Od roku 1989 bol pri všetkých dôležitých zmenách školského systému. V týchto mesiacoch pripravuje stratégiu inkluzívneho vzdelávania – teda plán štátu, ako čo najviac podporiť každého žiaka podľa jeho potrieb. V rozhovore sa dozviete:

• čo spravila pandémia so slovenským školstvom,
• prečo počas nej mnoho učiteľov vyhorelo,
• ako pandémia poznačila deti z chudobného prostredia,
• prečo zaostávame vo vzdelávaní rómskych detí,
• čo učiť, aby sme deti pripravili na moderný svet.

Ako hodnotíš rok pandémie v oblasti školstva?

Covid znamenal pre školstvo určitý šok. Ale nielen pre školstvo, celkovo pre obyvateľov Slovenska. Ten šok sa prejavuje v mnohých oblastiach a ľudia naň reagovali rozlične.

V tej prvej vlne sa ľudia dostali do úplne novej, veľmi traumatizujúcej situácie a hľadali riešenia. Bolo tam hodne zmätku, opatrenia a výučbové stratégie sa robili metódou pokus-omyl. To narušilo mnoho systémov.

Druhá vlna pandémie priniesla trochu viac vyrovnania. Už sa vedelo, čo robiť. Ľudia sa tej traumatickej udalosti prispôsobili. Napriek tomu ten chaos, ale najmä úzkosť, strach, problémy i konflikty narastali a existujú dodnes.

Sú dôkazy o tom, ako sa narušili vzťahy v rodine, o probléme chudoby. A tiež o probléme prežívania: na jednej strane máme pozitívne prežívanie, na druhej bagatelizáciu pandémie, na tretej jej neurotizujúce prežívanie.

Pandémia nechala na školstve obrovské následky – a nielen vo vzdelávacom procese.

Kríza zasiahla okrem iných skupín aj rómske deti. Kvalifikované odhady hovoria, že až 70 percent týchto detí nebolo v prvej vlne zapojených do dištančného vzdelávania. Pri druhej vlne to vyzerá tak, akoby sa vzdelávanie rómskych detí dostalo do šedej zóny. Akoby ani štát nevedel, čo sa tam robí. Aký to podľa teba bude mať dopad na tieto deti?

Dá sa to rozdeliť do niekoľkých oblastí. Väčšinou sa zdôrazňuje vzdelávací deficit, a teda že deti sa nenaučili látku, ktorú sa mali v školách naučiť.

Druhý obrovský deficit je v psychickej oblasti – v tom, ako deti prežívali toto obdobie. Z výskumov máme určitý prehľad. Je tam široká škála, ale prevažuje depresia, úzkosť, strach, nedostatok kamarátov a socializácie.

Chcem ale ešte zdôrazniť tretiu oblasť. Deťom sa veľmi narušil režim dňa, to znamená disciplína, poriadok a pocit istoty. Že v určitý čas chodia do školy, obedujú, potom prídu domov, v určitý čas sa hrajú a učia.

Narušil sa systém vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ale aj medzi členmi rodiny navzájom. To má široký dopad. V psychológii to niekedy voláme, že stres sa kumuluje. Ľudia, ktorí to silno prežívajú, môžu byť potom frustrovaní, nešťastní, bezradní či nazlostení. Tých dopadov je teda oveľa viac než len vzdelávací deficit.

Toto sa deje izolovaným, lebo sociálne vylúčeným deťom. Čo podľa teba z dlhodobého hľadiska spôsobí izolácia už predtým izolovaných detí? My sme si napríklad všimli, že mnohé deti zo zmiešaných kolektívov sa po návrate do škôl báli stretávať s nerómskymi spolužiakmi.

Izolácia je, samozrejme, súčasťou celej problematiky pandémie. Ľudia ju však prežívajú rozlične. Máme aj výpovede detí, ktoré hovoria, že sa cítili dobre, lebo ako introverti sú spokojní sami so sebou.

Ale pri extrovertných ľuďoch, ktorí tie kontakty potrebujú, môže izolácia viesť k tomu, že nedokážu byť sami. Niekto si možno nájde šport alebo cvičí doma. Výborné by bolo, keby deti, ktoré dokážu čítať, v tom čase čítali alebo mali nejakú inú činnosť.

Zlé to však je u detí, ktoré takúto náhradnú činnosť nemajú. Samota a osamelosť ich ubíja a tam potom dochádza k psychickým poruchám.

