„Niekedy mám pocit, akoby si Slováci o svojej krajine mysleli, že nie je dobrá a to určite nepomáha. Každá krajina má niečo, čo v nej nefunguje,“ hovorí Nura Jahanpour, ktorá si už stihla vyskúšať život všelikde.

Detstvo strávila v Stupave, mestečku neďaleko Bratislavy. Neskôr študovala vo Viedni aj v Londýne, aktuálne žije v Kodani, kde chodí na univerzitu jej manžel.

Slovensko podľa nej ponúka veľa príležitostí, nikdy tu nemala problém začať čosi nové. „Keď cítim, že mám možnosť a schopnosti pomáhať ostatným, iné maličkosti ma až tak nerušia.”

V rozhovore vysvetľuje, kde sme podľa nej k cudzincom prívetiví viac a kde menej; a tiež, prečo je u nás ľahšie byť cudzincom ako Rómom.

Rozhovor bol vedený v angličtine. Autor aj respondentka sa dohodli, že v slovenskom preklade ponechajú tykanie.

Aký je podľa teba na Slovensku život pre ľudí zo zahraničia, ktorí sa sem prisťahujú alebo tu žijú?

Podľa mňa je hlavný rozdiel v tom, či rozprávaš po slovensky alebo nie. Ak sa naučíš slovenčinu, určite získaš veľa z oboch svetov. 

Napríklad, ja som nebola v pozícii, že by som nevedela po slovensky. Chodila som do medzinárodnej školy. Slovenskí študenti sa tam dali dokopy a keď zistili, že aj ja viem po slovensky, mali ku mne bližšie. Nemám takmer žiadny akcent, to mi veľmi pomohlo. 

Ak sa pýtaš na každodenné drobné situácie, mám šťastie, že poznám, ako to tu funguje. Mám tu trvalý pobyt a predtým som pracovala na Miestnom úrade v Petržalke, kde som sa veľa pýtala. Je ale pravda, že človek, ktorý príde zo zahraničia, túto výhodu mať nebude. 

Podľa mňa je teda hlavnou výhodou jazyk a sieť ľudí okolo seba. Dnes sa síce dá všetko preložiť cez google, ale ešte prednedávnom to tak nebolo. Napríklad, moja mladšia sestra po slovensky nerozpráva a je vidieť, že nemôže naplno rozvinúť svoje schopnosti alebo pomáhať komunite do tej miery, ako by chcela. 

Ako to, že ty rozprávaš po slovensky a tvoja mladšia sestra nie?

Obe sme chodili na medzinárodnú školu, okrem iného preto, lebo naša tretia, staršia sestra mala skúsenosť so šikanou a ohovaraním – mysleli si že je Rómka. 

Ja som sa naučila slovenčinu na ulici. Napríklad, keď som išla robiť nejaký projekt s rómskou komunitou, musela som rozprávať po slovensky. Pre mladšiu sestru sme často prekladali.

Rozhodujúce ale bolo, s akými ľuďmi sa začala priateliť na škole – bola viac s ľuďmi zo zahraničnej komunity. A tak sa nikdy úplne nenaučila po slovensky. Dokonca, aj keď mala mimoškolský krúžok hrania na hudobný nástroj, našli sme učiteľa, ktorý rozpráva anglicky. 

Keď vieš jazyk, je to pre život v krajine veľký rozdiel.

Naopak, ja som sa zhodou náhod začala viac priateliť s ľuďmi zo slovenskej komunity. Keď ideš ako malé dieťa v Stupave do obchodu a vyzeráš trochu tmavšie ako ja, predsa len je to menšie mesto a ľudia mali určite predsudky, či nejdem niečo ukradnúť. 

Ale keď rozprávaš po anglicky alebo dobrou slovenčinou bez dialektu niektorej z menšín, ľudia ťa začnú vnímať lepšie. Jednoducho, jazyk robí naozaj veľký rozdiel. 

Myslíš si, že je na Slovensku jednoduchšie byť zo zahraničia ako byť Rómom?

Definitívne! Pretože ak si zo zahraničia, si zaujímavý a „exotický” a nemajú s tebou spojené také negatívne predsudky. 

