Tanec si obľúbila už ako dieťa, od šiestich rokov navštevovala základnú umeleckú školu v Šamoríne, kde vyrastala a stále žije.

Venovala sa rôznym tanečným štýlom od hip-hopu až po karibské tance a patrí medzi priekopníčky twerku na Slovensku. V dvadsiatich dvoch rokoch si otvorila vlastnú tanečnú školu. „Je skvelý pocit viesť deti, pre ktoré je tanec vášňou a robí im radosť,” hovorí Simona Doktorová.

Dva mesiace žila v Miami a v Madride sa dostala do finále svetovej súťaže v tancovaní salsy, no napokon sa vrátila domov do Šamorína. „Sny sa u mňa často menia, teraz sú však zamerané najmä na rodinu a deti,“ vraví.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa dostala k tancu, aký je život v multikultúrnom meste aj prečo twerk podľa nej nie je sexistický a môže ženám pomôcť.

Aké spomienky sa vám spájajú s detstvom?  

Mala som veľmi pekné detstvo. Boli sme traja súrodenci, neskôr ešte pribudla sestra, ktorá má len 11 rokov, takže s ňou som nevyrastala. Naši rodičia nás veľmi ľúbili, mali sa radi aj navzájom, takže to bolo najdôležitejšie. Snažili sa, aby nám nič nechýbalo, chceli nám čo najviac dopriať. Dopriali nám toho mnoho po materiálnej ale aj duchovnej stránke.

Dnes ste už sama dvojnásobnou mamou. Je niečo z vášho detstva, čo si teraz špeciálne vážite a uvedomujete oveľa intenzívnejšie?

Až teraz si úplne uvedomujem a vážim, akí boli rodičia oddaní rodine a ako si vzájomne prejavovali lásku. V dnešnej dobe sa stále poukazuje na to, aby si matka aj otec našli čas sami na seba, na plnenie svojich snov a potrieb, s čím sčasti súhlasím, no aj sa mi to trochu bije s tým, čo som zažila.

Moji rodičia boli jednoducho tak naplnení vlastnou rodinou – teda nami, svojimi deťmi –, že nevyhľadávali nič iné. Vnímala som to tak, že boli šťastní oni aj my a bolo vidieť ich vzájomnú lásku. Rodina ich napĺňala natoľko, že k šťastiu nič iné nepotrebovali. Aj ja si teraz pri mojich deťoch uvedomujem, aké dôležité je byť tu s nimi a pre ne. 

S akými reakciami ste sa stretávali na váš sčasti rómsky pôvod? 

Môj otec bol Róm, no, žiaľ, už nie je medzi nami – po ňom mám teda rómsky pôvod. Ako dieťa som to veľmi nevnímala, ale keď som začala chodiť na Základnú umeleckú školu, tam som sa s tým sem-tam stretla. Ostatné deti to občas zachytili, robili si z toho posmech, ale ja som vtedy veľmi nechápala, o čo ide, keďže u nás sa to nikdy neriešilo.

Na nás to nebolo na prvý pohľad vidieť. Občas sa ale objavili nejaké posmešky, no väčšinou to nebolo ani tak zo strany detí, ale skôr to riešili rodičia doma a na tie deti to prenášali.

Ja som s tým úplne v pohode, ani by som to nenazvala, že som s tým vysporiadaná či zmierená, lebo ja to takto nerozlišujem. Každý z nás je človek, a je úplne jedno, aký máme pôvod. A keďže ja som na to neupozorňovala, nijako som to neriešila, ani sa mojím sčasti rómskym pôvodom necítim byť „poznačená“, ani okolie mi to nedáva najavo.

Bývate v Šamoríne, v meste, ktoré je známe zmiešanou maďarskou a slovenskou komunitou. Ako ste toto vnímali v detstve a aké je to dnes?

U nás doma sa vždy hovorilo po slovensky, keďže mama je Slovenka a pochádza z Bratislavy. Otec bol zo Šamorína a po maďarsky síce vedel, ale pri nás rozprával vždy po slovensky. Maďarčinu používal v robote alebo s kamarátmi. Na mňa sa to tiež nalepilo – maďarčinu ovládam, rozumiem jej, ale dokonale ňou nerozprávam.

