Psychologička Klára Orgovánová bola šesť rokov splnomocnenkyňou vlády pre rómske komunity, od roku 2008 vedie neziskovku Rómsky inštitút.

V čase vojny na Ukrajine spolu s partnermi založili iniciatívu Rómovia za ľudskosť, ktorá pomáha utekajúcim.

„Rómske rodiny z Ukrajiny, ktoré tu sú a o ktoré sa pravidelne staráme, sa ani nechceli presťahovať do lepšieho bývania, lebo povedali, že prečkajú situáciu a vrátia sa domov do Mukačeva,“ hovorí Orgovánová.

V rozhovore pre Romano fórum okrem iného vysvetľuje, v čom je pomoc najchudobnejším špecifická, kam putujú ukrajinskí Rómovia a prečo jej deň začína pípaním mobilu.

Rómsky inštitút sa dlhé roky venuje inklúzii Rómov, tvorbe verejných politík, prevádzkujete tiež komunitné centrum v Prešove. Čo robíte v období, keď k nám utekajú ľudia z Ukrajiny?

Hneď po vypuknutí vojnového konfliktu na Ukrajine sme spolu s občianskym združením Podaj ďalej zriadili v Prešove sklad. Zbierali sme doň potraviny alebo iné veci, ktoré utekajúci potrebovali.

Peter Németh, ktorý pracuje v našom komunitnom centre, inicioval po týždni takejto práce vznik našich vlastných skladových priestorov. Keďže sú na poschodí, nachodíme sa.

Keď hranice začali prechádzať aj rómske rodiny, ukázalo sa, že mnohé z nich potrebujú špecifickú pomoc. Ľudí nerozdeľujeme, všetci prichádzajúci sú v zlom stave a potrebujú podporu. Ale spôsob poskytovanej pomoci je rôzny.

Takže sme sa začali orientovať aj na iné formy pomoci. Poskytujeme ľuďom informácie, poradenstvo, sprostredkovávame im bývanie, dopravu a kadečo iné.

Čo znamená, že rómskym rodinám poskytujete špecifickú pomoc?

Pomáhame všetkým, ale rómske rodiny potrebujú niečo naviac, preto je pomoc pre nich špecifickejšia.

Napríklad, keď príde nejaká ukrajinská rodina na aute, potrebuje len informácie alebo základnú navigáciu, ako ďalej. Keď ale vlakom alebo autobusom prídu chudobnejšie rodiny, tie často nemajú nič.

Alebo keď prídu viacčlenné rodiny, všetci chcú bývať v jednom zariadení a je ťažké rozdeliť ich. Ak niekto ponúka ubytovanie pre 20 ľudí a ich je 40, je ťažké to nejako spraviť. Preto potrebujete nájsť ubytovanie, kde je 40 postelí.

Druhá vec je, že tým, že chcú ostať spolu a majú aj jazykovú bariéru, nemôžu prijímať servis, aký sa poskytuje ostatným. Niekedy ich s ostatnými ani nechcú dať do jedného autobusu. Do úvahy často neprichádza ani psychologická intervencia.

Kam títo ľudia idú?

Niektorí majú cieľ cesty a chcú ísť napríklad do Nemecka či Holandska. U nás len prespia a idú ďalej. Mnohí tu ale ostávajú, takže pre nich sprostredkovávame ubytovanie.

Viaceré obce na Slovensku a Ukrajine majú malý pohraničný styk. Obchodujú medzi sebou, ľudia sa navštevujú. Mnohé rómske rodiny majú teda navzájom kontakty a poznajú sa.

Napríklad v Snine pôsobí Rómske centrum Ternipen Jarky Kotlárovej. Jarka pomáha s ubytovaním v rodinnom dome, už sa v ňom vystriedalo niekoľko rodín. Od samého začiatku poskytuje ľuďom ubytovanie a všetko potrebné.

Na pár dní pobudnú, kým sa spamätajú, a potom odídu. Buď pre nich niekto príde alebo si nájdu spôsob ako odcestovať, väčšinou do Čiech alebo Nemecka.

