Sociologička v rozhovore hovorí,

• prečo je po roku pandémie v štátnej záchrannej sieti historicky najmenej ľudí
• prečo pod hranicou chudoby žijú aj ľudia, ktorí nepoberajú dávky
• čo myslíme, keď na Slovensku hovoríme o spravodlivosti

Aká je situácia s obyvateľstvom zasiahnutým chudobou rok po začiatku pandémie?

Slovo chudoba teraz lieta vo vzduchu omnoho častejšie. Z toho vzniká dojem, že máme presné dáta, ako nám chudoba rastie a aké má rozmery. Faktom ale je, že tie údaje nemáme.

Najpresnejší obraz poskytuje zisťovanie príjmov a životných podmienok EU SILC, minuloročné dáta však ešte nie sú spracované. Potom máme register poberateľov dávok v hmotnej núdzi a počet osôb, ktoré sú na dávky odkázané.

Tam sa pandémia zatiaľ nepremieta. V tejto záchrannej sieti je historicky najmenší počet ľudí za posledných 15 rokov. Vieme ale, že táto sieť je deravá. A nie je ani ochraňujúca. Obrazne povedané: drží ľudí možno centimeter nad hladinou vody, aby sa nadýchli, ale nedovoľuje im žiť, zohriať sa, byť nasýtený.

Nevznikli nám teda nové skupiny zasiahnuté chudobou? Akoto?

Naša štatistika je veľmi hrubá a všíma si len tých, ktorí prepadli medzi poberateľov dávok. Na ilustráciu: v roku 2010, keď bola hospodárska kríza, sme mali v priemere 375-tisíc ľudí na dávkach pomoci v hmotnej núdzi. Vo februári 2021 ich tam bolo 131-tisíc.

K najväčšiemu poklesu došlo medzi rokmi 2013 a 2014. V zákone sa vtedy stanovila podmienka odpracovať si dávku. Sprísnilo sa tiež preukazovanie, že človek je na ňu odkázaný.

Je možné, že práve tieto sprísnenia viedli k zásadnému poklesu poberateľov tejto dávky – a nie skutočná realita núdze. Zvlášť, keď nárok na sociálnu pomoc je u nás veľmi ťažko dosiahnuteľný.

Čo to znamená?

Prístup do siete pomoci je mimoriadne ťažký. Zjednodušene: majú ho len ľudia či domácnosti s príjmom nižším ako je životné minimum – niekedy ešte nižším.

Aby sme si to vedeli predstaviť finančne: medzinárodne uznaná hranica chudoby je 60 percent stredného príjmu. Keď má domácnosť nižší príjem, nemôže si uspokojovať potreby patriace k životu, ktorý sa považuje v danej krajine za slušný.

Pre jednotlivca na Slovensku je hranica chudoby 406 eur. A teraz sa pozrime na sumu, ktorá je u nás považovaná za životné minimum a podmienku pre to, aby úrady začali posudzovať  nárok na dávku pomoci – to je 215 euro. Čiže takmer o polovicu menej. A základná dávka pomoci v hmotnej núdzi je od januára 68 eur.

To znamená, že ani len to nízke minimum nie je garantované. Tí, čo poberajú dávku pomoci v hmotnej núdzi, majú päťnásobne menej zdrojov, ako sa už pokladá za rizikový príjem. Pri domácnostiach je to podobné.

Ako môže štát cielene poskytovať pomoc, keď má takéto deravé štatistické údaje?

Štatistické údaje vlastne deravé nie sú, to latka nároku na pomoc pri existenčnom ohrození je veľmi nízko. Štatistika „vidí“ len tých, ktorí prepadli pod túto príjmovú úroveň a splnili ďalšie podmienky. Ako napríklad, ukazovali ochotu odpracovať si nizučkú dávku. 

Nedostatočnú kvalitu života, neistotu a ohrozenie prežíva ďaleko väčší podiel ľudí. Štát však začína zasahovať až vtedy, keď je ich príjem neúnosne nízky, omnoho nižší ako je hranica rizika chudoby.

Teraz prebieha debata o základnom príjme a politici majú radi slovo dôstojnosť. Ale ak to slovo, ktoré máme v Ústave a ktoré má byť kľúčovou európskou hodnotou, niečo znamená, je nutné začať uvažovať o rekonštrukcii životného minima a nároku naň.

Na druhej strane chápem obavy ekonomicky mysliacich politikov, že ak by sa životné minimum zásadne zvýšilo, mohlo by to rozvrátiť verejné financie. Sú naň totiž napojené rôzne daňové úľavy a príspevky.

Okrem slova „dôstojnosť“ politici často narábajú aj so „zásluhovosťou“. Čo si o tomto slove myslíte?

Zásluhovosť je veľmi dôležitým morálnym princípom. Venovala som sa skúmaniu toho, ako si ľudia predstavujú spravodlivosť a solidaritu. A ukazuje sa, že pre ľudí na Slovensku je spravodlivosť veľmi úzko spojená so zásluhovosťou – ale nie je to len naše špecifikum.

Spravodlivé v tomto zmysle je, keď pomáhame tým, ktorí si to zaslúžia. A tí, ktorí sa o nič nepričinili, akoby nemali morálny nárok na to, by sme im pomohli. Veci pomeriavame princípom reciprocity. Nemusí byť ale bezprostredná – že ja ti dám a ty mi hneď vrátiš.

Vezmime si napríklad pohľad na seniorov: všeobecne zažívajú úctu a nikto okrem „potrhlých“ ekonómov nehovorí o starých ľuďoch ako o bremene. Že by nemali dostať lieky alebo že by sme sa o nich nemali postarať. Lebo oni sú tí, ktorí už niečo spoločnosti dali.

Výnimku z tvrdého recipročného vzťahu majú aj malé deti. Sme ochotní investovať do detí, lebo oni nám to raz vrátia. Na Slovensku ale nie je dieťa ako dieťa.

Ako to myslíte?

Je tu dosť rozšírená predstava, že časť populácie, špeciálne Rómovia, má akúsi inú kultúru. Že nepracujú preto, lebo sa im pracovať nechce. A že do tejto kultúry sú potom vovedené aj deti, ktoré si ju osvoja. Podľa ľudových predstáv je potom otázne, či oplatí „investovať“ do takýchto detí, keď je veľká pravdepodobnosť, že nebudú pracovať. 

A pritom je pravda, že mnohé rómske komunity zaznamenali veľké pozdvihnutie tým, že časť z nich emigrovala do Veľkej Británie či Írska. Na rozdiel od Slovenska tam mali príležitosť získať slušné bývanie a riadne zaplatenú prácu. Založili si tam nový život alebo majú dvojitú existenciu na Slovensku a v Británii. Dokázali priniesť do svojho rodiska peniaze, postaviť si tam dobré obydlia, pomôcť blízkym.

Spomínali ste, že zásluhovosť je u nás viazaná na spravodlivosť. V našej spoločnosti však existuje rasizmus, diskriminácia vo vzdelávaní. Nebije sa to s tou spravodlivosťou?

Väčšina ľudí sa bude tvrdo dištancovať od toho, že by boli rasisti a budú argumentovať práve zásluhovosťou a pracovnou morálkou. Budú tvrdiť, že nemajú nič proti Rómom, ak pracujú a dodržiavajú všetky spoločenské pravidlá. Ale ak nepracujú, tak to – veľmi zjednodušene – budú vnímať ako dôkaz toho, že tam chýba úsilie. Že sa len vezú, chcú brať a nie dávať.

Ľudia majú radi jednoduché vysvetlenia, veď každý má svoje starosti. Veľká časť občanov musí bojovať, aby si udržala svoju existenčnú úroveň. Vyše 70 percent ľudí vníma svoje príjmy ako nespravodlivé a nižšie, ako si zaslúžia. Majú pocit, že sami nie sú v spoločnosti docenení. A ako ukrivdení nemajú chuť alebo veľkorysosť, aby sa solidarizovali s tými, ktorí na rozdiel od nich niečo od štátu dostávajú.

Možno používame slovo rasizmus prirýchlo namiesto toho, aby sme sa snažili pochopiť ľudí, ktorí sú dôležití pre podporu iného typu politiky. Ak začnete ľudí nálepkovať, že sú rasisti, určite ich tým neprevychováte k solidarite. Naopak, urazia sa a nebudú ďalej počúvať argumenty.

Mnohí prišli vinou pandémie o prácu alebo majú problém nejakú si nájsť. Ak platí, že ľudia vnímajú celospoločenskú situáciu cez seba, nedáva nám to nádej, že sa začnú inak pozerať na vylúčené komunity?

Ja som si myslela, že pandémia ukáže, aká dôležitá pre verejné zdravie je starosť o kvalitné a dostupné bývanie aj pre tých najchudobnejších. Izolácia a dodržiavanie hygienických podmienok sa ukázali byť zásadné pre ochranu zdravia krajiny. No zatiaľ sme sa veľmi neposunuli.

Trochu sa teraz obávam, že dochádza k rozdeleniu ľudí. Považujeme za dôležité pomáhať tým, ktorí pred pandémiou pracovali a tá ich ohrozila. Ale tí, ktorí predtým nepracovali, ako keby boli zabudnutí.

V  európskych fondoch bolo mnoho programov, ktoré podporovali integrovanie dlhodobo vylúčených späť na trh práce. V dôsledku pandémie boli zastavené a zdroje sa použili na udržiavanie pracovných miest, ktoré boli ohrozené kvôli pandemickým opatreniam.

Skoro každý politik, dokonca aj pápež, hovoril o tom, že treba chrániť ľudí, ktorí stratili prácu v dôsledku pandémie. Ale ľudia stratili alebo nenašli prácu aj v dôsledku iných vecí.

Ako podľa Vás zasiahla pandémia priamo rómske komunity?

Do slovenského zorného poľa bolo vizuálne vtlačené to strašné opáskovanie niektorých susedstiev i obcí. Akoby sme tým hovorili, že tu žijúci ľudia nemajú zmysel pre ochranu zdravia. Že nie sú schopní dodržiavať pravidlá izolácie ako my ostatní a preto sa v našom záujme práve táto komunita  musí izolovať a strážiť políciou.

Opáskovanie akoby potvrdilo pochybnosť o tom, že sú to individuality so schopnosťou uvažovať a postarať sa o seba. Pracujeme s týmito ľuďmi ako s celou kategóriou. Tieto opatrenia podľa mňa prispeli k posilneniu paušálneho pohľadu na tieto skupiny.

Je výborné, že verejná ochrankyňa prác poukázala na tento problém. Samotné médiá nedokázali priblížiť tú situáciu tak, aby sme pochopili, aké urážlivé to pre tých ľudí je.

Pandémia výrazne zasiahla najmä deti z vylúčených komunít, ktoré nemali technické vybavenie, aby sa mohli vzdelávať dištančne. Aké to podľa Vás bude mať následky na uplatnenie týchto detí v spoločnosti? 

Ani „normálne“ fungujúce školstvo nebolo pre mnoho rómskych detí výhrou a mali problém aj na strednej škole. Zvlášť pri tej obrovskej núdzi vo svojej domácnosti. Museli dať prednosť brigádam a bezprostredným existenčným potrebám pred vzdialenými cieľmi.

Teraz, po takom veľkom výpadku, budú mať deti, ktoré mali problémy v škole už predtým, ešte väčšie ťažkosti. Otázka je, či budú mať šancu dostať do ruky remeslo s riadnym výučným listom. A teda, či stredné školy budú flexibilné a budú vedieť s nimi pracovať.

V abstraktných vedomostiach, na ktoré naše základné školy dávajú veľký dôraz, tieto deti zlyhávajú. V manuálnych zručnostiach ale vedia byť veľmi šikovné. Veľmi záleží, ako sa bude školstvo prispôsobovať tejto situácii a či sa na to investujú dostatočné peniaze.

Na individuálne potreby dieťaťa by mali v budúcnosti prihliadať pomáhajúce profesie v škole. Ale čaká nás vyhliadka krajiny s obrovským nárastom verejného dlhu, ktorý bude nutné znižovať a je otázne, či sa nebude šetriť na počte učiteľov a asistentov. Veľmi sa toho obávam, pretože pomáhajúce profesie sú zásadné, aby deti mohli prosperovať.

Sú podľa vás doterajšie sociálne opatrenia zo strany štátu dostatočné? A zmení sa nejako sociálna politika po pandémii?

Opatrenia, ktoré štát urobil cez reformy sociálnej ochrany v rokoch 2004 a 2013, viedli k zbedačeniu rómskej populácie. Podľa mňa zhoršili jej schopností integrovať sa do spoločnosti a zvýšili mieru jej odlišnosti v rôznych stránkach života.

Keďže táto vláda je pro rodinne založená, možno bude meniť systém pomoci v hmotnej núdzi tak, že v ňom začne zohľadňovať deti. To možno hodnotiť pozitívne. Dávka od roku 2004 istým spôsobom ignoruje počet detí v domácnosti. Pre dvoch dospelých a jedno až štyri deti je základná dávka 176 eur – viac ako štyrikrát menej, než je hranica chudoby pre štvročlennú domácnosť.

Otázne tiež je, či sa tejto vláde podarí program dostupnosti bývania, ktorý si dala za cieľ strana Sme rodina. Je podľa mňa dôležité, aby sme sa nezačali ako spoločnosť rozbíjať na tom, či podporovať svojpomocnú výstavbu alebo dostupnosť nájomného bývania. Ja osobne podporujem ako rýchlu cestu ozdravenia kvality bývania nájomné bývanie.

Veľa sa hovorí o vzdelaní, vylúčení z prístupu k internetu, ale málo o bývaní, do ktorého by mal byť ten internet zavedený. Nekvalitné bývanie pritom môže znížiť efektívnosť aj tých najlepších opatrení, pretože zásadne ohrozuje psychické zdravie a rozvoj detí. Už len nemožnosťou nerušeného spánku.

Zuzana Kusá (1957) je sociologička, od roku 1992 vedecká pracovníčka Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied. Venuje sa najmä sociálnym politikám, otázkam chudoby a súdržnosti spoločnosti. Autorka desiatok publikácií, o.i. analýzy „Škola nie je pre všetkých“, ktorá mapuje potreby školy, ktoré navštevujú deti menšín a deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami.