Ako dieťa počúvala, že jarovnícki Rómovia nechodia na vysoké školy. Dnes Natália Kalejová študuje na univerzite a chystá sa do sveta.

Špeciálna pedagogička Natália Kalejová. Foto – archív NK

Nesúhlasím s tvrdením, že vzdelanie je zadarmo a dostupné pre každého, hovorí Natália Kalejová. Aby mohla externe študovať, musí popri škole robiť a z platu ešte pomáha starým rodičom, u ktorých vyrastala.

Kedysi mala pocit, že život je k nej nefér, pretože si musela všetko oddrieť. „Potom som si ale uvedomila, oproti koľkým ľuďom som zase privilegovaná ja a môj hnev sa premenil na vďačnosť. Nebudem však klamať, kým som začala rozmýšľať takto, bol to proces.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo život v osade automaticky neznamená zlé životné podmienky, ako sa stala pedagogickou asistentkou, hoci si to predtým nevedela predstaviť a ako vyzeral jej prvý deň v Bratislave.  

Ako si spomínate na detstvo?

Bývala som s babkou a dedkom v osade v Jarovniciach. Boli sme ale riadne začlenení do dediny, nebývali sme niekde na okraji v špine a odpadkoch bez prístupu k vode, ako si to mnohí zrejme predstavia, keď počujú slovo osada. Akurát dedina bola vždy rozdelená na časť, kde bývali Rómovia a časť, kde žili Nerómovia. 

A moje detstvo? Nič mi nechýbalo, detstvo bolo krásne. Bude to znieť ako klišé, ale hneď za domom sme mali pole a les, kde sme sa každý deň vyšantili a večer padli unavení do postele.

Navyše, starí rodičia mali pri dome záhradu s malinami a jahodami, ktoré sme zvyčajne nedočkavo obtrhali ešte nezrelé a potom nás boleli bruchá. (Smiech)

Cítite, že musíte zdôrazňovať, že osada, kde ste vyrastali, nie je na okraji dediny a nežijete v špine?

Áno, cítim. Keď sa na Slovensku povie osada, väčšina majority si predstaví polorozpadnuté chatrče, hromady odpadkov a žiadnu vodu. Bohužiaľ, máme aj také osady a je ich viac, ako by ich malo byť, ale netreba všetko a všetkých hádzať do jedného vreca.

My sme napríklad vodu mali, akurát sme nemali bojler, takže sme si ju museli zohrievať. Ale aj to je veľký pokrok, moja mama vyrastala v horších podmienkach a moji starí rodičia v ešte horších. Mení sa to k lepšiemu.

Po čase sme sa presťahovali do novšieho bývania, kde sme doteraz. Na začiatku sme boli tri sestry, dnes sú už obe mamy. Ja som zdieľala izbu s prostrednou sestrou, táto izba je teraz iba moja. Naša najmladšia sestra spávala so starými rodičmi, lebo sa bála.

U Rómov je však základom všetkého kuchyňa – či už v novších alebo starších domoch. Tam sa všetci stretávajú, varia, jedia, pozerajú spolu televízor, oddychujú. Kuchyňa je prosto srdce domu.

Prečo ste bývali so starými rodičmi?

Bolo to ich rozhodnutie, pretože mame som sa narodila v šestnástich rokoch a ešte sa o mňa nevedela poriadne postarať. Starí rodičia chceli viac detí, nebolo to však možné zo zdravotných dôvodov. A tak keď som sa narodila, dohodli sa s mamou, že ma budú vychovávať. Myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie – pre mňa, aj pre mamu. Bývam s nimi dodnes a považujem ich za svojich rodičov.

Aká bola ich výchova?

Veľmi prísna, obaja sú dosť konzervatívni. Lesk na pery, maľovátka, vyžehlené vlasy alebo krátka sukňa boli napríklad tabu. Vždy som musela byť do určitej hodiny doma a na diskotéky či randenie som si tiež musela počkať.

