Len čo na autobusovej zastávke v Trhovišti neďaleko Michaloviec zastaví autobus, ktorým prišla novinárka, šprintujú mu naproti chlapci zo súboru Čiriklore (po rómsky vtáčence, pozn. red.). „Teto, budzeme i na YouTube, aboco?“ pýta sa jeden z nich. „Teto, vy ste prišla z totej Bratislavy, hej?“ pýta sa druhý. Nestihla som ani pozdraviť a už ma za ruku ťahajú do obecného komunitného centra.

Miestnosť, v ktorej trénujú, je pomerne veľká, no detí je toľko, že priestory ledva stačia. Na zemi je položených len pár stolov a stoličiek, na ktorých si deti odložili zimné bundy a čapice. Počas prestávok medzi nacvičovaním sa na ne zvyknú zvaliť, no keďže stoličiek je menej ako tancujúcich, miesto sa ujde len najrýchlejším.

Z reproduktora hrá hlasno hudba a deti kričia jedno cez druhé – naťahujú sa o to, kto bude stáť v predných radoch. Tie, ktoré to vzdali, si vzadu pospevujú text pesničky. Necítiť z nich hanblivosť či obavy, každé sa príde pozdraviť a vypytujú sa, odkiaľ som sa ako novinárka dozvedela o súbore Čiriklore a či ich „dám do televízie“.

Medzitým sa v každom rohu niečo deje. Slávko začne beatboxovať, Dominik predvádza odzemok a dievčatá ma ťahajú na druhé poschodie, kde majú uskladnené sukne a blúzky, v ktorých vystupujú.

„Tancovať znaš?“ premeriava si ma dvanásťročná Xénia, ktorá patrí k najskúsenejším v súbore a z dievčat je najvyššia. Odpovedám, že určite nie tak dobre ako oni ale nejaké základy mám, keďže som počas štúdia v Španielsku chodila na „tanečnú“.

„Ta dáme dačo španielske!“ zaznie a v komunitnom priestore sa ozýva La Bachata od kolumbijského speváka Manuela Turiza. Deti po pár minútach tanca konštatujú, že „na gádžovku“ mi to ide „dosť dobre“ a zaujíma ich, ktoré tance sú v Španielsku populárne. Chcú si ich doma vyhľadať a naučiť sa pomocou videí kroky. Takto sa dostali aj k hip-hopu či súčasnému tancu.

Cieľom je ukázať tradičné rómske umenie

„K týmto deťom som sa dostal úplnou náhodou,“ začína Dušan Plichta rozprávanie o začiatkoch tanečného súboru. „Pred piatimi rokmi som mal prednášku pre aktivistov z Gréckokatolíckej rómskej misie a po nej sme sa rozprávali o tom, aké projekty rozbehli. Spomenuli, že založili niekoľko hudobných skupín, tak som sa spýtal, čo by povedali na detský tanečný súbor. Odvetili, že môže byť, ak mám chuť zapojiť sa, čo som mal – a veľkú. Dostal som od nich požehnanie a začal som robiť prvé workshopy na „Vranovsku“ – v Čičave, Soli či v Hlinnom. Neskôr sa pridali aj deti z Trhovišťa a Pozdišoviec.“

Jeho najväčšou motiváciou bolo ukázať ľuďom tradičné rómske umenie, ktoré dlhodobo obdivoval. Prial si, aby sa Rómovia aj v súčasnosti mohli pochváliť tým, čo v minulosti ich predkovia hrdo prezentovali na Slovensku, v Rumunsku, Maďarsku či v Poľsku.

„Moje najobľúbenejšie sú folklórne tance z Petrovian od Prešova a z Moldavy nad Bodvou. Ale aj náročné ,čapáše‘ z oblasti Transylvánie majú niečo do seba,“ vysvetľuje Plichta a popri tom usmerňuje deti, ktoré každú chvíľu trénerovej nepozornosti využívajú na vystrájanie.

Nepovedia mu inak ako ,profe‘, čo je skratka od španielskeho slova „el profesor“ (po slovensky učiteľ, pozn. red.). Keď vidia, že to už prehnali, najmenšie sa nahrnú k nemu a začnú ho objímať.

