Nedávna návšteva pápeža Františka na Slovensku bola plná symboliky a posolstiev. Je preto dobré, ak ich necháme doznieť, aby sme sa k nim neskôr mohli vrátiť, hlbšie sa nad nimi zamyslieť a pokúsiť sa poodhaliť ich význam. V tejto súvislosti mi napadajú tri dôležité odkazy, ktoré by mali ďalej rezonovať.

Ľútosť nad udalosťami počas Slovenského štátu

Hoci sa mnohé posolstvá sústreďujú na zlepšovanie našich budúcich krokov, hlava katolíckej cirkvi vie, že bez reflexie minulosti býva kráčanie dopredu neúspešné. Preto bola dôležitá účasť pápeža Františka na Rybnom námestí v Bratislave, kde si pripomenul udalosti spred osemdesiatich rokov.

Vtedy bolo počas vojnového Slovenského štátu prijaté vládne nariadenie, ktoré vylúčilo ľudí zo židovskej komunity na okraj spoločnosti. Pápež si spolu s predstaviteľmi židovskej obce uctil obete holokaustu.

Účasť najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi na pietnej spomienke môžeme vnímať aj ako úprimný prejav ľútosti nad skutočnosťou, že na čele vojnového Slovenského štátu stál katolícky kňaz Jozef Tiso, ktorý bol zodpovedný za deportáciu 70-tisíc ľudí zo Slovenska do koncentračných táborov.

Ide o udalosť, ktorú niektorí naši cirkevní predstavitelia aj dnes spochybňujú alebo zľahčujú. Zo strany Františka mohlo ísť preto aj o sebareflexiu vo vlastných radoch. No išlo najmä o dôležitý odkaz, aby sme sa pri formulovaní budúcnosti dokázali poučiť z vlastných minulých chýb a ďalej ich neopakovali.

Cestou je integrácia Rómov do spoločnosti

Pri formulovaní našich budúcich krokov je rovnako dôležitá reflexia súčasnosti. Súvisí s tým druhý Františkov odkaz, ktorý nám zanechal v podobe návštevy vylúčenej rómskej komunity na Luníku IX v Košiciach.

Podľa pápeža je cestou k pokojnému spolužitiu integrácia Rómov do spoločnosti. Zdôraznil potrebu kvalitného vzdelávania rómskych detí bez bariér a prekážok. František poukázal aj na to, že práca s chudobnými si vyžaduje množstvo času a trpezlivosti, ktorá je, žiaľ, často nepochopená – a to nielen zo strany väčšiny, ale nezriedka aj v prostredí samotnej cirkvi.

Pápežova návšteva košického Luníka IX však symbolizuje aj návštevu segregovaného priestoru, miesta v ktorom žijú ľudia odlúčení od zvyšku sveta. Odkazuje nám hlbšie premýšľať o ľuďoch na okraji, ktorými sú aj utečenci alebo väzni.

Hľadajme odvahu byť ľudskí

Napokon, tretí odkaz pre nás odznel z prezidentského paláca z úst Zuzany Čaputovej, ktorá sa pápežovi verejne prihovorila. Prezidentka cituje vo svojom prejave Františkove slová o tom, že „táto doba nie je len epochou zmien, ale je zmenou epochy“. A dodáva, že ak „má byť zmena epochy vstupom do lepšej budúcnosti, potrebujeme zmeniť prístup“.

Medzi riadkami v tomto prejave čítam, že ľudskosť by nemala byť slúžkou náboženstva alebo politickej strany. Pri jej obhajobe nie je dôležité zdôrazňovať hranice či prieniky medzi cirkevnou a svetskou mocou.

Rovnako nie je dôležité to, či dokážeme v rozpravách o Novom zákone alebo o filozofii humanizmu nachádzať spoločné alebo rozdielne stanoviská a pohľady na podstatu ľudskej existencie.

Pápež František a prezidentka Zuzana Čaputová nám počas niekoľkých dní ukázali, že je potrebné hľadať niečo, čo nás všetkých presahuje.

Tým je práve ľudskosť, ktorá môže byť v dnešnom „tekutom“ svete pevným bodom. A tiež kľúčovým predpokladom pre to, aby sme spoločne dokázali čeliť výzvam, pred ktorými dnes stojíme.