„Nehovorila som svojmu okoliu, ako sa cítim, vypísala som sa z toho,“ vraví študentka gymnázia Jana Plešková.

Foto – archív Jany Pleškovej

Tento článok ste mohli čítať aj v Denníku N, s ktorým spolupracujeme.

„Vravela som si, že si zo mňa naozaj robia dobrý deň,“ hovorí Jana Plešková o momente, keď jej zavolali z USA, aby jej ponúkli štipendijný pobyt na strednej škole v Severnej Karolíne.

Teraz chodí na slovensko-španielsku sekciu Gymnázia Mikuláša Kováča v Banskej Bystrici, odkiaľ pochádza. „Bývam v civilizovanej osade kúsok od centra mesta. V podstate je to jedna ulica, na ktorej bývajú iba Rómovia, preto ju volajú osada,“ rozpráva. Popri škole hrá v rómskom divadle, píše poéziu a pracuje ako dobrovoľná poradkyňa pre rómske deti, ktoré vyrastajú v náhradných nerómskych rodinách.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

  • prečo jej kamaráti vyčítali, že nie je dostatočne „rómska“,
  • čo prežívajú rómske deti v nerómskych rodinách,
  • ako sa dostala na študijný pobyt do USA
  • a v čom by sa mohlo slovenské školstvo inšpirovať americkým.

Robíte toho veľa a v rôznych smeroch. Mali ste odmalička toľko aktivít?

Odjakživa som chodila na husle. Neznášala som ich, pretože ma do toho nútili. Bol to klasický stereotyp – si Rómka, takže máš hudobný sluch a musíš na niečom hrať. Preto pôjdeš na konzervatórium a potom do kapely.

Takto to videla moja rodina, no ja som to tak nechcela. Hľadala som aktivity, ktoré boli od huslí čo najviac vzdialené. Veľmi ma ovplyvnilo aj to, že som vyrastala v rómskej osade a moji rómski kamaráti ma nebrali ako rovnocennú.

Prečo?

Síce som v osade vyrastala, no celý život som sa väčšinu času pohybovala v nerómskej komunite. Moji rómski kamaráti to nevedeli pochopiť. Preto bolo pre mňa ťažké zlúčiť dva životy, ktoré boli také rozdielne. Chcela som sa im zapáčiť, no po čase ma toto „vtieranie“ prešlo. Povedala som si, že ak ma nechcú takú, aká som, nebudem sa viac snažiť. Vtedy som začala robiť ďalšie veci – písať, maľovať, veľa čítať.

Kamaráti vám vyčítali, že nie ste dostatočne „rómska“? Čo im prekážalo?

Vraveli, že sa vraj správam ako „gadžovka“. Mali sme rozdielne záujmy a celkovo smerovanie. Ich to ťahalo viac k manuálnym činnostiam a zábave, u mňa bola vždy prvoradá škola.

Po škole som musela ísť na husle, kde som bola do šiestej večer, a potom som si do ôsmej robila úlohy. Keď som sa pozrela z okna, moji kamaráti sa bavili na ulici.

Nemrzelo vás to?

Zo začiatku veľmi. Chcela som sa zmeniť, a tak som sa začala inak obliekať. Nosila som tepláky a mikiny, veľa som sa maľovala a počúvala som inú hudbu. No naše záujmy boli napriek tomu odlišné, a tak som pochopila, že aj tak nebudem ako oni.

Spomínali ste, že ste začali písať. Chceli ste touto formou dostať zo seba pocity?

Áno, preto aj píšem poéziu. Viem tak do toho vložiť čo najviac zo seba. Nehovorila som svojmu okoliu, ako sa cítim, vypísala som sa z toho. Snažím sa, aby čitatelia vycítili moje pocity a nálady. Niektorí mi povedali, že sa v mojich básňach našli. Málokedy píšem, keď som šťastná. Moje básne sú väčšinou pochmúrne.

Vďaka mojej tvorbe ma našiel aj náš rodinný kamarát, ktorý vedie rómsky literárny klub Rolik. Vydávajú knižné zbierky, v ktorých doteraz publikujem.

Foto – archív Jany Pleškovej

Zmierila sa rodina napokon s tým, že nebudete hrať na husliach?

