S rodičmi hráme jedno veľké divadlo, hovorí Mária, ktorá sa doma musí tváriť, že má priateľa, hoci je v skutočnosti lesba. „Mama mi povie, že som zlatá a vie, že by som jej nikdy neklamala, čo je jeden veľký vtip, pretože jej musím klamať celý život.“

Študentka vysokej školy patrí medzi mnohých LGBTI+ ľudí, ktorí v rodine nenašli pochopenie pre svoju identitu. Rodičom doteraz nepovedala, kým v skutočnosti je a čo cíti. Redakcia preto nezverejňuje jej celé meno, hoci ho má k dispozícii.

Mária v rozhovore okrem iného vysvetľuje:

• kedy a ako prišla na to, že patrí ku queer menšine,
• aké správanie väčšiny je pre ňu zraňujúce,
• čím sú vzťahy queer párov iné,
• a prečo plánuje odísť zo Slovenska.

Kedy ste si začali uvedomovať, že je u vás niečo inak?

Odvždy som si myslela, že všetky dievčatá majú rady dievčatá a je to úplne prirodzené. Nikto mi nepovedal opak, takže som sa nad tým nezamýšľala.

Keď sa rodičia pohoršovali nad pármi rovnakého pohlavia, vždy to bolo nad mužmi a môjmu malému „ja“ nenapadlo, že to isté sa dá aplikovať aj pri ženách.

Na základnej škole som sa asi v dvanástich-trinástich rokoch prvýkrát zaľúbila – do spolužiačky. Boli sme kamarátky, no v týchto veciach bola úplne iná ako ja. Rodičia ju odmalička viedli k tomu, že keď vyrastie, vydá sa a bude mať veľkú rodinu.

Keď sa ma pýtala, kto z chlapcov sa mi páči a chcela sa o tom rozprávať, nevedela pochopiť, že sa mi nepáčil nikto.

A čo ste jej povedali?

Spýtala som sa jej, či ona nechce žiť so svojou najlepšou kamarátkou, keď vyrastie. Celá tá vec s chlapcami mi totiž nedávala zmysel. Odpovedala, že určite nie. Náš vzťah sa potom zmenil a vzdialili sme sa od seba.

Pri výbere strednej školy sa naše cesty napokon definitívne rozdelili. Keď sme sa lúčili, povedala som jej, že ju mám veľmi rada a že mi bude chýbať. Čudne sa na mňa pozrela a spýtala sa, či to je aj z nejakého iného dôvodu.

Nepochopila som, kam tým mieri. Pochopila som to až na strednej škole.

Ako ste znášali jej odchod?

Zle, bolo mi strašne smutno. Bol to presne ten prípad, keď niekto odíde a vy zostanete prekvapený. Nechápete, prečo vám takto nechýbajú ostatní spolužiaci, no jeden človek áno.

Keď sa mi to stalo druhýkrát, došlo mi, že aha – ja som bola zaľúbená. To aj vysvetľuje, prečo mi tak ublížilo, keď odišla z môjho života. Najviac zo všetkého bolelo to, že mi nepovedala dôvod a len sa so mnou prestala baviť.

Teraz ste v kontakte?

Raz sme sa snažili stretnúť, no stala sa z nej osoba, ktorá je presným opakom toho, čo bývala. Neviem, či je to vklad jej samej alebo ju niekto zmenil. Už o stretnutie ale nestojím.

Mali ste sa s kým porozprávať o tom, čo ste prežívali?

Vôbec, až kým neprišla jedna kamarátka, s ktorou sa smejeme, že sme z jedného cesta. Predtým mi chýbal jazyk, ktorým by som pomenovala svoju identitu. Ona mi ako prvá vysvetlila, že nie všetci ľudia sú heterosexuáli. A mne došlo, že ani ja nie som. Mala som pätnásť alebo šestnásť rokov, keď mi otvorila nové dvere a ukázala, že rod a sexualita môžu byť fluidné spektrum, a že za normatívnym vnímaním sveta je ešte iný svet – farebnejší.

