Pochádza z Iránu a vraví, že jedným z pilierov jej bahájistickej viery je reagovať na nespravodlivosti vo svete. Keď sa s manželom presťahovali do Maďarska, založili projekt Meséd (matky rozprávajúce príbehy, pozn.).

Je akýmsi čitateľským klubom pre matky z chudobného prostredia, kde sa môžu pod vedením lektora rozprávať o príbehoch z kníh či o skúsenostiach s rodičovstvom.

Vďaka spoločným stretnutiam si ženy aj ich deti zlepšili gramotnosť. „Bolo skvelé vidieť, že obrovské percento matiek-absolventiek sa vracia do školy. Získali z nich diplomy alebo si spravili kurzy záhradníctva či opatrovania starších ľudí,“ hovorí sociologička Furugh Switzer.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

• prečo sa s manželom presťahovali z Kanady do Maďarska,
• ako prišli na nápad podporiť čitateľskú gramotnosť rodičov,
• ako ich motivujú, aby chodili na stretnutia,
• a koľkým matkám a deťom zmenili vďaka projektu život.

Ste sociologičkou a učiteľkou perzsko-kanadského pôvodu. Čo vás a vášho manžela Raymonda viedlo k tomu, aby ste sa presťahovali do Maďarska?

Narodila som sa v Iráne a študovala som v Kanade, tak som sa neskôr stala Kanaďankou. Vierou som bahájistka, čo je náboženstvo, v ktorom nemáme misionárov. Všetci sú si rovní a každý robí v rámci náboženstva dobrovoľnícku prácu.

Jednou z hlavných zásad bahájskej viery sú práva menšín. Ako väčšina musíme prevziať zodpovednosť za potláčanie nerovností či nespravodlivosti vo svete. S manželom sme prišli z Kanady do Maďarska, aby sme ako dobrovoľníci pomáhali tamojšej bahájskej komunite aj spoločnosti.

Predtým som bola asi desať rokov v Afrike, kde som robila to isté. Je to krásny kontinent, na ktorom žijú krásni ľudia. Všade, kde som žila, som sa od ľudí veľa naučila.

Keď sme pricestovali do Maďarska, mali sme v úmysle pobudnúť v krajine najviac dva roky, no sme tu už dvadsaťšesť rokov. V tom čase sme mali dve malé deti, ktoré chodili v Budapešti do školy. Každý rok sme si povedali, že zostaneme ešte jeden rok, až sme sa tu napokon usadili a teraz sme aj Maďarmi – máme maďarské občianstvo.

Zistili sme, že v Maďarsku vieme byť užitoční. Veľmi nápomocní sme mohli byť v bahájskej komunite. A po čase sme sa naučili aj maďarský jazyk a porozumeli maďarskej kultúre.

Do Kanady chodievame už len na návštevy. Naša dcéra tam študovala na univerzite a aj sa do Kanady vydala. Syn býva v Budapešti, má svoj biznis a vlastný život.

Ako ste sa dostali k práci so znevýhodnenými komunitami?

S manželom sme pracovali na univerzite, kde sme vzdelávali učiteľov základných škôl. Cez víkendy sa vracali do univerzitných lavíc, aby sa posúvali ďalej. A všetci sa sťažovali na rómske deti vo svojich triedach.

Hovorili, že nevedia, čo si s nim počať, lebo tieto deti vraj nie sú dostatočne pripravené, nevedia sa starať o svoje veci, ani sedieť a počúvať. Mali teda normálne sťažnosti, aké učitelia zvyčajne mávajú.

Popri tom sme narazili na výskum, ktorý ukazuje, že ak deťom čítate príbehy predtým, ako idú do školy, môžu sa lepšie adaptovať na školský systém. Deje sa to vďaka cibreniu slovnej zásoby, predstavivosti a koncentrácie detí. Keď majú dva, tri alebo štyri roky, možno ich takto pripraviť na mnoho prvkov učenia sa v škole.

Pomysleli sme si, že nám tento výskum môže pomôcť lepšie pripraviť rómske deti na školský systém, ktorý je v tejto časti sveta veľmi tradičný. Človek si len sadne, počúva a to všetko si má zapamätať. Pre deti nie je ľahké etablovať sa v tom, je to pre nich „cudzie“.

Vo Fínsku alebo iných častiach sveta funguje škola experimentálnejšie. Deti sú viac motivované skúšať nové veci alebo robiť samostatné projekty.

Povedali sme si teda, že to skúsime. Zohnali sme rozprávkové knihy a skúšali sme ich čítať so skupinou rómskych matiek. Čoskoro sme však prišli na to, že mnohé matky nevedia čítať, pretože majú slabé vzdelanie. Absolvovali možno dva alebo štyri roky školy, neskôr otehotneli a odišli z nej.