Skončila som s nimi v ôsmej triede, keď bolo načase vyberať si strednú školu. Rodičia trvali na konzervatóriu, s čím som absolútne nesúhlasila. Nechcela som sa na celý život upísať husliam, už som ich mala vyše hlavy.

Dokonca som nejaký čas hrávala volejbal, no aj tam mi učitelia hovorili, aby som si dávala pozor a nezlomila si prsty, veď hrám na husliach. Vždy sa všetko točilo okolo nich.

Všetkým som sa však vzoprela a dala si prihlášky na španielske, anglické a čínske bilingválne gymnáziá. Prijali ma všade a ja som sa rozhodla pre španielčinu.

Keďže ste spomínali, že bývate v osade – nie je náročné dochádzať do školy?

Bývam v civilizovanej osade kúsok od centra mesta. V podstate je to jedna ulica, na ktorej bývajú iba Rómovia, preto ju volajú osada.

Počas strednej školy ste začali spolupracovať s neziskovou organizáciou Eduma. Ako ste sa k nim dostali?

V pätnástich som začala spolupracovať s Divými makmi, kde pomáhajú rómskym deťom zo znevýhodneného prostredia rozvíjať ich talent. Vďaka nim som sa stretla s Janette Motlovou, riaditeľkou Edumy, ktorá nám pripravila takzvanú živú knihu, a teda porozprávala o svojom živote. Veľmi ma to zaujalo, lebo z Janette sršala energia a radosť zo života. Dali sme sa do reči a povedala mi, že má pre mňa „využitie“, na ktoré si mám počkať. Tak som pol roka čakala a potom som sa v šestnástich pridala k Edume. Pohybovala som sa tam najmä medzi staršími, čo mi dalo veľa skúseností, a neskôr som sa stala súčasťou projektu dobrovoľných poradcov. (Janette Motlová je dnes riaditeľkou Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie a kandidovala za detskú ombudsmanku – pozn. red.)

Stali ste sa poradkyňou pre rómske deti vychovávané nerómskymi rodičmi.

Som poradkyňou kamarátkou pre rómske deti vyrastajúce v nerómskom prostredí. Mnohé si všímajú odlišnosti medzi nimi a ostatnými a často ich nevedia pomenovať. Som tu pre nich, aby som im pomohla špecifikovať tieto rozdiely a aby som im ukázala, že vôbec nie je zlé, ak je ich pleť inej farby alebo ak sú celkovo iní.

Niekedy rómske deti reagujú výbušne alebo agresívne na poznámky ostatných a potom sú spätne nespokojné so svojou reakciou. Alebo sa mi ozvú rodičia, ktorí si nevedia poradiť. Spoločne to deťom odkomunikujeme, aby bola ich reakcia nabudúce pokojnejšia.

Viem dieťaťu poradiť lepšie, pretože sama som si tými vecami prešla. Som rómske dieťa, no na rozdiel od niektorých iných rómskych detí mám aj rodičov Rómov. Stretávala som sa s rasizmom a veľakrát som nevedela, ako reagovať – musela som sa poradiť s rodinou.

Dieťa v nerómskej rodine to má však ťažšie, pretože sa s tým musí vyrovnať samo. Jeho adoptívni rodičia podobné skúsenosti nemajú. Vtedy sa môžu obrátiť na mňa. Ale napríklad aj vtedy, keď chcú pripraviť tradičné rómske jedlo.

Nežiarlia na vás rodičia týchto detí? Neboja sa, že budete ich dcére alebo synovi bližšou osobou než oni sami?

Nemyslím si to. Snažím sa vždy spolupracovať s dieťaťom aj s rodičmi. Sme vopred dohodnutí, kedy si s dieťaťom voláme, a ak sa deje niečo akútne, ozve sa mi rodič, a nie syn či dcéra.

Keď mám stretnutie iba s dieťaťom, vždy po ňom napíšem rodičom email. Zhrniem pre nich, o čom sme sa rozprávali, čo sa mu alebo jej páčilo a čo nie. Oni sa s dieťaťom ešte dodatočne sami porozprávajú.

Deti ma vždy volajú kamarátka, aby sa vedelo, že sme kamaráti, no nie rodina. Máme blízky vzťah, ale musia tam byť hranice.

Rozhodujete sa sama, s ktorými deťmi a rodinami chcete spolupracovať?

