Autorka je spolupracovníčkou Depaul Slovensko.

Keď Zuzana Kuľhová, PR manažérka neziskovej organizácie Depaul Slovensko, prišla 24. februára 2022 do práce, mala pocit, že musí niečo urobiť. Ako prvé zavolala kolegom do „sesterskej“ organizácie na Ukrajine a z druhej strany linky počula naliehavý hlas riaditeľa pátra Vitalijho. Do slúchadla rýchlo hovoril o pomoci ľuďom a potrebe zdravotníckeho materiálu.

Depaul, ktorý sa venuje najmä ľuďom bez domova, patril na Slovensku medzi prvé organizácie, ktoré po začiatku ruskej invázie vozili humanitárnu pomoc na Ukrajinu. Zuzana koordinovala zbierky, tok materiálu a jeho distribúciu, Vitalij zriaďoval na ukrajinskej strane sklady a prekladiská. Autá najprv smerovali na zberné miesto do Mukačeva, neskôr sa podarilo zabezpečiť logistiku aj z Kyjeva do Charkova. Tento prvotný chaos sa za krátky čas zmenil na systematickú podporu.

V slovenskej pobočke Depaul sa sformoval trojčlenný tím humanitárneho projektu a pod jeho vedením už v októbri 2022 smerovali na Ukrajinu každý týždeň v priemere tri kamióny naložené materiálnou pomocou. Viezli najmä suché potraviny a základné hygienické potreby.

Práve v tom čase dokumentarista Michal Fulier zbieral v napadnutej krajine materiál pre film Čo ste urobili Rusom? Zuzana – medzičasom pracujúca priamo na Ukrajine – a Vitalij ho sprevádzali deväť dní. Kopírovali spolu trasu humanitárnej pomoci, ktorú Vitalij distribuoval podľa aktuálnych potrieb od Zakarpatia po Charkov.

Zuzana si počas tejto cesty písala denník a zápisky zverejňovala na webe. Nahliadnime do niekoľkých.

14. október 2022 ráno

„Hneď ráno sme vyrazili do Moschunu. Väčšina dediny bola zničená ruským delostrelectvom, asi 80 percent. Sprevádzala nás Valentína, miestna sociálna pracovníčka, ktorá pomáha, ako sa dá. Previedla nás po ruinách, ktoré boli niekedy jej domovom a domovom jej blízkych.

Moschun pri Kyjeve sa stal malou barikádou. Ukrajinskí vojaci v tejto dedine zastavili Rusov a Valentina nás zobrala na miesto v lese, kde sa [ruskí] vojaci dostali najbližšie. Na tom mieste vidno len stromy useknuté do polovice po paľbe. Zákopy sú ešte stále čerstvé.

Valentína hovorí, že práve tu budujú pomník pre vojakov-hrdinov, ktorí položili svoj život za slobodu druhých. Na mieste bolo asi 15 až 30 starších ľudí, ktorí to tam čistili a pripravovali. Valentína nám ukázala 80 anjelikov (duše padlých vojakov) zavesených na červenej kaline – symbole Ukrajiny za boj o slobodu. Z 80 padlých našli zatiaľ 34 tiel, no budú pokračovať, kým ich nenájdu všetkých. Povedala nám to mama jedného z nich.

Volala sa Larisa a je to matka „komandera“ – učiteľa, ktorý tu padol. Nemala som slov na to, aby som dokázala vyjadriť svoj zármutok, ale ani na vyjadrenie obdivu a sily, ktorú Larisa má, keď tu dokáže stáť a čistiť toto pietne miesto. Chcelo sa mi plakať, no ona sama stála rovno a čistila zákopy, v ktorých zomrel jej syn.“

15. október 2022 poobede

„V aute s nami bol Igor (z oddielu Dobro-domobrana, pozn.), pretože sme sa chystali navštíviť stráženejšie miesta pár kilometrov od ruských hraníc, ktoré sú oslobodené veľmi čerstvo a humanitárna pomoc tam dorazila len párkrát. Do stráženejších častí vás pustia (cez checkpointy či blokspoty) len s vojakom a dokonca len na heslo. V ten deň Igor na každom checkpointe opakoval slovo Vodahraj. Tieto heslá sa menia každých 12 hodín a najčastejšie sú to ukrajinské slová, ktoré sa Rusom ťažko vyslovujú.

