Adrián Baláž dnes pracuje ako asistent učiteľa na bratislavskej základnej škole, kde pomáha žiakom so slabším prospechom, poruchami učenia či správania. Dnes je im oporou, no ešte donedávna bol jedným z nich. „Bol som presne typ zlého a problémového žiaka,“ spomína si.

Spočiatku odmietal pomoc asistentky, ktorá mu bola pridelená, no napokon práve ona zohrala kľúčovú úlohu pri zmene jeho postoja k škole – a k životu.

Dnes sa Adrián ako školský asistent nepozerá na to, či má žiak samé jednotky alebo patrí medzi „problémových“. Dobre totiž vie, že za správaním detí sa často skrývajú príbehy, ktoré siahajú ďaleko za múry školy. „U každého sa snažím vidieť jedinečné kvality, bez ohľadu na známky či správanie,“ hovorí.

V rozhovore opisuje, aké je to vyrastať bez stabilného rodinného zázemia, prečo sa musel často sťahovať, v čom mu pomohla pedagogická asistentka a čo ho viedlo k rozhodnutiu pracovať v školstve, hoci v detstve v lavici trpel.

Žijete a pracujete v Bratislave, ale kde sú vaše korene? Odkiaľ pochádzajú vaše spomienky na detstvo?

Na toto nemám jednoznačnú odpoveď. Síce som sa narodil v Žiline, ale počas detstva sme sa toľkokrát sťahovali, že nemám pôvod alebo korene na jednom mieste. A ani v Žiline som sa nenarodil preto, že sme tam bývali, len tam bola v čase, keď ma mama čakala, najbližšia nemocnica.

Z akého dôvodu ste sa viackrát sťahovali?

Z finančného hľadiska, ale najmä kvôli samotnému bývaniu. Nebývali sme vo vlastnom byte, ale v zariadeniach pre slobodné matky s deťmi, a to bolo často iba dočasné bývanie.

Takéto zariadenia majú totiž vlastné pravidlá, ktoré matka musí spĺňať. Niekedy sa napríklad stalo, že vypršala doba, do ktorej sme tam mohli bývať a museli sme sa presunúť na iné miesto do nového zariadenia. Inokedy v ňom zase neboli dobré podmienky a mama nám preto našla lepšie bývanie.

To bol zároveň jeden z dôvodov, prečo som od prvého do šiesteho ročníka základnej školy vystriedal asi päť škôl. Počas strednej školy som bol na internáte, ale istý čas som býval aj v ubytovni, pretože keď som dovŕšil osemnásť rokov, už som nemohol bývať s mamou v zariadení pre matky s deťmi. Hoci som ešte chodil do školy, mali také pravidlá. Cez týždeň som teda býval na internáte a na víkend som bol v ubytovni, kde boli prichyľovaní starší ľudia.

Vychovávala vás teda iba mama. Aký bol váš kontakt s otcom počas detstva, mali ste nejaký vzťah?

Mňa aj moje dve mladšie sestry vychovávala iba mamina. Otca som síce poznal, ale bola to komplikovanejšia situácia, keďže on mal v čase, keď som sa narodil, svoju vlastnú rodinu. Z prvých rokov, keď som bol dieťa, mám aj nejaké fotky s ním, ale nestretávali sme sa na pravidelnej báze.

Mama predo mnou nič netajila, vedel som, aká bola situácia. Naozajstné stretnutie s otcom, ktoré si pamätám dodnes, sa udialo v piatom ročníku na základnej škole. Bývali sme vtedy v Banskej Bystrici a on tam býval tiež, doteraz tam býva. Takže až vtedy sme sa porozprávali viac, no nebol pri tom, ako som vyrastal.

Necítili ste krivdu alebo hnev, že pri vás nebol, keď ste ho potrebovali? 

Prirodzene určite áno, najmä zo začiatku. Ale neskôr – a to prišlo asi aj vekom – som pochopil, aká bola vtedy jeho situácia. A tak celkovo som si uvedomil, že nemôže byť vždy všetko vo svete a v živote ideálne.

Ste s rodičmi v kontakte aj teraz?

S mamou aj otcom si pravidelne zavoláme. S otcom sa aj snažím častejšie sa stretnúť, ale už je starší pán, navyše je tiež dosť pracovne vyťažený, takže stretnutia sa nám nepodaria až tak často. Verím ale, že tento rok sa uvidíme.

Aký typ dieťaťa ste boli?

