Keď Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity pripravoval novú Stratégiu pre inklúziu Rómov, bola pri tom aj Ingrid Kosová. Ako externá expertka garantovala oblasť vzdelávania.

„Najčastejšou výhovorkou je, že sa niečo nebude podporovať, lebo k tomu nemáme dáta,“ hovorí o rokovaniach s rezortom školstva. V rozhovore vysvetľuje:

• aké sú najväčšie problémy pri vzdelávaní chudobných detí,
• čo sa im podarilo a čo nepodarilo presadiť do stratégie,
• prečo sa u nás rómske deti neučia v rómskom jazyku,
• čo je nasledovania hodné na Montessori pedagogike,
• prečo vstúpila do Progresívneho Slovenska.

Nedávno vláda odvolala splnomocnenkyňu vlády pre rómske komunity Andreu Bučkovú. Premiér podal návrh na jej odvolanie počas stretnutia ohľadom schválenia novej koncepcie inkluzívneho vzdelania. Ako sa na to pozeráte?

To, že bola odvolaná a hneď bol za ňu zvolený Ján Hero, jasne naznačuje, že sa to neudialo zo dňa na deň. Bola to dlhodobo plánovaná vec. Čo ma však zaráža najviac, je fakt, akým spôsobom bola Andrea Bučková odvolaná. Dozvedela sa o tom z médií, nikto jej to ani len neoznámil.

V priebehu jedného roka došlo k odvolaniu už druhej rómskej ženy z verejnoprávneho postu. Najprv to bola štátna tajomníčka ministerstva kultúry Zuzana Kumanová a teraz Andrea Bučková.

Ani pri jednej z nich nedošlo k žiadnemu zdôvodneniu, popisu chýb či rekapitulácii práce. To by sa v demokratickej krajine nemalo diať.

Predvolebné sľuby z úst terajšej vlády o tom, akým spôsobom budú vyberať do funkcií verejných činiteľov a činiteľky, sa po voľbách stratili. Na pozície si dosadzujú svojich ľudí, pričom nejde o odbornosť, ale o sympatie.

Premiér si vybral na miesto Andrey Bučkovej Jána Hera, ďalšieho zástupcu rómskej komunity. Hero je považovaný za odborníka na oblasť vzdelávania, dlhé roky pôsobil na ministerstve školstva. Myslíte si, že bude pokračovať vo veciach, ktoré začala bývalá splnomocnenkyňa?

Zostáva len dúfať, že áno. Držím mu palce. Poznám ho aj osobne a som rada, že bol na tento post dosadený práve on. Aj keď ma mrzí, že je tam zase muž. Je veľmi dôležité, aby boli vo verejných inštitúciách aj ženy. Plusom však je, že je Róm – to je pre vykonávanie tejto funkcie dôležité.

Po viac ako roku pôsobenia Andrey Bučkovej ostali nedokončené akčné plány novej Stratégie integrácie Rómov do roku 2030. V apríli ju schválila vláda. Bývala splnomocnenkyňa si vás prizvala na pomoc ako nezávislú odborníčku na vypracovanie akčného plánu v oblasti vzdelávania. Ako ste prijali túto výzvu?

Napriek krátkosti času som výzvu prijala dúfajúc, že vytvoríme materiál, ktorý nezostane len na papieri, ale bude sa implementovať aj v praxi. Andrea (Bučková, pozn.) nechcela, aby sa táto stratégia tvorila len na úrade, takže zvolila tzv. participatívny proces.

Mohli do neho vstupovať mimovládne organizácie a externí prispievatelia boli naozaj expertmi v jednotlivých oblastiach. Tento proces a prostredie okolo neho ma presvedčili pri rozhodovaní sa, či do toho pôjdem.

Na úvod pracovnej skupiny ste museli identifikovať problémy v oblasti vzdelávania detí z marginalizovaného prostredia. Ktoré to boli?