Spomínala si, že pre rómsku komunitu robíš nejaké projekty. 

Bývame blízko Zohoru a keď máme čas, chodievame tam robiť rôzne projekty do školy. Učíme deti hodnotám, pomáham im s rozvojom osobnosti a občas s domácimi úlohami. 

Veľa Rómov, väčšina z nich sú pracujúci rodičia, žije aj v banskobystrickej štvrti Sásová. Aj tam sme zvykli cez víkendy chodiť za deťmi robiť projekty. 

Pomáhanie Rómom je pre ľudí zo zahraničia skvelou príležitosťou. Keďže vyzeráš podobne, myslia si, že im viac rozumieš. Vnímajú to tak, že keď si tmavší rovnako ako oni, máš s tým rovnaké skúsenosti a cítia sa viac bezpečne. 

Často ma berú, akoby som bola jedna z nich, hoci ja mám, žiaľ, vďaka jazykom a iným výhodám oveľa viac možností. 

Momentálne študuješ v Cambridge. Myslíš si, že po skončení školy sa budeš realizovať na Slovensku alebo sa vidíš skôr v zahraničí? 

V Británii sa určite nevidím, je tam veľmi veľa prekvalifikovaných ľudí na pozíciách, ktoré pre nich nie sú určené. Možno budem niekde v Európe. 

Po skončení magisterského štúdia som prišla na rok na Slovensko. Začala som s mamou (Venus Jahanpour, pozn.) robiť na rôznych projektoch, neskôr som pracovala pre lokálnu samosprávu. S rodičmi sme to vnímali ako dobrú vec, ako pomoc miestnej komunite. 

Teraz som na doktorandskom štúdiu. No aj keď som v Británii, žijem blízko česko-slovenskej komunity. A keďže hovorím po slovensky, berú ma, že som jedna z nich. Je však zaujímavé, že keď prídem na Slovensko, už tak jednoznačne jedna z nich nie som. 

Pamätám si jednu pani na pracovnom pohovore. Keď vyšla z kancelárie, spýtala sa, kde našli takého čiernookého exota. Pomyslela som si, že ďakujem pekne, ja tu žijem celý život. Napriek tomu si myslím, že na Slovensku je veľmi veľa možností. 

Naozaj? 

Možno nie, keď prídeš kvôli príjmu alebo našetreniu si peňazí. Ale ak máš skúsenosť zo zahraničia a k tomu rozprávaš alebo sa učíš po slovensky, otvorí sa ti veľa dverí. 

Slovensko je relatívne malé, keď sem prídeš s titulom z dobrej univerzity a rozprávaš po anglicky, myslím si, že dostaneš ponuku na prácu, akú by si v zahraničí asi nedostal. 

Keď cítim, že mám možnosť pomáhať ostatným, iné maličkosti ma až tak nerušia.

Ešte jeden príklad: nerozprávam po slovensky spisovne, gramatiku mám určite nanič. Ale keď som pracovala pre lokálnu samosprávu, nikdy mi nikto nepovedal, že by som sa mala doučiť gramatku alebo lepšie písať emaily. 

Neviem, či je to tak len v našej rodine, ale s prácou na Slovensku som mala celkovo dobrú skúsenosť. 

Naozaj si myslíš, že by si tu mohla robiť čokoľvek?

Myslím si, že keď si chceš na Slovensku založiť „neziskovku“ alebo robiť na nejakom projekte, je to tu vcelku jednoduché. 

Ja pre mojich rodičov (ktorí majú základnú školu, pozn.) pracujem z hocikadiaľ a hocikedy. Nikdy som nemala problém začať niečo nové. Neviem ale, ako to je v iných oblastiach. 

No keď chceš napríklad niečo založiť vo Veľkej Británii, je to ozaj komplikované. Ale možno to vnímam tak len preto, že Slovensko poznám lepšie. 

Je zaujímavé, že to vnímaš takto. Veľa mladých ľudí nám totiž odchádza na univerzity do zahraničia a často sa viac na Slovensko pracovne nikdy nevrátia.

Áno, to súvisí s viacerými vecami. Napríklad, ja som typ, ktorý má často úrazy. Pamätám si, ako som bola v nemocnici na Kramároch. Keby som nebola človekom, ktorý sa nebojí spýtať, mala by som problém. 