V detstve som tieto zmiešané národnosti nejako špeciálne nevnímala, ale keď som si v dospelosti založila tanečnú školu v Šamoríne, narazila som na to. Všetko ohľadom tanečných kurzov som totiž komunikovala iba v slovenčine – oznamy, internetovú stránku a podobne. A občas som dostala anonymné upozornenia, že by som mala informovať dvojjazyčne, konkrétne teda aj v maďarčine.

Na jednej strane vnímam ako pekné, keď sa ľudia snažia zachovať svoj jazyk, kultúru či tradície, ale na druhej strane si nemyslím, že toto je cesta. Ja sa maďarčine nijako nebránim, naopak, často počúvam  maďarskú hudbu, mám rada maďarskú kultúru aj jedlo. Myslím si ale, že ľudia sa zbytočne boja, aby maďarská kultúra nevymrela. Kým sa bude odovzdávať z generácie na generáciu, nikdy sa to nestane.

Kedy ste si uvedomili, že milujete tanec a chcete sa mu aj venovať?

Pamätám si, že už ako úplne malú ma „chytilo“, keď som si len tak sama doma tancovala. Cítila som, ako sa cez tanec dajú vyjadrovať rôzne emócie. Neskôr pri nástupe do základnej školy mama zisťovala, aké sú k dispozícii krúžky a vtedy neboli žiadne súkromné – mali sme iba základnú umeleckú školu.

Keď preto mnou mama spomenula tanečnú, bola som nadšená a potom som ju niekoľko rokov navštevovala. V nej som sa naučila najdôležitejšie základy rôznych štýlov tanca.

Mali ste v začiatkoch svojej kariéry nejaký vzor?

V úplných začiatkoch ako dieťa ani nie, to prišlo až, keď som mala 13-14 rokov. Stalo sa to vďaka televízii, kde som s nadšením sledovala súťaž Miliónový tanec. Vystupovali v nej rôzni tanečníci a medzi nimi som mala svoje prvé vzory a idoly. Keď som neskôr ukončila základnú umeleckú školu a nemala som kde pokračovať, išla som práve za týmito tanečníkmi, ktorí si založili vlastnú tanečnú školu.

A ďalej sa to rôzne menilo, pretože som sa venovala rozmanitým žánrom a viacerým tanečným štýlom. Vždy v tom-danom štýle som niekoho objavila, obľúbila si ho a inšpirovala sa ním alebo ňou, pretože som sa chcela stále zlepšovať a vzdelávať.

S profesionálnymi vystúpeniami ste začínali vo veľmi mladom veku. Ako ste to zvládali skĺbiť so školou a učením?

Prvý väčší úspech, a teda aj ponuku účinkovať v muzikáloch, som mala už počas štúdia na gymnáziu, kde som sa posledné dva roky učila podľa individuálneho študijného plánu. Bola som veľmi šťastná, že mi to povolili, aj mi to vyhovovalo, pretože som dostala šancu venovať sa tomu, čo chcem naozaj robiť a takto sa to dalo všetko skĺbiť.

Popri štúdiu psychológie na vysokej škole nastal asi môj najväčší životný zlom, keď sa už tanec so štúdiom veľmi skĺbiť nedal. Musela som urobiť rozhodnutie – buď jedno alebo druhé – a hoci ma psychológia tiež veľmi bavila, ukončila som iba prvý stupeň vysokoškolského štúdia, aby som sa mohla naplno venovať tancu.

Istý čas vám prischla prezývka „kráľovná twerku“. Ako ste sa dostali k tomuto štýlu tanca?

V podstate to ani nebol môj výber. Na základe toho, že som sa venovala rôznym typom tanca, ma oslovili raper Slipo a DJ Hajtkovič, ktorí chceli mať vo videoklipe novej pesničky twerk. Povedali im, že si ma v tom vedia predstaviť, a tiež nepochybovali, že by som twerk zvládla. Ja som v tej dobe ani veľmi netušila, čo twerk vlastne je. Ale vyskúšala som to, začala som twerk trénovať a keďže v tej dobe sa mu na Slovensku ešte nikto nevenoval, bola som priekopníčkou.

Môžem povedať, že ma to aj chytilo. Twerk funguje výborne aj ako cvičebný štýl, keďže sa ním dá veľmi dobre vyformovať spodná časť tela. Neskôr som twerk začala učiť a vytvorili sme aj kombinované cvičenia s prvkami twerku, ktoré sme nazvali TWERKout. 

