Ovplyvnilo ma to najmä psychicky, skončil som na farmakoterapii u psychiatra, vraví o svojom detstve Marcel Karvay.

Študent Marcel Karvay. Foto – archív MK

Marcel sa narodil do etnicky zmiešanej rodiny – otec je Róm, matka Nerómka. Vyrastal v domácnosti, kde nemali elektrinu, kúrili kachľami a prali ručne, často len v studenej vode. „Často sme strádali na jedle, keďže jediný zdroj príjmu boli otcove brigády, ktoré boli veľmi sporadické,“ spomína si.

Ako tínedžer si začal uvedomovať, že je gay, takže okrem poznámok na rodinný pôvod počúval aj narážky na svoju queer identitu. „Začalo sa pri mojom mene skloňovať slovo buzerant,“ vraví.

V rozhovore okrem iného hovorí, prečo za ťažké detstvo viac neviní svojich rodičov, ako sa mu podarilo vymaniť z toxického prostredia a čo by mu pomohlo v zlomových situáciách.

V akom prostredí ste vyrastali?

Vyrastal som v etnicky zmiešanom prostredí a v prostredí generačnej chudoby. Matka je Nerómka, otec Róm. V mladšom detstve sme bývali v polorozpadnutom dome v Moravskom Lieskovom, kde nebola voda ­– len studňa na ulici. Rok po narodení sestry sme sa presťahovali do rómskeho geta v Novom meste nad Váhom. Otca tam však podviedli a o domov sme prišli.

Išli sme bývať k babke z otcovej strany, tam však nastávali konflikty. Neskôr nám bol znova pridelený byt v spomínanom gete. Väčšinu rokov sme tam prežili bez elektriny. Kúrili sme kachľami a po drevo sme často chodili s károu na asi dva kilometre vzdialenú skládku odpadu. Prala väčšinou mama ručne, keď nebolo dreva, tak aj v studenej vode. Kúpanie bolo tiež problematické. Varilo sa na kachliach alebo na plynovej bombe. Po večeroch sme si svietili sviečkami.

Často sme strádali na jedle, keďže jediný zdroj príjmu boli otcove brigády, ktoré boli veľmi sporadické. A nie, nedostávali sme špeciálnu podporu od štátu, ako si to predstavujú mnohí ľudia. Ani ubytovanie sme nemali zadarmo.

Ako vás ovplyvnilo detstvo v generačnej chudobe?

Mal som napríklad problém s adaptáciou v škole, pretože som spolužiakom smrdel. Niekedy som mal som vši, a tým pádom sa zo mňa stával vyvrheľ. Šikana bola akoby bežnou súčasťou môjho života. Ovplyvnilo ma to hlavne po psychickej stránke. Celý tento náročný štart do života mal pravdepodobne za následok, že moje – predovšetkým mentálne – zdravie chradlo, až som napokon skončil na farmakoterapii u psychiatra.

Kde dieťa vyrastajúce v takomto prostredí hľadá nádej?

Nemal som „nádej“, bol som tak vychovaný a myslel som si, že tak raz aj zomriem. Necítil som sa dobre ale myslel som si, že to tak má byť. Veľa ľudí v gete žilo podobne ťažko ako my, akoby to bol náš údel. Nádej na lepšie vyhliadky mi svitla, až keď som opustil domov. Aj keď som vedel, že sa budem musieť ešte viac pretĺkať životom, akosi to stálo za to – nemal som čo stratiť.

Ako bola základná a stredná škola, do ktorej ste chodili, pripravená na vyučovanie detí z chudobného prostredia?

Nijak špeciálne. Istého času tam fungoval program, v rámci ktorého boli dostupné obedy pre deti za pár korún, no nebolo to pre nás efektívne, keďže ani tých pár korún sme nemali. V stredoškolskom období sa tento scenár opakoval. Nedostatok financií pre mňa znamenal veľký problém.

Napríklad, študoval som odbor, kde bolo potrebné skladať sa každý týždeň na varenie. Namiesto nádeje, že by mi nejaký pedagóg pomohol situáciu riešiť, prišlo sklamanie. Učiteľka mi po mojom vysvetlení odvrkla, aby som si našiel inú školu. Nezmohol som sa na nič iné, len na plač. Nakoniec som z tej školy odišiel.

Ste Róm aj človek z LGBTI+ komunity. Aké prostredie ste ako človek z týchto dvoch menšín našli na základnej a strednej škole?

Pôsobenie na školách sa spájalo so šikanou nielen zo strany rovesníkov, ale aj niektorých pedagógov. Osočovali ma za to, kým som a odkiaľ pochádzam. Šikana za homosexualitu prišla až neskôr, na strednej škole, kde sa začalo skloňovať pri mojom mene slovo „buzerant“.

Čo pre vás znamená rómska identita?