Zo začiatku to tak bolo. Mávali sme školenia, kde sa stretli poradcovia aj rodiny. Komunikovali sme medzi sebou, a keď to medzi dieťaťom a poradcom „kliklo“, tak sme sa rozhodli, že bude „naše“. Nebol to však najlepší systém, pretože sme si vyberali na základe sympatií a nie na základe toho, kto má koľko skúseností a kto reálne potrebuje našu pomoc. Teraz máme koordinátorku, ktorá nám deti a rodiny priraďuje.

Pre koľko detí ste poradkyňou?

Predtým som mala dve rodiny, momentálne mám iba jedného chlapčeka. Jeho mama je učiteľkou v multikultúrnej škole. To je preňho obrovskou výhodou, lebo nie je jediný, kto vyčnieva. Sú tam ľudia z iných krajín aj inej etnicity. No aj napriek tomu, že nevyčnieva, sa niekedy cíti osamelý.

Priradila mi ho koordinátorka a bola to správna voľba. Naše príbehy sú veľmi podobné. Ani ja som nejako špeciálne nevytŕčala z davu, no veľakrát som sa cítila sama.

Cítite sa tak doteraz?

Na gymnáziu sa tak vôbec necítim. Som síce jedinou Rómkou na škole, no nikto ku mne nemá poznámky.

Počas základnej školy to bolo všelijaké. Mala som obdobie, keď na mňa boli spolužiaci nepríjemní. Nemali síce rasistické poznámky, no dali mi pocítiť, že nie som jednou z nich. Bola tam aj jedna učiteľka, ktorá predtým učila na špeciálnej škole v Brezne, kde bolo plno Rómov, a asi ju to ovplyvnilo. Snažila sa nedávať to najavo, no v deviatom ročníku sa neudržala a povedala mi, nech sa nehlásim na bilingválne gymnáziá, lebo na to nemám. Vraj neviem dobre ani po anglicky, tak čo sa chcem učiť po španielsky či po čínsky. Odporučila mi stavebnú a hotelovú školu.

Povedala to napriek tomu, že v angličtine som bola jedna z najlepších v triede. Dovtedy som si verila, no potom som si takmer zmenila prihlášky na tú stavebnú a hotelovku. V hlave som si opakovala jej otázku: „Čo by som ja tak robila na gymnáziu?“ Našťastie som to na poslednú chvíľu aj tak spravila podľa seba.

Spomínali ste združenie Divé maky, vďaka ktorému ste sa dostali do Spojených štátov. Čo tomu predchádzalo?

Moja známa pracovala v Divých makoch ako koordinátorka jedného dievčaťa. To sa po skončení strednej školy rozhodlo nepokračovať v štúdiu, čo je však jedna z podmienok združenia. Presne v tom čase som ja išla na gymnázium a známa mi preto poradila, aby som sa uchádzala o štipendijný program, v ktorom by mi mohla robiť mentorku.

Prijali ma ako študijný talent, no neskôr som sa dostala do skupiny hereckých talentov, kde som teraz štvrtý rok. Vďaka tomu som stretla množstvo talentovaných ľudí – hercov, hudobníkov aj spevákov. Následne sa vedenie Divých makov rozhodlo, že ma na základe mojich aktivít a študijných výsledkov prihlási do štipendijného programu GBE Foundation. Túto nadáciu založili dvaja Slováci – bývalí výmenní študenti v USA, ktorí tam študovali na vlastné náklady. Po príchode domov sa rozhodli pomáhať študentom, ktorí by si takýto pobyt dovoliť nemohli. Mňa tam prihlásili potajme, takže som o tom nemala ani páru.

Kedy ste to zistili?

Bolo to vtipné. Z GBE mi volali viackrát, buď skoro ráno, alebo neskoro večer, a keď som volala späť, nedvíhali mi. Tak som sa na to vykašľala, myslela som si, že mi niekto chce predať panvice v akcii alebo si zo mňa uťahuje. Až som to v jeden novembrový večer zdvihla a ženský hlas v telefóne mi ponúkal štipendijný program v USA. Vravela som si, že si zo mňa naozaj robia dobrý deň.

Veľmi som tomu neverila, no napísala som životopis, motivačný list a vyplnila všetky prihlášky. Volali mi znova, že som prešla prvým kolom a potom druhým. Po treťom mi oznámili, že ma oficiálne vybrali a nasledujúci školský rok vycestujem do Severnej Karolíny.

