Na ulici počuť hudbu, obyvatelia postávajú, rozprávajú sa, mnohí prechádzajú okolo s vedrom v ruke. Idú si po vodu. Zásobovanie vodou väčšiny obyvateľov lokality Nový Dvor, v ktorej žijú Rómovia oddelene od majority z obce Veľká Lomnica, zabezpečuje jeden kohútik. Viacerí už zaregistrovali príchod novinárky a pýtajú sa, či môžu pomôcť.

V komunite žije aj 80-ročná Irma Polhošová, jedna z mála obyvateliek tohto miesta, ktorá sa dožila tak vysokého veku. Podľa štatistík zomierajú Rómovia na Slovensku výrazne skôr ako majorita. Ako žije človek na sklonku svojho života v podmienkach veľkej chudoby, bez základnej infraštruktúry a izolovane od okolitého sveta?

Rozvetvené uličky Nového Dvora sú rozmočené, a to dnes nepršalo. Každý, kto tadiaľto prejde, sa zablatí. V jednoduchom príbytku u pani Irmy, ktorý pozostáva z kuchynky a jednej izby, je však čisto, všetci sú prezutí. V prítmí malej miestnosti počuť praskať oheň z piecky. 80-ročná seniorka sedí na posteli a s úsmevom víta návštevu. Do rozhovoru sa celý čas zapájajú aj jej dcéry, syn a vnúčatá. Prídu, na chvíľu sa zdržia a zas odídu.

Ako si spomínate na svoje detstvo a mladosť?

Pochádzam z neďalekých Huncoviec. Stáli tam drevené domčeky, môj otec bol však stavbár a postavil nám murovaný dom. Na detstvo si spomínam s radosťou, behala som so súrodencami a kamarátmi po dvore. Do svojich štrnástich rokov som chodila do školy, potom som začala pracovať – musela som pomôcť mame. Po smrti otca sme mali v rodine málo peňazí, nebolo ani na jedlo. Všetci súrodenci skočili len základnú školu a išli pracovať.

Kde ste pracovali?

Osemnásť rokov som pracovala v kežmarskej továrni na ľan. Neskôr som sadila stromčeky v Tatrách a vo Veľkej Lomnici som vypomáhala v materskej škole.

Aké ste mali v mladosti sny?

Nemala som sny, bola som šťastná, že som si zarobila. V minulosti a počas mladosti bol život ľahší, mali sme prácu. Žili sme viac spolu ako teraz. V osemnástich rokoch som sa na zábave zoznámila s manželom. Chodieval za mnou do Huncoviec, po roku sme sa zobrali a presťahovali sem. Pekne ma tu prijali. Môj muž robil 33 rokov majstra na železnici. Zomrel pred siedmimi rokmi vo veku 74 rokov.

Vychovali sme šesť detí, o dve deti sme, žiaľ, prišli. Najmladší syn Milan bol prvým človekom z našej kolónie, ktorý skončil vysokú školu – vojenskú v Liptovskom Mikuláši. Viedol ho k tomu jeho otec. Keď je človek vzdelaný, všetko je lepšie. Vysokú školu má aj jeho syn, môj vnuk Milan Polhoš. Pracuje tu v komunitnom centre.

Aký človek bol váš manžel?

Veľmi dobrý, mali sme pravú cigánsku svadbu – jedlo, hudba, tanec do rána. Život s ním bol veľmi pekný. Veľa pracoval, ja som sa starala o naše deti. Jeden z najkrajších dní bola oslava našej zlatej svadby. Nasledovala diamantová, ale to už zomieral. Veľmi ju chcel osláviť, ale nedovolila som mu to, už bol na tom veľmi zle.

Doopatrovali ste svojho manžela doma?

Áno, bol tu s nami do konca, starala som sa o neho. Asi rok bol ležiaci. Pomáhali mi deti, rodina. Rozlúčil sa s každým. Manžel bol dobrý človek, škoda ho. Spoločne sme pekne žili, teraz som sama.

Kto sa postará o vás, keď už nebudete vládať?

„My sa postaráme“, ozvú sa z miestnosti, kde robíme rozhovor, hlasy príbuzných pani Irmy. Je tu jej syn, dcéra aj vnúčatá. Do izby vyhriatej pieckou každú chvíľu niekto príde, počúva a zas si ide po svojom. Na posteli oproti sedí Daniela, Irmina 57-ročná nevidiaca dcéra.