Rómstvo je významnou súčasťou mojej identity a je pre mňa dôležité. Či už ide o rómsky temperament a pohľad na svet, zvyky, kuchyňu, kultúru, históriu alebo jazyk. Vo svojej podstate je to unikátne dedičstvo. Avšak situácia, v akej sa dnes Rómovia a Rómky na Slovensku nachádzajú, vytvára dojem, že sme len „neprispôsobiví ľudia“. Preto bolo Rómstvo aj u nás niečo, čo by sme druhým radšej neprezrádzali. Niečo, za čo sme sa hanbili. Radšej sme chceli byť ako gadžovia.

Marcel Karvay. Foto – archív MK

Aké ďalšie identity ako človek máte, ktoré možno vaše okolie pod tými inými prehliada?

Ľudia niekedy prehliadajú to, že som Róm, keďže mám svetlejšiu farbu pleti a Rómov si stereotypne spájame s tmavšou pokožkou. Prehliadajú aj to, že som gay – asi preto, že sme zvyknutí predpokladať sexuálnu orientáciu podľa domnelých stereotypných charakteristík.

A takisto nevidia, že som neuro-divergentný, a teda predpokladajú, že môj mozog funguje rovnako ako ten ich. Mnohí sa tiež so mnou porovnávajú – čo si myslím, že je prirodzené – no nevidia moju minulosť, ktorá je pre mňa handikepom.

Kedy ste si začali uvedomovať, že možno patríte k LGBTI+ komunite?

Začal som si to uvedomovať v stredoškolskom období. Hoci moje nevinné detské lásky boli len zriedkakedy dievčatá, akési pomenovanie tohto javu nastalo až v puberte. Raz mi ako dieťaťu matka pri jednej príhode „vysvetľovala“, že muži majú radi ženy a naopak. Ja som názoru, že ľudia majú radi ľudí. A je jedno, ako veľmi a či je to kamarátska alebo romantická láska. Ako môžeme lásku limitovať len na určité formy? Ak nikomu neubližujeme, je to číry nezmysel.

Aký bol váš coming out?

U mňa nastal tzv. outing (verejné oznámenie identity bez súhlasu dotknutej osoby, pozn. redakcie), nie coming out, pretože som to povedal len krstnej mame. Ona to povedala jej mame a tá zasa môjmu otcovi. Možno je aj dobre, že to ďalej povedala krstná. Keď ma prijala ona – človek, ktorý má u druhých rešpekt –, snáď to vďaka tomu nemalo až také negatívne následky. Ale doma to bolo brané ako hanba, zlyhanie a v neposlednom rade ako hriech.

Ako reagovalo na outing vaše okolie?

Kamaráti sa so mnou prestali baviť, jeden si zo mňa robil srandu. Rodičia sa najprv nevyjadrovali, neskôr mi predovšetkým otec dával najavo svoj nesúhlas. U nás v gete som si našiel kamaráta, ktorý bol tiež gay. To mi veľmi pomohlo, keďže som sa pred ním nemusel pretvarovať a nebol som v tom sám.

Módny návrhár Pavel Berky nedávno v rozhovore pre Romano fórum povedal, že homosexualita je v rómskej komunite veľké tabu. Máte aj vy takúto skúsenosť?

Nemám skúsenosť, že to je tabuizované. Rómovia vedia, že homosexuáli existujú, ale nie je to prijaté ako prirodzená súčasť ľudí – je to brané ako hriech a zlyhanie muža respektíve ženy.

Čo vám behalo hlavou, keď ste sa dozvedeli o teroristickom útoku a vraždách pred Teplárňou?

Najskôr som tomu nemohol uveriť. Bol som zhrozený, frustrovaný, deprimovaný. Pýtal som sa sám seba, čo ešte sa musí stať, aby sme si uvedomili, že queer ľudia nie sú nepriateľmi spoločnosti. Sme naozaj taký zaslepený národ?

Cítite sa dnes na Slovensku bezpečne?

Necítim sa bezpečne, no za naše práva a bezpečnosť som vždy pripravený bojovať. Paradoxne, vo všeobecnosti panuje predstava, že učíme deti aby neubližovali druhým a aby sa zastali slabších. A pritom ako dospelí to nerobíme. Tých, čo to robia, je stále málo. To sú práve aktivisti, ku ktorým sa radím aj ja.

Vám sa napokon podarilo vymaniť z prostredia generačnej chudoby. Ako?

Vedel som, že ak chcem ísť na strednú školu, z prostredia, v ktorom som žil, to nedám. Musel som si sám zabezpečiť finančný príjem aj ubytovanie. Preto som sa aj po nezhode s rodičmi na prelome 16-17 rokov rozhodol odísť z domu. Vtedy som už mal brigádu, z ktorej som si zaplatil internát, a tak som si zobral pár vecí a viac som sa nevrátil.

