Ako sa žilo Rómom v divokých 90. rokoch? Knižné tipy osobností nielen na leto
Príbeh o živote hrdej Rómky, rozprávanie o detstve v rómskej štvrti v Prahe 90. rokov, ale aj pohľad na tvorbu mimoriadnej výtvarníčky-bohémky, ktorá ilustrovala rómske rozprávky.
Romano fórum oslovilo s prosbou o tipy na letné čítanie desať ľudí, ktorí patria k rómskej menšine alebo sa profesionálne zaujímajú o rómsku kultúru.
Tomáš Csicsó, TikToker a strojný inžinier
Teraz som dočítal knihu V zajatí geografie od Tima Marshalla. Je to vynikajúce čítanie, ktoré ukazuje, ako geografia vplýva na všetko dôležité okolo nás. Prijal by som, aby sa geografia na školách vyučovala podobným spôsobom, ako je to v tejto knihe.
Pred mesiacom som si kúpil knihu Narodila som sa pod šťastnou hviezdou od Eleny Lackovej. Plánujem ju prečítať na dovolenke v Grécku. Vybral som si ju, lebo som na ňu dostal dobrú recenziu – napríklad aj v rozhovore Michala Trubana so Sajfom. Sajfa spomínal, že aj on si knihu prečítal na dovolenke a veľa mu to dalo.
Arne Mann, etnológ a romista, laureát ocenenia Lúč z tmy 2019
V súvislosti s prípravou odborného článku som sa zoznámil s publikáciami, ktoré by podľa môjho názoru nemali chýbať v knižnici romistu, rómskeho vzdelanca či záujemcu o Rómov a ich kultúru. Sú nimi kniha Rómovia na Slovensku vo fotografii Evy Davidovej a Cikáni od Josefa Koudelku.
Martina Horňáková, romistka
Olga Fečová: Den byl pro mě krátkej. Paměti hrdé Romky
Veľmi inšpiratívna kniha, ktorá je pretkaná srdečnosťou a optimizmom. Pútavé spomienkové rozprávanie Olgy Fečovej čitateľov prenesie v čase na východné Slovensko i do pražských uličiek. Príbeh, ktorý napriek všetkým peripetiám plynie s neobyčajnou ľahkosťou, je zaujímavým svedectvom obdivuhodnej rómskej ženy o našej dobe.
Květoslava Podhradská, spisovateľka
Práve mám rozčítanú knihu Den byl pro mě krátkej od Oľgy Fečovej. Vydalu ju vydavateľstvá Kher a Paseka. Vlani sa na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava dostala medzi 30 diel nominovaných na cenu v kategórii Najlepšia dokumentárna kniha.
Pani Oľgu som mala možnosť spoznať osobne, z čoho mám veľkú radosť. Bola to žena s veľkým Ž. Bola silnou osobnosťou s množstvom energie, bola milá, láskavá a srdečná. Jej rozprávanie na „storytellingu“ zatiahlo ľudí do príbehu tak, že všetci obdivovali jej slovnú zásobu a pamäť. Ku každému sa správala s úctou a rešpektom.
V jej pamätiach sa dozviete napríklad aj to, odkiaľ pochádzala, akú mala rodinu či prácu, a tiež veľa o postavení rómskej ženy v spoločnosti.
Čitateľom prajem, aby si knižku Oľgy Fečovej užili. Autorka ich vtiahne do svojho každodenného života a budú premýšľať nad tým, ako mohla jedna žena zažiť toho tak veľa.
Alexander Mušinka, kultúrny antropológ a romista
Prvým tipom je už klasika – slovenské vydanie úžasnej knihy spomienok Eleny Lackovej s názvom Narodila som sa pod šťastnou hviezdou. Ešte v roku 1986 ich literárne spracovala a pre vydanie pripravila najvýznamnejšia československá romistka Milena Hübschmannová. Túto knihu považujem za základ pre každého, kto by chcel pochopiť Rómov, rómsku kultúru, zmýšľanie či nazeranie na okolitý svet.
Elena Lacková je jedným z najvýznamnejších symbolov rómskeho emancipačného hnutia. Svoju literárnu aktivitu začala hneď po druhej svetovej vojne, keď vo Veľkom Šariši, kde sa narodila v miestnej rómskej osade, napísala a odpremiérovala svoju prvú divadelnú hru Horiaci cigánsky tábor.
Následne dlhé roky pracovala v štátnych inštitúciách a po roku 1989 spoluzakladala prvú rómsku občiansku organizáciu, prvé rómske periodikum a vydala prvú
rómskojazyčnú knihu.
Mojím druhým tipom na letné čítanie je autobiografická kniha Patrika Bangu s názvom Skutečná cesta ven. Kým dielo Eleny Lackovej odkazuje primárne na minulé rómske tradície, spomienková kniha Patrika Bangu je akoby pokračovaním.
Ukazuje, čo znamenalo byť Rómom v Prahe po roku 1989, teda v divokých 90. rokoch. Kniha v apríli získala ocenenie Magnesia Litera v kategórii Debut roka.
Je to úprimný, humorný a veľmi často drsný príbeh dospievajúceho chlapca, ktorý sa musí vysporiadať z postrevolučnou realitou transformačných procesov veľkého mesta. Praha – a nielen ona – v tomto období nebola veľmi prívetivá pre Rómov a snažila sa ich z mesta všemožnými spôsobmi vytlačiť. Nie je nutné zdôrazňovať, že sa tak dialo nezákonne, podvodne a často rasisticky.
Tak kniha Eleny Lackovej, ako aj spomienky Patrika Bangu sa čítajú veľmi pútavo a príjemne, pretože v oboch prípadoch je spoveď autorov autentická. Na nič sa nehrajú a nesnažia sa zažitú realitu skresľovať ani ju prispôsobovať vkusu čitateľa.
Posledným mojím tipom je monografia o stále malo známej, ale neskutočne očarujúcej a inšpiratívnej výtvarníčke Míle Doleželovej. Ide o kolektívne dielo Markéty Bártovej, Aleša Filipa, Jany Horvathovej, Tomáša Mazáča a Aleny Mizerovej. Knihu minulý rok vydala Masarykova univerzita v Brne.
Míla Doleželová bola podľa môjho názoru fenomenálna výtvarníčka a bohémka. Preslávila sa špecifickým výtvarným rukopisom, ktorý okrem klasických malieb zahŕňal aj veľkoformátové nástenné maľby (fresky, muralizmy), ale aj grafiky či návrhy poštových známok.
Pre mňa osobne sú najznámejšie asi jej maľby s rómskou tematikou. Rómovia boli jej celoživotným záujmom. Míla Doleželova sa ako mladá výtvarníčka v roku 1952 – a neskôr v roku 1954 – zúčastnila prvého kolektívneho výskumu v rómskych osadách na Slovensku.
Organizovala ho Slovenská akadémia vied a medzi účastníkmi boli aj výskumníčky ako Emilia Horvátová (rod. Čajánková), Milena Hübschmannová a Eva Davidová. Všetky tri sa neskôr stali najvýznamnejšími romistkami v Československu. Obrazy a kresby z tejto „výpravy“ sa čiastočne publikovali v dobovej odbornej tlači a boli inšpiráciou pre Mílinu ďalšiu tvorbu.
Ilustrovala napríklad aj medzi romistami veľmi známu knihu rómskych rozprávok Zpívající housle, ktorú v roku 1969 prerozprávala Márie Voříšková. Na „objavenie“ pre širšie publikum si však Míla Doleželová musela počkať. Udialo sa tak, bohužiaľ, až po jej úmrtí v roku 1993.
Tento rok vznikla v rámci Univerzitného centra Masarykovej univerzity v meste Telč, kde Míla žila, stála expozícia jej výtvarných diel. Dnes patrí k najoceňovanejším výtvarníkom nielen téme Rómovia, ale vo výtvarnom umení všeobecne.
Zuzana Havírová, riaditeľka Rómskeho advokačného a výskumného strediska
V poslednom období ma uchvátila kniha Svetlo v nás od Michelle Obamovej. Je plná inšpiratívnych častí, ktoré môžu človeku pomôcť prekonať každodenné situácie, ale aj mnohé životné prekážky.
Bývalá prvá dáma sa v knihe zaoberá aj odlišnosťou a tým, ako ju v živote prijať tak, aby bol človek spokojný. Jej rady z oblastí ako rodina, láska, medziľudské vzťahy, ale aj zodpovednosť voči komunite a spoločnosti sú podávané nenásilne, veľmi ľudsky a empaticky.
Už samotný názov knihy hovorí, že každý má v sebe viac dobrého ako zlého. Je len na nás, ako svoj potenciál využijeme nielen k vlastnej spokojnosti, ale aj na prospech celej spoločnosti, ktorá sa rýchlo mení.
Mám rada knihy, ktoré sú inšpiratívne a pozitívne naladené. V poslednom období mám totiž pocit, že z našich životov sa vytráca radosť, smiech a dobrota. Ako spoločnosť sa uchyľujeme k pochmúrnym myšlienkam typu „dobre už bolo“. Svetlo v nás od Michell Obamovej vám ukáže, že dobre bude vtedy, keď budú ľudia dobrosrdeční, odvážni a odhodlaní robiť zmeny k lepšiemu.
Vlado Rafael, publicista a riaditeľ o.z. eduRoma
Počas leta si čítam básne Jána Štrassera v knihe s názvom Otváracie hodiny. Poézia celkovo je pre mňa veľký relax – únik do celkom iného, vlastného sveta, a tiež oddych od odbornej literatúry.
V júli a auguste sa budem sústrediť aj na zoraďovanie a dopisovanie textov do mojej ďalšej knihy, ktorá je venovaná vzdelávaniu rómskych detí. Presne také leto som si predstavoval. (Úsmev)
René Lužica, etnograf
Mojím tipom na čítanie je Reflexe terénního výzkumu v Maroku od Paula Rabinowa. Táto jeho štúdia z konca 60. rokov minulého storočia patrí medzi najobjavnejšie „postmoderné“ antropologické texty.
Terénny výskum je v antropológii chápaný ako kľúčová metóda zberu dát pre tvorbu textov o „iných“ kultúrach. V čase autorovho výskumu panovali pochybnosti o validite, etike i interpretácii získaných dát, ktoré podliehali individuálnemu hodnoteniu výskumníka a jeho kultúrnemu pozadiu.
Rabinow však v texte reflexívne zverejnil všetky nedostatky a pochybnosti o sebe i o svojich informátoroch, ktoré jeho „neomylní“ súputníci neodhaľovali. Štúdia je prístupná aj neodborníkom, ktorí sa môžu zamyslieť nad tým, ako by sa správali v kultúrne inej spoločnosti, keby v nej žili celý rok.
Milan Polhoš, odborný garant komunitného centra vo Veľkej Lomnici a kapelník hudobnej skupiny Lomnické Čhave
Kniha, ktorá asi najviac ovplyvnila moje detstvo a mám ju doteraz rád, je Biely tesák od Jacka Londona. Pamätám si, ako ma učiteľ na základnej škole, bol som ešte na prvom stupni, zobral do knižnice, aby mi ukázal ako to tam funguje. Mal som si vybrať jednu knihu a mne „padla do oka“ práve táto.
Sám som mal vtedy psa, ktorý sa podobal na vlka. Chodieval som s ním na dlhé prechádzky aj keď bolo vonku mínus pätnásť. Najviac ma v knihe dostala atmosféra zimy, pripomínalo mi to našu zimu pod Tatrami. S napätím som čítal, ako Biely tesák vyrastal, ako postupne spoznával zákony divočiny aj ľudí.
V detstve som bol doma obklopený hlavne knihami, z ktorých sa učil môj otec. Študoval na vojenskej škole, a tak som si ako malý chlapec čítal doma aj stránky Ústavy.
Teraz cez leto veľa času na čítanie nemám. Práce je veľa, chodíme hrávať s kapelou, ale keď sa podarí, čítam hlavne odborné knihy a sledujem vedomostné relácie. Zaujíma ma geografia aj história.
V našom komunitnom centre vo Veľkej Lomnici vediem v lete krúžok biblioterapie. Pravidelne si s deťmi čítame, aktuálne knihu Teraz a tu, ktorú napísala rómska spisovateľka Eva Plešková Gašparová. Texty sú v slovenskom aj rómskom jazyku. Vždy si nejakú časť z knihy prečítame a rozprávame sa o tom, ako ju pochopili. Hovoríme po slovensky, ale keď deti nevedia niečo dobre vysvetliť, môžu to povedať aj po rómsky.
Knižnicu vo Veľkej Lomnici, odkiaľ som mal Bieleho tesáka, vtedy viedla moja triedna učiteľka a vedie ju celé tie roky až doteraz. Organizuje čitateľské besedy – zavolá do knižnice celú triedu, dohodnú sa na knihách, ktoré prečítajú, a potom sa o nich rozprávajú. Chodia tam aj deti od nás, čo ma veľmi teší.
Stanislava Dotková, učiteľka na Luníku IX
Dušan Kadlec: Zo dna ku hviezdam
Kniha je písaná jednoducho a pútavo. Zaujímavo a zábavne. Človeka uchváti hodnotnými informáciami, získa si ho silnými príbehmi a rozosmeje ho zakaždým, keď si uvedomí, aké jednoduché je vysporiadať sa s nepriazňou osudu a začať konečne žiť život, ktorý mu bude robiť radosť. Určite by si ju mal prečítať každý aspoň raz. Tak prečo nevyužiť leto, keď máme čas ponoriť sa do sveta kníh a zamýšľať sa nad sebou?
Letné mesiace beriem ako obdobie, v ktorom chcem načerpať pozitívnu energiu a motiváciu. Obdobie, keď chcem spomaliť a uvedomiť si, aký je život krásny, aby som zvládla s plným nasadením ďalší rok, ktorý mám pred sebou.
Riadky v tejto knihe sú nabite dobrou energiou a motiváciou, povzbudzujúcimi citátmi, výrokmi a metaforami, ktoré človeka prinútia spomaliť a zamyslieť sa. Život je v nej ukázaný polopatisticky, bez smiešnych poučiek a rečí, ktorým nikto nerozumie. Autor ponúka zreteľne, jednoducho, často s humorom opísané situácie, pri ktorých sme my ľudia smiešni. Keď čitateľ v texte nájde aj ten svoj príbeh, mnohokrát sa na sebe zasmeje.
Kniha mi pomohla prekonať ťažké časy a stále sa k nej vraciam, keď potrebujem spomaliť a načerpať silu a motiváciu do ďalších dní.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].