Na druhej strane, starí rodičia by mi dali aj posledné a vďaka nim mi nič nechýbalo. Viem, že to nemysleli v zlom, len ma chceli vychovávať tým istým spôsobom, ako to zažili oni.

Ste v kontakte aj s mamou?

Sme v kontakte, máme dobrý vzťah ale nepovedala by som, že sme mama a dcéra. Sme skôr dve kamarátky.

O akom povolaní ste ako dieťa snívali?

Veľa som čítala a vždy som si pri tom predstavovala, že som hlavná postava knihy, okolo ktorej sa točí celý dej – princezná, superhrdinka alebo divoška. Nemala som ale špecifické pracovné ambície alebo sny, to prišlo až na strednej škole.

V akom zmysle?

Na strednú školu som chodila do Prešova, 25 kilometrov od Jarovníc. Vtedy som bola prvýkrát mimo našej dediny, takže som sa cítila ako vo veľkomeste.

Škola ma bavila, videla som, že mi to páli. Zmenila som aj partiu. Moji kamaráti z Jarovníc si chceli zakladať rodiny a ženiť sa, ja som cítila, že sa chcem niekam posunúť a cestovať. Nová partia na strednej škole ma začala ťahať po výletoch a ja som bola úplne mimo z toho, že aj takto sa dá žiť.

Vtedy som si povedala: „Moja milá, rozprávky idú bokom, musíš začať zarábať, ak sa chceš niekam posunúť a takto žiť.“ Vreckové od starých rodičov mi už nestačilo a viem, že viac mi dávať nemohli. Napokon, oni boli tiež jednou z mojich motivácií pre zmenu – chcela som im začať prispievať na domácnosť.

Čo bola vaša prvá brigáda?

Cez prvé letné stredoškolské prázdniny som nahovorila kamarátku, aby sme išli do Bratislavy. Myslela som si, že tam si určite niečo nájdeme. Neviem, prečo som bola taká naivná, alebo vlastne – ešteže som bola taká naivná!

Takže sme sa ako dve hrdinky ocitli v hlavnom meste. Nemali sme ani šajnu o tom, ako funguje MHD ­– nikdy predtým sme neboli odkázané iba samé na seba. Našli sme si ubytovanie na internátoch. Mimochodom, keď spomíname internáty, tak tie boli v horšom stave ako niektoré osady. (Smiech)

Začali sme si teda hľadať prácu cez agentúry. Robili sme naozaj hocičo – vykladali sme tovar, predávali za pultom, robili sme barmanky aj čašníčky. Pamätám si, že moja prvá výplata bola vtedy 700 eur, čo bol na tú dobu obrovský peniaz.

Stovku som hneď poslala našim, aby sa išli niekam slávnostne najesť. Nevedela som, čo od radosti a samozrejme som to všetko utratila rýchlejšie, než bolo potrebné. No poučila som sa a domov som sa vrátila s nasporenými peniazmi.

Takto ste pokračovali aj ďalšie letá?

Áno, odvtedy som pracovala každé leto a okrem toho som dostávala prospechové štipendium, takže som sa popri práci aj veľa učila. Myslím si, že takto som sa naučila dobre hospodáriť s financiami a pomáhalo mi to dávať si ciele.

Napríklad, vždy som chcela mať vlastné auto, aby som sa nemusela spoliehať na autobusy. Šetrila som si stovku k stovke a takto som si zarobila najprv na autoškolu, neskôr aj na ojazdené auto. Ďalším míľnikom bolo začať cvičiť, môcť si každý mesiac dovoliť permanentku a popritom aj pomáhať starým rodičom, ktorí sa dostali do zlej finančnej situácie.

Čo je pre vás takýmto míľnikom v súčasnosti?

Vysoká škola. Tá je vlastne dlhodobým cieľom už od deviateho ročníka, keď mi jedna pani učiteľka povedala, že sa ešte nestretla s tým, aby jarovnickí Rómovia išli na univerzity. Povedala to aj napriek tomu, že som bola jednou z najlepších žiačok v ročníku.