V chudobnom prostredí mohla teda izolácia spôsobiť, že deti nemali žiadne podnety a nemali sa napríklad kde hrať.

Treba ale rozlišovať, o akom veku hovoríme. Deti v materskej škole alebo v prvom ročníku základnej školy asi nemali veľké problémy. Mám k tomu aj výpovede niektorých matiek.

No zhruba v šiestom ročníku – 11,12 rokov – sa ten vek a systém autoregulácie človeka láme. Tam je to už iná situácia, dieťa pri izolácii veľmi intenzívne pociťuje osamelosť. Z toho vzniká napätie, ktoré sa môže kompenzovať agresiou alebo porušovaním noriem.

Ak mali chudobné rodiny počítač, deti sa utiekali k počítačom. Bol ich svetom, presedeli pred ním veľa hodín. Málo sa hovorí aj o tom, koľko rodičov bralo lieky, ktoré by im pomohli prekonať tento stav. Ak boli deti veľmi nervózne, dávali rodičia utišujúce lieky aj im.

Narušenie psychického zdravie potom súvisí aj so somatikou. Prežívanie má aj telesné následky.

Deti sa pomaly vracajú do škôl – najskôr prvý, neskôr druhý stupeň. Po učiteľoch zrazu chceme aj veci, s ktorými sa predtým nestretli. Nielenže majú dohnať učivo a nájsť pre to potrebný čas. Majú byť aj psychológmi, zlepšovať socializáciu detí a starať sa o ich duševné zdravie.

V tomto štáte je strašne slabá pomoc a podpora učiteľom. Nedávno som mal rozhovory so zahraničnými učiteľmi, najmä z európskych krajín. Tam je podpora v čase covidu citeľná. Nielenže im dávali alebo požičali laptopy, pracovali s nimi na rôznych úrovniach, pomáhali im  s metodickými  materiálmi, školeniami.

To všetko platil štát. Hradil aj podporných asistentov a sociálnych pracovníkov, ktorí pomáhali deťom. U nás pomohol učiteľom málokto. Mám záznamy, že niektorí pracovali neuveriteľne veľa hodín. Vytvárali pracovné listy, nosili ich deťom, zbierali, vyhodnocovali.

No z prieskumov z prvej a druhej vlny sa mi zdá, že čím ďalej tým viac je učiteľov, ktorí vyhoreli. Prestali veriť tomu, že môžu pomôcť – najmä pri deťoch zo znevýhodneného prostredia.

Ministerstvo usmerňuje učiteľov tak, že majú učiť to podstatné. A tiež, že nemajú nechať deti opakovať ročník. V tom sa odborníci zhodujú. Niektorí učitelia ale navrhujú redukovať učivo a znižovať výkonnostné štandardy. Iní tvrdia, že to by mohlo časť žiakov znevýhodniť. Čo by si navrhol ty?

Jednou prvých vecí pri nástupe detí do škôl musí byť dôraz na to, aby sme im školu neznechutili. Mali by v nej mať radosť z hry, z objavovania, učenia a z poznania kamarátov. Ten pocit, že sú tam, by mal byť pocitom radosti a šťastia.

Ak taký nebude, deti prestanú chodiť do školy a budú vymeškávať hodiny. Nebudú sa učiť a ak sa aj budú, neudržia pozornosť, takže to nebude kvalitné učenie. Vymyslieť, ako budú mať deti radi školu, je veľmi vážnou vecou.

Nedávno som sa rozprával s učiteľkami z Islandu. Keď uvoľňovali opatrenia, podali každému dieťaťu, ktoré prišlo do školy, ruku. Keď z nej odchádzalo, poďakovali mu a opäť podali ruku. To nie sú detaily, to sú dôležité veci. Hovoria, že každé dieťa – najmä to z marginalizovaného prostredia – si učiteľ ctí a váži.

Pandémia podnietila mnoho diskusií o pedagogike ako vednej disciplíne. Pri rozhovoroch o vzdelávaní rómskych detí často spomínaš koncept „pedagogiky chudoby“. O čo ide?

Štát doteraz väčšinou dával peniaze na prácu s deťmi so zdravotným alebo mentálnym znevýhodnením. Voláme ich integrovaní žiaci. Zistilo sa však, že je tu ďalšia obrovská skupina, ktorá síce nemá žiadnu diagnózu, no je ohrozená, a to sú chudobné deti.

