Ak mám parafrázovať amerických psychológov Gordona W. Allporta, Daniela Golemana alebo poľsko-britského sociológa Zygmunta Baumana, potom bol rómsky holokaust  (v rómčine „porajmos“ – požieranie) iba vyústením dlhodobého ponižovania, segregácie a vylúčenia Rómov z bežného života medzivojnovej spoločnosti.

Inštitucionálny rasizmus podporovaný legislatívou bol pritom len najvyššou formou diskriminácie Rómov, ktorá dokonala cestu ich dehumanizácie a premenila ich na anonymné čísla v premyslenom systéme vraždenia a besnenia v koncentračných táboroch.

Preto ak si 2. augusta pripomíname obete rómskeho holokaustu, nemali by sme zabúdať na udalosti, ktoré mu predchádzali. Mám na mysli príčiny, ktoré môžu viesť k podobným tragédiám aj dnes.

Segregácia, kolektívna vina, predsudky

Pedagógovia a aktivisti dlhodobo poukazujú na negatívne dôsledky školskej segregácie rómskych detí. Okrem toho, že táto forma inštitucionálnej diskriminácie ich ponižuje a znižuje kvalitu ich vzdelávania, bráni tiež kultivácii medziľudských vzťahov medzi Rómami a zvyškom obyvateľstva.

Násilie sa pácha omnoho ľahšie v anonymnom prostredí vylúčených rómskych komunít, ktoré sú mimo kontroly a v ktorých väčšina ľudí žije s nízkym alebo žiadnym vzdelaním. Aj z tohto dôvodu sú vylúčené komunity ľahkým terčom policajného násilia či obchodovania s ľuďmi.

Pamätný deň obetí rómskeho holokaustu pripomína státisíce prenasledovaných Rómov počas druhej svetovej vojny. Asi 500-tisíc Rómov vojna stála život. Dátum je spomienkou na noc z 2. na 3. augusta 1944. Počas likvidácie koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka nacisti zavraždili v plynových komorách takmer 3000 rómskych mužov, žien a detí.

Prvá vlna pandémie ochorenia covid-19 prezradila aj to, ako oficiálne verejné inštitúcie vnímajú Rómov. Na základe kolektívnej viny nariadili karantenizáciu celých rómskych komunít, v ktorých uviazla väčšina zdravých ľudí a musela tak čeliť obrovskému riziku kolektívnej nákazy.

Stále platí, že aj dnes  – 76 rokov od skončenia druhej svetovej vojny – čelia Rómovia mnohým predsudkom zo strany majoritného obyvateľstva, niekedy až na úrovni oficiálnych štátnych inštitúcií.

Rovnako platí, že Rómovia majú na Slovensku veľmi málo kultúrno-spoločenských a vzdelávacích inštitúcií, ktoré by posilňovali ich spoločenské postavenie. Takých, ktoré by ich reprezentovali v pozitívnom svetle a zároveň by pozitívne ovplyvňovali postoje väčšinového obyvateľstva.

Rómsky holokaust má prívlastok „nepoznaný“, pretože sa o ňom po vojne takmer vôbec nehovorilo. Na Slovensku je dodnes veľa nezdokumentovaných udalostí tejto tragédie. Je preto dôležité podporovať vedcov a novinárov, aby mapovali aj túto časť modernej histórie Rómov.

Štáty počas kríz hľadajú vnútorného „nepriateľa“

Slovensko sa so zvyškom sveta stále nachádza v pandemickom období, ktoré naďalej prehlbuje sociálne vylúčenie veľkej skupiny chudobných Rómov. Zdá sa, že aj pandémie, ktoré ešte iba prídu, budú čoraz častejšie spôsobovať celospoločenské krízy, spochybňovať demokratické systémy a dávať voľný priebeh tým najnižším ľudským pudom.

Spoločenské krízy dávajú voľný priebeh tým najnižším pudom.

To môže byť jeden z hlavných spúšťačov násilia na príslušníkoch menšín, voči ktorým obyvateľstvo prechováva predsudky. Spomienka na rómsky holokaust by nás preto nemala motivovať len k budovaniu a udržiavaniu kolektívnej pamäte.

Mala by nás nútiť kriticky myslieť a konať v kontexte dnešných a budúcich spoločenských udalostí tak, aby sme si túto tragickú udalosť nemuseli po 80 rokoch zopakovať.