Ako ste sa cítili? Nebáli ste sa vycestovať sama?

Vôbec. Jediné, z čoho som mala stres, bolo medzištátne prestupovanie, pretože som mala letieť 16 hodín a prestupovať v Paríži, Amsterdame, Atlante a až potom prísť do Charlotte, najväčšieho mesta Severnej Karolíny. No v momente, ako som sa na letisku rozlúčila s rodinou a prešla cez batožinovú kontrolu, zo mňa všetok stres opadol.

Aké boli vaše prvé pocity, keď ste dorazili do USA?

Zo Charlotte som cestovala do Reidsvillu, maličkého mesta, ktoré má asi štrnásťtisíc obyvateľov. Všade boli stromy, jelene a srnky. Bol to obrovský rozdiel aj oproti mojej Banskej Bystrici. Vládol tam neskutočný kľud, až priveľký. Už po mesiaci som tam chcela niečo zažiť.

Počas prvého mesiaca ste nezažili nič?

Vtedy tam bola veľmi rozšírená korona, takže škola bola online. S kamarátmi sme niekam chodievali iba cez víkendy, väčšinou na jednodňové výlety. Z Bystrice som bola zvyknutá na to, že po škole sme išli do parku, na obed alebo aspoň na kávu. V Reidsville žiadne reštaurácie neboli, len jedno KFC, ktoré bolo aj tak zatvorené. Tak sme chodili aspoň do najbližšieho väčšieho mesta na „mekáč“.

Nemohli ste si na výmenný pobyt vybrať väčšie mesto?

Pôvodne som mala ísť do Texasu, no v Spojených štátoch bola pandemická situácia taká katastrofálna, že už pred vycestovaním mi dvakrát zrušili lety. Potom Trump vydal vyhlásenie, že v USA nechce žiadnych európskych študentov, takže som sa vybaľovala a opäť balila každý týždeň. Neskôr povolil príchod päťdesiatim Európanom, no aj to len do Severnej Karolíny. Mňa pridelili do Reidsvillu, nemala som na výber. Keby som si mohla vybrať sama, určite by som si vybrala niečo väčšie a živšie. Jednoducho viac pre mladých ľudí.

Foto – archív Jany Pleškovej

Ako na vás pôsobili Američania?

Američania sú veľmi priateľskí a radi spoznávajú nové kultúry a ľudí. Často svoje domovy otvárajú cudzincom, a to dokonca aj zadarmo, len aby mohli spoznať niečo nové. Bývala som v Reidsville v Rockingham county vo štvrti, kde boli všetci „bieli“ a podporovali Trumpa. Nebolo to najlepšie, no dalo sa to vydržať. Ich mentalita bola úplne iná ako tá slovenská aj celkovo európska. Všetko medzi sebou zdieľali, a to aj na sociálnych sieťach – každý svoj názor, každú kritiku, čo robia, jedia, kde sa kedy nachádzajú. Keď ma náhodou videla nejaká suseda, hneď išla ostatným povedať, že stretla výmennú študentku zo Slovenska a bola taká a onaká. Každý vedel o všetkom a o všetkých svetelnou rýchlosťou.

Neskôr sme začali chodiť do školy, takže som sa zoznámila s viacerými ľuďmi v mojom veku. Najviac mi však vyhovovalo, že som sa tam mohla pohybovať ako neznáma študentka. V škole na mňa nezazerali, že „to je tá Slovenka“, bolo to všetkým jedno. Našla som si kamarátov černochov. Boli z chudobnejších štvrtí a veľa mi rozprávali, ako to tam funguje, ako vyzerajú getá a ako často sa stretávajú s rasizmom. Aj vďaka nim som si začala uvedomovať, že Amerika je na míle vzdialená tomu, čo vidíme vo filmoch.

Stretli ste sa s rasizmom aj vy?

V mojej škole áno, a pritom tam bolo dokopy asi desať černochov a šesť hispáncov. Černochov väčšinou urážali slovom „nigga“ alebo „nigger“ a adresovali im zbytočné komentáre na ich farbu pleti. Hispáncov zase ironicky prosili, aby im pripravili „tacos“, alebo ich posielali otvoriť si mexické reštaurácie.