Teraz už mám okolo seba kamarátsku skupinu a skoro všetci sme queer. Človek prirodzene vyhľadáva ľudí, s ktorými má niečo spoločné. Ale napríklad môj najlepší kamarát je „hetero“. S ním sa smejeme, že máme rovnaký vkus na dievčatá. Ostali mi len kamaráti, ktorým môžem povedať všetko a aj oni mne.

Stalo sa vám, že ste sa niekomu otvorili a ten človek sa zrazu vytratil?

Uf a koľkokrát. Aj po teroristickom útoku na Zámockej ulici som prišla o dve blízke osoby, obe sú heterosexuáli. Jedna povedala, že si nemyslí, že queer ľudia si zaslúžia až takúto podporu. Druhá zasa tvrdila, že ublížení sú konzervatívci a to, čo sa stalo, bolo trochu zaslúžené, lebo okolo tejto témy sa vraj príliš politizuje.

Je hrozne sebecké povedať: „Ja politiku neriešim, mňa sa queer ľudia netýkajú.“

Rovnako ako povedať: „Mne nevadia, len nech sa neukazujú.“

To je veľmi bolestivé. Keď sa ľudia po sebe nechutne lepia na verejnosti, je to pre druhých nepríjemné, nech ide o hocikoho. Netýka sa to len našej menšiny, ale len tej to je vytýkané.

Boli ste v čase, keď ste dospievali, niekedy zaľúbená do chlapca?

Pri najlepšom kamarátovi som rozmýšľala, či sa mi páči alebo ho mám tak veľmi rada len preto, lebo si rozumieme. Bol to ten druhý prípad.

Našli sa chlapci, ktorí o mňa mali záujem, ale ja som si to absolútne nevšimla alebo som ich rovno poslala do „friendzone“. Ani som si to neuvedomovala, kým mi to nepovedali. Proste mi nenapadlo, byť s chlapcom niečo iné ako kamarátka.

Existuje aj termín „heterosexuál z donútenia“. Znamená to, že človek si vyhodnotí situáciu a vyberie takého partnera opačného pohlavia, s ktorým by nejako vedel fungovať a asi to pre neho bude najlepšia voľba. To si však neviem predstaviť.

Vaši rodičia neprišli na to, že ste queer? Nesnažili sa vám naznačiť, že to vedia?

Nikdy mi priamo nič nepovedali, no pozorovali, s kým som vonku a či to nie je dievča. Akoby lesba nemohla mať kamarátky.

Doteraz si pamätám – a stále mi je ťažko, keď si na to spomeniem –, ako sa ma mama spýtala, či sa mi niekto páči. Odpovedala som, že dievčatá sú pekné a ona sa na mňa pozrela  s neskutočnou krivdou v očiach. Stále mám v hlave ten jej pohľad.

Myslím si, že rodičia to vždy vedia aj cítia, no moji sa rozhodli nepovedať to nahlas.

Nevypytujú sa, či máte priateľa?

Našla som si „akože frajera“. Tiež je z queer skupiny, takže sme pomohli jeden druhému. Jeho rodina si myslí, že má frajerku a moja zasa, že mám frajera. Teda, minimálne sa tak tvária – neviem, či tomu naozaj veria alebo len chcú veriť.

Otázky, či niekoho mám, sú strašne otravné, no teraz hráme toto divadlo, až je to vtipné. Mama mi povie, že som zlatá a vie, že by som jej nikdy neklamala, čo je jeden veľký vtip, pretože jej musím klamať celý život. Bolí to.

Keby nebolo ich predsudkov, určite to takto neriešim. Mohli byť pri mojej prvej frajerke aj pri všetkom ostatnom. Mrzí ma, že nás o to obrali. Radšej sa však budú tváriť, že mám frajera, pretože to je pre nich v poriadku – je to chlapec a nie dievča.

Myslíte, že im to v budúcnosti poviete?

Neviem, či rodičov vidím v mojom budúcom živote, pretože viem, akú traumu mi spôsobili a nepotrebujem, aby sa to isté stalo aj mojim deťom.