Stretli ste sa kvôli twerku aj s predsudkami? Mnohí to za tanec nepovažujú a hovoria skôr o „vrtení zadkom“.

Keď na začiatku vyšiel spomínaný videoklip a začali sme twerk prezentovať na rôznych vystúpeniach, prišli mi aj poriadne kritické správy. Bola som veľmi mladá a vtedy ma to aj trápilo, ale postupne som pochopila, že je to len niekoho názor, ktorý musím akceptovať. Dôležité bolo, že ja som v tom mala jasno – vedela som, prečo ma twerk baví a prečo to robím. Časom, keď som sa s tým úplne vyrovnala a môj twerk sa z veľkých koncertov a vystúpení preniesol viac na trénovanie a prácu so ženami, tak sa vytratila aj kritika. 

Začala som sa venovať najmä twerku na kurzoch, práci so ženami a tam sa mi preniesli všetky dôvody, pre ktoré považujem tento štýl tanca za skvelý. Je vyslovene o ženskej energii, takže sa dalo krásne sledovať, ako to na ženy funguje.

Ako sa to prejavovalo?

Keď prišli na prvú hodinu, boli veľmi plaché a doslova sa hanbili aj samé pred sebou. Avšak postupne sa začali prijímať, viac si veriť, cítili sa viac sebavedomé, spokojné a našli cestu samé k sebe. Toto všetko sa na dialo tých tréningoch dialo.

Ženy sa naučili nielen lepšie sa hýbať, vyformovali si postavu a prebudili svoje ženstvo, ale prenieslo sa to aj do ich životov. Ovplyvnilo to ich naladenie, úsmev, vyžarovanie, posilnilo ich to vo všetkých smeroch. Takto to vnímam ja ­­– pri twerku naozaj nejde o nič sexistické. Je dôležité poňať ho správne, vtedy to môže ženám pomôcť fyzicky aj psychicky.

Vo vašom rodnom Šamoríne máte vlastnú tanečnú školu. Aké štýly tanca v nej učíte?

Keďže v Šamoríne bola iba základná umelecká škola a nič iné, mala som na začiatku víziu, že vytvorím multižánrové tanečné centrum, kde budú mať deti aj dospelí možnosť vybrať si zo širokej škály tanečných štýlov a cvičení, čo sa mi aj podarilo.

Mali sme tam latinsko-americké tance, karibské tance, hip-hop, brušné tance ale aj klasický tanec a rôzne cvičebné štýly ako jogu a pilates. Snažila som sa, aby bola ponuka naozaj pestrá a aby si každý našiel to, čo sa mu najviac páči.

Potom som ale vycestovala do zahraničia, neskôr sa mi narodila dcérka a nedávno druhá, takže momentálne fungujeme len v obmedzenom režime s tancom iba pre deti, ktoré vediem ja tak, aby som to zvládla popri rodine. Teraz sa teda sa venujem najmä salse a karibským tancom.

Na ktoré z úspechov na tanečných súťažiach ste najviac hrdá?

Asi najviac ma potešili úspechy, ktoré som dosiahla so salsou. Bola som na svetovej súťaži v salse v Madride, kde som sa dostala až do finále. Tam boli tanečníci, ktorí sú známi po celom svete a poznala som ich mená. Ľudia, ktorí sa salse venujú, majú veľmi silnú komunitu, žijú tým tancom stále, stretávajú sa, vedia o sebe. Takéto súťaže bývajú spojené s rôznymi festivalmi, žije to nielen tréningami ale aj mimo nich. Že som to mohla zažiť, bol pre mňa najväčší zážitok.

Okrem samotného tancovania ste sa venovali aj choreografii. Na akých projektoch ste spolupracovali?

Pracovala som napríklad v divadle Aréna, kde vznikol prvý hip-hopový muzikál Príbeh ulice. Bola to fantastická spolupráca, veľmi mi to sadlo a muzikál mal veľký úspech. Veľmi pekná a úspešná bola tiež spolupráca s Rytmusom, to boli veľké vystúpenia s twerkom. Spolupracovala som aj na Miss Universe či na projekte Let´s Dance, keď som s mojím vtedajším tanečným partnerom pomáhala vytvárať salsové choreografie.