V Snine pomáha aj rómska podnikateľka pani Gombárová alebo primátorka Sniny a mnohí ďalší. Väčšinou ukrajinským Rómom, s ktorými sa už poznajú.

Neskôr však začali prichádzať aj rodiny, ktoré tu nemali nikoho. Takým napríklad ponúkli bývanie samotní Rómovia v obci Zubné. Jeden pán kúpil staré domy, ktoré chcel rekonštruovať, no keďže sú zatiaľ prázdne, ponúkol ich utekajúcim.

Nie je tam však ani voda ani kúrenie, takže sme im zohnali piecku, priniesli drevo a potraviny. Bolo tam asi 30 ľudí. Povedali, že chvíľku zostanú a potom sa chcú vrátiť do Mukačeva. Bolo medzi nimi aj pätnásťročné dievča, ktoré porodilo na Slovensku.

Ako teraz vyzerá váš bežný deň v Rómskom inštitúte?

Ja som tá, ktorá väčšinou sedí pri telefóne a za počítačom. Predtým som v mobile nemala stiahnuté žiadne aplikácie, ale táto situácia ma k tomu donútila a každú chvíľu mi niečo pípa.

Vytvorili sme totiž sieť ľudí, ktorí poskytujú pomoc a ja väčšinou prijímam a posúvam informácie. Popri tom vybavujem ubytovanie a sprostredkovávam zbierky. Občas idem k autu a dohliadam na to, aby vynášanie potravinovej pomoci zo skladov prebehlo v poriadku.

Boli sme, samozrejme, aj na hraniciach, v Humennom a Michalovciach, kde si ukrajinské rodiny bývajúce v Prešove potrebovali vybaviť doklady.

Ľudia, ktorí pomáhajú, sa po pár dňoch skontaktovali, rozdelili si, kto môže čo robiť a založili platformu Rómovia za ľudskosť – Roma for Humanity. Je v nej Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity, Rómsky vzdelávací fond, združenia Podaj ďalej a MyMamy.

Medzičasom nám pribudli ďalší ľudia a inštitúcie, ako napríklad Marek Gombár či Apoštolská cirkev v Pavlovciach nad Uhom. Vytvorili sme si medzi sebou elektronické siete a deň mi teda začína tým, že pípa telefón.

Niekedy pípa aj v noci, napríklad keď sme riešili asi 25 ľudí na stanici v Košiciach. Po rozhovore so železničnou políciou som sa dozvedela, že sa nechcú nikde ubytovať, naopak, chcú sa vrátiť. Jedna rómska organizácia z Košíc ich na ďalší deň odviezla späť na hranicu.

Spomeniete si na konkrétnu situáciu, ktorú ste cez tento váš telefón riešili?

Napríklad tá piecka v Zubnom. Potrebovali tam kúrenie, tak som volala na krízový štáb ministerstva vnútra. Tí volali na krízový štáb okresného úradu v Prešove a keďže bola nedeľa, veľmi sa im tam nepáčilo, prečo ich buntoším.

Zohnali nám ale piecku zo skladov civilnej obrany, tú sme previezli a aj s dekami ju odniesli ľuďom do Zubného. Toto vlastne robíme celé dni. Alebo, dozvedela som sa, že v Pavlovciach na fare majú 28 Rómov, ktorí chcú odcestovať do Čiech. Tak sme pre nich hľadali dopravu.

Ako taká platforma viacerých organizácií v praxi funguje?

Každý robí, čo môže. Situácia sa mení každý deň a informácie nie sú spoľahlivé. Bolo veľmi dobré, že Úrad splnomocnenca pre rómske komunity zriadil na hraničných priechodoch služby zo svojich zamestnancov. Sú tam do polnoci – informujú aj tlmočia.

Viktor Teru a Rómsky vzdelávací fond zháňajú dobrovoľníkov, ktorých potrebujeme na hraniciach, pri vykladaní tovaru alebo pri doprave. Pomáhajú s nástupom detí do škôl, sú v kontakte s učiteľkami, nakupujeme im školské potreby.