Moja hosťovská mama a sestra boli z Kostariky, a tak sme mali sobotnú tradíciu, že sme sa celý deň rozprávali len po španielsky. Keď sme išli do obchodu, obsluha zvykla podotknúť, že toto je Amerika a že sa tu rozpráva po anglicky. Našťastie, inú osobnú skúsenosť s rasizmom nemám.

Čo sa mi tam však veľmi páčilo, bol postoj učiteľov v školách. Vo svojom voľnom čase vytvárajú pre mladých priestor na sebarealizáciu. Pritom sa neboja byť sami extravagantní. Veľakrát sa stalo, že som videla učiteľov divadla chodiť v kostýmoch, ktoré brali ako obyčajný outfit.

Navyše nikdy neútočili na ľudí inej farby pleti, nikdy nemali žiadne poznámky na ich vzhľad ani na to, odkiaľ prišli. Práveže im venovali viac času a chápali, že to nemajú ľahké s dochádzkou, pretože pochádzajú z odľahlých štvrtí, a že často nie je výhrou ani ich sociálne zázemie. Nahrávali im hodiny a vysvetľovali, čo sme na nich preberali.

Myslíte si, že by sme si z amerického školstva mali brať príklad?

V látkach preberaných na hodinách sme na Slovensku veľmi popredu. No čo sa týka školského systému, určite by sme si mohli vziať príklad z USA.

Po ôsmich mesiacoch tam som musela ísť domov, pretože mamina mala ťažký priebeh covidu. Z americkej školy mi každú chvíľu volali, ako sa nám darí, či sa mame zlepšuje stav a či ma nemajú spojiť so školskou psychologičkou. Posielali mi všetky materiály zo školy a nahrávali všetky hodiny.

Na Slovensku som si úplne všetko musela zháňať sama. Niektorí učitelia mi ani neodpísali, z čoho sa mám učiť na záverečné testy, a nikto tu nič nenahrával.

Vedeli by ste si predstaviť žiť v USA?

V Severnej Karolíne nie. No bola som aj v San Franciscu, kde je veľká komunita Slovákov, na uliciach tam bežne počuť slovenčinu. A nielen Slovákov, celkovo je to veľmi multikultúrne mesto. Tam si viem predstaviť žiť.

Aký názor majú Američania na Rómov?

V USA nemajú predsudky o Rómoch, pretože o nich nič nevedia. Na jednej televíznej stanici dookola premietali sériu takých kratších rómskych svadieb, čo však nemá nič spoločné s realitou. Séria sa volala Moja tučná rómska svadba a boli to belosi, ktorí sa iba hrali na Romákov. Vlastne tak ukazovali svoje predstavy o rómskych svadbách. Američania tomu verili, takže si mysleli, že cestujeme kade-tade v karavanoch, obhadzujeme sa zlatom a na našich gigantických svadbách sa bežne strhne bitka. Keď som potom povedala, že som Rómka, pýtali sa ma, kedy budem mať takú svadbu aj ja. Smiala som sa, že nikdy.

Z Ameriky ste medzičasom späť v Banskej Bystrici, kde pokračujete v štúdiu na gymnáziu. Aké plány máte ďalej?

Mám v pláne ísť študovať romistiku na Karlovu univerzitu v Prahe. Je totiž málo romológov, ktorí sú skutočne z rómskeho prostredia. Chcem taktiež pokračovať v mojich aktivitách v Edume, kde chystáme nový projekt, a aj v Divých makoch. Samozrejme, budem sa ďalej vzdelávať a písať.

Najradšej by som si splnila sen a otvorila rómske vydavateľstvo alebo knižnicu s rómskou literatúrou. To mi na Slovensku chýba.

Foto – archív Jany Pleškovej

Jana Plešková (19) Pochádza z Banskej Bystrice, kde navštevuje slovensko-španielsku sekciu Gymnázia Mikuláša Kováča. Vďaka štipendijnému programu GBE Foundation študovala na strednej škole v Severnej Karolíne. Patrí medzi divadelné talenty podporované občianskym združením Divé maky. Vo voľnom čase pracuje ako dobrovoľná poradkyňa Edumy pre rómske deti v náhradných nerómskych rodinách. Okrem toho hrá v divadle, maľuje, píše poéziu a je členkou Rómskeho literárneho klubu ROLIK.

Odoberajte články emailom

    Politika