Náš cieľ bol Malý a Veľký Prochod a možno i Hoptivka. Táto časť je oslobodená mesiac. Za mesiac sa stihlo upratať cestu (koľaje), presne po ktorej musíte jazdiť. Pri vybočení vám prosto hrozí hocičo. Najmä keď vystúpite z auta, Igor hovorí, aby sme stúpali len na čistý betón. Toho tu však nie je až tak veľa.“

15. október 2022

„Keď sme sa vracali, zastavili sme v dedine Cirkuny, kde sme vyložili humanitárnu pomoc. Stretli sme tam sedemročné dievčatko Veroniku – jediné dieťa v dedine –, ktorá žije bez rodičov len so starkými. Počas okupácie sa mesiace len modlila pri stromčekoch. Aj pri nás sa ešte pomodlila a pred cestou nás všetkých vystískala. Zatancovala nám a poďakovala, že sme prišli. Ani nevie, aká je odvážna a čo všetko prežila. Mala v sebe toľko lásky, že je to v tomto svete zázrak.

Vrátili sme sa do Charkova na sídlisko na Saltovke. Toto sídlisko je veľké ako takmer celá Bratislava, pred vojnou malo polmilión obyvateľov. Dnes je to vrakovisko, kde všade cítiť tuch z vecí, jedla ale aj z obetí, ktoré zostali pod betónom. Vidno obrovské krátery po bombách, všade sú diery po šrapneloch.“

18. október 2022

„Z Balaklii sme sa presunuli do Iziumu ­­­– miesta, kde doslova prechádzal front. Máme dojazd 40 kilometrov a otvorená „benzínka“ je najbližšie až pred Balakliou. Cestou sem sme totiž netušili, že Rusi tu zničili každú jednu pumpu. Takže to začalo vyzerať na nocovanie v Iziume v aute pri „benzínke“.

Vitalij si na vedľajšom parkovisku všimol mladého motorkára a hovorí, že tento chalan nám pomôže. Chlapec menom Daniel nám povedal, že nás najskôr skúsi zobrať na ďalšiu benzínku, o ktorej vie a keď tá nebude fungovať, predá nám svoj vlastný benzín.

Daniel bol pritom prvýkrát na motorke, odkedy je Izium oslobodený. Mesto bolo sedem mesiacov v okupácii, mesiac je oslobodené. Daniel len dnes konečne opravil motorku. Jeho otec a straší brat sú vo vojne a keď ich Rusi okupovali, Daniela zadržali a snažili sa od neho zistiť akékoľvek informácie ohľadom jeho rodiny – najmä kde sú otec a brat. O otcovi Daniel nemá žiadne správy, poslednou, ktorú vedel, bolo, že brat je niekde pri Chersone. Danielovi sme darovali horalku, cigarety nechcel, a išli sme do mesta. Izium vyzerá viac než strašne. Viťo hovorí, že 80 percent mesta je zničených.“

19. október 2022

„Po rozdaní obedov sme sa vrátili do malého skladu a nabrali humanitárku (rybičky, croissanty či paštét) pre asi štyri časti v Saltovke, teda 40 až 70 ľudí na [bytový] vchod. Nikdy totiž neviete, koľko ľudí v daný deň príde. Berú sa čísla, ktoré Kamil dostane od miestnych koordinátorov.