My zabezpečujeme sklady, zbieranie vecí a ich rozvážanie. Veľký sklad má aj spomínané združenie Podaj ďalej. Tieto sklady treba priebežne napĺňať, čo nie je jednoduché.

Máme síce sieť kontaktov, no veľké potravinové reťazce už majú vytvorené väzby, napríklad s Človekom v ohrození. Potravinová banka už tiež má nejaký systém, ktorý nechce meniť.

Peter Pollák ml. (poslanec OĽaNO, pozn.) nám sprostredkoval rómskeho podnikateľa z Košíc, ktorý priniesol veľké auto potravín, vody a mlieka pre deti. Plánujeme tiež urobiť zbierku medzi komunitnými centrami na východe.

Stretla som sa s informáciami – a to aj z iných krajín – že ukrajinskí Rómovia bývajú diskriminovaní. Napríklad, zachytila som správu z Maďarska, že na vlakovej stanici si od ukrajinských Nerómov nikto nepýtal doklad a dostali všetko, čo potrebovali, zatiaľ čo Rómov legitimovali a dostali len základnú potravinovú pomoc. Deje sa takéto niečo aj u nás?

Ja osobne som to nezažila, ale počula som o tom a hovorili o tom aj samotní Rómovia. Aj v televízii som videla, že prišiel prázdny autobus a keď videl, že tam stoja Rómovia, neotvoril dvere a pokračoval ďalej. Zachytila som tiež, že ich nechceli dať do niektorých ubytovní.

Keď telefonujem do ubytovní ja, nehovorím, že ide o rómske rodiny. Poviem, že potrebujem ubytovanie pre ľudí.

Na začiatku boli v štátnych zariadeniach voľné postele, no personál ich neobsadzoval, pretože nemali inštrukcie, ako postupovať. Potrebovali informáciu, ako tých ľudí testovať a čo robiť, ak bude niekto nakazený. Takmer žiadna z ubytovní nemala kuchyňu alebo priestor na zabezpečovanie stravy.

V niektorých ubytovniach mi hneď na začiatku povedali, že ak s tými ľuďmi nepríde policajt alebo vojak, nevezmú ich – a to vôbec nevedeli, že hovorím o Rómoch. V noci potrebovali nejaký dozor, sú tam upratovačky a iný personál, ktorý sa prichádzajúcich bál. Potrebovali niekoho, kto to bude organizovať. Našťastie, už je ten servis lepší.

Treba tiež povedať, že prichádzajú aj veľmi chudobní Rómovia, ktorí sú na tom oveľa horšie, než naši slovenskí Rómovia. Niektorí napríklad povedali, že nechcú jesť jedlo, ktoré im dávajú. Oni sami tým vytvárali akúsi prekážku v komunikácii.

Spomeniete si na nejaký konkrétny príbeh rómskej rodiny, napríklad tej zo Zubného?  

V Zubnom bolo asi 29 ľudí, dve rodiny. S tromi ženami tam boli aj dvaja muži, jeden z nich vie veľmi dobre po slovensky. Pán ktorý im poskytol bývanie, je jeho kamarát. Robili spolu niekde na stavbe a ponúkol im, aby prišli do jeho domov.

Tento pán zo Slovenska mi hovoril, že sa kamarátia a sú si ako rodiny. Nevedel si predstaviť, že by ich mal poslať preč. Vravel, že aj nám sa môže stať, že budeme utekať a tiež budeme chcieť, aby nám niekto pomohol. Medzičasom si tieto rodiny našli iné bývanie.

Veľa sa teraz hovorí o tom, že prvotná vlna solidarity opadne. Vojna sa však zrejme tak rýchlo neskončí. Dá sa to, čo robíte vy, zvládať dlhodobo?

Nie. Už teraz nevládzeme robiť toľko, koľko sme robili na začiatku. Našťastie, servis na hraniciach ako tak funguje a máme tu skvelých ľudí.

Našim dobrovoľníkom napríklad nosí zadarmo jedlá miestna reštaurácia s rómskym majiteľom a to bez toho, aby za to brala peniaze. To sa však nebude dať zvládať dlhodobo, a to nielen kvôli peniazom, ale aj kvôli času. Preto aj tá kritika, že už by mal zasiahnuť štát.