Uvedomili sme si teda, že pred sebou vlastne máme dve úlohy. Okrem prípravy detí môžeme pomôcť matkám zlepšiť ich čítanie, aby sa stali gramotnejšími.

Na čítanie sme pre nich vybrali zábavné knihy – žiadnu školskú literatúru, pretože školu nenávideli. Nemali s ňou dobré skúsenosti, zažívali v nej len zlyhanie. Aj preto neboli nadšené z toho, že sa naučia čítať. Ako cieľ sme im však nespomínali zlepšovanie gramotnosti, ale čítanie príbehov svojím deťom.

Museli precvičovať každý týždeň, takže každá matka prečítala na začiatku stretnutia jednu vetu. Hanbili sa, že im to nejde a nechceli čítať pred ostatnými, no išli sme vetu po vete a postupne sa zlepšovali. Keď si knihu vzali domov, nútili ich do čítania deti.

Tieto matky sú veľmi inteligentné, no dovtedy sa nemohli prejaviť, pretože boli len doma, kde varili, upratovali a starali sa o deti. Nemali fórum, na ktorom by mohli diskutovať o dôležitých témach a tento náš projekt im ho poskytol. Bol pre ich malou pauzou od každodenného života, počas ktorej mohli hovoriť o manželstve, rodičovstve, chudobe či nespravodlivosti.

Matkám to pomohlo nielen stať sa lepšími v čítaní, ale aj byť sebavedomejšími, čo posúvalo inde aj ich materstvo a rodičovstvo. Deti zasa profitovali z bohatšej slovnej zásoby, a teda lepšej pripravenosti na školský systém. Priblížil sa im tiež svet kníh a kultúry čítania.

Ako motivujete rodičov, aby chodili na vaše stretnutia?

Nie je to ľahké, vždy to bola jedna z výziev. Pre rodičov to musí vyzerať atraktívne a musia vám dôverovať. Veľmi sa boja cudzincov, pretože si myslia, že im prichádzajú vziať deti.

Keď som ich v začiatkoch chodila navštevovať, videla som v ich očiach nedôveru a strach. Báli sa, čo s nimi táto žena spraví. Je to prirodzené, akceptujem to a rozumiem im. Sama by som sa zachovala rovnako.

Aj preto spočíva hlavná časť tréningu facilitátorov stretnutí v hľadaní spôsobov, ako matky uvoľniť a utvrdiť ich v tom, že vám môžu dôverovať. Napríklad ich povzbudiť, keď správne prečítajú dve vety, namiesto toho, aby sme ich opravovali.

Každý týždeň im tiež prinášame krásne rozprávkové knihy, plné farebných ilustrácií, ktoré dostanú zadarmo pre svoje deti. Bol to obrovský risk, ktorého sme sa obávali. Niečo také tieto deti nikdy predtým nemali. Sú však také šťastné, že celý týždeň čakajú, kým sa ich mamy vrátia s novou knihou. A sú hrdé, keď môžu knihu vziať do škôlky, aby ju ukázali ostatným.

Rodičia teda prichádzajú, pretože pre nich vytvárame zábavné a dôveryhodné prostredie. Hráme spolu veľa hier, ktoré milujú. Organizujeme napríklad workshopy varenia či umelecké workshopy a brávame ich na výlety na miesta, kde predtým neboli.

Vzhľadom na škody, ktoré týmto rodičom boli spôsobené, ich musíme dobre motivovať – nie je to len o čítaní. Akonáhle však cítia príslušnosť k našej skupine, prichádzajú pravidelne.

Akí ľudia vedú stretnutia s rodičmi? Sú to sociálni pracovníci, psychológovia, učitelia alebo iní odborníci v danej oblasti?

90 percent facilitátorov tvoria rómske matky. Hľadáme rómske matky, ktoré vedia čítať lepšie ako ostatné – napríklad ženy, ktoré dokončili strednú školu. Sú však dediny, kde ich nenájdeme a vtedy hľadáme ženy, ktoré sú v čítaní trochu popredu a vyškolíme ich.

Ukázalo sa, že je to dobré riešenie, pretože tieto matky slúžia ako príklad ostatným rómskym ženám, ktoré vidia, že aj ony môžu pomôcť vylúčeným skupinám. A to ich motivuje.

Po chvíli vedenia projektu Meséd sme mali niekoľko účastníčok, ktoré sa sami stali facilitátorkami. Prešli školením, ich čítanie sa veľmi zlepšilo a mohli viesť skupinu. Ich pozície sú platené, takže pre nich vytvárame nejaké pracovné miesta. Nedostávajú veľký plat, pretože to je len na dve hodiny týždenne, no je to lepšie ako nič. Väčšinou totiž nemajú žiadny príjem.

Pred pätnástimi rokmi mi Rómsky vzdelávací fond pomohol financovať školenia v krajinách, kde projekt prevádzkujeme. Musela som veľa cestovať, na začiatku som viedla školenia facilitátorov.

Všetky ženy, ktoré som tam stretla, boli úžasné, inteligentné a schopné. REF nám pomohol zorganizovať to, myslím si, že bez nich by sme tento zázrak nedokázali.

Môžete opísať, ako vyzerajú stretnutia s rodičmi?

Najprv sa rozprávame o predchádzajúcom týždni. O tom, ako sa rodičia mali, či dokázali deťom každý večer čítať a čo si mysleli o príbehu. Potom im facilitátor predstaví novú knihu, o ktorej spolu hovoria. Existuje metodológia, ako používať rozprávkové knihy.

Začíname rozvíjaním fantázie rodičov. Napríklad, pri pohľade na obálku sa podelia o to, čo môže byť podľa nich obsahom príbehu. Potom ho začneme čítať a po každej prečítanej strane o ňom hovoríme. Knihu takto používame rôznymi spôsobmi, aby sme vytvorili isté emocionálne a kognitívne vedomie.

Samozrejme, dáme si pri tom čaj, kávu a sušienky a zakaždým hráme inú hru. Niekedy máme špeciálneho hosťa, ktorý sa s mamičkami príde porozprávať a odpovie na ich otázky – napríklad lekára, zubára, sociálneho pracovníka alebo psychológa.

Vo všeobecnosti chceme, aby sa mamičky bavili a odchádzali od nás s dobrým pocitom, pretože ich život nie je ľahký. Často majú finančné problémy a deti, ktoré sa vyrovnávajú s chudobou. Preto si prajeme, aby sa im na chvíľu uľavilo, aby sa u nás uvoľnili a mali zo seba dobrý pocit. Zároveň by ale mali rásť rozvíjať a učiť sa.

Koľko rodičov alebo matiek sa zapojilo do projektu Meséd v priebehu rokov?

Prinajmenšom stovky, ak nie tisíce. Samozrejme, každá z týchto matiek má viacero detí, takže cez projekt Meséd prešlo možno niekoľko tisíc detí.

V TED prednáške ste opísali príbeh matky, ktorej váš program zmenil život, rovnako ako zmenil život jej dcéry. Aké sú výsledky projektu Meséd? Dá sa vôbec merať prínos učenia sa takýchto mäkkých zručností?

Zmeral a odborne to zhodnotil Rómsky vzdelávací fond, ktorý projekt Meséd podporoval, a preto hodnotil aj jeho efektívnosť. Ich dokumentácia ukázala zlepšenie gramotnosti rodičov aj ich detí. Hodnotenie sme prostredníctvom našich faciliátorov robili aj my, vypĺňali pre nás formuláre.

Bolo skvelé vidieť, že obrovské percento matiek-absolventiek sa vracia do školy. Získali z nich diplomy alebo si spravili kurzy záhradníctva či opatrovania starších ľudí. Pomáha im to vyjsť zo svojich domovov a niečo urobiť.

Predtým si mysleli, že sú hlúpe, lebo v škole zlyhali. Teraz si uvedomujú, že sú inteligentné a môžu sa učiť. V Maďarsku si množstvo matiek dokončilo ôsmu triedu, niektoré išli ďalej na strednú školu.

Projekt má obrovský vplyv aj na facilitátorov stretnutí, ktorí sa veľmi zlepšili a stalo sa to pre nich odrazovým mostíkom. Už len to, že vedú skupinu, im dalo silný pocit. Mnohí neskôr získali vysokoškolský titul. Jedna z prvých facilitátoriek si teraz robí doktorát v Budapešti.

Dnes je to slávna žena, pozývajú ju na mnohé konferencie. Sama sa stala líderkou v tejto oblasti a založila si vlastné občianske združenie, aby sa mohla ukázať o granty. Takže sa to otočilo a teraz ona pozýva mňa, aby som sa pripojila k jej projektom. (Smiech) Sme dobrými priateľkami a máme sa radi.

Meséd vyprodukoval veľa úspešných príbehov, ale pre mňa je postačujúce už len to, že tieto deti mohli mať doma aspoň nejaké rozprávkové knihy. (Úsmev)

Ste stále v kontakte s mamičkami a deťmi zo spoločných čítaní?

Áno, som v kontakte asi s 10 percentami z nich. Dostali sa ďaleko, väčšina detí dokončila strednú a vysokú školu.