„Profe, my vás ľúbime,“ zaliečajú sa. „Vy ma ľúbite? Šak mi iba zle robíte,“ usmieva sa Plichta. „No aj tak vás veľmi ľúbime, profe,“ nevzdávajú to deti, až kým trénera neobmäkčia natoľko, že medzičasom zabudol, ako ho predtým nahnevali.

„Potrebujú lásku a objatie, ktoré sa im častokrát nedostáva,“ vysvetľuje dlhoročný choreograf. S deťmi si vytvoril vzťah, z ktorého cítia, že od nich neodíde, lebo mu na nich záleží. Zároveň im však „vyčistí žalúdok“, ak je to potrebné.

Folklór z Moldavy aj z Petrovian

Zatiaľ najväčším úspechom súboru Čiriklorebolo vystúpenie počas trojdňovej návštevy pápeža Františka, ktorý prišiel aj na košické sídlisko Luník IX. Deti si pri tejto príležitosti nacvičili tematické pásmo o Máriinom materstve, Jozefových remeslách, o konflikte, vzkriesení a spoločenstve.

„V úvodnom tanci Romaňi kereka (rómske koleso) sa rodina presúvala na veľkom voze, v strede ktorého bola akože Mária s malým Ježiškom. Vystúpenie sa konalo v septembri, takže na nacvičenie sme s deťmi z Čičavy, Jarovníc a Kežmarku mali celé leto. Musím povedať, že to dopadlo famózne, bol som neskutočne pyšný. Aj deti boli celé bez seba, pretože každý ich vychválil do nebies,“ spomína si Plichta.

Počas návštevy Romano fóra súbor nacvičoval tanečno-dramatické pásmo s názvom Rajbaňe na potoku a bašavel, ktoré pochádza z oblasti Moldavy nad Bodvou. Znázorňuje vidiek a obyčajné dni Rómov. Deti si tiež skúšali veselý tanec Kibori a pásmo Romaňi lereka, ktoré má predstavovať putovanie rómskych umelcov po svete.

Ďalej nasledovala skúška tradičných rómskych tancov z Petrovian, teda z oblasti, ktorou sa Dušan Plichta inšpiruje pri vymýšľaní choreografií najviac.

Súčasťou tréningu bola aj ukážka školy tanca pre najmenších. Dievčatá v kvetovaných sukniach a žltých blúzkach vytvorili po bokoch miestnosti dve skupiny a v strede medzi nimi vznikol kruh chlapcov, ktorí nasledovali tanečné kroky trénera.

Ten na striedačku kričal slová ako srnka, zajac, medveď, vrabec a kováči. Čo slovo, to iný tanečný motív. Deti nevedeli, čo ,profe‘ práve zakričí, takže sa museli plne koncentrovať na to, aby po jeho pokriku zatancovali správny motív.

Na otázku, ktoré tance majú najradšej, deti odpovedali, že všetky. Mnohé trénujú aj doma, pretože vedia, že kto bezchybne zvládne kroky a motívy danej choreografie, získa na vystúpení miesto vpredu a možno si zatancuje aj sólo, čo je snom každého z nich.

Ako raperi z amerických videoklipov

Keď si tanečníci všetky folklórne zostavy precvičia ešte raz, prichádzajú na rad Plichtovi pomocníci z Jarovníc – dvadsaťročný Jožko a dvadsaťšesťročný Marián, experti na street dance.

Majú pripravené sólo predstavenia na motívy známych amerických rapových skladieb a prostredníctvom choreografií sa snažia vyrozprávať nejaký príbeh. Deti z nich nevedia spustiť oči, opakujú po nich pohyby, gestá, dokonca sa snažia napodobniť aj ich mimiku. Podobne ako ,profe‘, aj Jožko a Marián sú zjavne ich vzormi.

Okrem samostatného predstavenia si pre deti pripravili aj jednoduchú spoločnú choreografiu. Malí tanečníci si z domu priniesli šiltovky aby vyzerali ako raperi vo videoklipoch – niektoré majú na sebe nápisy ako U.S. Steel Košice alebo John Deere. Deti majú čapice nasadené všetkými smermi – šiltom dopredu, dozadu aj bokom. Než sa pustia do tancovania, držia ruky prekrížené na hrudi a snažia sa tváriť čo najserióznejšie.

Marián sa s choreografom Plichtom spoznal počas prípravy tanečno-dramatického pásma pri príležitosti návštevy pápeža Františka na Luníku IX. Neskôr na tanečný workshop Čiriklore v Čičave doviedol aj svojho kamaráta Jožka.

