Oleksandra Sirko robí marketing v prešovskom centre nezávislej kultúry Wave. S manželom a dcérou žijú na Slovensku, ostatní členovia jej rodiny však bývajú v Zakarpatí na západe Ukrajiny. Práve tam uteká z iných oblastí množstvo ľudí pred útokmi ruskej armády.

Ako mnoho iných ľudí, aj Sirko hľadá spôsob, ako sa popri práci a rodine vyrovnať s novou situáciou. „Povedala som si, že teraz nemusím byť tá najlepšia matka a že moje dieťa môže zjesť aj palacinky kúpené z obchodu,” vysvetľuje.

V rozhovore s Romano fórom okrem iného opisuje, ako bojuje so svojimi pocitmi, ktoré by radšej mať nechcela, a tiež, čo posledné dni prežívajú jej blízki na Ukrajine.

Ako vnímate a prežívate situáciu posledných dní?

Veľmi sa to strieda. Od momentu, kedy sme všetci prežili mega šok, po bod, keď ho vystriedala veľká nenávisť a zlosť. Osobne som s tým bojovala, pretože nechcem mať voči iným ľuďom takéto pocity, ale, bohužiaľ, sa to veľmi nedalo. Ani teraz sa to veľmi nedá.

Prvé tri dni od vypuknutia vojny som si hovorila, že sa mi to celé len sníva a že sa z toho zobudím. Teraz som v stave, keď chcem urobiť všetko prospešné a užitočné. Aj v médiách som sa dočítala, že je normálne prejavovať a cítiť hnev v takejto situácii.

Nepamätám si, ako presne sa volá syndróm, o ktorom som čítala, no podľa neho je v poriadku, ak sa ľudia cítia nahnevane a bezmocne. Snažím sa pomáhať z každej možnej strany, no stále mám pocit, že robím málo.

Verili ste tomu, že situácia medzi Ruskom a Ukrajinou môže zájsť až do tohto štádia, do vojny?

Ukázalo sa to už v roku 2014, takže určite som tomu verila. No celý ten čas to vnímam tak, že Krym nie je Rusko. Plánujeme tam ísť na dovolenku.

Myslím si, že sa to dalo čakať aj teraz, no určite nie v týchto rozmeroch. Podľa mňa sme všetci čakali, že aj keď Rusko zaútočí, tak že zaútočí len na východ Ukrajiny. Myslím si, že ľudí zasiahol najviac prvotný šok z toho, že to bolo oveľa viac oblastí. Uvidíme, čo nás ešte prekvapí.

V príspevku na Instagrame ste písali, že neviete, ako máte svojmu malému dieťaťu vysvetliť, prečo plačete, a prečo vám je ťažko. Určte s tým zápasí množstvo rodičov, nielen na Slovensku. Podarilo sa vám medzičasom nájsť tie správne slová? 

Myslím si, že v mojom prípade to nie je až také jednoduché, keďže moja dcéra je príliš malá na to, aby som jej dokázala vysvetliť, prečo som smutná. Vôbec nevie, čo je vojna a dúfajme, že sa s tým nikdy priamo nestretne.

Doma s manželom sme si však povedali, že sa musíme dať dokopy, pretože keď je príliš vystresovaný rodič, tak je vystresované aj dieťa. Veľmi mi to komplikovalo celú situáciu, tak som si povedala, že teraz nemusím byť tá najlepšia matka a že moje dieťa môže zjesť aj palacinky kúpené z obchodu. Nemusím jej vypínať televízor a podobne. Kým si dcéra bude robiť niečo svoje, ja sa vysporiadam s mojimi negatívnymi pocitmi. 

Takže je dôležité, aby sa matka mentálne nastavila tak, aby v nej aj napriek negatívnym udalostiam prevládal pokoj a nie stres?

Áno, myslím si, že aj táto téma sa už začína riešiť. Čítala som článok týkajúci sa matiek a žien, ktoré cítia, že by mohli a chceli urobiť niečo viac, no nemôžu, lebo majú deti.

Čo „viac“ by mali matky a ženy všeobecne robiť?

Kebyže nemám dieťa, už som doma na Ukrajine.

Vaši príbuzní žijú na Ukrajine?

Áno, nechceli odísť.

Ste s nimi v kontakte?

Každý deň.

Čo prežívajú a aká je tam, kde sú, situácia?

