Hoci nikdy nechodila do umeleckej školy, jej diela obdivujú stovky fanúšikov umenia na Slovensku aj po svete. Šarlota Bottová sa naučila základy kreslenia od otca, zvyšok si pracne osvojila sama. „Je to pre mňa veľká výzva, no najradšej zachytávam tvár, emóciu, osobnosť,“ vraví.

Na začiatku nechcela, aby bolo v kresbách vidieť jej rómsky pôvod, no dnes to už vníma inak. „Aj prostredníctvom mojich diel sa snažím podporovať rómsku kultúru a umelcov z mnohých oblastí.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako s kreslením začala, prečo sa zameriava najmä na portréty a aj to, či sa dokáže umením uživiť.

Žijete a tvoríte v meste Hnúšťa. Je to oblasť, kde ste aj vyrastali? Ako si spomínate na svoje detstvo?

Pochádzam z Veľkých Teriakoviec, obce v okrese Rimavská Sobota. Tam som prežila aj svoje detstvo, na ktoré mám veľmi pekné spomienky – našťastie som nemala žiadne zlé zážitky. Vyrastala som s dvomi súrodencami, mám sestru a brata.

V akom veku ste zistili, že máte talent na kreslenie? Zdedili ste ho po niekom z rodiny?

Už keď som bola malá, veľa som si sama pre seba kreslila. Popri tom som kreslila bežne na výtvarnej výchove. Učiteľky si všimli, že je vo mne niečo viac, no nikto ma ku kresleniu odborne neviedol – bola som úplný samouk. Talent som ale zdedila po otcovi, ktorý vedel pekne kresliť. Naučil ma základy, dával mi rady, nasmeroval ma, akým smerom sa mám uberať a bol aj mojím prvým a najväčším kritikom.

Umelecké vzdelanie teda nemáte, navštevovali ste ale nejaké výtvarné krúžky či kurzy?

Mám strednú školu s maturitou v odbore kozmetička, žiadnu umeleckú školu ani výtvarný krúžok som nikdy nenavštevovala. Okrem cenných rád od otca som sa učila všetko celkom sama. V tej dobe som nemala prístup na internet, učila som sa prekresľovaním z rôznych predmetov – napríklad z peračníka alebo z časopisov. Požičiavala som si knihy a takto som sa pomaly zdokonaľovala. Až oveľa neskôr som začala využívať zdroje a inšpirácie z internetu a robím to aj dnes.

V tvorbe sa sústreďujete najmä na portréty. Venujete sa kresleniu známych osobností spoločenského, kultúrneho aj politického života zo Slovenska aj zo sveta. Skúšali ste kresliť aj niečo iné?

Skúšala som kresliť aj všeličo iné, ale napriek tomu, že kresliť portréty je asi zo všetkého najťažšie, zostala som pri nich. Je to pre mňa veľká výzva, no najradšej zachytávam tvár, emóciu, osobnosť. Na portrétoch sa však ukáže každá chybička, takže ich treba robiť detailne a dôsledne. Dokážem nakresliť aj čokoľvek iné, ale neprináša mi to takú radosť, ako keď kreslím portréty.

Spomínate si na svoj prvý portrét? Máte ho niekde odložený?

Veru nie, na ten si už nepamätám. Bolo to veľmi dávno, asi niekedy v roku 2008. Z tohto obdobia nemám odložené asi nič, dokonca si ani nespomínam, koho portrét som nakreslila ako prvý.

Vaše diela vystavovali aj v Prahe v galérii Phundrado vudar (Otvorené dvere). Pri akej príležitosti vás organizátori oslovili?

Usporiadatelia tejto výstavy si ma našli cez sociálne siete, kde narazili na moje kresby a oslovili ma. Išlo o organizáciu AraArt z Česka, ktorá pripravila výstavu rómskych amatérskych výtvarníkov, do ktorej som im zapadla. Bolo to prvýkrát, keď boli moje kresby takto vystavené, ale nebola to iba moja výstava, ale výstava rôznych výtvarníkov. Konala sa v roku 2016 a tam to všetko začalo. Dnes už mám za sebou približne dvadsať vlastných výstav. 

Musel to byť výnimočný pocit vidieť prvýkrát vystavené svoje diela. Ako ste to prežívali?

Bol to naozaj neuveriteľný pocit. Podľa mňa o tom sníva každý umelec, no nie každému sa to aj podarí dosiahnuť. Doteraz to takto vnímam a veľmi si to vážim. Uvedomujem si, aké je vzácne, že sa mi to podarilo. Existuje veľmi veľa šikovných ľudí, ktorí tvoria krásne veci, no možno ich majú zatvorené doma, lebo nemali také šťastie ako ja.

Ako na vaše prvé väčšie úspechy reagovali vaši blízki a známi? Kto vás podporoval najviac?

