavskej Sobote a Veľkých Teriakovciach?

Nebolo to ničím špecifické, pretože je to kraj, kde je veľa Rómov. V Rimavskej Sobote boli maďarskí Rómovia a ďalšiu polovicu sme zastupovali my Sinti. Žitie s vedomím, že som Róm, nebolo ničím zvláštne. V našej dedine je stále veľká časť našej rodiny. Pripadám si tam najviac doma.

Stretli ste sa so stereotypmi už v detstve?

Áno, určite boli na dennom poriadku. Už počas základnej školy si pamätám, že keď som jazdil autobusom, vždy som mal vedľa seba prázdne miesto. Ľudia radšej stáli. Človek to nejako vytesní. Je to smutné, ale, bohužiaľ, to prestanete vnímať a naučíte sa s tým žiť. Tieto veci sa dejú dodnes, i keď určite menej ako vtedy. Nedeje sa to len v malých mestách, deje sa to aj tu v Prahe.

Pripravovali vás na tieto situácie nejakým spôsobom rodičia?

V istom zmysle áno, pretože rómska výchova celkovo spočíva v tom, že vás hodia do vody, aby ste sa naučili plávať. Rodina vám však poskytuje zázemie, do ktorého sa môžete vrátiť, keď sa budete topiť. Učia vás, aby ste boli silní a boli na to pripravení.

V jednom z rozhovorov ste spomínali, že pre vtedajšiu atmosféru 90. rokov minulého storočia sa vás rodičia báli učiť rómčinu. Bolo to tak aj u iných vašich rómskych spolužiakov?

Áno. Keď sa na to spätne pozerám a spomínam, vnímali to tak všetky deti z našej rodiny. Bratranci, sesternice – nikto z nás nevedel po rómsky. Až neskôr sme sa rómčinu doučili, teda ja ani nie (smiech). Ale ostatní sa ju naučili napríklad z pesničiek. Dodnes však naša mladá generácia nehovorí po rómsky. Myslím si, že určitý blok bol v rodičoch a možno práve preto nevieme po rómsky.

Netúžili ste sa neskôr rómsky jazyk doučiť?

Určite, že hej. Snívam o tom, pretože je to súčasť mňa a nie je úplne správne, keď človek nevie svoj jazyk, ktorý by mohol ovládať. Žiaľ, nemám na to teraz čas a takisto je to niečo, čo momentálne v živote nepotrebujem, preto to vždy odkladám. Samozrejme, sú to len výhovorky. Pár slovíčok a fráz viem, no je to dosť hanba (smiech).

Neskôr ste v Trenčíne chodili na strednú umeleckú školu. Kedy ste v sebe objavili, že vás to ťahá k umeniu? 

Bolo to veľmi skoro. Už na prvom stupni základnej školy som kreslil návrhy modelov odevov. Ešte mi síce nebolo úplne jasné, že to bude módne návrhárstvo, ale umenie – najmä kreslenie – ma bavilo už od detstva.

Pamätáte si na svoj prvý návrh odevu?

So sestrou sme mali každý svoj zošit. Keď sme prišli zo školy, musel som ju nútiť, aby so mnou kreslila návrhy modelov. Potom sme si ich ukazovali a hodnotili navzájom. Spomínam si, že som vždy kreslil overaly. Overal je niečo, čo sa premieta do každej mojej kolekcie. Možno je to niečo, čo vo mne zostalo, a premietlo sa to aj do mojej dospelosti.

Aký bol Trenčín v porovnaní s Rimavskou Sobotou? Ako si spomínate na toto obdobie?

Bol som nadšený, že ma tam vzali, no bol to veľký šok. Jednak sociálny, pretože som bol zrazu vo veľkom meste, kde bolo minimum Rómov. Na celej škole sme boli asi dvaja. Veľkým problémom bolo, že som bol na internáte a domov som dochádzal len na víkendy, pričom v nedeľu som zase cestoval.

Veľmi mi chýbala rodina, zázemie a pohodlie. Preto som strednú školu úplne nezvládal a výkon, ktorý som tam podával, nebol úplne najlepší. Riaditeľka školy mi dokonca povedala, že keby som nebol taký dobrý v talentových veciach, tak by ma dávno vyhodila. To, že som nevedel dobre matematiku, som kompenzoval tým, že som bol asi najlepší vo výtvarnej výchove a v navrhovaní.

Kto alebo čo vás motivovalo, že ste sa rozhodli ísť po základnej škole na strednú?