Moja rodina býva na Zakarpatí, čo je najďalej od epicentra vojny. Robia všetko možné, čo sa dá. Prichádza tam veľa ľudí, ktorí sa sťahujú na západnú Ukrajinu. Tak ako tu, aj tam je veľa dobrovoľníkov a ľudí, ktorí robia zbierky a pomáhajú utečencom na hranici.

Aj na Ukrajine dochádzajú kapacity na ubytovanie, nie každý človek chce odísť do zahraničia. Podľa toho, čo viem, väčšina ľudí, ktorí prechádzajú cez hranice, má nejakú časť rodiny v krajinách Európskej únie.

Potom je veľmi veľa ľudí, ktorí nechcú odísť a chcú sa zapojiť a pomôcť. Napríklad, vo veľkom sa varí v reštauráciách, zháňajú sa lieky, ktoré sa rozvážajú a nosia sa veci vojakom. Moja mama zatiaľ prispieva tak, že vo všetkých našich priestoroch, ktoré sú určené pre kancelárie, ubytováva ľudí.

Máte nejakých súrodencov?

Brata, ten je tiež na Ukrajine. Zo svojej ukrajinskej rodiny som na Slovensku sama. No aj keby bola moja rodina na Slovensku, mojou rodnou krajinou je stále Ukrajina. Myslím si, že v rámci celej krajiny sa ukazuje, aké je to pre nás, Ukrajincov a Ukrajinky, veľmi dôležité.

Ja som si napríklad nevzala ani slovenské občianstvo. Všetci moji známi, ktorí nemajú nikoho na Ukrajine a žijú na Slovensku, to prežívajú veľmi silno. Je obdivuhodné, ako sa ľudia vedia spojiť.

Ako vieme pomôcť ľuďom na Ukrajine či na hraniciach?

Pozerám si všetky ukrajinské skupiny na sociálnych sieťach. Podľa toho, čo viem, majú na hraniciach aktuálne všetkého veľa a mnoho vecí už neprijímajú.

Obávam sa ale, že tak ako si všetci v roku 2014 zvykli, že na Ukrajine je vojna, tak si na to zvyknú aj teraz. Nevieme, ako dlho bude vojna trvať, no priala by som si, aby sa sila, chuť a nadšenie nevyčerpali.

Veľmi ľahko sa tiež môže stať, že ľudia začnú závidieť tým, ktorí ponúkajú ubytovanie, pretože im štát za to zaplatí. Takisto môžu závidieť utečencom, ktorí prišli a len tak niečo dostali. Aj keď, boli by to zrejme narážky ľudí, ktorí si neuvedomujú, že čo všetko utečenci stratili a opustili.

Je ale veľmi dôležité myslieť aj na to, že Ukrajina bude potrebovať veľa podpory aj po vojne.

Na znak spolupatričnosti si mnoho ľudí zmenilo profilové fotky, do ktorých si vložili ukrajinské vlajky. Alebo zdieľajú informácie či adresy miest, kde sa konajú zbierky pre Ukrajincov na hraniciach. Môžeme aj online aktivitu považovať za pomoc?

Určite áno. Ľudia chcú pomôcť aspoň nejako, takže každá pomoc je vítaná. Je veľmi veľa online aktivít. IT spoločnosti aktívne pracujú na zrušení propagandy v Rusku.

V rodine máme aj takých členov, ktorí tvrdia, že Putin vraj vie, čo robí a že Rusi nás zachránia. Vojna momentálne nie je iba o zbraniach, ale aj o informáciách. Moja kamoška z Prahy vkladá do všetkých moskovských reštaurácií fotky a videá z vojny. Vraj to funguje vyborne. 

Na internete koluje množstvo dezinformácií, aj ku mne sa dostal hoax, že vojna na Ukrajine je vymyslená a že médiá používajú staré zábery. Ako by ste vysvetlili človeku, ktorý niečomu podobnému verí, že to nie je pravda? 

Musím sa priznať, že žijem vo fantastickej bubline. Niekedy sa z nej bojim vyjsť. No nedávno som sa stretla s mojou susedou, ktorá sa ma pýtala na takéto veci.

Zmohla som sa iba na to, že som jej povedala, ako sa teším, že im konečne vypli ich obľúbené programy a rozhlasové stanice a že si možno pozrú aj iné veci a zamyslia sa. Niekedy sa to inak nedá. Myslím si, že Rusko má veľmi kvalitný „marketing”, ktorý robí už veľmi dlho.

Komunikovali ste aj vy s tými členmi vašej rodiny, ktorí tvrdia, že Putin vie čo robí a ide vás zachrániť?

Osobne nie, nie som taký typ. Myslím si, že ani nikto iný v mojej rodine nie je taký, aby sa snažil bojovať s niekým, kto je o niečom presvedčený. A tiež si myslím, že keby mi celý život hovorili, že toto je čierne, tak by som tomu verila, hoci je to v skutočnosti biele.

Pomáhate ľuďom na hraniciach a na Ukrajine aj vo vašom centre nezávislej kultúry Wave?

Musím sa priznať: cítim, že Wave a ja sme teraz to isté. Znie to zvláštne, ale vnímam to tak, že moja práca mi dáva priestor robiť všetko možné, čo je v tejto chvíli podstatné. Napríklad, oslovili ma študenti s tým, že majú povolenie, aby sa stretli na námestí a potrebovali marketingovú pomoc a technickú podporu.

V Prešove je veľmi veľa mladých ukrajinských študentov. Veľmi by som si priala, aby sa im tu venoval niekto aj „inak“ a pomohol im najmä psychicky.

U nás vo Wave máme aj dievčatá, ktoré sú z Ukrajiny. Minulý týždeň, keď som prišla do práce, bola jedna z nich úplne vystrašená z tejto situácie, pretože sa celý deň nevedela dovolať svojim rodičom. To sú veci, ktoré prežívajú tisícky študentov.

Narodili ste sa a vyrastali na Ukrajine?

Áno.

Ako dlho ste tam žili a prečo ste sa rozhodli presťahovať na Slovensko?

Žila som tam sedemnásť rokov. V tomto veku nastupujeme na vysokú školu a ja som prišla na jednu zo slovenských. Tak sa rozhodli moji rodičia. Nikdy som nevedela, čo chcem robiť a závidela som všetkým, ktorí vedeli, aký odbor chcú študovať a čo plánujú v živote robiť.

Myslím si, že v sedemnástich človek ani nevie, aké všetky zamestnania existujú. Študovala som najprv ukrajinský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Na magisterskom stupni som potom študovala turizmus a hotelierstvo.

V tom čase na Prešovskej univerzite nebolo veľa ukrajinských študentov. Myslím si, že nás bolo možno pätnásť. No už vtedy som zažívala nie veľmi pozitívne situácie. Nikto so mnou nechcel sedieť, nikto sa mi mimo hodín nepozdravil a nikto sa so mnou nechcel kamarátiť.

Myslím si, že predsudky voči Ukrajine tu stále sú a ešte dlho budú. Mnohým podľa mňa chýba to, že nikdy neboli na Ukrajine a majú o nej veľmi mylný obraz. Samozrejme, neskôr som si našla veľmi veľa dobrých ľudí a kamarátov.

Kedy ste cítili, že sa tie vzťahy začali meniť?

Myslím si, že bolo potrebné nájsť tých správnych ľudí.

Rozprávať po slovensky ste sa naučili až na Slovensku?

Áno. Že na Slovensku berú študentov, ktorí nerozprávajú jazykom, v ktorom sa vyučuje, je tiež bizarné.

Ako ste sa dostali k centru nezávislej kultúry Wave a čo presne v ňom robíte?

Niekedy som sa venovala fotografovaniu aktov. V roku 2011 som tu mala prvú výstavu. Odvtedy som sa zapojila do chodu občianskeho združenia Wave, ale aj baru a prešla som si rôznymi pozíciami.

Momentálne sa veľmi okrajovo venujem marketingu, pretože nestíham. Mojou hlavnou prácou sú projekty a všetko, čo s nimi súvisí – dokumentácia, časový harmonogram a podobne.

Čo dáva kultúra vám osobne?

Je to náročná otázka. Osobne vnímam kultúru ako pracovnú záležitosť. Je to taká deformácia. Vďaka kultúre sa môžem stretávať s ľuďmi, ktorí majú rovnaké hodnoty, zásady a pohľady na život. V konečnom dôsledku mi kultúra dáva nádej.

Oleksandra Sirko (29) Narodila sa v meste Chust v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Na Slovensko prišla v roku 2009. Pracuje v prešovskom centre nezávislej kultúry Wave ako kultúrna manažérka. Je spoluzakladateľkou projektu Reč Mesta.