Poznám viacero rómskych rodín, ktoré nechodia k zubárovi len preto, že vychádzajúc zo zlej skúsenosti sa s ním boja rozprávať. Ale to je ako so vzdelávacím systémom na Slovensku. 

Slovenská legislatíva má pritom definované, aký má byť rozvoj dieťaťa. V praxi to však závisí od toho, akého učiteľa či učiteľku dostaneš. Jednoducho, v praxi je často problém garantovať tieto veci.

Alebo iný príklad: nedávno som sa vydala. Môj muž je Slovák, ktorý sa ale nechce vrátiť na Slovensko. Študuje v Dánsku a robí s financiami. Keď tam skončíš zahraničnú univerzitu, ktorá je známa a kvalitná, dostaneš hneď po skončení dobrú pracovnú ponuku. 

Keď si ale manžel nedávno pozeral prácu na Slovensku, požadovali od neho päťdesiat zručností, tri rôzne jazyky a zaplatili by mu menej ako polovicu toho, čo má teraz. Bratislava sa stáva drahým metropolitným mestom, ale najprv tu musí byť niečo, čo ťa pritiahne späť. 

Čo by mohlo byť pre ľudí zo zahraničia motivujúce, aby tu chceli žiť? Čim by pre nich Slovensko mohlo byť atraktívne a zaujímavé?

V každej krajine, kde som žila, boli malé diaspóry komunít, ktoré držali spolu – taký ten element domova. Ja ako človek, ktorý vyrastal na Slovensku, nepotrebujem pripomienku tohto domova. 

Po mame – utečenke mám švédske korene, po otcovi, ktorý vyrastal v Británii, britské. Pôvodom som Iránka, ktorá sa ale narodila v Česku. 

No mám priateľov, pre ktorých je pripomienkou ich domova napríklad dobré „curry“. Ak nemajú miesto, kde by si toto jedlo alebo suroviny na uvarenie mohli kúpiť, chýba im to spojenie. 

Aj na Slovensku už pribúda viacero zaujímavých miest pre ľudí zo zahraničia, napríklad indický supermarket na Račianskom mýte. Títo ľudia hľadajú „svoje“ prevádzky, kde nájdu kúsok domova a kde môžu s predajcom komunikovať o tom, čo im chýba. 

Takéto spojenia podľa mňa pomáhajú komunite. Napríklad, ja teraz žijem v Kodani a nedávno som prosila kamaráta, nech nám prinesie tatársku omáčku. Alebo v centre Londýna je poľský obchod, kde majú potraviny ako kofola. 

Je to možno čudné, ale toto sú podľa mňa veci, ktoré ti pomáhajú cítiť sa viac komfortne. Takže aj keď na Slovensko prichádzajú ľudia zo zahraničia, snažia sa nájsť priateľov zo svojej kultúry. Aspoň zo začiatku potrebujú mať nejakú komunitu. 

Celkovo som na sebe zistila, že na Slovensku ma motivuje, keď viem v niečom dosiahnuť zmenu. Keď cítim, že mám možnosť a schopnosti pomáhať ostatným, iné maličkosti ma až tak nerušia. 

Stačí to ale na profesionálne realizovanie sa ľudí zo zahraničia na Slovensku, o ktorom sme sa rozprávali? 

Pre mňa sa zdá výhodné vrátiť sa, pretože mám otvorených viacero možností, čo tu robiť a na akých projektoch pracovať. Navyše si myslím, že ľudia na Slovensku sú naozaj ochotní pomôcť ti.

Jasné, že tu sú aj predsudky, ale keď Slováci cudzincov osobne spoznajú, sú voči nim podľa mňa celkom otvorení. Takže tu musí byť niečo, čo ťa motivuje vrátiť sa späť. Alebo motivuje ľudí zo zahraničia prísť sem žiť. 

A myslím si, že to je aj o imidži krajiny. 

Ako presne to myslíš? 