Zarazilo ma to vtedy. Pozrela som sa na ňu a povedala, že ja teda mám v pláne ísť na vysokú školu, len ešte neviem, na akú. Vysmiala ma a robila si žarty pred celou triedou, takže sa smiali aj ostatné deti. Našťastie ma to až tak nepoznačilo, skôr som si počas hodiny sama pre seba zahundrala, že nevadí, na univerzitu aj tak pôjdem.

A aj ste išli.

Áno ale, bohužiaľ aj našťastie, externou formou.

Prečo bohužiaľ a prečo našťastie?

Nesúhlasím s výrokom, že vzdelanie je úplne zadarmo a voľne dostupné pre každého. Ako som už spomínala, moji starí rodičia sa ocitli v horšej ekonomickej situácii a preto som cítila potrebu pomáhať im ešte viac. Samozrejme, sama mám vlastné výdavky a chcela som byť finančne nezávislá.

Takže externá forma to je, bohužiaľ, preto, lebo by som rada chodila do školy aj prezenčne, mala vzťah so spolužiakmi, predĺžila si študentský život a odbremenila sa od „dospeláckych povinností“.

Zároveň je externá forma aj mojim šťastím, pretože sa mi podarilo splniť si to, čo som si zaumienila – som študentka univerzity aj keď som Rómka z Jarovníc.

Bolo to pre vás ťažké rozhodnutie?

Nebolo to pre mňa ťažké, lebo som odmalička zvyknutá na to, že nemám všetko naservírované na zlatej tácke. Keď niečo chcem, musím sa o to postarať sama.

Akurát som najprv cítila drobnú krivdu, že musím pri každom kroku rozmýšľať o tom, či sa mi niečo oplatí alebo neoplatí a či si to môžem dovoliť. Ak si niečo kupujem, viem, že potom nemôžem mať niečo iné, no niekedy vidím, že niekto iný ma všetko len tak.

Na osemnástku dostane auto, vreckové dostáva ako ja výplatu, cez rok absolvuje päť dovoleniek, lyžovačky a ešte si to nezabudne zdokumentovať na sociálne siete a prezentovať to spôsobom, akoby to bol bežný štandard každého z nás.

Alebo keď sa spolužiačky rozprávali o tom, ktorú voňavku si kúpia na Vianoce, „vygúglila“ som si značky a zistila, že všetky stoja vyše sto eur. Keď som si predstavila, čo všetko by som za tých sto eur mohla mať…

To ma strašne štve. Kedysi som mala depresie z toho, aký vie byť život nefér – niekomu všetko padá do lona a ja si všetko, čo mám, musím odmakať. Potom som si ale uvedomila, oproti koľkým ľuďom som zase privilegovaná ja a môj hnev sa premenil na vďačnosť. Nebudem však klamať, kým som začala rozmýšľať takto, bol to proces.

Asi nemáte rada vety typu Keď sa chce, tak sa dá alebo Ako si človek zariadi, tak to má?

Ach jaj, tieto citáty z motivačných stránok na sociálnych sieťach mám najradšej. (Smiech)

V niečom sú však pravdivé, vo veľkej miere to stojí na človeku samotnom. My z minorít alebo z horších sociálnych pomerov možno bojujeme ešte o niečo viac. Pre nás je aj 40 eurové štipendium na základnej škole dosť. A z rovnakého dôvodu aj popri práci na plný úväzok a škole stále beriem jednodňové brigády, ako napríklad rátanie hlasov vo volebnej komisii.

Viem totiž, že by som sa mala oveľa horšie, keby som to nerobila, pretože nie je šanca, že by starí rodičia vedeli všetko pokryť sami a už sa nechcem ani uskromňovať. Som hrdá, na to, čo som zatiaľ dosiahla.

Podobné motivačné reči ale vypúšťam, ak prichádzajú od ľudí, ktorí v živote nič nedosiahli sami a radi sa predvádzajú tým, čo majú ich rodičia. Viac ma ale vedia nahnevať iné veci.

