Príbeh je súčasťou série textov, ktoré predstavujú ľudí a lokality z knihy reportáží Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960).

Za jednu z ciest k lepšiemu životu pre Rómov sa považuje získanie vzdelania. Toto očakávanie je nadčasové, platilo to v dobách socializmu a platí dodnes. Je však pravdou, že nie je také univerzálne, ako tomu veríme.

Aj dnes v chudobných lokalitách žijú ľudia napríklad so stredoškolským vzdelaním a sú dlhodobo bez práce. Aj rómski vysokoškoláci vedia, že nájsť zamestnanie býva pre nich ťažšie ako pre ľudí z majority.

Ale v povojnovom období vzdelanie predstavovalo víziu lepšieho života. Novinár Slavo Kalný ozrejmil na pozadí príbehu Ladislava Eštočáka prístup ku vzdelaniu za prvej Československej republiky.

Vedomostne prevyšoval spolužiakov

V obci Veľký Šariš žila rodina Jána Eštočáka. On sám nebol Róm, prisťahoval sa do obce po prvej svetovej vojne. Ako inak, prišiel za láskou. Zamiloval sa do Márie Kalejovej, usadil sa v rómskej osade a naučil sa po rómsky. Z príbehu vyplýva, že bol obuvník, vedel čítať, písať a počítať a postupne si vybudoval autoritu aj medzi Rómami.

Spomienky jeho potomkov dopĺňajú, že pochádzal odniekadiaľ z južného Slovenska a bol sirota. Zo záznamov matriky sa podarilo zistiť, že okrem syna Ladislava mal ešte ďalšie deti.

Príbeh, ktorý vyrozprával Slavo Kalný, je postavený na fakte, že Ladislav Eštočák bol chytrý chlapec, ktorý vo vedomostiach prevyšoval spolužiakov. Jeho otec ho podporoval a na základnej škole sa mu venoval miestny učiteľ Stopek, ktorý mal syna Dušana v rovnakom veku. Obaja chlapci chceli ísť na gymnázium. Napriek dobrým výsledkom nakoniec Ladislava Eštočáka nezobrali, dôvodom bol jeho pôvod a chudoba.

Autor následne popisuje sklamanie samotného chlapca, učiteľa aj otca rodiny. Toho dokonca pozvali na pohovor do školy, kde prijatie Ladislava na strednú školu podmieňovali vstupom do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Otec, samozrejme, nevstúpil.

Príbeh ďalej pokračuje popisom udalostí za druhej svetovej vojny, perzekúciami Rómov aj vysťahovaním osady vo veľkom Šariši. Rozprávanie sa zhoduje s obrazom, ktorý vo svojej tvorbe opisuje Elena Lacková, tiež rodáčka z Veľkého Šariša.

Osada sa za vojny presunula do časti nazývanej Korpáš. Ťažký život, hlad a ústrky nakoniec Ladislava Eštočáka dohnali ku krádežiam, za ktoré sa potom dostal do pracovného útvaru v Bystrom. Tam Rómovia pracovali na stavbe trate Prešov-Strážske. O pracovných podmienkach v pracovných útvaroch aj o ťažkej práci existuje viacero výpovedí preživších, železničnú trať stavali v chatrnom oblečení a bez pracovných nástrojov.

Ladislav Eštočák odtiaľ utiekol a podľa všetkého bol ako „asociál“ deportovaný do tábora, ktorý je v Kalného knihe označený menom Willsdruck. Neskôr ho premiestnili do Dachau, kde sa dožil oslobodenia. Jeho meno a dátum narodenia sa nachádzajú v zoznamoch po bývalých koncentračných táboroch v Nemecku, čo pravosť rozprávania potvrdzuje.

Príbeh končí v šesťdesiatych rokoch, keď Eštočák ako zrelý muž žil v Prešove na Čapajevovej ulici spolu so svojimi piatimi deťmi. Pracoval v Dukle-Krížik, najskôr ako robotník a po úraze ruky ako skladník. Dúfal, že jeho deti budú môcť študovať na stredných školách bez problémov.

„Od detí žiadal disciplínu“

A ako pokračoval jeho život? Po vojne sa oženil Júliou Bélyovou. Nejaký čas mladá rodina strávila v Česku, ich najstarší syn Vladimír sa narodil v Ústí nad Labem. Detí bolo nakoniec jedenásť a rodina sa neskôr presťahovala na Levočskú ulicu v Prešove. Deti aj deti ich detí sa rozbehli do sveta.

Spomínaný syn Vladimír išiel na vojenskú službu do Tábora a v Česku sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Květušou Vrbovou. Mladá rodina zostala žiť v Liberci, mali sedem detí. Ich najstarší syn Vlado zažil dedka iba počas prázdnin v rokoch 1988 až 1995. Spomínal si na neho so slovami: „Žiadal od svojich detí disciplínu a prial si, aby aspoň väčšina z nich dokončila aspoň strednú školu.“

Vlado dnes s rodinou žije vo Veľkej Británii. Ako jeden z hlavých dôvodov svojho odchodu z Česka uvádza možnosť lepšieho vzdelania pre svoje deti.

Potomkovia dosiahli, čo on nemohol

Priezvisko Eštočák sa v okolí Prešova vyskytuje v šiestich lokalitách. Okrem mesta Prešov žijú nositelia tohto priezviska v obciach Hubošovce (okres Sabinov), Víťaz (okres Prešov), Solivar (okres Prešov) a Uzovce (okres Sabinov). Nie je ich veľa, asi 50 a tak sa dá usudzovať, že to môžu byť potomkovia Jána Eštočáka z Veľkého Šariša.

Dnes už medzi Eštočákovcami nie je problém nájsť osobu s vysokoškolským titulom. Niektorí sa angažujú v práci s Rómami, ale aj v komunálnej politike. A tak ako v iných širokých rodinách, ani v tejto sa viaceré vetvy a osoby nehlásia k rómskej identite.

Ladislav Eštočák by bol na svojich potomkov zrejme hrdý. Viacerí dosiahli to, čo on nemohol. Pravdou však je aj to, že problémy v komunitách, kde jeho menovci žijú, pretrvávajú.

Slavo Kalný s nádejou písal o lepšom živote, ale história ukazuje, že ten je pre Rómov často vykúpený aj stratou identity a pretrhnutím väzieb so širšou rodinou a komunitou.

Príbeh je súčasťou série textov etnografky Zuzany Kumanovej, ktorá pátrala v archívoch, aby dopovedala osudy ľudí z knihy Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960). Výskum podporil Fond na podporu národnostných menšín.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].