Niekdajší tanečník Lúčnice ich potom po troch rokoch pozval aj k svojim tanečníkom do Trhovišťa, aby zistili, či by si vedeli predstaviť pomáhať mu.

„Povedali sme si, že ideme do toho. Nechceme si tento dar od Boha nechávať len pre seba, radi by sme ho posunuli deťom. Majú ohromný talent, vedia perfektne navnímať akúkoľvek hudbu. Samozrejme, niekedy je práca s nimi ťažká, pretože sú v puberte a chcú nám ukázať, že od nikoho si nedajú poradiť a všetko vedia sami najlepšie,“ smejú sa Plichtovi pomocníci.

Tancu sa venujú odmalička. Všetko, čo vedia, sa naučili z videí na internete, ktoré si púšťali dookola a opakovali pohyby, ktoré videli. Svoje tanečné kreácie zdieľajú prostredníctvom sociálnych sietí, kde ich zdieľalo viacero známych osobností, ako napríklad Dara Rolins či český spevák Ben Cristovao. Zúčastnili sa aj kastingu televíznej šou Československo má talent a hoci neuspeli, tento rok to plánujú skúsiť opäť.

„Trošku sme to podcenili, pretože sme do Bratislavy cestovali skoro ráno vlakom, potom sme tam celý deň čakali, dávali rozhovory a na rad sme sa dostali až neskoro večer, keď sme boli úplne vyšťavení. Aj tréma spôsobila svoje, no nevadí, určite to nevzdávame,“ opisujú Jožko s Mariánom. Ich snom je navštíviť Ameriku a zúčastniť sa tam „street dance battles“, teda súťaží dvojíc vo voľnom štýle tanca, ktoré sú za oceánom veľmi populárne.

Jožko v zahraničí zatiaľ nebol, Mariánovi sa už raz podaril výlet do Londýna. Vyhral vtedy súťaž na sociálnej sieti, keď za jeho tanečné video hlasovalo najviac ľudí. „Tancoval som pri Temži a videl som aj výmenu stráži pri Buckinghamskom paláci. Bolo to úžasné, akurát som zistil, že sa musím naučiť po anglicky, lebo som im veľa nerozumel,“ konštatuje tanečník.

Profe Plichta si prácu s dvojicou pochvaľuje. Vraví, že chlapci ich vnímajú ako vzor a radi sa po nich „opičia“, zatiaľ čo niektoré dievčatá, sú do nich platonicky zaľúbené. „Čo nie je na škodu, pretože na tréningoch sa aspoň snažia ukázať zo seba čo najviac, aby na seba upútali pozornosť,“ smeje sa.

Umyť ruky a pomodliť sa

Keďže tréner ide zaviesť Jožka a Mariána do Jarovníc na autobus, deti ostávajú na desať minút samé s novinárkou. Po kole bachaty súhlasia s prestávkou, no majú podmienku – neskôr si chcú púšťať pesničky na želanie.

Hovoria, že aj oni by chceli cestovať po Slovensku a po svete, no niekedy im býva zle aj v aute, nieto aby skúšali lietadlo. V máji majú ísť vystupovať na rómsky festival do Zvolena a pán starosta im vraj „vybavil“ autobus, tak dúfajú, že cestu zvládnu.

„No musíme si zvyknúť, lebo ,profe‘ povedal, že ak budeme trénovať, časom môžeme s miestnou kapelou chodiť tancovať na svadby. Keď budeme starší, chceme si spraviť vodičský preukaz, aby sme mohli chodiť na vystúpenia autom,“ opisujú plány do budúcna.

Už teraz pravidelne vystupujú na školských predstaveniach a kultúrnych akciách, ktoré sa konajú v regióne východného Slovenska. Špeciálne hrdí sú na účinkovanie na medzinárodnom festivale Zemplínske slávnosti v Michalovciach. Na otázku, či sa niekedy hanbia alebo majú stres, krútia hlavami, že to im nehrozí.

„Sme tancovali aj na rodinnej oslave a dzedo nám dal päť euri, že tak parádne nám to šlo,“ chváli sa pätica súrodencov, ktorej najmladšia členka súboru má tri roky.

Spolu s ,profem‘ sa do komunitného centra vrátil aj miestny pán farár, ktorý so sebou priniesol nádoby naplnené perníkom. Vôňa džemu a roztopenej čokolády zaplní celú miestnosť. Zopár detí po sladkosti okamžite vyštartuje, no tréner ich stopne. „Najprv po sebe pekne poupratujeme, všakže?“

Deti vzápätí začnú pobehovať s metličkami, zmetákom a mopom. Keď sú hotoví, postavia sa do radu a jeden po druhom dostanú kúsok perníka, od ktorého sú krátko na to celí zamazaní. „Umyť ruky a ideme sa pomodliť,“ zahlási tréner Plichta.

Skúsenosti z Latinskej Ameriky

Skôr než sa tanečníci poberú domov, vytvoria veľký kruh a začnú sa modliť Zdravas, Mária – no po španielsky. „Dios te salve María, llena eres de gracias,“ ozýva sa miestnosťou.

Deti aj ich ,profe‘ sa držia za ruky. Niektorí majú zatvorené oči, kým sa modlitba neskončí. Pred rozlúčkou sa ešte dohodnú, kto má najbližšie na starosti „bedničku“, teda reproduktor. „A príďte nás pozrieť do Zvolena, teto,“ kričia utekajúc domov.

Modlia sa v španielčine, pretože tento jazyk je blízky Dušanovi Plichtovi, ktorý chcel deťom ukázať, že sa vedia niečo naučiť aj v inej reči. Plichta počas štúdia v Bratislave pôsobil v Lúčnici, do ktorej prišiel z Folklórneho súboru Zemplín. Po návrate z hlavného mesta domov našiel svoje miesto v súbore Laborec.

V tom čase sa dostal aj do španielskeho mesta Villarreal, ktoré už viac ako 30 rokov považuje za svoj druhý domov. V roku 2009 mu villarrealska radnica udelila čestné občianstvo za prínos k rozvoju družobných vzťahov s Michalovcami.

Neskôr pôsobil ako obchodný atašé v Havane, hlavnom meste Kuby, kde sa okrem diplomatických povinností venoval aj deťom z prípravky kubánskeho baletu Pro Danza. Postupne ich naučil tancovať čardáš, karičku a rómske motívy. On sám si osvojil základy salsy, ktorá je v krajine všade prítomná.

„Táto skúsenosť mi pomohla oveľa lepšie pochopiť našich Rómov – medzi nimi a Latinskoameričanmi je mnoho podobností. Tiež žijú v generačnej chudobe, do ktorej sa v mnohých prípadoch už narodili. Často jedia iba raz za deň, lebo viac toho nemajú, no radosť do života im nechýba. Aby zahnali starosti, tancujú a spievajú – rovnako ako naši Rómovia,“ vraví Plichta.

Folklór učil aj deti z majority a hoci každé dieťa je osobité, pri pohľade „zhora“ vníma rozdiel. „Z detí pochádzajúcich z minority srší autenticita. Veľakrát v ich komunitách nič nemajú, takže sa zabávajú tancom, až sa im to stane akoby prirodzené. Nestíham sa čudovať, ako rýchlo sa na nich nalepia nové kroky. Niekedy mi vyvolávajú aj o jedenástej večer a pýtajú sa, kedy máme tréning, lebo už všetko vedia a chcú mi to ukázať.“

Mohol žiť v zahraničí, no chce pomôcť doma

Do súboru sa môže pridať ktorékoľvek dieťa z okolitej osady, jedinými podmienkami sú vytrvalosť, disciplína a slušné správanie. Tréner od detí vyžaduje, aby riadne chodili do školy a dbali aspoň na základné vzdelanie.

Plichta im zakaždým vštepuje, že poriadny tanečník musí vedieť aj čítať, písať a nesmie nechodiť poza školu alebo z nej odísť skôr, než sa skončí vyučovanie. V Čiriklore platí, že deti, ktoré tieto pravidlá opakovane porušujú, v súbore skončia, aj keby boli tými najlepšími tanečníkmi.

„Je to veľmi ťažká, no veľmi krásna práca. Ja síce zasejem semiačko, ale potom ho treba polievať a starať sa o neho. A – obrazne povedané – to vädnutie semienok je veľké. Mohol som pôsobiť aj v Španielsku či v USA, no chcel som zostať doma na východe Slovenska. Je tu ešte na čom pracovať a výzvy sú veľké,“ hovorí vedúci súboru Čiriklore.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].