Príbeh je súčasťou série textov, ktoré predstavujú ľudí a lokality z knihy reportáží Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960).

Slavo Kalný bol majster slova a emócie. Reportáže písal pútavo. Reálie zasadil do príbehu, ktorý vzbudzoval záujem, bol majstrovsky vystavaný a ponúkal viaceré roviny vnímania spolužitia Rómov a majority. Majstrovsky sa mu to podarilo v kapitole Dievča z rýchlika.

Opisuje cestu mladej Rómky, cestujúcej v prvej vlakovej triede z Popradu do Prahy. Kalný v ňom rozoberá, čo si asi mysleli spolucestujúci o tom, kam dievča cestuje a ponúka aj možné negatívne stereotypy, ktoré sa môžu odvíjať v mysliach ostatných cestujúcich.

Podstatou príbehu je však cesta dievčaťa, ktoré si ide do Prahy po štátne vyznamenanie. A to sa naozaj stalo. Pavlína Polhošová, dodnes žijúca v Huncovciach, si v roku 1959 išla do Prahy prevziať titul Najlepší pracovník spotrebného priemyslu, a to rovno z rúk vtedajšej ministerky Boženy Machačovej-Dostálovej.

Ako v tom čase desiatky iných rómskych žien a dievčat, aj pani Polhošová bola zamestnaná v Tatraľane, štátnom podniku so sídlom v Kežmarku. Tradícia textilnej výroby v regióne siahala do druhej polovice 19. storočia. Po druhej svetovej vojne sa v podniku vyrábali tkaniny a výrobky určené na bežnú spotrebu v domácnostiach, ale aj luxusnejšie damašky a technické plátna so širokým využitím.

V čase najväčšieho rozmachu firma zamestnávala asi 2-tisíc ľudí, z toho tvorili veľký podiel ženy. Pod Tatrami to bol jeden z najväčších zamestnávateľov aj rómskych žien, ktoré tam dochádzali z okolitých osád.

Zmiešané kolektívy v Tatraľane

Aj Kalný píše o tom, že rómske ženy vytvárali samostatné brigády socialistickej práce, kde si stanovovali pracovné, ale neraz aj súkromné ciele. Pamätníčok zo 60-tych rokov už nie je veľa, ale ženy zamestnané v podniku  80. rokoch si podmienky pochvaľovali. Práca v Tatraľane im dávala nielen zárobok, ale aj možnosť organizovať sa a napríklad cez ROH (Robotnícke odborové hnutie) absolvovať výlety, podnikové podujatia či besiedky pre deti.

Rómske pracovníčky vnímali pozitívne aj zmiešané kolektívy s nerómskymi ženami, a tiež to, že na pracovisku vznikali priateľstvá. Ženy sa vzájomne poznali, pomáhali si a stretávali sa aj v súkromí. Podľa viacerých to malo vplyv na lepšie spolužitie medzi Rómami a Nerómami.

Situácia sa zmenila po roku 1989 a Tatraľan, ale aj iné podniky, zanikli alebo zredukovali svoju činnosť. Rómovia a Rómky prišli o prácu. Okrem straty obživy viacerí opýtaní veľmi negatívne hodnotia aj odcudzenie sa s majoritou a prehĺbenie negatívnych stereotypov a prejavy odmietania Rómov zo strany väčšinovej spoločnosti.

Mali sedem detí, museli sa obracať

A aký bol život Pavlíny Polhošovej? Dnes je to vitálna osemdesiatnička, ktorá žije s rodinou v Huncovciach. O tom, že jej príbeh je uverejnený v Kalného knihe, sa dozvedela od kamarátky, ktorá pracovala v knižnici.

Keď získala spomínané ocenenie, mala 21 rokov. V Prahe vtedy spolu s ostatnými ocenenými z celého Československa pobudla niekoľko dní. Spomína si na ubytovanie v hoteli, na dobré jedlo a veľkú slávnosť, pri ktorej dostala medailu. Už nevie, kam medailu založila, ale spomienku na udeľovanie má stále živú a vníma ju ako výnimočný okamih vo svojom živote.

V Tatraľane pracovala asi 26 rokov. Robilo sa tam na smeny, takže pracovala ráno aj popoludní vždy osem hodín. Do práce nastúpila, keď mala 15 rokov a spočiatku robila na „čutkovaní“, neskôr pomáhala aj pri iných činnostiach. Z Huncoviec dochádzalo do Tatraľanu veľa žien, Rómky aj Nerómky.

„Voľakedy to bolo dobre, rozumeli sme si, peniaze sme zarobili, dobre sme žili. Aj s bielymi sme dobre vychádzali. V robote sme boli spolu, ale aj na zábavy sme si vyšli spolu, spievať sme chodili. Celkovo sme žili viac spolu. Ja som ešte chodila upratovať kostol, aj tam sme boli Rómky aj biele. Kamarátili sme sa,“ opisuje.

Pani Polhošová potom prešla z Tatraľanu do hydinárskych závodov a spomína si, že aj tam bola vyznamenaná za prácu. Robila, aj keď odišla do dôchodku. Možnosť pracovať pokladá za hodnotu.

„Pán Boh ma tu preto drží, lebo vie, že som sa vždy snažila. Nesedela som. Aj po robote som doma robila, dom sme postavili. Musela som, mali sme sedem detí, tak som sa musela obracať. Ani na deti sa nemôžem sťažovať. Naši chlapci sú betonári, robia dlažby, máme kaderníka. Teraz si spravili obchod s potravinami. Na deti sa nemôžem sťažovať. Čo človek vidí u rodičov, tak sa správa aj on. Aj moja mama bola dobrá gazdiná, chodila robiť aj s otcom a aj gazdom chodila pomáhať. Ja som sa to od nej naučila a k pracovitosti som viedla aj moje deti,“ vraví.

Pani Polhošová hodnotí svoj život ako dobrý. „Život som prežila pekne, bol to dobrý život.“

Príbeh je súčasťou série textov etnografky Zuzany Kumanovej, ktorá pátrala v archívoch, aby dopovedala osudy ľudí z knihy Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960). Výskum podporil Fond na podporu národnostných menšín.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].