Pri tvorbe akejkoľvek stratégie sú vždy dva zdroje informácií. Tým prvým sú skúsenosti mimovládneho sektora a ľudí z praxe, ktorí boli súčasťou pracovných skupín vrátane zástupcov a zástupkýň ministerstiev. Navrhovali riešenia a modifikovali svojimi pripomienkami tvorbu stratégie.

Druhým zdrojom sú už existujúce vládne stratégie, na ktoré je potrebné nadväzovať, aby sme vedeli, čo sa už v danej oblasti podarilo a čo nie.

Prvotným problémom je rané detstvo, o ktorom hovoríme už jedenásť rokov. Je to kľúčová oblasť pre rozvoj detí a je nutné, aby sme sa naň zamerali. Nemáme však žiadne dáta, iba tie z projektu Omama, ktorý pracuje s asi 200 komunitami.

Druhým problémom je predprimárne vzdelávanie. V ňom síce vďaka povinnej školskej dochádzke plánujeme sto percentnú zaškolenosť, no nemáme na ňu kapacity. Musíme sa zamerať aj na prácu s dievčatami, ktoré čelia predčasnému otehotneniu a potom ukončujú školskú dochádzku.

Nemáme dáta a ani nepracujeme na tom, aby sme ich mali.

Ďalším problémom sú programy nižšieho stredného odborného vzdelávania, ktoré sú veľmi nekvalitné. Nemáme štipendiá; podporu detí, ktoré majú problém s dochádzaním do školy; kariérne poradenstvo ani mentoring. Chýbajú nám aj podporné mechanizmy pre štúdium na vysokých školách, dostatok rómskych pedagógov i rozvoj rómskeho jazyka.

Potom je tu veľká oblasť inkluzívneho vzdelávania, pre ktoré však na školách nie sú odborní asistenti. No a najväčším problémom je segregácia rómskych žiakov.

Dlhodobo sa rozpráva, ako sa tomu budeme venovať, a to aj na podnet Európskej komisie odstrániť segregáciu do roku 2025, no tu došlo z mojej strany k najväčšiemu sklamaniu.

Počas prípravy stratégie ste sa stretávali s odborníkmi z rôznych inštitúcií, ktorí sú v tejto problematike veľmi dobre zorientovaní. Ako je potom možné, že sa už roky nedarí zlepšiť vzdelávanie rómskych detí?

Je to tak preto, lebo drvivá väčšina týchto ľudí nemá hlavné slovo pri nastavení toho, čo sa nakoniec ocitne vo vládnych dokumentoch. To závisí od kompetentných na ministerstve školstva.

Druhá vec je, že pri implementácii sa tvárime, že sa niečo udialo, no v skutočnosti sú to iba omrvinky bez systémového financovania. A tiež, chýbajú nám dáta.

Dáta sú najvážnejším problémom aj najlepšou výhovorkou, prečo sa do plánov nedostávajú niektoré ukazovatele. Nielenže dáta nemáme, ale ani nepracujeme na tom, aby sme ich mali.

Pokiaľ nebudeme mať vytvorenú metodiku, akým spôsobom ich zbierať, nevieme merať efektivitu a môžeme si napísať do dokumentov čokoľvek.

S akými problémami ste sa stretli pri rokovaniach na ministerstve školstva?

Tým prvým a zásadným problémom je to, že téma vzdelávania sa netýka len ministerstva školstva, je to nadrezortná vec. Rané detstvo spadá aj pod ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Mnoho kompetencií má aj ministerstvo zdravotníctva a ministerstvo kultúry.

Rezorty medzi sebou v tejto téme nespolupracujú a nekoordinujú navzájom sa. Namiesto toho, aby si vychádzali v ústrety, dochádza medzi nimi k prenášaniu zodpovednosti z jedného ministerstva na druhé.

Veľkým problémom tiež je, že téma vzdelávania rómskych žiakov spadá aj pod organizácie vo vnútri samotného ministerstva školstva, ktoré fungujú samostatne a majú vlastné rozpočty, vlastnú právnu subjektivitu a ani medzi nimi neexistuje spolupráca.