Tu sa o starých nevládnych ľudí starajú dcéry, nevesty a rodina. U nás je to tak. Staráme sa jeden o druhého. Nedávame rodinu do domovov dôchodcov.

Život v osade bez vody v domácnosti, bez cesty, kde sa pri daždi valí blato ulicou, nemôže byť ľahký ani pre mladého človeka plného sily. Vy ste tu doopatrovala manžela, sama máte 80 rokov. V akých podmienkach žijete? S akými praktickými problémami sa najviac boríte?

Elektrinu máme zapojenú, vodu a plyn nie. Doma nemáme kúpeľňu ani WC. Človek tu v osade ani nemá kde postaviť vonkajší záchod, všade sú domy a chatrče. Na začiatku osady je kohútik, kam si chodíme naberať vodu do vedra. V zime kohútik nesmie zamrznúť, voda musí stále pretekať, preto sa oň staráme, obaľujeme ho aj papierom.

Každý druhý večer vodu zohrejem, nalejem do plastovej vaničky a umyjeme sa tu v izbe. Zavrieme sa, pomôžem dcére Daniele a potom sa umyjú chlapi. Vodu následne ideme vyliať na kopec.

Lekára máme v Lomnici, ale nechodím k nemu, keď niečo potrebujem, dcéra mi pomôže. Bolia ma nohy, nevládzem už tak. Nedávno som ešte zvládla narúbať drevo, teraz už nie.

V osade funguje komunitné centrum, pomáhajú nám tam, keď potrebujeme niečo vybaviť. Niektoré rodiny tu žijú lepšie, ale niektorí veľmi biedne, nemajú v chatrči ani elektrinu.

Máte pocit, že sa veci hýbu vpred? Máte podmienky na život o niečo lepšie ako predtým? 

Predtým bolo lepšie. Zarobila som, mala som viac peňazí na domácnosť a odložila som si. Teraz všetko veľmi zdraželo. Ale čo narobíme? Žijem s dcérou Danielou, od narodenia je nevidiaca. Boli sme s ňou u lekára až v Banskej Bystrici, ale nič nepomohlo. Má už 57 rokov. Celý život prežila s nami v tomto dome. Zvykla si tu žiť, aj keď nevidí. Pomáhame jej, má opatrovateľku – moju dcéru Ingrid. Mala som obavy dať ju v detstve do školy, chcela som sa o ňu postarať.

Odkedy synovi zomrela žena, býva s nami aj on. Je na invalidnom dôchodku. Jeho žena ostala po mozgovej príhode ochrnutá, potom dostala zápal pľúc, na ktorý zomrela.

Musím im ešte našetriť na pomníky (ukazuje na syna a dcéru). Danielin dôchodok odkladám do banky. Kto sa o to postará, keď tu nebudem? Ostatné moje deti, chvalabohu, pracujú.

Nový Dvor, kde žijete, je od obce Veľká Lomnica oddelený potokom. Aké sú vzťahy v rámci obce? Máte priateľov medzi majoritou? Chodievajú sem?

Od dediny nás oddeľuje potok. Niekedy tu ani ten most nebol. Mala som kamarátky v Huncovciach, ale už zomreli. S ľuďmi z majority sa nestretávam. Oni k nám nechodievajú.

Z Nového Dvora – dokonca aj priamo z vášho okna – je krásny výhľad na Vysoké Tatry. Vybrali ste sa tam niekedy len-tak na výlet alebo dopriať si niečo dobré?

Rómovia na výlety a dovolenky nechodia (smiech). Ani som po tom nikdy netúžila. Keď som ešte pracovala v Tatraľane, zobral nás párkrát do Tatier náš vedúci. V kaviarni či v podniku u nás vo Veľkej Lomnici som bola za celý život párkrát.

Do rozhovoru sa zapojí syn. „Ja som v Tatrách pracoval na železnici aj pri lanovke ako robotník. Rómov do niektorých podnikov, hotelov, reštaurácií ani nepustia. Našej rodine sa to nestalo, ale keď tých Rómov nepoznajú, stáva sa to. Ani do krčmy vo Veľkej Lomnici nepustia všetkých.“

Čo vám robí radosť v bežné dni?