Bol som šinter. Ako dieťa som mal neuveriteľne veľa energie, až som niekedy nevedel, čo s ňou, kam ju dať. Spomínam si na prvý ročník, keď som začal chodiť do školy – veľmi ma to tam bavilo, bol som nadšený. Páčilo sa mi diskutovať s učiteľmi, učiť sa nové veci, ale neskôr som akoby narazil na akýsi múr a prestal som sa škole venovať. Prestalo ma baviť učenie a moje počiatočné nadšenie sa zrútilo ako domček z kariet.

Čomu to pripisujete? Stalo sa niečo, kvôli čomu ste sa začali cítiť v škole zle?

Čím ďalej, tým to bolo v triede ťažšie a menej záživnejšie. Škola ako taká sa stala pre mňa akoby holubníkom, keď som tam prišiel, pár hodín som si pospal a odišiel. Určite to bolo spôsobené aj rodinným zázemím, ktoré som zažíval ako neisté a nestabilné. Mama sa snažila venovať sa mi, ako len mohla, ale ona nikdy nebola študijný typ. Čiže z tohto hľadiska som sa o ňu nemohol oprieť, bol som na všetko sám a chýbala mi podpora.

Spätne ale vidím, že sa to udialo aj pre moju vlastnú lenivosť – jednoducho sa mi nechcelo. A to sa vlastne nezmenilo doteraz, stále som lenivý človek, ale už to viem lepšie korigovať. (Úsmev)

Keď som v škole začínal, vnímal som viac svet okolo seba a učenie som nebral až tak zodpovedne. Keďže mám sčasti po mame rómsky pôvod, zažíval som tiež šikanu, podceňovanie a osočovanie. Nebolo to však iba kvôli tmavšej farbe pokožky, zažil som aj poukazovanie na okolnosti, ktoré som rovnako nevedel ovplyvniť, ako napríklad našu finančnú situáciu či životné podmienky. Decká si vždy dokázali nájsť dôvod, prečo ma neprijať medzi seba alebo ma zosmiešniť.

Čo konkrétne vám robilo v škole najväčší problém? Prispeli k vášmu zhoršeniu aj nejaké poruchy učenia?

Určite to bolo aj nimi, len v tej dobe to nebolo až tak riešené, ako je to teraz. Až neskôr mi bola potvrdená dyskalkúlia, dysgrafia a dyslexia. Čiže to do seba úplne zapadalo, lebo to boli presne tie predmety, ktoré mi nešli a v ktorých som nestíhal – matematika a Slovenčina. Ďalej k tomu prispela aj moja porucha pozornosti, nevedel som udržať sústredenie na dlhšiu dobu. Keď ostatní žiaci pracovali na nejakej úlohe, ja som už po piatich minútach nevedel vnímať učiteľa, začal som byť unavený a nešlo mi to.

Vidím to aj teraz pri mojej práci. Pri deťoch, ktoré majú podobné poruchy učenia, ako som mal ja, viem, že potrebujú pauzu. Napríklad s nimi na chvíľu robím niečo iné a potom sa vrátime k pôvodnej úlohe.

Pokladali vás učitelia či spolužiaci za problémového žiaka?

Bol som presne typ zlého a problémového žiaka. Ten, ktorého máte v triede, nerobí na hodine žiadnu aktivitu a keď už aj niečo urobí, tak je to veľmi chabá práca. Tiež som nespolupracoval so spolužiakmi, skôr som ich ignoroval. Nedával som pozor a nebol som sústredený.

Chápem, že z pohľadu učiteľov to muselo byť frustrujúce, ale to isté platilo aj pre mňa. Neskôr v Bratislave sa to u mňa zlepšilo, no tam bola zasa náročná trieda. V nej som nebol problémovým žiakom iba ja, bolo nás takých veľa. Viacerí to mali z rôznych dôvodov ťažké, boli považovaní za outsiderov a potrebovali individuálny prístup. V tejto triede sme mali aj jednotkárov, ale aj oni mali problémy so správaním.

No paradoxne, neskôr som si uvedomil, že som za túto triedu veľmi vďačný. Neprišiel tom totiž do dokonalého kolektívu, v ktorom by som bol iba ja jediný iný a horší.

Ako ste sa v školských časoch vnímali vy sám?