Odchádzame z tretieho miesta a vidíme babušku, čo sa ledva hýbe. Zastaneme a hovoríme, že ju odvezieme a pomoc odnesieme priamo ku nej. Naviguje nás neďaleko medzi baraky, ktoré sú, samozrejme, rozmlátené. Plače a stále hovorí o tom, ako jej zbombardovali domov. Ideme s ňou na šieste poschodie (!), babuška má pritom 70-80 rokov. Do schodov ide ťažko. Na treťom poschodí niečo rachlo. U nej doma nie sú okná, rovnako ako chýbajú na celom sídlisku, dobrovoľníci jej ich však pribili doskami.

Všade je tma, zima, bordel a čierny prach. Babuška spí na kresle pod vecami. Je ubolená, nešťastná, sama. Kamil si zobral jej číslo. Takých ľudí sú však na Ukrajine milióny.“

Domy a nádej

Po príchode na Ukrajinu na jeseň 2022 sa Zuzana Kuľhová venovala humanitárnej pomoci, neskôr pomáhala Vitalijmu so všetkým, čo bolo treba. Žila striedavo na Slovensku a na Ukrajine na trase Kijev-Charkov-Odesa. Okrem toho sa často zdržiavala v dedinách Mykolajivskej oblasti. Zuzana spomína, ako na Ukrajine pred dvoma rokmi nastala paradoxná situácia. Ľudia, ktorí v krajine ostali, ale ich domy boli zničené, dostali na ich opravu peniaze a materiál. Išlo najmä o starých ľudí, ktorí mali zrazu na záhrade pri zničenom dome zložené škridle a tehly, no opravu sami nezvládli.

Zuzana tam spoznala pána Volodymira a práve pri jeho dome sa rozhodla pustiť do opravy. „Bol to game changer (udalosť, ktorá prináša výraznú zmenu, pozn. red.),“ spomína si. Vova, ako ho volali, písal poéziu, no s príchodom vojny prestal. Hovorieval, že má zlomené srdce. Jeho manželka Nataša odišla k príbuzným, on ostal strážiť takmer neobývateľný dom. Zuzana s dobrovoľníkmi mu pomohli s opravou a jemu sa postupne menil pohľad na svet. Navyše sa k nemu vrátila Nataša a spolu začali opäť plánovať a snívať.

„Snívanie je veľmi dôležité, pretože keď človek žije v presvedčení, že už sa z toho nedostane, život je bezfarebný,“ opisuje Zuzana, ktorá niečo podobné zažívala aj na Slovensku s ľuďmi bez domova. Ak človek podľahne pocitu, že je v bezvýchodiskovej situácii, stratí dôvod, pre ktorý by mal ráno vstať. „Keď Vova s Natašou začali hovoriť o kurách, ktoré začnú opäť chovať na dvore, videla som nádej. Samej mi to veľmi pomohlo.“

Leto na strechách

Rekonštrukcie a opravy domov boli v niečom ozdravné pre všetkých účastníkov. Za Zuzanou prišli aj bývalí kolegovia a kamaráti zo Slovenska. Spolu takto spríjemňovali životy ľuďom, na ktorých sa v dedinách zabudlo.  

Jedným z dobrovoľníkov, ktorý sa k Zuzane pridal, bol Matúš. Priniesol gitaru a keď partia po ôsmich hodinách zišla zo strechy, začal hrať. „Bolo to prekrásne. Niekedy bolo hranie ešte krajšie ako stavba. Babušky až plakali, že im niekto po dvoch rokoch hrá, mali koncert. Hudba je silná, človek v nej môže plávať a posúva ho dopredu,“ opisuje Zuzana večery s osamelými seniormi na ukrajinskom vidieku. S Matúšom sa zhodli, že v tom chcú pokračovať.

Kopa dobra a trojhodinové karaoke

Zuzana sa na Ukrajine riadila intuíciou a pomohli jej aj predošlé skúsenosti. Na Orave od svojich osemnástich rokov organizovala festival. Azda aj preto sa po zážitkoch z improvizovaných vystúpení sústredila na Ukrajine ešte viac na hudbu. Okrem seniorov stretávala v dedinách aj deti. Všímala si, ako veľmi sú mladí ľudia izolovaní. „Tri roky neboli v škole. Socializácia? Nula bodov. Nemôžu si zahrať futbal, naháňať sa, ani ísť do poľa, lebo je to tam zamínované. Väčšina detí má otca vo vojne. Frontová línia je dlhá tisíc kilometrov, toto sú príbehy miliónov z nich,“ vysvetľuje Zuzana.

S priateľmi preto začali na ukrajinskom vidieku organizovať malé tábory a festivaly, s ktorými im pomohli aj stovky darcov na zbierkovom portáli Donio. Skupina dobrovoľníkov zažila, ako 13-roční chlapci dostali do ruky mikrofón a boli schopní spievať karaoke tri hodiny. „Išli do toho. Je vidieť, že im šialene chýba zdravý sociálny kontakt, pohyb a tvorenie,“ hodnotí Zuzana. Deťom v dedinách v Mykolajivskej oblasti takto vytvorili bezpečnú bublinu a dali najavo, že sú vnímané. V jednej obci sa väčšinou zdržali tri dni, na niektoré miesta sa však pre veľký úspech vrátili viackrát.

Zojina tretia vojna

Zuzana už dva roky nepracuje pre Depaul Slovensko, na Ukrajine ostala na vlastnú päsť. S poľským dobrovoľníkom Kamilom, ktorý sa objavil aj v dokumente Michala Fuliera, sa usadili v Charkove. Dlhodobo pomáhajú niekoľkým rodinám a nosia jedlo starým ľuďom, ktorí pre zdravie ostali odrezaní od sveta.

Takto pravidelne prichádzajú aj za dvojčlennou rodinou – mamou a dcérou. 93-ročná Zoja zažila tri vojny. Pred Rusmi utekala už zo svojho domova v Luhansku, v Charkove to zažíva opäť. Na ďalší útek sa viac nechystá, už sa ani nepostaví z postele. Zuzana popisuje, že mentálne je na tom relatívne dobre, ale Zojino „fyzično“ pomaly odchádza. Stará sa o ňu jej takmer sedemdesiatročná dcéra s artritídou. Keď má horší deň, nevládze sa postaviť na nohy ani ona.

Zuzana s Kamilou navštevujú aj Marinu, ktorá žije na jedenástom poschodí bez funkčného výťahu. Je tam úplne izolovaná, nevládze si ani zájsť po vodu.

Tí, čo nikam neodídu

Zuzana Kuľhová sa cíti silná skôr v pomoci ľuďom na ich ceste späť do „normálneho“ života. Pozná však mnohých, ktorí s humanitárnou pomocou prichádzajú priamo na frontovú líniu.

Zamýšľa sa, že keby humanitárni pracovníci alebo dobrovoľníci nenosili pomoc na miesta bojov, možno by civilisti odtiaľ odišli a ostali by tam len vojaci, čo by bolo bezpečnejšie pre všetkých.

Na druhej strane má pre takýchto civilistov pochopenie. Vždy podľa nej existuje skupina ľudí, ktorí neodídu. Napríklad takí, ktorí ostanú pre strach z neznámeho, hoci im ponad hlavami svištia guľky. „Pre mnohých to môže byť nepochopiteľné, viem si však predstaviť, že ani moja babka by neodišla zo svojho domu. Lebo je tam pochovaný dedko, v tom dome sa zobrali, porodila tam, celý čas žila, takže odtiaľ jednoducho neodíde,“ hovorí.

Spomenie ešte, ako pred časom prišiel o ruku a nohu anglický dobrovoľník. Trafil ho ruský dron, keď dotyčný išiel zaniesť pomoc do Pokrovska. „Ale tí ľudia tam sú, necháš ich hladovať?“ pýtal sa.