Teším sa z detí, vnúčat – mám už 14 pravnúčat. Na oslavách sa všetci stretávame. Som hrdá na svoje deti.

Moje dni sú jeden druhému podobné. Vstanem, zakúrim, zohrejem sa, postarám sa o dcéru Danielu, navarím, zabávam sa s vnúčatami a pravnúčatami. 

Aký je váš vzťah k rómskym koreňom, jazyku, tradíciám? Nevytrácajú sa u mladej generácie?

Ja by som rada tancovala, ale už nevládzem. Keď deti nechceli spať, spievala som im rómske piesne. Hudba a tanec je s nami na každej oslave. Tradície sa nestratia, posúvajú sa z generácie na generáciu. Mladí ich poznajú, majú to v krvi. Vnúčatá vedia po rómsky aj po slovensky. Spomínaný vnuk Milan Polhoš je kapelník v skupine Lomnické Čháve, ktorá hráva aj s Mariánom Čekovským. Práve v tejto chvíli hrá na pohrebe.

Do miestnosti vojde vnuk pani Irmy. Tomáš navštevuje základnú školu vo Veľkej Lomnici, chodí do čisto rómskej triedy. Zúčastňoval sa aj mentoringového programu v komunitnom centre.

Na otázku, čím by chcel byť, keď bude dospelý, odpovedajú namiesto neho ostatní. „No čím by mohol byť… Bude môcť byť len tým, čo dokáže robiť. Narodil sa s postihnutou rukou. S jednou rukou nespraví nič,“ hovoria smutne. Keď naznačím, že pracovať by mohol aj hlavou, pozerajú sa na mňa neveriacky. Trinásťročný Tomáš rozpráva bezchybne slovensky aj rómsky, v škole sa mu páči. Keď sa ho pýtam na hudbu, celý sa rozžiari a prezradí, že hrá na bicie.

Na vešiaku na skrini v miestnosti, kde sedíme, visí miništrantské rúcho. Tomáš chodieva miništrovať do komunitného centra. Do kostola vo Veľkej Lomnici Rómovia nechodia, kňaz prichádza za nimi. „Pravdaže verím v Boha,“ hovorí pani Irma, „poprosíme ho a on nám trochu pomôže.“

Čo si želáte pre budúcnosť Rómov?

Želám si, aby sme sa mali lepšie a aby sme mohli bývať v lepších podmienkach. Želám si, aby Rómovia mohli pracovať a mali dobrú prácu ­– nie tak ako teraz, že ich po 2-3 mesiacoch prepustia. Potrebujú si zarobiť, aby si mohli kúpiť to, čo im chýba.

Zapojí sa Irmin syn. „Dôležité je vzdelanie. Milan, ktorý skončil vysokú školu, chodil do školy ešte s deťmi z majority. Bolo by lepšie, keby naše deti neboli segregované. Veľa detí z majority vozia rodičia do školy v Kežmarku. Viaceré rodiny od nás učia svoje deti od malička po rómsky aj po slovensky, aby nemali pri nástupe do školy problém. S jazykom majú ťažkosti aj rómske deti, ktoré nechodili do škôlky.“

Necítite krivdu voči majorite?

Nie, necítim krivdu. Niektorí ľudia v dedine však nie sú dobrí. Želala by som si, aby sme sa mali lepšie, ale na nič a nikoho sa nehnevám. 

S pani Irmou sa lúčime, do komunitného centra nás odprevádza jej syn. Prechádzame popri maringotke, ktorú tu zabezpečila organizácia Cesta von. Irmin syn ich prácu s najmenšími deťmi chváli. Potom sa pozrie na obkopaný múr komunitného centra. Prečo deti ničia budovu, v ktorej dostávajú pomoc? „Nie sú vychované. Aj tu sú ľudia dobrí a zlí. Ako všade,“ uzatvára.

Nad Veľkou Lomnicou zapadá slnko, osvetľuje vrcholky zasnežených Tatier. Chlad neskorej jesene zachádza pod kožu. Míňame kohútik, jediný zdroj vody pre väčšinu ľudí z Nového Dvora. Kohútik, v ktorom v zime nesmie prestať tiecť voda, aby nezamrzla. Vidno pri ňom deti ako v tenkých, premočených mikinách rajbú koberec. Päť ďalších vyčistených kobercov sa už suší na moste, ktorý oddeľuje dva svety.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].