Myslím si, že tie veľké vlny rómskych rodín už máme za sebou. Možno ešte budú prichádzať rodiny z iných miest, ale tie z hraníc už prišli – z Užhorodu, Mukačeva. O mnohých nevieme, pretože majú vlastné spojenie s inými krajinami, ľudia odtiaľ ich vyzdvihnú a prevezú.

Snažíme sa mať kontakt so zahraničím, lebo je nebezpečné, ak idú úplne do neznáma. Ale nedá sa to vždy. Počet rodín teda asi veľmi narastať nebude, no tí, ktorí ostanú, budú potrebovať servis. Rozhodne je potrebné riešiť dlhodobé ubytovanie. Myslím si ale, že to už nemôžu robiť mimovládne organizácie.  

Na to je ďalšia platforma, na ktorej sa zúčastňujeme – vyjednávanie v úradníckych kruhoch. Chodíme na Radu vlády pre mimovládne organizácie, na krízový štát mesta Prešov a ľudia z Úradu splnomocnenca pre rómske komunity sú členmi krízového štábu v Sobranciach.

Niektoré ukrajinské rómske rodiny nejdú ďalej a chcú tu zostať. Poznajúc, ako sú u nás vnímaní slovenskí Rómovia a akej diskriminácii čelia: myslíte si, že sa ukrajinským Rómom podarí dostať k zamestnaniu a zapojiť sa do spoločnosti?

Rómske rodiny z Ukrajiny, ktoré tu sú a o ktoré sa pravidelne staráme, sa ani nechceli presťahovať do lepšieho bývania, lebo povedali, že prečkajú situáciu a vrátia sa domov do Mukačeva. Ďalšie, s ktorými prichádzame do styku, odcestovali, no môže sa stať, že tu niekto ostane.

Nad celou touto hroznou situáciou sa zamýšľam aj vo vzťahu k chudobným ľuďom, ktorých máme na Slovensku. Nakoniec, aj v médiách počujete, ako ľudia hovoria, aby sme sa nestarali len o Ukrajincov, ale aj slovenských občanov, lebo aj oni to potrebujú. My distribuujeme pomoc aj takýmto.

Táto desivá vojna ukazuje, že tí najchudobnejší majú oveľa menej možností, ako si pomôcť a dostať sa do bezpečia. Niektorí z Rómov nemajú peniaze ani na to, aby sa dostali na hranicu. Niekedy si ale poviem, ako dobre, že sú tí Rómovia takí života schopní. Keď sú spolu, nepotrebujú veľa a nestratia sa.

Ale nemuselo by to vždy byť len o prežití, a to aj v pokojných časoch. Keď sa v tejto situácii pozrieme na Rómov na Slovensku alebo tých z Ukrajiny, ktorí sú na tom ešte horšie, musíme priznať, že s reálnou chudobou sme toho veľa nespravili.

Zaoberáme sa malichernosťami namiesto ráznych krokov, ktoré by pomohli. Koľko rómskych stratégií a nástrojov sme vytvorili na to, aby sme pohli s najväčšou chudobou v rómskych osadách. Aj keď na to peniaze sú, akoby to nebolo vidieť.

Možno dokážeme vyriešiť momentálnu krízu, a teda priniesť jedlo či rozdať deky, ale nemyslím si, že máme skutočne voľných 60-tisíc pracovných miest, kde vraj nechcú pracovať Slováci a o ktorých hovorí minister práce.

Nemyslím si ani to, že bude jednoduché tieto miesta obsadiť a že to má niekto premyslené. Nedokázali sme to urobiť s našimi nezamestnanými ľuďmi, tak ako to chceme dokázať s ľuďmi prichádzajúcimi z Ukrajiny.

Klára Orgovánová (66) Riaditeľka Rómskeho inštitútu a klinická psychologička. V rokoch 2001 až 2007 bola splnomocnenkyňou vlády pre rómske komunity, predtým pracovala aj ako programová riaditeľka Nadácie otvorenej spoločnosti. V roku 2018 získala ocenenie Lúč z tmy.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].