Aké?

Keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka. Napríklad reči typu, aké je úžasné, že ako Rómka chodím na vysokú školu, alebo že som iná ako ostatní Rómovia. Toto by niekto povedal nerómskemu dievčaťu? Samozrejme, že nie.

To mi pripomína reakcie niektorých našincov po príchode ľudí z Ukrajiny.

Presne niečo také! Lebo niektorí z nich prišli v značkovom oblečení a na dobrom aute. Neviem, či sa utekajúc mali ešte vyváľať v blate a vymeniť džíp za ojazdenú favoritku.

Po zvážení všetkých pre a proti ste sa teda rozhodli pre externé štúdium?

Áno. Povedala som si, že po strednej škole si dám rok pauzu, budem pracovať a potom sa prihlásim na univerzitu. Medzičasom som sa rozhodovala, ktorý odbor budem študovať, keďže som rozmýšľala nad viacerými.

Najprv ma zobrali do banky, čo vtedy bolo moje vysnívané zamestnanie – chodila by som do roboty v kostýmoch a košeliach a cítila by som sa veľmi dôležito. (Smiech) No prišla pandémia a s ňou aj hromadné prepúšťanie, ktoré sa dotklo aj mňa – na miesto som ani nenastúpila.

Potom mi ponúkli pozíciu pedagogickej asistentky u nás v škole v Jarovniciach, čo prinášalo viacero výhod – stabilný príjem, istotu práce na dlhšie obdobie aj to, že som nemusela dochádzať ďaleko. Zo začiatku som to nevidela reálne, lebo k deťom som predtým nemala žiadny vzťah.

No asi si vás celkom získali, keďže ste v škole doteraz.

Zo začiatku to bolo ťažké, pretože som k deťom naozaj nemala žiadny vzťah. Presviedčala som sa, že musím vydržať a nájdem si niečo iné. Postupom času som pookriala, no stále som rozmýšľala, čo pôjdem študovať. Zlom prišiel na konci školského roka, keď mi moji žiaci vyrobili srdiečko, do ktorého napísali, že za všetko ďakujú a vystískali ma. Vtedy sa vo mne niečo pohlo. Vravela som si, že možno to s tými deťmi nie je až také zlé, ako som čakala. Ďalší školský rok som teda nastúpila znova.

A ešte ste sa aj rozhodli vyštudovať pedagogiku.

Veď toto, kto by to bol čakal? Keď som na konci roka videla, že žiaci, ktorí mali problém prečítať vetu, začali čítať knihy, alebo že viacerí „päťkári“ sa na niektorých predmetoch „vyšplhali“ na dvojkárov, bola som namäkko.

To bol moment, keď som si povedala, že nikto z nich nemôže skončiť s päťkami a prihlásila som sa na externé štúdium pedagogiky na Prešovskej univerzite. V prvom rade sa však zmenila moja motivácia. Už ňou sú deti – určite nie plat. Myslím si ale, že ľudia pracujúci v školstve si zaslúžia omnoho vyššie mzdy.

Aká je náplň práce pedagogickej asistentky? Ako vyzerá váš bežný deň? 

Náplňou mojej práce je pomáhať žiakom, ktorí potrebujú nejakým spôsobom podporiť. Buď kvôli tomu, že majú napríklad poruchu pozornosti, sú dyslektici, dysgrafici, ich prvým jazykom nie je slovenčina alebo im učenie vo všeobecnosti ide z nejakého dôvodu ťažšie. Pracujem s nimi individuálne, aby stíhali so zvyškom triedy. Aby sa pred ostatnými nehanbili čítať, písať či počítať.

Riadim sa podľa rozvrhu a toho, čo má v pláne triedna učiteľka. S ňou si dohodnem učebné látky aj to, na čo sa na hodine najviac sústrediť. Radím sa aj so psychologičkou, najmä keď nie je jasné alebo špecifikované, či a akú poruchu žiak alebo žiačka má. 

Pred každou hodinou si robím prípravu, vyrábam si vlastné pomôcky a materiály. Momentálne pracujem s piatimi žiakmi, ktorí potrebujú špeciálny prístup.

Je niečo, čo ste sa, naopak, naučili od detí vy?

Naučila som sa „neposudzovať knihu podľa obalu“, a tiež, že sme si všetci rovní. Oni totiž neriešia, kto má lepšie oblečenie a modernejšiu školskú tašku. Ani si nezávidia krajšie sponky vo vlasoch. A ešte som sa naučila tešiť sa z maličkostí – napríklad, keď žiaci prvýkrát napíšu bez chyby svoje meno a priezvisko alebo dostanú jednotku z písomky.

Aj ľudia na Slovensku by sa mohli inšpirovať neposudzovaním knihy podľa obalu. Na Rómov a vo všeobecnosti na ľudí, ktorí sú odlišní, sa totiž pozeráme ako na hrozbu.

Raz som na autobusovej stanici v Sabinove stretla černocha a ľudia okolo išli na ňom oči nechať. Ešte si aj šepkali, čo tu asi robí a či ich nenapadne.

Inokedy sme zasa išli s deťmi z centra mládeže, kde občas vypomáham, na výlet do Tatier. Cestovali sme vlakom, no všetci nemohli sedieť pri sebe, takže niektoré deti sedeli pri neznámych cestujúcich. Tí sa odťahovali, zapchávali si nos a vymieňali si znechutené pohľady. Zdôrazňujem ale, že deťom nič nebolo. Boli čisté, umyté a správali sa dobre. Veľa z nich nepovedalo ani slovka, lebo boli v úžase z toho, že sú prvýkrát vo vlaku a mimo Jarovníc.

Bolo mi to veľmi ľúto. Úplne zbytočne ich to poznačilo do budúcna. V tejto krajine máme obrovský problém s inakosťou.

Chcete pri povolaní pedagogickej asistentky zostať aj naďalej?

Myslím, že áno. No predtým by som rada išla na dlhší pobyt do zahraničia a zdokonalila si angličtinu, pretože bez nej sa v súčasnosti nezaobídem. Chcem využiť aspoň dva Erasmus+ pobyty v zahraničí a spoznať ľudí z iných krajín a ich kultúry. Takisto chcem sama na vlastnú päsť pobehať Európu a potom možno aj iné časti sveta. Keď to dosiahnem, budem pripravená usadiť sa a znova sa naplno venovať deťom v škole.

A nedávno som sa pridala do projektu Mediálny inkubátor, ktorý dáva priestor Rómom zo Slovenska a Česka, aby sa mohli vyjadriť k minoritným témam. Zvyčajne sa k tomu vyjadruje najmä majorita a nie vždy úplne korektne.

Dostala som sa k tomu úplnou náhodou cez inzerát producentky Magdy Kmeťkovej, ktorý mi preposlal priateľ. Napísala som jej a okamžite som dostala spätnú väzbu, že by sa potešili spolupráci.

Vďaka projektu sa učím viesť rozhovory, natáčať, strihať, pracovať s technikou a mnoho iného. A zistila som, že ma baví aj moderovať a písať príbehy. V tom chcem určite pokračovať, bol to aj jeden z dôvodov, prečo som sa zúčastnila aj Akadémie menšinovej žurnalistiky portálu Romano fórum.

Natália Kalejová (23) Pochádza z Jarovníc na východnom Slovensku. Absolvovala strednú školu v odbore podnikanie v remeslách a službách, momentálne je externou študentkou Prešovskej univerzity, kde študuje predškolskú a elementárnu pedagogiku. Popri tom pracuje ako pedagogická asistentka na základnej škole v Jarovniciach, spolupracuje na projekte Mediálny inkubátor a počas leta dobrovoľníči ako animátorka v detských táboroch.


Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Odoberajte články emailom

    Rozhovory