Dejiny Rómov ešte stále nie sú súčasťou histórie územia, na ktorom žijú – ani staršie, ani novodobé, ani tie nedávne. Rómovia sami svoje dejiny poznajú málo, neučí sa o nich v školách. Sú preto odkázaní na rozprávania v rodinách a komunitách. Vnímanie novodobých dejín sa tak zužuje na históriu vlastnej rodiny, aj to maximálne do generácie starých rodičov.

Ako sa teda dozvedieť niečo o rómskych dejinách? Nezostáva iné, iba hľadať stratené príbehy a zabudnuté osobnosti.

V nasledujúcich mesiacoch preto Romano fórum prinesie sériu textov, prostredníctvom ktorých čitateľom predstavíme ľudí a lokality z knihy reportáží Slava Kalného, ktorá vyšla v roku 1960 pod názvom Cigánsky plač a smiech.

Súčasnosť Rómov v jej pravdivej podobe

Dnes by sme mohli povedať, že kniha vznikla metódou oral history alebo storytellingu (rozprávania príbehov – pozn. red.). Zachytáva príbehy konkrétnych ľudí v danom čase na pozadí „veľkých dejín“. Príbehy života obyčajných, ale vlastne výnimočných ľudí, a reportáže z rómskych komunít v čase, keď sa formovala nová povojnová doba a Rómovia dostali pomenovanie „občania cigánskeho pôvodu“.

Už sa nedozvieme, aká bola motivácia niekdajšieho vydavateľstva Osveta vydať knihu Cigánsky plač a smiech, ani aká bola motivácia jej autora. Príbehy, ktoré sa takto podarilo uchovať, sú však výnimočné. 

Slavo – celým menom Jaroslav – Kalný (1929 – 2022) pochádzal z Veľkého Rovného a vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia nastúpil do redakcie mládežníckeho denníka Smena, v rokoch 1963 až 1965 bol zástupcom šéfredaktora, neskôr šéfredaktorom. V roku 1969 ho z redakcie z politických dôvodov prepustili, vyše roka bol nezamestnaný. V roku 1970 ho prijali za redaktora Slovenského rozhlasu, no s mnohými obmedzeniami – nesmel písať úvahy a komentáre, nesmel sa podpisovať, mal zákaz vystupovať na mikrofón. Ako dramaturg rozhlasových seriálov pracoval v rozhlase do roku 1990. Žil v Bratislave.

Kniha Cigánsky plač a smiech je z obdobia jeho pôsobenia v denníku Smena. Snažil sa ukázať súčasnosť Rómov v polovici 20. storočia, pozitíva aj negatíva nástupu novej doby. Kalný zároveň veľmi seriózne spracoval aj historické témy viažuce sa k prvej Československej republike a druhej svetovej vojne.

Autor sám v predslove napísal: „Myšlienku, aby som napísal knihu o Cigánoch, vnuklo mi niekoľko listov, ktoré som dostal od čitateľov po uverejnení zopár reportáží o ich živote v dennej tlači. Prekvapil ma široký záujem o ich život i vďačná odozva u čitateľskej verejnosti…. Nepíšem obšírnejšie o ich voľakedajších zvyklostiach v spoločenskom a mravnom živote. Mnohí čitatelia by to mohli pochopiť iba ako príbeh na obveselenie, vyžitie sa v erotike a v sexuálnych nespôsoboch…. Podrobnejšie píšem o ich ťažkostiach, bolestiach a prenasledovaní takmer vo všetkých spoločensko-ekonomických formáciách. Najmä o ich neľudskom vyhladzovaní za fašizmu. Súčasným problémom sa nevyhýbam, nastoľujem ich v surovej, pravdivej podobe, opieram sa o spoľahlivé faktografické údaje.“

Reportáže z Mučína, Kalnej aj z Ľuboreče

Kalný svoje reportáže rozdelil do šiestich častí. V časti Žalujeme sú tri reportáže zachytávajúce obdobie prvej polovice 20. storočia. Ide o reportáž z Pobedimu, ktorá na viac ako 50 rokov zostala jedinou zmienkou o pogrome na Rómov v roku 1928. A tiež o reflexiu druhej svetovej vojny.