Pamätám si, keď migranti prechádzali cez Maďarsko do Rakúska. Išli sme vtedy pomáhať na hranice. Keď sme sa s nimi rozprávali, jednoznačne hovorili, že chcú ísť do Rakúska alebo do Nemecka – na Slovensko nechcel nikto. 

Napríklad v Dánsku si všetci myslia, že som prišla z Ruska alebo inej východoeurópskej krajiny. O Slovensku, samozrejme, vedia, ale celý tento región majú asociovaný s východným blokom. Lenže Slovensko je dnes niekde úplne inde ako pred dvadsiatimi rokmi, keď sa tento imidž krajiny tvoril. 

Keď som žila v Británii, začala som sa sťažovať na verejnú dopravu, ktorá sa s bratislavskou nedá porovnať. V Bratislave sa mestská a medzimestská doprava snaží chodiť načas. 

V Londýne majú síce metro, ktoré chodí často a preto ani nesleduješ, kedy má prísť, ale akonáhle ideš mimo centrum, kde fungujú na autobusoch, je to katastrofa. 

A potom, niekedy mávam pocit, akoby si Slováci o svojej krajine mysleli, že nie je dobrá a to určite nepomáha. Každá krajina má niečo, čo v nej nefunguje. Napríklad, keď v Dánsku zavoláš doktorovi, ozve sa, aby si pre angličtinu stlačil „9“ a keď ju stlačíš, pokračuje to ďalej v dánčine. 

V neposlednom rade, keď sa vraciam na Slovensko zo zahraničia, všímam si, že ten prvotný zážitok často nebýva pozitívny. Ľudia majú niekedy prístup, že ich otravuješ, hoci sa ich pýtaš niečo, čo je vlastne ich robota. 

Oni sami sú zvyknutí na to, ako čo funguje, ale ľudia z inej krajiny procesy nepoznajú. Možno by to chcelo viac empatie. 

Vieš si predstaviť, že by k nám niekedy chceli prísť žiť ľudia z Dánska?

Škandinávci sú veľmi spokojní so životom vo svojich krajinách, ale viem si predstaviť napríklad Britov. Postavenie učiteľov v Anglicku nie je dobré, poznám ich viacero. Ich zárobok je vyšší ako u nás, ale keď si odpočítaš životné náklady, nie je to nejaké parádne. 

Určite by na Slovensku mohli pracovať pre bilingválne školy. Samozrejme, ostáva tu ten divný strach, že človek ide do neznámej krajiny. 

Kodaň a Amsterdam znejú atraktívne, ale u nás dostanú plat, z ktorého aj niečo ušetria, môžu žiť v dobrej štvrti v meste a robiť zaujímavé projekty. Slovensko sa musí viac identifikovať so všetkými výhodami, ktoré život tu prináša. 

Neviem ich pomenovať presne, určite to je ale poloha krajiny alebo úžasná príroda. Problémom sú podľa mňa oficiálne procedúry. 

Ak by sa ktorýkoľvek z mojich kamarátov rozhodol prísť na Slovensko, pociťovala by som potrebu ísť s ním na všetky úrady, lebo ten proces by ich sám o sebe hneď odradil. Cudzinecká polícia je príbeh sám o sebe. 

Alebo keď prídeš pracovať pre zamestnávateľa, ktorý predtým nemal zamestnaného človeka zo zahraničia – tiež ti nevie poradiť. Je veľa drobných tipov a trikov, aby si tým celým nestrávil tri týždne, ale aby tam stačilo ísť možno dvakrát. 

Chýba teda zjednodušenie procesov a jednoduché úvodné informácie k mestu a životu v ňom. 

Nura Jahanpour Narodila sa v Česku, vyrástla na Slovensku. Pôvodom je Iránka, po rodičoch má britské aj švédske občianstvo. Tri roky študovala hru na klavíri vo Viedni. Počas štúdia hudby si uvedomila, akú silu má vzdelanie pri dosahovaní zmien v spoločnosti. Dnes si robí doktorát z pedagogiky na Univerzite v Cambridge. Spojenie so Slovenskom si zachovala, robí tu vzdelávacie aj enviromentálne aktivity. Rada tvorí, hrá na klavíri a má radosť, keď môže pomáhať komunite, v ktorej žije. Twitter Nura_Jhn

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].