Úplne najväčšiu podporu som mala vždy od mojich rodičov. Určite mi priali aj ostatní blízki a známi, ale rodičia boli po celý čas moji najväčší podporovatelia aj fanúšikovia. Prejavovalo sa to napríklad kupovaním materiálu v začiatkoch, neskôr zdieľaním mojich kresieb na sociálnych sieťach. Vždy boli na mňa pyšní, vďačím im za všetko. 

Koľko času denne sa venujete kresleniu a aké techniky obľubujete?

Záleží na veľkosti portrétu a technike, ktorú používam, ale jeden portrét mi zvyčajne trvá aj štyri-päť dní. Na začiatku som kreslila najmä grafitovými ceruzkami, neskôr aj suchým pastelom a akrylovými farbami. Snažím sa stále zdokonaľovať a posúvať sa vpred, preto skúšam nové techniky, kombinujem ich, pridávam farby a podobne. Momentálne ma asi najviac baví akryl.

Vďaka pomoci Fondu na podporu kultúry národnostných menšín ste vytvorili veľkorozmerné portréty na plátne. Aké osobnosti ste na nich zvečnili?

Boli to dve špeciálne témy – Rómski spisovatelia a Rómski výtvarníci –, ktoré mohli vzniknúť vďaka štipendiu, ktoré som získala z tohto fondu. Pri prvej téme som prezentovala desiatich známych rómskych spisovateľov a spisovateľky – napríklad Teru Fabiánovú, Elenu Lackovú či Dezidera Bangu. Pri druhej téme som na portrétoch znázornila známych rómskych výtvarníkov. Oba námety som si vymyslela aj zrealizovala sama, boli prezentované na niekoľkých výstavách. Mojím cieľom bolo poukázať na veľké množstvo talentovaných rómskych umelcov. Bola to výzva a nebolo to ľahké, pretože často som mala len nekvalitné predlohy zo starých zničených fotografií.

Kreslíte portréty aj na objednávku? Dokážete sa umením uživiť?

Uživiť sa umením ani náhodou nedokážem. Stane sa, že ma niekto poprosí o portrét na objednávku a vždy ma to poteší, ale je to skôr príležitostné. Často ale spolupracujem s rómskymi novinami Romano nevo ľil. Oni mi napíšu, či im niečo nenakreslím na titulku. Pošlú mi nejaký námet či konkrétnu fotografiu, a ja sa ju snažím zachytiť čo najlepšie. Kreslila som pre nich rôzne známe osobnosti.

Nakreslili ste aj portrét prezidentky Zuzany Čaputovej, môžete prezradiť pre koho? Aké ste mali ohlasy na toto dielo?

Pani prezidentku som kreslila až trikrát. Raz to bolo na výstavu v Gemersko-malohontskom múzeu, potom na titulnú stránku už spomínaných novín Romano nevo ľil a tretíkrát som ju kreslila pre jedného pána z Prešova, ktorý mi povedal, že sa k nej tá kresba aj dostala – asi to bol dar. Netuším ale, ako zareagovala.

Kde čerpáte inšpiráciu?

Buď z internetu a fotografií známych osobností a inšpiratívnych ľudí, ktorí v živote niečo dokázali, ale rada kreslím aj obyčajných ľudí z bežného života. Obľubujem zachytávať napríklad tváre starých ľudí s vráskami, fúzmi a bradou. Je to pomerne náročné, ale robím to veľmi rada.

Zo začiatku som sa nechcela venovať rómskej téme. Chcela som, aby výstavy neboli odrazom môjho pôvodu, ale aby ukazovali môj talent, preto som sa sústreďovala najmä na známe osobnosti a celebrity. Teraz to už vnímam opačne, preto sa aj prostredníctvom mojich diel snažím podporovať rómsku kultúru a umelcov z mnohých oblastí.

Mojim cieľom je poukazovať na to, že na Slovensku máme mnoho vzdelaných a šikovných Rómov. Teší ma, ak sa o nich hovorí. Nie je to tak, že Rómovia vedia iba spievať a tancovať. Dokážu sa presadiť a vyniknúť v mnohých iných oblastiach, a som rada, ak k tomu môžem prispieť.

Spomínali ste, že sa snažíte podporovať rómskych umelcov. Robievate nejaké aktivity, prostredníctvom ktorých odovzdávate vaše skúsenosti ďalej?

Áno, organizujem pravidelne výtvarné workshopy pre deti, mala som ich už niekoľko desiatok. Robila som ich u nás v Hnúšti, v okolitých dedinách, vo Zvolene či v komunitných centrách. Deťom ukazujem rôzne techniky a snažím sa ich motivovať. Rozprávame sa napríklad o rómskych výtvarníkoch a o tom, aká bola ich cesta za umením. Diskutujeme o ich tvorbe a deťom rozprávam aj o svojom príbehu. Je pre mňa vzácne a veľmi dôležité, že moja tvorba motivuje ľudí.

Zaujímajú sa dnešné deti o kreslenie a výtvarné umenie?