Možno teraz vymyslím definíciu (úsmev). Pedagogika chudoby sa zaoberá deťmi, ktoré sú z chudobných podmienok. To znamená, že môžu byť deprivované a mať málo kognitívnych, emocionálnych alebo sociálnych podnetov.

Treba to ale rozlíšiť. Ak majú chudobní rodičia radi svoje dieťa, nie je deprivované emocionálne. Ale keďže nemá prístup k počítaču ani k dobrým knižkám a nemôže si dovoliť chodiť do kina, je deprivované kognitívne a sociálne. Pedagogika chudobných detí je teda o tom, ako rozvíjať ich základné potreby.

O súčasnom ministrovi školstva je známe, že nemá rád koncepcie. Zrejme tlak odborníkov a Európskej únie ho prinútili, aby nechal pripraviť štátnu stratégiu inkluzívneho vzdelávania. Ty vedieš pracovnú skupinu, v ktorej tento dokument vzniká. Čo je vlastne inkluzívne vzdelávanie a prečo preň potrebujeme stratégiu?

Inkluzívne vzdelávanie je maximálna podpora štátu pre každého jednotlivca, ktorý sa učí. Je to podpora žiakov, ktorí sú v „hlavnom prúde“ vzdelávania; nadaných žiakov; ale aj zdravotne, mentálne či sociálne znevýhodnených žiakov. Štát má vytvoriť podmienky na to, aby zo vzdelávania mohli profitovať všetci.

To je rozdiel v porovnaní s integráciou, kde sa žiak musel prispôsobiť škole. Tu sa musí škola prispôsobiť žiakovi. A štát ju v tom musí podporiť. Na to treba veľmi veľa ľudskej energie aj peňazí.

Dobré vzdelanie musí začať už v predškolskom veku. Je potrebné maximálne individualizovať a personalizovať každé učenie. Ak to poviem nadnesene, učiteľ by mal mať rád každé dieťa a vytvoriť preň rozvíjajúci učebný obsah. Štát by mu mal pre to vytvoriť podmienky.

A preto teda potrebujeme stratégiu inklúzie.  

To je ten obsahový dôvod. Treba ešte zdôrazniť, že cudzincov bude u nás pribúdať. Už teraz je na Slovensku veľa Vietnamcov, Ukrajincov a iných národností. Očakávame, že ďalší prídu, pretože nám padajú fabriky a nebude v nich mať kto robiť. Pre nich platí to samé, filozofia prijatia musí byť inkluzívna. 

Nevravím, že stratégia je tu len kvôli peniazom, ale závisia od nej finančné zdroje, ktoré dostaneme. Projekty z minulých rokov boli platené z Európskej únie. V súčasnosti je daných 82 miliónov na asistentov, špeciálnych pedagógov, sociálnych psychológov a inkluzívne tímy.

Ak tú stratégiu neurobíme, alebo ju urobíme zle, Únia nám nedá ďalšie peniaze. A o dva roky budeme musieť prepustiť zhruba 1200 ľudí, ktorí sú z nich platení.

Keď sme pri EÚ, ty si ambasádorom európskeho projektu Inschool. Na Slovensku prebieha v ôsmich základných školách, ktoré vzdelávajú rómske a nerómske deti. Projekt sa snaží o úspešné prístupy v inkluzívnom vzdelávaní, ktoré by potom prenášal na národnú úroveň. Inšpiroval by nimi ostatné školy, ale najmä zmenu systému. 30 rokov sa tu rozprávame, že okrem príkladov dobrej praxe potrebujeme zmeniť zákony tak, aby podporovali úspešné modely vzdelávania rómskych detí. Prečo sa nám to nedarí?

Nedá sa to zvrhnúť na jednu príčinu, ale je pravda, že zaostávame. Návrhy boli napísané dávno, no nezrealizovali sa. Je to vec najvyššieho manažmentu – vlády, ministra, jeho ľudí a im podriadených organizácií.

Sledujem mnohé zahraničné stratégie vrátane tej českej, kde majú podobné problémy ako my. Vo vzdelávaní majú už roky tak prepracované systémy, že školstvo môže ísť dopredu, pretože učiteľ je dobre pripravený.

Vo Švajčiarsku majú každý semester metodické stretnutia, ktoré sa týkajú napríklad toho, ako v jednotlivých ročníkoch vychovávať autistické dieťa. To učiteľ bežne nevie.