Časom sa projekt Meséd z Maďarska do Kosova, Rumunska, Macedónska a aj na Slovensko. Ako sa to stalo?

Po tom, ako bol projekt celkom úspešný v Maďarsku, sa o ňom dozvedel Rómsky vzdelávací fond, ktorý nás začal viac podporovať, a tak sa myšlienka rozšírila do ďalších krajín. V tom čase bol Meséd veľmi úspešný projekt.

Pracovali ste aj s vylúčenými komunitami v Gyöngyöspate, kde v roku 2011 pravicoví polovojenskí extrémisti zaútočili na miestnych Rómov. Vedenie samosprávy, ktoré bolo z podobného názorového spektra, vám však umožnilo pracovať s rómskou komunitou. Ako sa vám to podarilo?

Išla som tam navštíviť škôlku, kde bolo veľa rómskych detí. Mali o projekt záujem, a tak som odtiaľ zašla za starostom, ktorému som vysvetlila, o čo v projekte ide, a on ho odobril. Bolo to pre mňa prekvapenie, pretože pokiaľ viem, pre práva Rómov toho veľa neurobil – o politike však všetko neviem.

Každopádne, dal nám zelenú na realizáciu. Začali sme s matkami rómskych detí v škôlke, kde boli aj nerómske matky, čo bolo fajn, pretože sme potrebovali zmiešané skupiny. Prinieslo to medzi nimi viac porozumenia.

Počula som od nich mnoho príbehov o traume matiek, ktoré zažili spomínaný útok. Jedna z nich bola v tom čase tehotná a kvôli úzkostiam a strachu, že útočia na ich domov, musela byť urýchlene prevezená do nemocnice. To boli hororové príbehy.

Snažili sme sa to riešiť aj na čítaniach. Matky potrebovali hovoriť o svojich traumách. Hoci boli naši facilitátori z tej istej dediny, stretnutí som sa zúčastňovala aj ja. Dotknuté ženy potrebovali odbornú pomoc, preto som tam bola každý týždeň. Chcela facilitátorom pomôcť uľahčiť ťažkosti, ktorými si matky prešli.

Mnohí mi hovorili, aby som do tej dediny nechodila, pretože je to vraj nebezpečné. Ľudia mi zakaždým hovoria o nebezpečných aspektoch práce s Rómami, ale nepočúvam ich. Nikdy som s Rómami žiaden problém nemala a necítila som nebezpečenstvo.

Naopak, cítila som lásku, rešpekt a starostlivosť. Vo všetkých krajinách, kde som bola, so všetkými tými neznámymi ľuďmi.

Ako založenie projektu Meséd zmenilo váš život?

Zmenilo mi to život spôsobom, za ktorý budem navždy vďačná. Dalo mu to nový rozmer, rovnako tak životu mojej rodiny. Manžel túto aktivitu plne podporoval a naše deti spoznali veľa rómskych detí, čo som si aj priala.

Chcela som, aby moje deti vyrastali bez predsudkov a neboli rasistické. Bohužiaľ, školský systém u nás rasizmus posilňuje. Dokonca aj v škôlke počujete deti hovoriť slová ako „cigáň“.

Tieto deti vyrastajú so zvláštnymi pocitmi jeden voči druhému. Som preto veľmi vďačná, že som mohla pracovať na tomto projekte a že moja rodina bola v kontakte s Rómami a zažila úžasné duše ľudí, ktorí zostali našimi najlepšími priateľmi. Nebyť projektu Meséd, nestretla by som sa s nimi. A ak sme niekomu pomohli v živote, je to bonus. (Úsmev)

Aká je budúcnosť projektu?

Neviem presne, čo sa s ním deje v iných krajinách, počula som však, že používajú našu metodiku. A v Maďarsku projekt stále beží. Spomínaná pani facilitátorka, ktorá si teraz robí doktorát, je jeho riaditeľkou. O projekte hovorí so starostami aj poslancami, je v tejto oblasti šampiónkou. Ja už toho veľa nenarobím, no tu a tam sa zapojím. Meséd už ale nechávam v rukách facilitátorov, ktorých sme vyškolili.

Furugh Switzer Perszko-kanadská sociologička, lektorka medzi-kultúrnych zručností a trénerka. Absolvovala tréningy v Imago vzťahovej terapii a s manželom Raymondom – psychológom – ponúkajú párovú terapiu. Pred príchodom do Maďarska pracovala v Afrike a v Kanade. Založila medzinárodne úspešný projekt Meséd, ktorý pomáha ženám zo znevýhodnených komunít. V roku 2015 získala za inovatívny vzdelávací program práce s rómskou komunitou ocenenie „Superbrand Award“. Je spoluautorkou dvoch kníh.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].