Vedel som, že chcem ísť na nejakú umeleckú školu, ale asi som sa úplne neodvážil povedať, že ma baví móda. Bol som predsa rómsky chlapec. Všeobecne sa rómski chlapci z deviateho ročníka na také odbory nehlásili. Väčšinou to boli stereotypné mužské práce, do ktorých sa hrnuli. Mal som učiteľku výtvarnej výchovy, ktorá sa odhodlala a povedala mi, že by som mal ísť do Trenčína, že je tam výborná umelecká škola módneho návrhárstva.

Neskôr ste v rámci dobrovoľníckeho programu strávili rok vo Francúzsku. Bolo veľkým kultúrnym šokom, ako sa ľudia správali k menšinám tam a ako u nás?

Vnímam to až teraz s odstupom času. Bol som v malom meste, kde som navštevoval výtvarný krúžok. Na krúžku som učiteľom povedal, že som Róm. Na to mi povedali, že tam Rómovia nie sú súčasťou spoločnosti a že sú na jej okraji. Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, boli Rómovia v tom meste vylúčenou menšinou, neviem, ako je to tam teraz. Odvtedy som tam nebol.

Neskôr som žil aj v Londýne a stále dosť cestujem. Myslím si, že rómska komunita je vždy niečo iné, ako keď sa hovorí o iných menšinách. Zvykli sme si na Arabov, Vietnamcov, ale rómska komunita sa stále vníma úplne inak ako iné menšiny.

Prečo to tak je?  

Myslím si, že je to historicky dané. Rómovia sú tu už veľmi dlho, no štát to od úplného začiatku nastavil zle. Tým sa to pokazilo. Takto sa žilo niekoľko rokov. Je veľmi ťažké zmeniť pohľad Neróma na Róma, ktorého vždy videl vo svetle, aké mu ponúkol štát. V zásade nemôžem úplne hovoriť, že je to veľmi zlé, ale je to zlé. Aj keď sa hovorí, že spoločnosť sa posunula, tak podľa mňa sa veľmi neposunula.

Vnímate to rovnako aj v Prahe, kde momentálne žijete?

Určite. Za posledných 12-13 rokov mám väčšinu skúseností z Prahy. Na Slovensko nechodím často, takže neviem posúdiť situáciu tam. Keď si človek pozrie kauzy, ktoré sa v médiách prepierajú, nemyslím si, že sa to niekam posúva. Vždy sa to nejako ututle a nikto sa tejto témy nechce a nedokáže chopiť.

Ste módny návrhár, no venujete sa aj vareniu. V roku 2021 ste vydali kuchársku knihu, boli ste semifinalistom súťaže Masterchef. Sú tieto dve vaše umenia nejako prepojené? Je trochu vašej módnej tvorby v gastronómii alebo, naopak, kulinárstva v oblečení?

Určite. Ľudia ma často vnímajú len ako návrhára, ale nevedia, že varenie bolo mojou vášňou už od detstva. Nedostal som sa k tomu len tak náhodou – je to niečo, čo som vždy miloval. Spája sa to hlavne s estetikou. Okrem kuchárky vydávam kalendár, do ktorého som sa rozhodol recepty nefotiť, ale ich kresliť. Myslím si, že krásno a estetika varenia sa pekne spája aj s módou. Sú to odbory, ktoré nie sú vyslovene zlučiteľné, ale skvelé jedlo a móda idú dohromady a dajú sa prepojiť.

Takže už odmala ste pomáhali rodičom v kuchyni?

Áno, áno. Pamätám si, že sme nemohli úplne variť, pretože deti v rómskych rodinách variť nemôžu. Keď rodičia neboli doma, pripravovali sme im večere. Myslím si, že kuchyňa je prepájacím miestom v byte alebo v dome, a to nielen v rómskej komunite.

Ako je to s prvkami rómskej kultúry v móde – je ich v porovnaní s minulosťou viac? Vnímate ich aj u iných módnych dizajnérov?

Posledné dva roky sa v móde už veľmi nepohybujem, no myslím si, že my návrhári sa toho trošku bojíme, lebo to môže skĺznuť do šatkového a kvietkovaného klišé, čo asi nie je úplne to, čo dnešná móda chce. Je to o trendoch. Teraz to práve nie je v móde, tak sa to nerobí.

Rómska kultúra je však zaujímavá aj pre dizajnérov vo svete. Možno by však bolo fajn uchopiť vplyv rómskej kultúry v móde aj inak. Možno nejakým modernejším spôsobom. O to som sa pokúšal aj ja vo svojej kolekcii Coming out. No je to ťažké, pretože štýl, akým sa obliekajú dnešní Rómovia, je dosť špecifický a nie každý by sa do toho odvážil ísť.

Aké prvky ste vytiahli do svojej kolekcie, aby ste sa vyhli spomínanému klišé?

Snažil som sa, aby rómska kultúra bola skôr náznakom. Chcel som vystihnúť podstatu odievania, ktorá spočíva v náhodných, spontánnych a nesúrodých kombináciách, farbách a materiáloch. Išlo mi skôr o celkovú atmosféru. Nechcel som používať stereotypné šatky okolo boku, a aj keď som ich zapracoval, podľa strihu by človek neuhádol, že sú tam zakomponované.

Spomínali ste kolekciu Coming out. Bola pre vás móda spôsobom, ako sa vyrovnať s vlastnou homosexualitou? 

Určite bola. Názov Coming out mal byť skôr o tom, že som vyšiel von s tým, že mám rómsky pôvod. Aj keď to, samozrejme, všetci vedeli. No dovtedy som nemal žiadnu rómsku kolekciu, ktorou by som povedal: „Tu to je. Som Róm a inšpiroval som sa rómskou kultúrou.“ Zároveň to určite súviselo aj s tým, že som gay. Aj to sa premieta do mojej tvorby.

Aký bol váš coming out? 

Rodina to zobrala veľmi fajn, tam nebol žiaden problém. Naopak, boli veľmi radi, že je to konečne vonku a že sa netrápim s niečím, s čím by som sa trápiť nemal. Bolo mi jedno, čo si myslia ostatní, záležalo mi len na rodine. Nejako som to neriešil ani v sebe. Vedel som to celkom skoro a naučil som sa s tým pomaličky žiť a pracovať.

Ako na homosexuálne partnerstvá reaguje rómska komunita? 

Myslím si, že reaguje veľmi zle. Homosexualita je v rómskej komunite veľké tabu. Keď sa v rodine objavia nejaké prípady, tak je ojedinelé, že sa k tomu príbuzní postavia pozitívne. Rómovia sú často veriaci a odvolávajú sa na Boha, ktorý to podľa nich zakazuje.

S Matějom (partnerom Matějom Pardusom, pozn.) sme sa s tým stretli, keď sme zverejnili fotky zo svadby, ktorá prebehla v televízii. Videli sme, že 90 percent negatívnych reakcií prišlo práve z rómskej komunity. Myslím si, že je to veľký problém, o ktorom sa nehovorí. Potom to deti v sebe potláčajú a podľa mňa to často potláčajú aj celý život. V rómskej komunite je to naozaj ťažká téma.

Za vašu tvorbu ste získali okrem iných uznaní aj ocenenie Roma Spirit, ktoré podporuje šírenie tolerancie, budovanie rešpektu a zlepšenie spolunažívania. Čo to pre vás znamenalo?

Veľmi ma to prekvapilo. Bol som v šoku, nečakal som to a ani by mi nenapadlo, že sa niekto zamýšľa nad tým, že mi dá nejakú cenu, ktorá by sa navyše týkala tejto témy. Dojalo ma to, pretože človek počas života nevníma, že tým, čo robí, nejakým spôsobom ovplyvnil niekoľko desiatok ľudí. Vďaka tomu si však uvedomí, že by to mal asi robiť ďalej, pretože je to správna vec. Pokračujem v tom, ale nezameriavam sa teraz len na to. Robím to akosi prirodzene, pretože robím to, čo ma baví. Snažím sa to robiť kvalitne a dobre a to je moja cesta, ktorou by som chcel ísť aj naďalej.

Prečo sú podľa vás takéto ocenenia dôležité aj v rómskej komunite?

Sú nesmierne dôležité. V našej komunite potrebujeme ukázať, že aj keď nás pred x rokmi odlúčili z väčšinovej spoločnosti, môžeme sa tam vrátiť. Sme plnohodnotná súčasť spoločnosti. Len treba viac zabojovať a ukázať, že sme tu, že sme dobrí ľudia a že sa tým, čo robíme a ako sa správame, dokážeme krásne vyrovnať ostatným.

Pavel Berky (35) Módny návrhár a kuchár. Pochádza z Rimavskej Soboty, študoval na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe. Medzi jeho známe módne kolekcie patrí kolekcia Adam, Gypsy či Coming out. V roku 2021 vydal kuchársku knihu Kuchárka Pavla Berkyho – Recepty, za ktorú získal ocenenie českého ministerstva kultúry a Památníku národního písemnictví.