Aké iné predsudky ohľadom vašej identity vás vedia nahnevať?

Hnevá ma, keď si každé dievča myslí, že sa do nej hneď zamilujem. Akoby všetci queer ľudia boli nejakí predátori. Viete, ako sa správam v šatniach? Pozerám sa len na stenu, až kým neodídem, aby som nemohla vzbudiť mylné predstavy.

Ešte ma vie nahnevať, keď ľudia neuznávajú vzťah, v ktorom sme. Frajer mojej kamarátky povedal, že by mu nevadilo, keby sa vyspala s inou ženou, pretože to sa vraj neráta ako nevera. Tým pádom dal ženské queer vzťahy na podradnú priečku.

A tiež otázky typu, kto je v našom vzťahu chlap – to sa niekto pýta heterosexuálnych párov?

Jeden z mojich queer kamarátov mi povedal, že mu nevadí, keď si z neho uťahujú jeho priatelia, no od cudzích to neznáša. Máte to podobne?

Úplne. Aj ja o sebe poviem, že som „teplá“, ale vadí mi, keď to o nás povie Matovič a ešte sa pri tom tvári zhnusene.

Takisto mi veľmi vadí slovo lesbička, to je ako vystrihnuté z pornofilmov. Lesba je normálne slovo a ľudia by sa ho mali držať. Jediné, čo chceme, je byť videní ako obyčajní ľudia – nie ako sexuálne, politické či iné objekty.

A tiež, aby vás prestali posielať na liečenia a terapie.

Samotný fakt, že stále existujú terapie pre ľudí, ktorí sa majú „vyliečiť“ z toho, že sú inak orientovaní, je zarážajúci.

Mám pocit, že Európa sa strašne radikalizuje a nepáči sa mi smer, ktorým sa to uberá. Ľudia začali hovoriť, že byť queer je nový trend. Dokelu, to nie sú široké gate, čo sa práve vrátili do módy – to sú ľudia.

Vás niekto posielal na terapiu?

Keď som v trinástich rokoch prišla na to, že sa mi páčia dievčatá, išla som sa z toho vyspovedať. Farár mi vtedy povedal, že Boh ma zatratil. Cítila som sa strašne zle a bola som presvedčená, že by som mala lepší život, keby som bola heterosexuálka. To si už ale dávno nemyslím.

Bolo pre rodičov podstatné, aby ste chodili do kostola?

Bolo to pre nich neuveriteľne podstatné. Doteraz mi hovoria, že tí, ktorí nechodia do kostola, žijú neusporiadaný život. Keď bol dúhový Pride, tak sa pohoršovali, že nikto z návštevníkov určite nechodí do kostola.

To vôbec nie je pravda. Máme dúhových kresťanov, ktorí majú aj svoj spolok. Ľudia často zabúdajú, že queer ľudia nie sú len drag queens – na ktorých mimochodom nie je nič zlé –, ale aj ich spolužiaci, predavačka v obchode, či vodič autobusu.

Je niečo, v čom sa podľa vás heterosexuálne páry odlišujú od tých queer? Z nášho rozprávania mám pocit, že drvivú väčšinu vecí prežívame rovnako.

Áno, máme rovnako zlomené srdcia, sme rovnako zaľúbení a rovnako to všetko riešime s našimi blízkymi. A tiež rovnako plánujeme budúcnosť. Čo sa týka rozdielov, budem hovoriť z vlastných skúseností, a teda len za lesbické vzťahy.

Lesbické vzťahy sú podľa mňa omnoho intenzívnejšie. Chcete všetko naraz, pretože keď ste boli mladšie, rodičia vám takéto príležitosti zobrali nezmyselnými zákazmi a podozreniami.

Iné je to aj na verejnosti. Keď som mala prvú „oficiálnu“ frajerku a prechádzali sme sa po Bratislave za ruky, kričali na nás a cmukali ústami. Chlapi po nás pokrikovali, či nechceme tretieho do postele. A to som si myslela, že Bratislava je otvorené mesto a bude to v poriadku.

