Keby dejiny Rómov boli súčasťou vzdelávania o histórii, tichý rómsky protest v Osvienčime, ktorý sa odohral v polovici mája 1944, by bol určite súčasťou vzdelávacích osnov. Deti by sa dozvedeli o jednom z najhorších koncentračných táborov počas druhej svetovej vojny, o Rómoch, neľudských pokusoch doktora Mengeleho aj o bezmenných hrdinoch.

Ale o dejinách Rómov sa u nás neučí. Možno niečo málo sa učí o holokauste a osvietenejší učitelia povedia, že genocída druhej svetovej vojny sa týkala aj Rómov.

Nádejou sú neziskovky a rodiny

Kde sa Rómovia dozvedia niečo o svoje histórii? Tí chudobní nikde. Školský vzdelávací program s touto témou pracuje len minimálne. Niektoré skutočnosti by sa možno dali zaradiť do častí, do ktorých si školy môžu doplniť faktografiu z regionálnych dejín. Ani v školách, kde rómske deti tvora významný podiel žiakov, na takéto témy nie je čas a priestor.

Národná hrdosť a úcta k rómskym hrdinom by sa možno dala budovať v záujmových krúžkoch. Deti zo strednej vrstvy sa okrem toho snáď niečo dozvedia doma od rodičov a starých rodičov, no aj to len za predpokladu, že ich títo pod ťarchou životných skúseností nevychovávajú k tomu, aby sa mimo domu radšej k rómskej identite nehlásili. Veď kto chce byť dobrovoľne terčom šikany a stigmatizácie?

No a napokon, zdravé rómske povedomie a hrdosť na históriu a kultúru by sa dala pestovať v neziskovom sektore. Rôzne organizácie môžu šíriť informácie o historických udalostiach, osobnostiach, hrdinoch, a tiež o tom, čo spája ľudí žijúcich po stáročia vedľa seba. 

Tábor ako laboratórium pre doktora Mengeleho

Ale späť k tichému protestu, ktorý je dôkazom odboja, hrdinstva a odporu Rómov počas druhej svetovej vojny.

Tábor pre Rómov bol zriadený na základe Himmlerovho „osvienčimského výnosu“ (Auschwitz-Erlass) z 16. decembra 1942. Výnos a neskoršia smernica Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti z 29. januára 1943 nariaďovali deportácie „cigánskych miešancov, Cigánov a nemeckých príslušníkov cigánskych kmeňov balkánskeho pôvodu“ do koncentračného tábora Osvienčim II-Birkenau do sekcie s označením B-II-e.

Odhaduje sa, že počas jeho existencie prešlo bránami asi 23-tisíc európskych Rómov a asi 22-tisíc ich tam zahynulo. Tábor mal „rodinný charakter“, rodiny sa teda nerozdeľovali. Slúžil ako „laboratórium“ pre zvrhlé pokusy sadistického táborového lekára Mengeleho.

V takzvanom Cigánskom tábore bol nedostatok všetkého – jedla, hygieny aj zdravotnej starostlivosti. Ľudia zomierali z vyčerpania alebo na ochorenia súvisiace s nevhodnými podmienkami. Jedným z najhorších bolo ochorenie nóma, bolestivé bakteriálne infekčné ochorenie tváre, pri ktorom dochádza k deštrukcii úst, nosa a celej časti hlavy.

Čiastočné víťazstvo bez použitia sily

Napriek strašným podmienkam si obyvatelia tábora zachovali ľudskosť a silu. Dodnes sa učíme o Maslowovej pyramíde potrieb, ktorá hovorí, že najskôr musia byť uspokojené základné fyziologické nutnosti ako hlad, smäd, dýchanie a spánok. Ako ďalšie v poradí je kľúčové bezpečie a až následne prichádzajú na rad sociálne potreby.

Dianie v koncentračných táboroch túto pyramídu potrieb popiera. Ľudia v zlom fyzickom stave, ktorí si boli vedomí toho, že sa nemusia dožiť budúcnosti, dokázali ochraňovať slabších a zraniteľnejších. Dokonca si čas krátili hudbou, skladali piesne aby tak na chvíľu zabudli na realitu.

Vedenie tábora Auschwitz II-Birkenau sa v máji 1944 rozhodlo, že zlikviduje sekciu s označením B-II-e, teda Cigánsky tábor. V tom čase v ňom bývalo asi 6-tisíc zaistencov. Všetci mali byť zavraždení. Zaistenci sa však o tomto zámere dozvedeli a rozhodli sa postaviť na odpor. Ozbrojili sa náradím a zabarikádovali sa v baraku. Keď prišla výzva, aby ho opustili a nastúpili na pripravené autá, rozhodli sa neuposlúchnuť. Zostali vo vnútri, rozhodnutí brániť sa presile.

Vedenie zásahu situáciu vyhodnotilo tak, že nevstúpilo násilím do objektu. Báli sa, že iskra odporu by mohla preskočiť aj na iné baraky. Likvidácia sa odsunula o pár mesiacov, vďaka čomu zhruba polovica väzňov získala šancu na záchranu – bola totiž prevezená do iných táborov.

Tichý protest robí z Rómov hrdinov. Je totiž obdivuhodné postaviť sa na odpor presile a dosiahnuť bez použitia sily čiastočné víťazstvo. Kiež by sa tento príbeh dostal do učebníc dejepisu. Možno by súčasné deti boli menej náchylné podliehať stereotypom, neznášanlivosti a rasizmu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].