Plán je nemať plán

Zuzana vraví, že momentálne žije relatívne pokojne. S Kamilom bývajú v dobrovoľníckom byte v Charkove a snažia sa dbať aj o psychohygienu. „Plány nikdy nemáme. Život vo vojne je taký, že plánom je nemať plán,“ vysvetľuje.

Pravidelne podporujú rodiny, venujú sa deťom a starším ľuďom na juhu Ukrajiny, a niekedy aj iným jednotlivcom, ktorí čosi operatívne potrebujú. Niekedy pomáhajú s vodou či obedom, zháňajú lieky, inokedy sadia zemiaky. Na otázku, odkiaľ na to majú prostriedky, Zuzana odpovedá, že fungujú sami na seba a peniaze sa im nejakým spôsobom vždy podarí zohnať. Navyše to, čo robia, ich veľkými výdavkami nezaťažuje. „Niekedy celý deň sadím zemiaky a nemusím o tom napísať priebežnú správu,“ smeje sa. „Keď ale Marina potrebuje veľa drahých liekov, môže byť pre nás problém zohnať jej ich. Neurobíme také veľké veci, ako keď sme pomáhali prostredníctvom organizácie,“ hodnotí.

Mier áno, ale za akú cenu?

Najväčšou otázkou podľa Zuzany je, ako pomôcť Ukrajincom postaviť sa na nohy. Situácia je ťažká, ľudia na Ukrajine aj vo svete sú z vojny unavení. Vyhlásenia amerického prezidenta vyvolávajú podľa Zuzany v Ukrajincoch veľký strach a obavy. „S ich nádejou sa tu hrá ako s tenisovou loptičkou. Je to pre nich veľmi ťažké. Túžia po mieri a pokoji, ale za akú cenu?“ pýta sa.

„Neviem, ako je to možné, ale tu aj jedna z najstarších babičiek, ktorú stretnem, vie, kto je náš premiér. S ľuďmi na Ukrajine neriešim politiku často, ale po návšteve Roberta Fica v Moskve sa ma na to pýtajú. Najbolestnejšie pre mňa je stretnúť ľudí, ktorí sa boja toho, že Slovensko ich takpovediac opustilo,“ vraví. Ukrajincom však opakuje, že na Slovensku žije veľa ľudí, ktorí nesúhlasia s postojom našich vládnych politikov, a ukazuje im fotografie z protestov, ktoré sa konajú po celej krajine. 

„Niektoré babušky mi tu položartom povedali, aby som radšej zostala na Ukrajine, iné ma polovážne varovali, že nás na Slovensku možno čaká rovnaká cesta, ako ich,“ opisuje Zuzana atmosféru v Charkove.

Životaschopnosť seniorov

„Vnímam, ako je pre Ukrajincov dôležité, že sme tam doteraz a aj to, že sme tam aj práve teraz. Každý dobrovoľník zo zahraničia je pre nich veľkou podporou. Trpezlivo a zodpovedne im dávame najavo, že sme pri nich a že nám na nich záleží. Mladí odtiaľto odišli, ak mohli, no pre extrémne opustených starých ľudí sme sa stali ich rodinou. Som akoby ich vnučkou,“ hovorí Zuzana.

Ľudí na Ukrajine – najmä na východnej – si zamilovala. Spomína takmer storočných seniorov, ktorí prežívajú len vďaka tomu, že premýšľajú a navzájom si pomáhajú. „Dôchodcovia majú v prepočte dvadsať eur na mesiac. Lieky im nepreplácajú, s dvojlitrovým mliekom fungujú dva týždne. Sú praktickí, zruční a dokážu prežiť zo všetkého a vo všetkom. Zároveň vedia oslavovať ako my nie.“

Ukrajina, to sú pre Zuzanu Kuľhovú obrovské emócie z protichodných strán. V jeden deň vidí veci, ktoré lámu srdce, no zároveň zažíva momenty, pre ktoré sa oplatí žiť.

Zuzana Kuľhová píše o svojich aktivitách na Instagrame, kde ju môžete aj podporiť.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].