Na konci školského roku majú učitelia dva týždne na to, aby si pripravovali materiály podľa úrovne detí, aké majú. Ak má učiteľ dieťa s postihnutím, kladie to na neho obrovské nároky. Je to o jeho vzdelávaní už na vysokej škole, o stážach v zahraničí.

A tiež je to o neustálej práci na škole. Jej riaditeľ zodpovedá za manažment úsilia, ako pozdvihnúť aj to najnižšie postavené dieťa. Jedna učiteľka mi hovorila, že jedno z detí nevedelo ani poriadne hýbať prstami. Behom týždňa mu kúpili zvláštnu stoličku a vozík. A nielen do triedy, ale aj do ďalších miestností. Malo proste zabezpečené podmienky.

Počas pandémie sa vášnivo rozprávame o školách aj preto, lebo predstavujú mikrosvet v ktorom sa rodí budúcnosť spoločnosti. Aké budú podľa teba – pedagóga a psychológa – dôsledky pandémie pre školstvo a celkovo pre spoločnosť?  

Prvý dôsledok bude v oblasti vzdelania resp. úbytku vedomostí. Žiak napríklad nebude vedieť, ktoré sú mestá Južnej Ameriky. Ale to by až tak nevadilo. My, žiaľbohu, učíme tieto nezmysly do nekonečna, hoci sa to dá nájsť na internete.

Tento deficit by nemusel byť veľký, ak by sa nasadilo esenciálne vzdelávanie postavené na základoch aj rozvoja mäkkých zručností. Takými je napríklad vyhľadávanie, ukladanie a využitie informácií z počítačov.

Horšie deficity budú v psychologickej oblasti. Ľudia zažili pandémiu a stres, je otázka, čo to urobí s ich psychikou. Niektorých to môže povzbudiť, dajú si pozor a idú dopredu. Mnohí ľudia sú ale znechutení stratou hodnôt ako takých.

Keď si spoločnosť nectí vzdelanie (napríklad tým, že naň dáva málo peňazí) a morálku (odpisujú sa diplomové práce), devalvácia hodnotového systému zanechá na nej omnoho väčšie dôsledky ako to, že žiaci nevedia naspamäť hlavné mestá. Psychické dôsledky môžu byť preto horšie než tie vzdelanostné.

Niektorí psychológovia hovoria, že by sme naše životné stratégie mali zamerať na dobu neistôt, neuchopiteľnosti a sústavnej premeny. Vieme vzdelávať deti tak, aby boli pripravené na neustále sa meniaci svet?

Existuje veľa prác, ktoré sa týkajú prognóz, ako vychovávať deti, aby boli pripravené na budúcnosť, ktorá bude komplikovaná.

Spomenul by som mäkké zručnosti, jedna zo základných je schopnosť spolupracovať. Alebo tiež komunikácia, sebaovládanie a tvorivosť – metodológia, ako tvoriť veci a riešiť problémy. Toto vyžaduje od svojich zamestnancov aj priemysel. Nie až tak vzdelanie, ale tvorenie dobrých tímov, rozhodovanie, kreativita, inovatívne prístupy.

Samostatné (autoregulatívne) učenie pôjde do popredia čím ďalej tým viac. Nech je učiteľ poradca, aby sa žiak naučil samostatnosti a zodpovednosti. Žiaľ, my stále opakujeme tradičné spôsoby výučby.

V stratégii inkluzívneho vzdelávania chceme preto zaviesť nové metódy a podporiť to, aby žiak ukázal, čo dokáže sám. Od umývania zubov až po riešenie ťažkých problémov na vysokej škole.

Sú tu nové perspektívy a prístupy. Je tu pozitívna psychológia a pozitívna pedagogika. Učiť, ako byť šťastný, ako milovať, spolupracovať, ako byť altruistický. Tieto kvality a cnosti budú rozhodujúce.

Miron Zelina (1940) Uznávaný pedagóg a psychológ. Pracoval ako učiteľ na základných a stredných školách, neskôr bol dekanom Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zastával viaceré výskumné a poradenské pozície na Ministerstve školstva. Po roku 1989 spolupracoval na všetkých koncepciách zmeny školského systému na Slovensku. Je autorom desiatok monografií, vedeckých a populárnych článkov. Aktuálne je poverený vypracovaním stratégie inkluzívneho vzdelávania. Od mája 2021 je ambasádorom inkluzívneho vzdelávacieho projektu Inschool, ktorý na Slovensku realizuje Rada Európy a Európska komisia v spolupráci s občianskym združením eduRoma. Rozhovor vznikol v rámci tohto projektu.