Mám zásadu, že keď robím nejaký workshop, učitelia musia zo školy vybrať a uvoľniť také deti, ktoré so mnou tie dve hodiny vydržia a nebudú vyrušovať. Teda deti, ktoré tá téma zaujíma, chcú sa niečo dozvedieť a naučiť. Ja sa teda už stretávam s deťmi, ktoré majú o kreslenie záujem a baví ich. Nechcem, aby ku mne chodil niekto nasilu, alebo iba preto, aby sa ulial dve hodiny zo školy. Našťastie je však dosť veľa žiakov, ktorí záujem majú.

Môže im to podľa vás pomôcť napríklad aj pri učení a správaní?

Jednoznačne im to prospieva. Určite je to lepšie a zmysluplnejšie strávený čas, ako napríklad pozeranie do mobilu. Snažím sa s nimi veľa rozprávať, zaujímajú sa aj o môj príbeh, veľa sa pýtajú. Hovorím im aj to, aby si vážili, že majú dnes tak veľké možnosti na získavanie informácií.

Ukazujem im, ako a s čím výtvarne pracovať, zoznámia sa s materiálmi a rôznymi technikami. Dnes už môžu využívať aj internet a učiť sa podľa YouTube videí. Ja som nič z toho na začiatku nemala. Nevedela som ani to, akú ceruzku na čo používať, alebo aké gumy a ďalšie pomôcky sú vhodné. Bolo to oveľa ťažšie, pretože na všetko som musela prísť sama. Deťom preto dávam veľa praktických rád – od pomôcok až po to, ako pri kreslení držať správne ruku. Snažím sa, aby dostali všetky základné rady na to, aby mohli potom samostatne kresliť a zlepšovať sa.

Vediete ku kresleniu aj svoje deti?

Starší syn kreslil, ale prestalo ho to baviť a ja ho určite nechcem nútiť. Ale má to v sebe, má talent. U detí to vidím hneď od začiatku, viem, ktoré vyniká a má nadanie. Sledujem to aj na workshopoch – vnímam, kto ako drží ceruzku, ako urobí prvý náčrt.

Stretávate sa s negatívnymi reakciami okolia kvôli tomu, že ste Rómka? Ako na ne reagujete?

Samozrejme, stáva sa to. Niekedy ma to zlostilo, ale teraz si to už nevšímam. Idem to jedným uchom dnu a druhým von, nepripúšťam si to a ani to neriešim. Stalo sa mi ale, že s jednou pani som bola dohodnutá na zákazke, no keď sa neskôr dozvedela, že mám rómsky pôvod, tak tú zákazku zrušila.

Vnímate to tak, že aj výtvarné umenie pomáha búrať predsudky o Rómoch?

Určite áno. Chcem, aby moja tvorba ľudí spájala, nie aby ich rozdeľovala. Snažím sa, aby sa o Rómoch prestalo hovoriť neustále iba v negatívnom svetle. Na moje výstavy chodia väčšinou Nerómovia, takže to asi funguje.

Na čom momentálne pracujete a kde si môžu ľudia najbližšie pozrieť vaše diela?

Momentálne prebieha digitálna výstava s názvom Rómski spisovatelia a spisovateľky vo Window Gallery v Prešove. Výstava portrétov skončila v Považskej Bystrici, ale bude pokračovať v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej a následne potom v Kežmarku.

Čo považujete za svoj najväčší úspech a čo by ste, naopak, ešte chceli dosiahnuť?

Veľmi ma potešilo a považujem to za veľký úspech, že moje diela boli prezentované v Londýne, kde ma zo Slovenska vybrali ako jedinú rómsku výtvarníčku.

Keď som nedávno pripravovala portréty rómskych výtvarníkov, uvedomila som si, že ani jeden z nich nepoužíva techniky a kombinovanie ako ja. Na to som hrdá, pretože ma to robí výnimočnou. Posúvam sa vpred a nepoužívam iba jednu osvedčenú techniku kreslenia a maľovania.

Ďalší z úspechov, ktorý ma veľmi teší a napĺňa, je, že mám možnosť odovzdávať ďalej skúsenosti. To bolo mojím cieľom aj na začiatku, a aj sa mi to splnilo.

Tvorba portrétov a umenie pre mňa znamená veľmi veľa. Najradšej mám, keď prácu dokončím, pozriem sa na výsledok a som s ním spokojná. Pocit, ktorý vtedy zažívam, sa ani nedá opísať slovami. Zároveň si uvedomujem, že som sa za tie roky výrazne posunula a zlepšila a to chcem robiť aj naďalej.

Šarlota Bottová (1989) Výtvarníčka, ktorá žije a pôsobí v Hnúšti. Má dvoch synov. Vyštudovala Strednú odbornú školu v Rimavskej Sobote v odbore kozmetička. V rámci výtvarného umenia sa zameriava hlavne na kresbu portrétov. Diela vystavovala v Prahe, Londýne a na rôznych výstavách po Slovensku. Svoje skúsenosti odovzdáva deťom, ktoré prejavili záujem o tvorbu a kreslenie. Tvorbu publikuje aj na Facebooku a Instagrame.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].