Určite som sa považoval najmä za slabšieho žiaka. Oproti spolužiakom mi veľa vecí chýbalo. Samozrejme, že som sa s nimi porovnával. Oni mali lepšie zázemie, lepšiu rodinu, lepšie vedomosti, a to ani nehovorím o materiálnych veciach. Všetko som to pociťoval a bolo to na mne aj vidieť. Neveril som si, pochyboval som o všetkých svojich schopnostiach a nikdy som nezažil uznanie či úspech.

Čo alebo kto vám pomohol zmeniť pohľad na školu a učenie?

Môj vzťah ku škole a k učeniu sa zmenil, keď sme sa presťahovali do Bratislavy a ja som nastúpil do šiesteho ročníka základnej školy. Zásluhu na tom, že sa vo mne niečo zlomilo, pripisujem určite mojej pedagogickej asistentke, ale aj triednemu učiteľovi. Bol, a stále je to človek, ktorý má rád výzvy a rád prekonáva aj sám seba. A hoci dostal naozaj náročnú triedu, nevzdal to. Myslím si, že to bol presne človek, na ktorého som potreboval naraziť.

Ako si spomínate na váš prvý kontakt s pedagogickou asistentkou?

Keď mi ponúkli, aby som využil pomoc pedagogickej asistentky, najskôr som ju odmietal. Doteraz sa smejeme na príhode, keď prišla do triedy, pretože mi bola pridelená, a sadla si vedľa mňa. Okamžite som sa „na drzovku“ prihlásil a vyžiadal som si, aby som sa mohol presadiť – a naozaj som sa presadil. Takto sme mali ešte asi tri ďalšie interakcie, no nakoniec som to bol ja, kto som prišiel za ňou. Oslovil som ju, lebo som potreboval pomôcť s nejakou úlohou a vtedy sa to zlomilo.

Úplne mi stačilo, že sme sa začali rozprávať. Pocítil som z jej strany naozajstný záujem a uvedomil som si, že mi úprimne venuje svoj čas. Bol to fajn pocit, lebo som zistil, že mi dala presne to, čo mi v tom období chýbalo najviac. Mohol som sa s ňou o čomkoľvek porozprávať a aj problémy som začal brať menej vážne. Z každej strany som dovtedy počúval na mňa iba zlé veci a sťažnosti, no ona zrazu začala poukazovať na moje pozitívne vlastnosti.

Zmenil sa vtedy aj váš pohľad na seba samého?

Takáto chvíľa uvedomenia prišla. Nešlo to úplne hneď, naša spolupráca trvala dlhšiu dobu. Mali sme medzi sebou aj náročnejšie chvíle. Spomínam si, keď sa moja asistentka cítila tak, že hoci za mňa všetko robí, nevidí žiadne výsledky, ba ani spoluprácu z mojej strany. To bol pre mňa bod zlomu, ktorý si ešte čerstvo pamätám. Odišiel som z miestnosti, kde sme spolu pracovali a povedal som jej, že potrebujem chvíľu pauzu. Asi polhodinu som sedel na druhom poschodí, rozmýšľal a hovoril som si, že niečo s tým musím spraviť. Uvedomil som si, koľko času a energie do mňa vkladá a že to nemôžem premrhať. Vedel som, že ak skutočne chcem niečo zmeniť, tak toto je tá šanca.

A presne v tom momente sa to aj zmenilo. Prišla usilovnosť, začal som sa prekonávať a uvedomovať si vlastnú hodnotu. Vtedy som si tak ozajstne uvedomil, že nie som zlý človek a že aj moje správanie bolo akýmsi obranným mechanizmom, ktorý mal svoje dôvody.

Akonáhle som zažil prvý úspech, pri ktorom som zistil, že aj ja môžem byť v niečom dobrý, posúvalo ma to ďalej. A keď som si začal svoju hodnotu uvedomovať ja, aj moje okolie sa ku mne začalo správať inak.

Ovplyvnili tieto skúsenosti aj vaše rozhodnutie študovať na strednej pedagogickej škole?

Určite áno, no prispelo k tomu veľmi veľa ďalších vecí – hlavne spolupráca s pedagogickou asistentkou. Zažil som veľa pekných momentov, ktoré ma v tomto rozhodnutí utvrdzovali. Napríklad keď bol Valentín, zostala so mnou v škole do 21 hodiny, pretože mi pomáhala vyrábať Valentínky pre všetky moje spolužiačky. Každá dostala krásne vyrobenú pohľadnicu, v ktorej bol napísaný citát, vybraný pre tú-ktorú spolužiačku.

Asistentka teda so mnou po škole niekedy riešila domáce úlohy, niekedy sme sa iba rozprávali a inokedy sme zase tvorili. To všetko ma ovplyvňovalo a začal som si uvedomovať, ako ma to baví. Pôvodne som po pedagogickej strednej škole chcel študovať psychológiu na vysokej, ale nakoniec som hneď po skončení išiel pracovať ako školský asistent.

Ktoré ročníky a aké deti máte ako asistent na starosti?

Keď som na základnú školu nastúpil ako asistent, dostal som na starosť ôsmakov, no teraz mám deviatakov.

Ako na vás na začiatku reagovali? Bolo náročné získať si ich dôveru?

Od začiatku sa snažili skúšať to na mňa – testovali ma, či to zvládnem a či povolím. V tom období som nosil dlhé vlasy, takže s tmavými dlhými vlasmi a bradou som hneď dostal prezývku Ježiš. Na začiatku som mal na sebe bielu košeľu, takže premenovaný som bol okamžite.

Stretávate sa pri práci s rovnakými problémami, aké ste zažívali aj vy?

Asi nebol deň, aby sa nestalo niečo, pri čom som si retrospektívne uvedomil, že presne toto som spravil aj ja. No zároveň teraz už ja sám lepšie chápem, ako sa pri tom cítil môj učiteľ. Každý žiak je však individuálny, preto je mi jasné, že rovnakú situáciu, akú som prežil aj ja, dnešní žiaci cítia a prežívajú inak. Som ale veľmi rád, že pri nich môžem byť.

Vytvoril som si s nimi skôr kamarátsky vzťah, nechcem byť pre nich autorita, ktorú musia poslúchať, aj keď, samozrejme, niekedy by to bolo ľahšie, ak by to tak fungovalo.

Sú to decká v puberte, snažím sa ich chápať a porozumieť im, ale zároveň sa ich snažím dotiahnuť k zodpovednosti, cíteniu a empatii. Všímam si typické znaky správania, ktoré som mal v tom veku aj ja. V podstate sa vôbec nič nezmenilo – sú to síce iné deti, majú iné podmienky, možnosti aj iné problémy, ale vzorec ich správania je rovnaký.

Základnú školu Riazanská v Bratislave navštevujú deti rôznych národností a kultúr. Ako túto rozmanitosť vnímate vo svojej každodennej práci?

V triede, kde pracujem, mám štyroch Ukrajincov, jednu Vietnamku a jedného Srba. Keď som nastúpil, cítil som, že medzi žiakmi vládli menšie problémy. Aj celkovo na škole sa vyskytli situácie, keď som spozoroval istú nenávisť, alebo skôr zosmiešňovanie, ale čím dlhšie na tej škole som, tým viac si všímam aj veľmi pekné a pozitívne momenty. Vidím, že žiaci sa vedia podporiť a pomôcť si navzájom. Určite je to aj vekom – dozrievajú, učia sa súdržnosti a je to poznať. Fakt, že do školy chodia deti rôznych národností, určite vnímam pre obe strany ako plus.

Spomínali ste, že máte osobnú skúsenosť s dyskalkúliou, dysgrafiou aj dyslexiou. Ako vás to ovplyvňuje pri práci so žiakmi? Stáva sa, že vás to niekedy v niečom pribrzdí?

Úprimne môžem povedať, že ma to pri mojej práci nijako výrazne nelimituje. Nepociťujem to ako prekážku, skôr ako súčasť mojej výbavy, s ktorou som sa naučil fungovať. Nepoužívam žiadne špeciálne finty či metódy, skôr si pamätám niektoré momenty z čias, keď som ešte sám chodil do školy. Napríklad keď som si s asistentkou každý deň prepísal aspoň jednu stranu knihy gréckych bájí. Pomáhalo mi to zlepšovať písmo. Hoci dodnes píšem najradšej tlačeným – a netvrdím, že najkrajšie –, vidím na sebe veľký posun oproti tomu, ako som písal kedysi. Myslím si, že aj tieto moje skúsenosti mi dávajú väčšie pochopenie pre deti, ktoré si prechádzajú niečím podobným. Viem, že nie všetko ide hneď a že každý máme iné tempo. Myslím si, že pri práci asistenta je dôležité uvedomovať si to. Takže možno práve to, čo by mohlo byť vnímané ako „prekážka“, mi paradoxne, pomáha byť v tejto práci vnímavejší a trpezlivejší.