Strednú školu ste však napokon dokončili. Ako a kde?

Po odchode som býval na internáte vo Vrbovom, kde som chodil aj do školy. Pracoval som po brigádach, kde sa dalo, často som mal aj dve-tri. Takmer celé štyri roky môj život vyzeral tak, že som zo školy dochádzal na pár hodinovú brigádu do Piešťan a cez víkend som zasa brigádoval v Novom Meste nad Váhom.

Mal som aj obdobie, keď som pracoval nočné a rovno z nich som chodil do školy. To bolo naozaj náročné. Neskôr som však dostával sociálne štipendium, čo bolo pri veľmi dobrom prospechu asi cca 45 eur. Vďaka tomu sa mi trošku uľavilo, lebo som mal istotu, že aj keby sa niečo stalo, nebudem úplne na nule.

Dávali ste niekomu za vinu to, aký náročný ste mali štart do života?

Po odchode z domu som si začal uvedomovať‘ mnohé krivdy, ktoré sa mi stali. V prvom rade som vinil rodičov, ale časom som si uvedomil, že aj oni boli obeťami systému, ktorý robí z bohatých ešte bohatších a z chudobných ešte chudobnejších – a to nielen finančne.

Začal som sa zaujímať aj o rómsku históriu a pochopil som, že dnešné postavenie Rómov v spoločnosti je výsledkom dávneho a opakovaného procesu odopierania základných práv a neľudského zaobchádzania. Prestal som teda ukazovať prstom na rodičov, pretože aj oni sú napokon výsledkom tejto dlhoročnej diskriminácie na systémovej úrovni. A koho teda viním?

V skratke – systém, ktorým sa ako obrovsky neviditeľný had tiahne nespravodlivosť spôsobená našou nevedomosťou a arogantným predstieraním, že niečo vieme. Robíme to tak, že si vymyslíme sériu lží, ktoré opakujeme dovtedy, kým sa nestanú pravdou.

Pomohol by praobyčajný súcit a empatia. Na Slovensku máme akosi všetci plné ústa kresťanstva, ale len keď chceme vyzerať, že my sme tí vyvolení, ktorí poznajú pravdu o svete.

Keď príde na praktizovanie bezpodmienečnej lásky ako základného kameňa Kristovho učenia, zrazu tu niekto interpretuje Bibliu nesprávne. Je to teda asi skôr o starom známom, že kto chce psa biť palicu si nájde. Potom sa ale načudujme, že nás ten „pes“ niekedy pohryzie.

Keď sa pozriete spätne na momenty, keď ste ako dieťa a tínedžer potrebovali pomoc od učiteľov, školských psychológov alebo štátu – čo a kedy by vám v zlomových momentoch pomohlo?

V tej dobe som nezažil školského psychológa. Čo sa týka pedagógov, určite by pomohlo, keby nezatvárali oči pred nespravodlivosťou páchanou na deťoch a využívali mechanizmy, ktoré majú k dispozícií na riešenie situácií.

Ďalej, je veľa vecí, čo by mal urobiť štát, aby zlepšil životy ľudí. Jednou z nich je napríklad adresná pomoc ľuďom „v hmotnej núdzi“, čo je pekné označenie pre praobyčajnú chudobu. Aj mňa laika napadá niekoľko mechanizmov, ak by na to bol priestor. Ale politici by mali byť bystrejší než ja.

Pracujete vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Čo presne tam robíte?

Pracujem na úseku informačno-edičnej činnosti. Mám na starosti správu a chod odbornej knižnice a fondu psychologických testov – teda akvizíciu, signovanie a spravovanie databáz, ale aj pôžičky, rešerše, preklady pre našich výskumných pracovníkov a pracovníčky i verejnosť, predovšetkým pre študentstvo psychológie.

Na túto činnosť som si dorábal knihovnícke vzdelanie. Som tiež zodpovedný za distribúciu našich autorských psychologických testov a publikácie Psychológia a patopsychológia dieťaťa. Podieľam sa aj na príprave každoročnej online konferencie pre študentov a študentky psychologických, pedagogických a sociálnych smerov.

Okrem toho študujete pedagogiku na Trnavskej univerzite. Čo to pre vás znamená?

Znamená to pre mňa veľa, lebo viem, že ak pôjdem touto cestou, môžem pomôcť mnohým deťom. Chcel by som byť pedagógom, ktorému záleží na tom, akú majú deti kvalitu života, a ktorého zaujíma, čo sa dá urobiť, aby bol ich život lepší.

Marcel Karvay (31) Narodil sa v Trenčíne, vyrastal v Novom Meste nad Váhom. Aktuálne žije v Bratislave, kde pracuje vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Zároveň študuje pedagogiku na Trnavskej univerzite.

Kde ako dieťa či mládežník hľadať pomoc

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na redakcia@romanoforum.sk.

Odoberajte články emailom

    Politika