V časti Stoj romantika autor polemizuje s romantickým pohľadom na Rómov a prináša reportáže z lokalít, kde jasne poukazuje na fakt, že to, čo verejnosť vníma ako voľnosť a slobodu, je v zásade chudoba a vylúčenie. Tiež porovnával, ako sa zmenil život ľudí, ktorí berú nariadenia o povinnej školskej dochádzke ako príležitosť na zlepšenie života v porovnaní s tými, ktorí sa voči týmto nariadeniam búria.

V časti Pod paľbou života Kalný otvára tému rómskych osád a kolónií a otázku, ako ovplyvňuje život jednotlivca komunita. Porovnáva „staré časy“ pred druhou svetovou vojnou a tie povojnové. Prináša príbehy ľudí z osád v Trenči a Kalnej. Sústreďuje sa na silu tradície, ktorá obyvateľov spútava v „starých“ predstavách a krivdách a nedovolí im začleniť sa do spoločnosti tak, aby sa ich život zlepšil. Ponúka príbeh chlapca Jurka Barányiho z Mučína, ktorý chodí s otcom hrať, hoci by mal sedieť v školskej lavici. Momentálny prospech pre rodinu ničí chlapcove šance na lepší život.

Optimistickejšie vychádza časť Deti žijú ináč, v ktorej je zaradená aj reportáž o Jánovi Cibuľovi z Klenovca, vtedy študentovi vysokej školy, budúcom významnom rómskom dejateľovi.

V záverečnej časti Brieždi sa je okrem iného zachytený príbeh mladej učiteľky Júlie Berkyovej a jej rodiny, ktorá sa vymanila z chudoby a pomáha iným Rómom z okolia. Podobne pozitívne je ladený aj príbeh Očovské variácie, odhaľujúci pôsobenie výborných ľudových muzikantov Jána Gašpara Hriska, Jána Berkyho a Rinalda Oláha. Kalný sa však v tejto reportáži dotýka aj iných členov rodiny Berkyovcov, ktorí sa presadili v robotníckych povolaniach. V reportáži z Ľuboreče sa autor zasa stretol s rodinou budúceho rómskeho spisovateľa Jána Berkyho-Ľuboreckého.

V záverečnej časti sa snaží ukázať zmenu v rómskom prostredí a novú generáciu mladých, ktorí prijali ponúknutú šancu, zmenili svoje životy a snažia sa meniť životy aj iných.

Príklady dobrej praxe zo 60. rokov

Vo svojej dobe pôsobila táto útla kniha čiastočne ako politická agitka, je však urobená poctivým prístupom k respondentom a k téme, bez odsudzovania a moralizovania. Nadšenie, ktoré Slavo Kalný mal, sa prenáša na čitateľa.

Autor na pozadí osobných príkladov ukazuje, že sa to dá, ale aj momenty, keď to nejde, prípadne, kde je treba iniciatívu zintenzívniť. Čo je však oveľa cennejšie, prináša príbehy konkrétnych ľudí, necháva nazrieť do ich životov, dnešným slovníkom by sme mohli povedať, že popisuje „príklady dobrej praxe“. V reportážach je cítiť budovateľské nadšenie a dôveru, že spoločnosť koncom 60-tych rokov dokáže efektívne riešiť začlenenie Rómov.

Ubehlo takmer sedemdesiat rokov a nedá sa povedať, že by sa postavenie Rómov zásadne zmenilo. Koncepcia asimilácie priniesla do rómskych komunít rozrušenie tradičnej kultúry, často sa prehĺbili rozpory v spolužití s majoritnou.

Čo sa stalo s ľuďmi, o ktorých písal Slavo Kalný? Boli ich životné postoje a osobná skúsenosť prenosné? Naozaj sa im žilo lepšie? Ako sa začlenili do majoritnej spoločnosti oni a ich rodiny?

Na tieto otázky sa pokúsime nájsť odpoveď v avizovanej sérii textov. Ako ich autorka som v uplynulých mesiacoch hľadala príbuzných a známych, prešla som kroniky a matriky, aby som získala nové informácie a pokúsila sa doplniť Kalného príbehy. Výskum som realizovala s podporou Fondu na podporu národnostných menšín.

Samozrejme, bádanie nekončí a ak niekto z čitateľov spozná v nasledujúcich častiach niekoho z protagonistov, budem rada za každé doplnenie.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].