Ako vnímate to, že niektoré deti s poruchami učenia alebo správania nesmú pre obavy rodičov alebo učiteľov chodiť na výlety či iné školské akcie?

Strach je prirodzený a úplne rozumiem tomu, že učitelia alebo rodičia majú obavy. Pretože hrozí, že žiak, ktorý je v triede problémový, robí druhým naprieky a neprináša podľa učiteľa do kolektívu nič pozitívne, môže školský výlet pokaziť a vyrobiť problémy aj tam. Záleží na škole, na jej prístupe a na triednom učiteľovi, ako sa k takémuto žiakovi postaví.

Podľa mňa funguje, ak sa pre takéhoto žiaka stanovia jasné pravidlá a hranice ešte predtým, ako trieda pôjde na výlet. Ak ich dodrží, vzal by som ho aj s rizikom, že môže niečo spôsobiť. Ja som to zažil tiež, rovnako som musel dodržať pravidlá a bol som veľmi rád, že ma učiteľ na výlet napokon zobral, hoci som bol problémový žiak. Keď takéto dieťa dostane šancu a učiteľ mu napriek všetkému dá dôveru, je to pre neho veľmi dôležité. Ale samozrejme, závisí to od konkrétneho žiaka a od konkrétnej situácie.

Čo by ešte mohlo pomôcť vyriešiť takúto situáciu?

Riešením by mohlo byť napríklad aj to, že učiteľ to riskne a zoberie na výlet každé dieťa, ktoré chce ísť, ale privolá si na pomoc buď asistenta alebo školského psychológa. Ja som bol takto s deviatakmi pomôcť na koncoročnom výlete. Aj som sa najskôr bál, či tam nebudem musieť neustále riešiť nejaké konfliktné situácie a problémy. Ale na prekvapenie všetkých to bolo úplne opačne. Nebolo treba vôbec nič riešiť, lebo aj problematickí žiaci sa zrazu správali úplne inak ako v škole. Boli uvoľnení, zábavní a mohli ukázať aj svoju inú stránku. Niekedy sú teda obavy zo strany pedagógov a rodičov zbytočne prehnané, aj keď im úplne rozumiem, lebo pri týchto žiakoch je riziko väčšie. Ale ja som za to, aby sme to napriek tomu skúsili podľa možností risknúť. Keď to nespravíme, tieto decká možno nikdy nezažijú pocit, že im niekto dôveruje, keďže celý čas sú pokladaní za „zlých.“

Máte nejaké vlastné metódy, ako vytvoriť „problémovým“ žiakom bezpečnejšie prostredie, aby sa cítili pochopení a prijatí?

Nikdy nedelím žiakov na dobrých a zlých, to jezáklad môjho prístupu v práci asistenta. Nemám rád takéto delenia. Sú to jednoducho žiaci, sú to ľudia a každý je svojský. U každého jedného sa snažím vidieť individuálne kvality a to bez ohľadu na to, aké známky majú a ako sa správajú. To vnímam ako nesmierne dôležité. Snažím sa, aby decká pochopili, že nie som ich nepriateľ. Preto sa snažím voliť kamarátsky prístup a získať si tak ich dôveru. Zároveň nikdy nikoho nenútim, dám im možnosť a je len na nich, či tú pomoc prijmú. Nechám im voľný priestor, ubezpečím ich, že keď sa rozhodnú pre pomoc, som tu. Pri tom všetkom zostávam sám sebou, nechcem sa pred nimi pretvarovať a hrať sa na nejakú autoritu. Vždy poukážem na to, čo spravili, pomenujem problém, no zároveň sa snažím pochopiť dôvody ich správania. A hlavne sa ich pýtam, snažím sa komunikovať. Nemôžem vedieť a domýšľať si dôvody ich konania, keď mi nepovedia, čo sa deje. Práca učiteľov a asistentov je vlastne byť pre tie deti často aj psychológom, mať na ne čas, vypočuť ich.

Výhodou pozície pedagogického asistenta je aj to, že mám k tým deckám oveľa bližšie. Učiteľ má veľmi veľa povinností v niekoľkých triedach, ja ako asistent som tam každý deň, väčšinou v jednej triede, v rovnakom kolektíve, stanem sa akoby jedným z nich. Vďaka tomu zažívam aj rôzne milé situácie, ktoré by som učiteľom ani nemohol povedať. Pri veciach, ktoré by pri učiteľovi boli bežne na poznámku, ja zažmúrim oči. Decká oceňujú ľudský prístup, keď nie sú za všetko hneď potrestané.

Keď ste s prácou pedagogického asistenta začínali, povedali ste pre Denník N, že neviete, či dokážete zo školského platu uživiť rodinu, keďže máte aj dieťa. Ako to zvládate teraz?

Samozrejme, že to nie je ideálne, ale dá sa to zvládnuť. Napriek podmienkam, aké v školstve sú, vidím v mojej práci obrovský zmysel. Sú dni, keď je to veľmi ťažké a najradšej by som zostal doma, ale uvedomujem si aj výhody ako dovolenka či prázdniny. Pracujem menej hodín, aj keď intenzívne, a po práci mám ešte dostatok voľného času, čo je na nezaplatenie. Keď sa ale človek do toho naplno vloží, je to po mentálnej stránke nesmierne náročné. Veľa mojich spolužiakov si po skončení školy ani nehľadalo prácu v školstve práve kvôli platovým podmienkam a ja to chápem. Ale pre mňa je najdôležitejšie to, že ma to napĺňa. Finančné ohodnotenie je slabé, ale ak je človek skromný, dá sa to prežiť.

Vnímam to tak, že som na tom lepšie, ako mnohí mladí ľudia v mojom veku. Som samostatný, mám stabilný príjem, vlastné bývanie, aj keď iba podnájom. Tiež som vďačný za výborne vzťahy v pracovnom kolektíve a tiež so žiakmi. To všetko sú pre mňa veľké bonusy. Čo sa týka peňazí, zistil som, že na to, aby som sa cítil šťastný, až tak veľa nepotrebujem. Mohol by som si nájsť lepšie platenú prácu, ale neznamená to, že by ma bavila a napĺňala.

Čo by podľa vás malo urobiť dieťa, ktoré sa trápi, nerozumie si s učiteľmi ani doma, a má pocit, že je zlé a neprijaté?

Myslím si, že nikto sa nenarodil do tohto sveta, aby bol sám. Napriek tomu každý človek v istom období podľa mňa takýto pocit samoty a nepochopenia zažije. Ja som s týmto pocitom tiež dlho bojoval, a to aj kvôli tomu, že som vystriedal viacero škôl, kolektív sa neustále menil, nevedel som si vytvoriť väzby, nemal som kamarátov, neustále som sa cítil odčleňovaný a odstrkovaný. Neustále mi dávali najavo, že ma nemajú radi.

Chce to určite čas, aby človek dozrel a získal odvahu byť sám sebou a na nič sa nehral. Aby sa nesnažil získať kamarátov nasilu, nerobil niečo, čo nechce len preto, aby zapadol do kolektívu a podobne. A predovšetkým, je dôležité nájsť odvahu otvoriť sa a prijať pomoc, ktorá môže byť pre budúcnosť dieťaťa kľúčová. U mňa to prichádzalo postupne, najskôr mi pomohla asistentka a na strednej škole to už bolo úplne iné. Tam som si už bez pretvárky našiel naozajstných kamarátov – ľudí, s ktorými si rozumiem dodnes.

Máte nejaký spôsob, ako sa po náročnom dni v práci „dobiť“ a naladiť pozitívne?

Vo voľnom čase sa venujem rôznym veciam. Naposledy na úplne uchvátila keramika a práca s hlinou, môj dlhodobý koníček je poézia, veľmi rád píšem básničky aj iné texty či myšlienky. Čo sa týka športu a pohybu, mám rád volejbal, niekedy si zahrám aj so žiakmi po škole, niekedy aj s učiteľmi. Rád by som v budúcnosti viac cestoval a spoznával nové miesta. Celkovo sa snažím žiť svoj život tak, aby som bol so sebou spokojný. Pre mňa sú úspech a šťastie založené na drobných veciach. Niekedy ma poteší milé stretnutie, pekne prežitý večer a vtedy si poviem, že ten deň bol fajn a mal pre mňa zmysel.

Adrián Baláž Vyštudoval strednú pedagogickú školu a po jej skončení sa zamestnal na základnej škole ako pedagogický asistent. Ako žiak bol považovaný za problémový typ, k čomu prispelo aj detstvo prežité bez stabilného rodinného zázemia. Keďže sám má poruchy učenia a sústredenia, vie svojich žiakov pochopiť a pomáhať im napredovať.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].