Istý čas ste si vyskúšali aj život v Miami, nelákalo vás zostať tam?

Veľmi som túžila vyskúšať si aj iný život. Chcela som navštíviť krajinu, kde to žije štýlmi tanca, ktoré milujem, pretože u nás táto kultúra nie je taká dostupná. Miami mi bolo odporúčané ako krajina, kde sa toto dá zažiť najviac a je tam veľmi silná tanečná kultúra. Našla som si tam aj zázemie, tanečnú skupinu a možnosti, kde som sa mohla realizovať, ale mala som spätnú letenku, tak som sa po dvoch mesiacoch vrátila domov s tým, že sa tam raz vrátim. Osud to ale zariadil inak, v tej dobe som stretla môjho teraz už manžela, takže som nakoniec zostala v Šamoríne a do Miami som sa už nevrátila.

Vyzdvihli by ste niečo, čo v Miami fungovalo pre tanečníkov oveľa lepšie ako u nás?

Pre ľudí, ktorí majú radi salsu, je v Miami neporovnateľne viac možností realizovať sa. Ale nebola som tam tak dlho, aby som to vedela úplne dobre posúdiť. Dva mesiace boli málo, aby som vedela hodnotiť. Ani svoju tanečnú školu som nenašla hneď, stihla som do nej chodiť možno dokopy mesiac. U mňa to bolo aj o tom, že som chcela spoznať tú krajinu a trochu cestovať. 

Prečo sa vaša tanečná škola volá La Suerte? Čo tento názov znamená?

La Suerte znamená v preklade šťastie. Dlhý čas som fungovala vždy v nejakej tanečnej skupine a keď som raz ukončila jednu spoluprácu, prvýkrát som zostala bez zázemia. Zavolali mi z jednej agentúry, lebo si mysleli, že je to číslo na tanečnú skupinu, v ktorej som predtým pôsobila. Keď zistili, že som momentálne sama, poprosili priamo mňa, či by som pre nich nevedela niečo vytvoriť. Zobrala som to ako výzvu, povedala som si, že idem do toho a v priebehu pár dní som vytvorila novú skupinu, pozháňali sme si kostýmy, nacvičili prvé choreografie a potrebovali sme už len názov. A keďže to bolo celé o šťastí, tak vzniklo La Suerte – moja tanečná skupina a neskôr aj názov tanečnej školy.

Ste čerstvou dvojnásobnou mamou, túžite po tom, aby vaše dcéry pokračovali vo vašich šľapajách?

Určite by som bola šťastná, ak by sa tancu venovali, ale nechávam to úplne na ne. Dôležité je, aby si našli niečo, čo ich bude tešiť a napĺňať, ako mňa napĺňal práve tanec. U staršej dcéry už je vidieť, že má talent, ale zatiaľ je veľmi hanblivá. Nechce sa predvádzať a zapájať do tréningov, aj keď na ne so mnou chodí. Teším sa, pretože vidím, že to má v sebe, len sa potrebuje osmeliť. Nechávam to však na ňu. Keď to príde a bude sa na to cítiť, určite ju budem vždy podporovať.

Je pre vás vlastná tanečná škola splneným snom alebo túžite ešte po niečom inom?

Sny sa u mňa často menia, teraz sú však zamerané najmä na rodinu a deti. Je ale pravda, že teraz už nie som natoľko tanečne aktívna a La Suerte mi vďaka výučbe stále dodáva spojenie s tancom. Je skvelý pocit viesť deti, pre ktoré je tanec vášňou a robí im radosť. To je vlastne dôvod, prečo ktorý som s tancom začala ja sama a prečo som sa mu venovala. Teraz som s tancom v spojení aj prostredníctvom iných ľudí – či už cez deti alebo dospelých. Takže áno, je to môj splnený sen, ktorý stále trvá.

Simona Doktorová Žije a tancuje v Šamoríne, je dvojnásobnou mamou. Venuje sa rôznym štýlom tanca od hip-hopu až po obľúbenú salsu či twerk. Ako choreografka spolupracovala na viacerých komerčne úspešných projektoch. Má za sebou množstvo úspechov z tanečných súťaží u nás aj vo svete, má vlastnú tanečnú školu La Suerte, kde sa momentálne venuje trénovaniu detí.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected]