Rómske deti sa po dlhej dobe vracajú do škôl, no pred ich učiteľmi stojí viacero výziev. Vyplýva to z aprílového prieskumu eduRomy, ktorý mapoval, čo potrebujú učitelia, aby po konci lockdownu zlepšili vzdelávanie detí z vylúčených komunít. Odpovedalo v ňom 24 pedagógov zo siedmich základných škôl, ktoré sú zapojené do inkluzívneho projektu Rady Európy „Inschool“.

Prvou výzvou je dobehnúť zameškané učivo a nájsť na to potrebný čas. Riaditelia viacerých škôl však upozorňujú, že navyšovanie vyučovacích hodín by vyžadovalo nadčasy a zvyšovanie výdavkov pre školu.

Učitelia dodávajú, že viac hodín môže zbytočne zaťažovať žiakov a znižovať ich už aj tak zlú koncentráciu. Vhodnejšie sa im preto javí dobehnúť učivo cez doučovanie v rámci voľných hodín, redukovať ho a znížiť nároky na výkon.

Nepoznajú varené jedlá ani prácu s počítačom

Odporúčajú tiež zabezpečiť pre každé dieťa počítače a rozvíjať u nich digitálne zručnosti, aby vedeli používať programy ako Zoom či Teams a komunikovať cez ne.

V jednom z predchádzajúcich prieskumov mnohé deti z vylúčených komunít priznali, že bývajú doma hladné. Dobrou správou je, že školy dnes nemajú problém zabezpečiť im teplé jedlo. Viacerí učitelia však uvádzajú, že rómski žiaci navštevujú školskú jedáleň skôr na prvom stupni a na druhom len zriedkavo.

Niektoré deti totiž nie sú zvyknuté na varenú stravu a nepoznajú podávané jedlá. Tie mladšie sa zas často hanbia jesť s ostatnými, pretože im chýbajú hygienické a sociálne návyky.

Dostali úlohy, ktorým nerozumejú

Učitelia by tiež mali začleňovať deti do kolektívu a pomáhať zlepšovať ich duševné zdravie, pod ktoré sa podpísala pandémia. Vyzývajú ich k tomu usmernenia Štátneho pedagogického ústavu.

Prieskum eduRomy však zistil, že učitelia pri tom potrebujú pomoc. Potrebovali by sa naučiť rozvíjať mäkké zručnosti a zvládať komunikáciu s rodičmi. Chceli by tiež vedieť, ako predchádzať konfliktom alebo ako efektívne riešiť tie, ktoré vznikli.

O socializáciu či duševné zdravie detí by sa mali starať najmä školskí psychológovia, sociálni, špeciálni či liečební pedagógovia. Nie každá škola si ich však môže dovoliť. V ideálnom prípade by mali byť súčasťou inkluzívnych tímov, ktoré by fungovali dlhodobo. Ak dnes v školách takéto tímy fungujú, tak len vďaka nepravidelnej a byrokraticky náročnej podpore z eurofondov.

Pomôcť by tu vedeli aj školské kluby detí. Nepatria však pod Ministerstvo školstva ale pod starostov. Ich financovanie a metodické vedenie preto môže byť všade iné. Ako však vidno v odpovediach učiteľov, napriek tomu kluby trápia spoločné problémy.

Hoci by mali slúžiť na oddych, šport a hry po hodinách formálneho vyučovania, žiaci sa v nich často ďalej učia alebo si robia domáce úlohy. To môže viesť k ich preťaženosti, strate motivácie či záujmu o učenie. 

Navyše, aj takto fungujúce školské kluby bývajú preplnené, spoplatnené a majú do nich prístup iba žiaci prvého stupňa. Častým problémom sú aj zle nastavené autobusové grafikony. Mnohí žiaci nenavštevujú klub, pretože im nepríde spoj, ktorý by ich bezpečne dopravil domov.

Slabá podpora no silný tlak na výkon

Aby mohli učitelia pomáhať žiakom, musia byť v pohode oni sami.  Metodické usmernenia pre školy však ich zdraviu a podpore venujú len jednu stranu – tú poslednú. Ponúka najmä rady, aby si na sebe všímali varovné signály a vyhľadali pomoc poradne či psychológa.

Prieskum eduRomy však ukázal, že štát počas pandémie neponúkol pedagógom cielenú pomoc, aby lepšie zvládali jej dôsledky. Hoci sú učitelia vystavení enormnému tlaku a požiadavkám, nikto pre nich nepripravil ucelený podporný program pre rozvoj ich socializácie a duševného zdravia.

Text je zhrnutím mapovania potrieb učiteľov pre skvalitnenie vzdelávania rómskych žiakov po návrate do škôl. Prieskum vznikol v rámci vzdelávacieho projektu Inschool, ktorý realizuje občianske združenie eduRoma.