Navyše, ich rozpočet je závislý od rozhodnutia ministerstva, ktoré má konečné slovo pri tom, čo sa bude a čo nebude implementovať.

Podarilo sa vám v stratégii presadiť riešenia problémov, ktoré ste na začiatku identifikovali alebo ste museli robiť kompromisy?

Implementácia tejto stratégie nepatrí do gescie splnomocnenca vlády pre rómske komunity a ja som bola len externou odbornou garantkou poradného orgánu. O naplnení stratégie rozhodujú rezorty, ktoré sedia na rozpočte. Keď niečo nechcú robiť, tak sa to jednoducho neurobí.

Bolo pre mňa prekvapením, aká veľká nekompetentnosť a neprofesionalita je na ministerstve školstva. Nemôže sa stať, že niečo vyčiarknu len s „vysvetlením“, že toto sa nebude robiť. To nie je argument. Najčastejšou výhovorkou je, že sa niečo nebude podporovať, lebo k tomu nemáme dáta.

Ministerstvo nemôže niečo vyčiarknuť a povedať len, že sa to nebude robiť.

Ako som už spomínala, najväčším sklamaním je pre mňa oblasť desegregácie. Najprv nám boli vyškrtnuté dve legislatívne úpravy. Nakoniec sme sa dohodli, že tam zostane jedna z nich, no nie je jasné, či pôjde o úpravu školského zákona alebo antidiskriminačného zákona.

K druhej úprave rokovania neprebehli, vraj k tejto téme nie sú potrebné, lebo sa tým ministerstvo neplánuje ministerstvo zaoberať.

Podľa našich informácií nie je ministerstvo spravodlivosti pripravené otvoriť kvôli desegregrácii antidiskriminačný zákon. Myslíte si, že ministerstvo školstva je pripravené otvoriť školský zákon, aby sa doň dostala ucelená definícia segregácie?

Pri rokovaní na túto tému sme dostali odmietavé stanovisko, a to vo vzťahu k úprave školských obvodov na desegregačnom princípe. Táto téma sa preto nedostala do akčného plánu vzdelávania v rámci novej Stratégie pre inklúziu Rómov.

Rovnako sa doň nedostali ani aktivity v oblasti špeciálneho školstva, ako napríklad re diagnostika žiakov alebo zrušenie špeciálnych tried na základných školách.

Ministerstvo školstva to zdôvodnilo argumentom, že nemajú záujem rušiť špeciálne školy. To je veľké nepochopenie podstaty inkluzívneho vzdelávania.  

Počas leta parlament schválil novelu školského zákona, ktorá umožňuje zriaďovať národnostné triedy a školy iba vtedy, pokiaľ v nich prebieha celý výchovno-vzdelávací proces v jazyku príslušnej národnostnej menšiny. Rómska menšina tak zostala v úzadí, keďže na Slovensku nie sú školy kde by prebiehalo celé vyučovanie v rómskom jazyku. Ako sa na to pozeráte?

Keď nemáme didaktické materiály na to, aby sme mohli vzdelávať deti v rómskom jazyku, nemáme ani prostredie na budovanie národnostných škôl. Musíme podporovať Rómov na vysokých školách, aby mal kto učiť.

V tejto oblasti sa však tiež nič nepodniká. Akoby status rómskej menšiny nebol dostatočnou prioritou. Napokon, ako všetko rómske na Slovensku.

V akčnom pláne v oblasti vzdelávania sa spomína aj budovanie rómskeho jazyka, ale iba v kontexte tzv. kompenzačných opatrení tak, aby žiaci na vyučovaní porozumeli lepšie po slovensky. Tu sa mi tiež ťažko nachádza aspekt budovania národnostného školstva.

Čelíme absolútnemu nedostatku učiteľov či profesorov ovládajúcich rómsky jazyk. Máme tiež nedostatok pedagogického materiálu v rómskom jazyku. Momentálne preto nie je možné ísť inou cestou a ak chceme v nasledujúcich rokoch niečo zmeniť, je nutné začať nejako už dnes.

Táto stratégia si to kládla za cieľ. Bojovali sme za aktivity, ktoré budujú vysokoškolsky vzdelaných Rómov, ale celá táto oblasť bola z akčného plánu vyčlenená. Nemám ani pocit, že by bola rozvíjaná zo strany ministerstva školstva.

Čím je spôsobené, že na Slovensku sa vyvinul špeciálny diskurz, v ktorom sa rómske deti vnímajú ako sociálna a nie ako národnostná skupina?

Tým, že problém bežného vzdelávania rómskych detí sa nerieši a má skôr zhoršujúcu sa tendenciu. Národnostné školstvo sa môže na Slovensku rozvíjať  až vtedy, keď bude mať aj rómska národnosť šancu na inklúziu.

Aké zmeny vďaka novej stratégii v oblasti vzdelávania môžu očakávať rómski rodičia a ich deti v roku 2022?

Budúci rok je toho naozaj málo. V rokoch 2022 až 2024 by sa nám malo podariť zaškoliť všetky rómske deti z marginalizovaných komunít.

V rámci podporných nárokovateľných opatrení očakávame zmenu definície sociálne znevýhodneného prostredia a zvýšenie príspevku deťom z takéhoto prostredia.

Takisto očakávame väčší počet odborných asistentov na školách, kde sa vzdelávajú Rómovia. Na to však majú byť použité len prostriedky z EÚ, čiže nehovoríme o systémovom riešení s trvalou udržateľnosťou.

V roku 2018 ste získali ocenenie Lúč z tmy, okrem iného aj za presadzovanie alternatívnej Montessori pedagogiky. V čom vidíte jej najsilnejšie stránky?

V rozvoji dieťaťa a jeho zručností na základe zmyslových podnetov. Montessori pedagogika rozvíja emočnú inteligenciu a kladie dôraz na znášanlivosť, náuku o mieri, interkultúrne riešenia, náboženskú toleranciu a rešpekt k inakosti.

Funguje na rešpektujúcom prístupe pedagóga k žiakovi. U nás, bohužiaľ, zväčša dominuje autoritársky spôsob vyučovania.

Ocenenie ste získali nielen za pedagogický prínos, ale aj za šírenie tolerancie a rešpektu k ľuďom. To sa prejavilo na spoluzakladaní rôznych iniciatív proti fašistickej politike Kotlebovcov v okolí Zvolena a Banskej Bystrice. Máte po odchode Kotlebu z postu župana ešte problémy s takouto politikou?

Nástupom Jána Luntera sa situácia dostatočne ukľudnila a zlepšila sa úroveň verejného života. No aj keď Kotleba zvolený nebol, jeho priaznivci tu stále sú a inklinujú k rasistickým názorom či postojom.

Najviac to vnímame v obciach, kde je veľký počet Rómov. Máme mnohých starostov a starostky, ktorí nemajú žiaden záujem riešiť tento problém.

Dlho ste sa témam vzdelávania venovali ako nezávislá odborníčka a aktivistka. Neskôr ste tieto témy priniesli aj do politického priestoru. V roku 2012 vás ľudia mohli krúžkovať na 29. mieste kandidátky strany Most-Híd. Do parlamentu ste sa však nedostali. Ako si vysvetľujete tento neúspech?

Tým, že som nerobila žiadnu kampaň. Mojim cieľom nebolo dostať sa do parlamentu, ale získať skúsenosti a zistiť, ako funguje politika. Toto bol prvý krok. Počet hlasov, ktorý som získala len na základe mojich blogov, bol pre mňa aj tak veľkým úspechom.

Následne ste opustili stranu Most-Híd. Prečo?

Ja som ani nebola jej súčasťou, kandidovala som ako nezávislá. V tom období to však bola jediná strana, ktorá prejavila záujem. Na jej kandidátke boli aj ľudia z iných národnostných menšín.

Musím však povedať, že Most-Híd bol pre mňa veľkým sklamaním. Pred voľbami nasľubovali kopu vecí, ktoré sa nikdy nestali.

Čo to znamená?

Mali sme záujem vytvoriť pre stranu program, do ktorého by sa dostali kľúčové veci v oblasti riešenia života Rómov. Pred voľbami súhlasili, no keď sa dostali do vlády a oslovili sme ich opäť, záujem už nebol.

V politike ste mali dlhú prestávku, opäť ste sa začali angažovať v roku 2021. Tentokrát pre mimoparlamentnú stranu Progresívne Slovensko. Čo sa stalo?

V roku 2016 som prešla veľkou frustráciou z márnej snahy o zlepšenie, ktoré však neprichádzalo. V roku 2020, keď kandidovalo Progresívne Slovensko, som sa úprimne potešila, pretože sa mi ich hodnoty zdali byť v súlade s mojimi vlastnými. Prvýkrát som volila nejakú stranu s tým, že tam nebolo žiadne „ale“.

Následne som bola mojimi známymi oslovená na spoluprácu. Dlho som nad tým uvažovala a nakoniec som to vyhodnotila tak, že ak nemôžem zmeniť veci ako ľudsko-právna aktivistka, možno sa mi to podarí v politike. Prijala som túto výzvu a snažím sa orientovať na vzdelanie a rodovú rovnosť.

Aj v PS riešite menšinové témy. Kandidátom pred vami sa s nimi v kampani uspieť nepodarilo, čo chcete robiť inak?

Už som staršia a veci si inak uvedomujem. Je nutné robiť prípravu na kandidatúru a zviditeľniť sa na sociálnych sieťach. V spolupráci s marketingovými firmami si pripravujem celú vizáž prejavu. Našla som správneho človeka, ktorý mi povie, čo robiť a čomu sa vyhnúť, do čoho investovať a do čoho nie.

Mojou hlavnou témou však bude vzdelávanie, a to nie je iba menšinová téma. Vsádzam na to, že vzdelanie bude najdôležitejšou hodnotou ľudskej spoločnosti.

V posledných rokoch klesajú finančné prostriedky na vzdelávanie chudobných detí. Kde chcete ako politička zohnať financie pre týchto žiakov?

Pri nastavení financovania školstva je nutné vyrokovať čo najväčší rozpočet. To je možné len vtedy, ak sa PS dostane do vlády a dostane možnosť ten rozpočet navrhovať. Ak nebudeme vo vláde ale v opozícii, musíme rozpočet dostatočne pripomienkovať.

Čo si myslíte, môžete byť pri presadzovaní menšinových tém úspešnejšia ako nezávislá odborníčka, aktivistka alebo ako koaličná poslankyňa?

Najlepšia je kombinácia zo všetkého.

Ale to sa nedá.

Ideálne je, ak vládnuci sektor a nezávislí experti vedia spolupracovať. V realite k tomu nedochádza, takže to znie utopisticky, no ja si to viem predstaviť.

Dokáže jednotlivec pohnúť s vecami, s ktorými si nevieme rady už niekoľko rokov?

Určite nie. Ja som do politiky nevstupovala s tým, že môžem spasiť svet. Spoločnosť budujeme ako jednotlivci, ale veci môžeme zmeniť jedine vtedy, keď budeme na zmenu tlačiť väčšinovo. Hlas Rómov je nevypočutý, pretože sú menšinou. Sama nezmôžem nič, no viem ovplyvniť svoje okolie. To sa môže pridať a ovplyvniť ďalších.

Ingrid Kosová (1975) Pedagogička, manažérka a aktivistka. Zakladateľka občianskych združení Quo vadis a Montessori, ktoré sa venujú inkluzívnemu vzdelávaniu. V roku 2018 získala ocenenie Lúč z tmy. V predčasných parlamentných voľbách 2012 kandidovala za stranu Most-Híd. Dnes je členkou a odborníčkou na vzdelávanie Progresívneho Slovenska.

Rozhovor vznikol vďaka podpore Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.