Kamila Talarovič je matka a prekladateľka, ktorá sa na svojom instagramovom účte venuje pomalej móde a udržateľnému životnému štýlu. Dlhé roky sa kamaráti s ilustrátorkou a autorkou detských kníh Adelou Režnou. Vojna na Ukrajine však spojila aj ich pracovné životy. 

Vysielačky, kinder vajíčka aj lieky na štítnu žľazu

Začalo to zbierkou, pomocou ktorej Kamila zháňala vysielačky. „Kamarátka Oleksandra mi povedala, že Ukrajinci a Ukrajinky potrebujú vysielačky, aby sa medzi sebou vedeli dorozumieť aspoň cez ulicu,“ vysvetľuje. 

Zazdieľala teda výzvu na Instagrame, kde má 1700 fanúšikov, a oslovila tiež online predajcu elektroniky s prosbou o zľavu. Vďaka tomu mohli k štyridsiatim párom vysielačiek dokúpiť aj baterky a všetko to poslali na Ukrajinu. 

„Vtedy som si uvedomila, že veľa ľudí chce pomôcť, ale mnohokrát nevedia, ako. Aj keď pošlú peniaze rôznym organizáciám, často to nie je dostatočne konkrétne. Tým pádom nemajú pocit satisfakcie a nevedia, komu naozaj pomohli,“ myslí si Kamila.  

Po prvej úspešnej zbierke sa spojila s občianskym združením Podaj ďalej, ktoré potrebovalo jedlo a plienky pre deti. „Deti sú veľmi zraniteľné, preto som sa rozhodla urobiť ďalšiu zbierku. Myslela som si, že mi ľudia skôr prispejú, keďže sa to týka detí,“ vysvetľuje. Bola to pravda, peniaze sa jej podarilo vyzbierať. Plienky a jedlo putovali do sirotinca v Užhorode.

Neskôr sa Kamila dozvedela o nedostatku liekov na štítnu žľazu. Mnohí Ukrajinci ich musia užívať každý deň. Kúpené lieky im známy pomohol odviezť cez hranice, aby sa dostali ďalej na východ.

„Rovnaká situácia bola aj s paplónmi. Cez kamarátku sa mi neskôr ozval Švajčiar, ktorý chcel tiež nejako pomôcť. Poslal mi 500 eur a ja som za nich urobila obrovský nákup, ktorý som odniesla do zberného miesta.“ 

Kamilini sledujúci na Instagrame prispeli aj do zbierky ktorá chcela potešiť 1300 detí Kinder vajíčkami. „Dostali sa ku mne videá, v ktorých detičky dostali kinderká a usmiali sa. Pritom to bola úplná blbosť, ale dojalo ma to a plakala som. Bola som veľmi šťastná, že sme ich potešili.“

Omaľovánky na odreagovanie sa 

Aktuálne Kamila zbiera peniaze na omaľovánky pre ukrajinské deti. Medzičasom na tom spoluprácuje s iniciatívou slovenských rodín MafU, ktorá zháňa materiálnu pomoc pre utekajúcich. 

Hovorí, že nápad vyrobiť omaľovánky prišiel spontánne, no vychádzal zo žiadostí a potrieb prešovských organizácií. „Vo všetkých výzvach na pomoc Ukrajine – či už ide o konkrétne rodiny alebo organizácie – som registrovala, že všetci chcú omaľovánky, pretože deti potrebujú nejakú aktivitu na odreagovanie sa.“

S nápadom sa následne podelila s kamarátkou a ilustrátorkou Adelou Režnou a tá oslovila kolegov z Asociácie slovenských ilustrátorov. „Vedela som, ako zohnať peniaze, no Adela sa chopila praktickej stránky tohto nápadu,“ hovorí Kamila.       

Adela hľadala spôsob, ako by sa dali vyrobiť omaľovánky v čo najkratšej dobe, a teda tak, aby sa ilustrácie nemuseli vytvárať nanovo. „My ilustrátori reagujeme na ponuky väčšinou slovami, že to spravíme raz-dva, no zrazu nám to trvá dva týždne, pretože tu a tam sa zamotáme. Preto som vedela, že najjednoduchšou cestou bude, ak budú ilustrácie už hotové.“ 

Preto Adela oslovila svojich kolegov-ilustrátorov so žiadosťou, či by jej neposlali pár svojich hotových kresieb. „Myslím, že to bolo dvanásť ľudí, ktorí boli takí aktívni, že mi poslali dokonca všetko, čo mali a mohla som si vyberať. Od každého ilustrátora som vybrala dve ilustrácie,“ vysvetľuje.

V zošite sa budú nachádzať rozmanité obrázky, keďže každý ilustrátor má svoj štýl. Adela vybrala väčšinou také, na ktorých boli zvieratá, kresby totiž deťom nemajú nijakým spôsobom pripomínať vojnu. 

„Po rozhovoroch so psychologičkou sme sa zhodli, že je na hrane posúvať túto tému malým deťom. Treba s tým vedieť opatrne pracovať,“ opisuje Adela proces výberu ilustrácií. Cieľom je, aby sa deti zabavili, oddýchli si a prišli na iné myšlienky.

„Máloktoré dieťa si mohlo vôbec zbaliť hračky. Ak sa to podarí, prvých dvetisíc kusov omaľovánok by malo byť aj s farbičkami. No riešili sme už aj to, že namiesto farbičiek by sme mali kúpiť voskovky, pretože keď sa deťom farbičky zlomia, tak si ich nebudú mať čím ostrúhať. Je to hrozné smutné,“ dopĺňa Kamila. 

V omaľovánkach bude aj sprievodný text v ukrajinčine. Adela s Kamilou momentálne čakajú na prvú vytlačenú várku, ktorú chcú k ukrajinským deťom dostať cez prešovské organizácie. Omaľovánky tlačí miestne grafické štúdio, ktoré to robí len za materiálne náklady, peniaze za samotnú prácu odmietlo.

Plakali a nadávali na Putina

Adela s Kamilou dnes pomáhajú, ako si ale spomínajú na deň, kedy vojna na Ukrajine vypukla?

„Úplne ma to šokovalo. Celý deň som nevedela, či je to skutočnosť, ale nie v zmysle, že by som tomu neverila. Nerozumela som tomu, že niečo také sa môže diať aj v dnešnej dobe. Cítila som, že zrazu je možné všetko a že teraz hrozí úplne čokoľvek,“ hovorí Adela.

Ďalšie dva týždne pociťovala úzkosť a strach. Keď zistila, že príval správ psychicky nezvláda, začala si ich kúskovať. Nepomohlo to však úplne. Ilustrátorka si na seba všíma, že situácia na Ukrajine jej v hlave stále behá na pozadí a prejavuje sa to aj v jej práci.

„Riaditeľka piešťanského detského festivalu Zázračný oriešok mi vrátila programovú skladačku, ktorú som navrhla, so slovami, že som to urobila ako smútočné parte. Je to detský festival a ja som skoro všade použila čiernu farbu. Snažím sa robiť si svoju prácu, ale podvedome to tam stále mám a prejavilo sa to práve tmavými farbami, ktoré som zvolila.“ 

Aj Kamila si pamätá prvý deň, keď si po zobudení prečítala správu, že na Ukrajine sú tanky. „Bežala som za manželom a povedala mu: ‚Preboha, Rusi sú na Ukrajine s tankami‘. Stále mi je z toho do plaču.“ 

V to ráno sa Kamila mala vidieť s kamarátkami, pričom jedna z nich je Ukrajinka. „Akonáhle sme sa stretli, rozplakali sme sa. Plakali sme a nadávali na Putina. Upokojovali sme sa tým, že bude dobre a že musíme byť pozitívne. Nevedela som, čo mám povedať kamarátke, ktorá tam má celú rodinu.“

Ani po dvoch mesiacoch Kamila nevie, že či je pre svoju kamarátku dostatočnou oporou. Prevláda v nej pocit, že aj keď niečo povie, tak to nestačí. „Aj keď nadávam na Putina, mám pocit, že to je málo. Snažím sa tráviť s ňou čas, spoločne sme začali hľadať spôsoby, ako pomôcť Ukrajincom. Zistili sme, že to vieme lepšie spracovať, keď sa aktívne angažujeme v pomoci,“ vysvetľuje Kamila.  

Príbeh o klokankovi na prekonanie traumy

Jej kamarátka Adela je dokonca súčasťou projektu, ktorý takéto traumy pomáha spracovať deťom. Špeciálna pedagogička Soňa Pekarovičová napísala príbeh, ktorý má malým Ukrajinkám a Ukrajincom pomôcť pochopiť to, čo sami prežili. Adela ho ilustrovala, s vizuálom pomohla grafická dizajnérka z časopisu Bublina Vanda Gábrišová. 

„Príbeh je o klokankovi, ktorý musel utiecť zo svojho domova pred nebezpečenstvom. Doma musel ostať jeho ocko, klokanko ušiel iba s maminou,“ opisuje Adela. 

„V príbehu je aj slniečko, ktoré klokanka objíma bez ohľadu na to, kde je. Tiež je v ňom spomenuté aj to, že mu otec dal talizman, ktorý ich spája. Dieťa si má talizman vymyslieť a nakresliť,“ pokračuje. „Je to linková ilustrácia, ktorá sa bude dať vyfarbiť. Postavičky budú neutrálne, aby si dieťa mohlo emóciu samo vytvoriť a vložiť ju do ilustrácií.“

Príbeh vyšiel online vo formáte A4, ktokoľvek si ho môže zadarmo stiahnuť a vytlačiť. „Je to úplne jednoduchá vec, ktorú sme chceli spraviť tak, aby bola čo najlepšie dostupná,“ ukončuje Adela.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].