Po našom rozchode som si chcela nájsť niekoho v zahraničí, aby som to nemusela absolvovať znova.

Čo by ste zmenili na školách – základných, stredných či vysokých?

Čítala som, že dieťa si niektoré veci uvedomuje už od šiestich rokov, no je otázne, či ich môže doma rozvinúť. Od dvanástich rokov si uvedomuje svoju sexualitu. Na základných školách by som aspoň spomenula, že sú rodiny, kde sú dvaja otcovia alebo dve matky.

Na stredných školách by už mala byť povinná sexuálna výchova. Chodí do nich totiž kopec queer ľudí, ktorí hľadajú svoju identitu a skúšajú rôzne veci. Mali by vedieť, ako sa chrániť, ako mať bezpečný sex a ako sa správať, aby predišli ochoreniam.

Na vysokej škole mi chýbajú kurzy zamerané len na LGBTI+ ľudí. Kurzy, kde môžu študenti zistiť niečo o minulosti queer ľudí alebo rodové štúdiá. Teraz máme v ponuke iba tri predmety, dva v rámci sociológie a jeden v rámci psychológie.

Ako ste vo vašej LGBTI+ komunite prežívali teroristický útok, ktorý sa stal pred Teplárňou na Zámockej ulici?

Bolo to absolútne devastačné. Keď som zistila, že tí dvaja mŕtvi ľudia boli queer, oblial ma pot. Všetci z mojej komunity sme si začali písať – tí na Slovensku aj tí, ktorí žijú v zahraničí. Nevedela som pochopiť, čo sa stalo.

Akurát som pracovala, keď som uvidela ilustráciu výtvarníčky Ivany Šátekovej, a úplne ma to zlomilo. Strašne som plakala a potrebovala som byť s ostatnými kamarátmi. Potrebovali sme o tom rozprávať, dať to von, objať sa. Neviem si ani predstaviť, aké zničujúce to muselo byť pre LGBTI+ ľudí, ktorí sú na to sami.

V celom tom ošiali si človek uvedomí, aký je strašne nahnevaný a ako veľmi to bolí. Zrazu vidí dúhové logá a rozmýšľa, či sú to naozaj podporovatelia alebo iba marketing. A potom vidí tie konšpiračné komentáre. Aj keby som bola neviem aká katolíčka, je normálne schvaľovať vraždu dvoch ľudí?

Dostalo ma aj to, koľko priestoru dostal vrah v médiách. Nezaslúžil si zverejniť manifest ani meno. Keď bola takáto streľba v Austrálii, tamojšia premiérka povedala, že vrahovi nebudú dávať priestor, pretože si ho nezaslúži. Ten mal patriť Jurajovi Vankuličovi a Matúšovi Horváthovi.

Ako sa k tomu postavili rodičia?

Musím povedať, že rodičia tú vraždu hneď odsúdili a všimli si, že nie som v poriadku. Takže tentokrát boli veľmi starostliví, hoci o mojej identite nevedia.

Ako sa po tom všetkom cítite na Slovensku?

Ešte horšie. Necítim sa tu bezpečne a nemám pocit, že sa to zlepší. Zaráža ma už len fakt, že tu s nami žijú ľudia, ktorých existencia niekoho iného vyrušuje natoľko, že podporujú jeho vraždu. Keď si čítam tie konšpiračné komentáre, nechcem tu zostať.

A teraz nehovorím len o queer ľuďoch, ale aj o migrantoch, Rómoch či Židoch. Mnohým Slovákom vadia všetci, ktorí sú iní. Ale gyozu či kebab si, samozrejme, dajú radi a na svadbu si zavolajú hrať Kmeťoband (kapela hrajúca rómsku hudbu, pozn.).

Počula som aj argument, že v niektorých krajinách je to omnoho horšie. To naozaj? To, že niekde to je horšie, neznamená, že musíme zaostávať aj my.

Kam chcete ísť?

Do Česka. Chcem mať okolo seba ľudí s podobnou kultúrou. Nechcem odísť na druhý koniec sveta, no na Slovensku zostať neplánujem.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].