Tento článok ste mohli čítať aj na Denníku N, v spolupráci s ktorým vznikol.

Ondrej Ferko vedie spevácky zbor Devjatkakare čhave, ktorý navštevuje takmer 40 detí z košického sídliska Luník IX. Vystupovali počas návštevy pápeža na Slovensku aj v televíznej súťaži Československo má talent.

„Za tri roky sme zbúrali stereotypy aj pre ostatných pedagógov, ktorí si mysleli, že s týmito deťmi sa nedá nič robiť. A zbúrali sme aj pochybnosti detí voči sebe samým,“ hovorí Ferko.

Na začiatku sa k rozhovoru pridal aj Milan Dulina, riaditeľ Základnej školy Ľ. Podjavorinskej na Luníku IX, v ktorej detský zbor pôsobí. So zbormajstrom Ferkom okrem iného vysvetľujú, ako pracujú s nádejnými spevákmi a speváčkami a tiež ako umelecké tréningy zmenili výsledky detí v škole.

Ako vznikol nápad založiť detský rómsky súbor?

Milan Dulina: Za všetko „môže“ starosta Luníka IX Marcel Šaňa, ktorý pred troma rokmi dostal pána zbormajstra na našu školu.

Ondrej Ferko: Pracoval som v Španielsku ako muzikant. S manželkou sme však rozmýšľali nad návratom na Slovensko, takže som si hľadal prácu. Na sociálnej sieti som vtedy napísal pánovi starostovi, či o niečom nevie. On okamžite zareagoval a odporučil ma na Základnú školu Ľ. Podjavorinskej v Košiciach.

Napísal som mu v tej najvhodnejšej chvíli. V tom čase chcel totiž na škole rozbehnúť detský spevácky zbor, no chýbal mu zbormajster. Veľa sme si telefonovali, aké máme možnosti a ako si to celé predstavuje, až sme sa nakoniec dohodli.

Vrátil som sa na Slovensko, začal na škole pracovať ako učiteľ hudobnej výchovy, a tak sme mohli naplno začať s realizáciou.

Starosta musel mať pripravené dobré argumenty, keď vás oboch tak rýchlo presvedčil.

Dulina: Do výberového konania na riaditeľa školy som išiel s tým, že pokiaľ vyhrám, jednou z mojich priorít bude rozvoj kultúry a športu. Mal som pocit, že predtým to bolo dosť zanedbané.

Cieľom pána starostu bolo vysielať z Luníka IX cez zbor pozitívne signály navonok, aby sa o sídlisku písalo aj v inom kontexte, než že to je najväčší slum v strednej Európe. Jeho vízia zároveň nadväzovala na moje plány rozšíriť mimoškolské kultúrne aktivity. Medzitým som sa stal riaditeľom a s nápadom som hneď súhlasil. Popravde, nemusel ma veľa presviedčať.

Ferko: Mňa nadchlo odhodlanie pána starostu a myšlienka založiť detský rómsky zbor, ktorý bude robiť dobré meno škole a zároveň vyvráti stereotyp, že rómske deti sa už narodia s predispozíciou pekne spievať.

Pravdou je, že za zborom sa skrýva kopa driny a ešte viac ako o talent ide o disciplínu. Takto budú môcť ľudia sledovať progres detí z roka na rok.

Najviac však asi zabral argument, ako zborom ukážeme, že na Luníku IX vieme robiť aj iné veci ako len neporiadok, a nie sme iba „cigánske geto“.

Vaša základná škola sídli priamo na Luníku IX?

Dulina: Áno, sme priamo v centre diania. (Smiech) Momentálne máme okolo 807 žiakov – všetci pochádzajú z Luníka IX, kde aj bývajú.

Navštevujú školu aj deti, ktoré nie sú rómske?

Dulina: Nie, všetky deti sú rómske.

Deti sa do súboru prihlásili a prešli konkurzom alebo ste si ich vyberali na základe hodín hudobnej výchovy?

Ferko: Keď som prišiel na školu, nemal som predstavu, ako to tam bude fungovať a či to vôbec bude fungovať. Chodil som na hodiny s keyboardom a pýtal som sa detí, aká hudba sa im páči. Podľa toho som si vyberal, čo zahrám a zaspievam. Postupne sa osmelili, začali spievať so mnou a po čase som vybral tie najtalentovanejšie. Začalo sa to malou skupinkou, no vznikol z nej celý zbor.

Koľko detí je momentálne v zbore?

Ferko: Tridsaťpäť, no stále sa to nabaľuje.

Máte nejaký limit?

Ferko: Nemáme limit, no prevádzka zboru vie byť nákladná a veľakrát nám preto odpadávajú koncerty – nevedia nám pre toľkých zaplatiť ubytovanie alebo stravu. Vždy totiž cestuje nielen samotný zbor, ale aj pedagogický sprievod. Náš limit je v podstate autobus, do ktorého sa musíme zmestiť.

Ako vyzerá bežný deň Devjatkakare čhave?

Ferko: Ak sa dá, skúšame každý deň. Deti skončia vyučovanie, idú na obed – niektoré ho majú v škole, iné odbehnú domov – a keď sa vrátia, ideme na vec.

Začíname dychovou skúškou, nasledujú vokálne cvičenia a potom si prechádzame konkrétne piesne, ktoré v danom čase spievame. Niekedy sú to dve hodiny po škole, inokedy tri a pred vystúpeniami to je aj dlhšie.

Aké benefity priniesol zbor škole okrem šírenia pozitívnych signálov zo sídliska?

Dulina: Po troch rokoch môžem konštatovať, že sme zbor posunuli aj na motivačno-výchovnú úroveň. My ako vedenie školy sa spolu s pánom zbormajstrom snažíme, aby deti dosahovali dobré výsledky a nevymeškávali vyučovanie.

Máte pravidlá typu: Ak budeš chodiť poza školu, tak si dospieval?

Dulina: Na začiatku školského roka sme mali poradu, kde sme deťom vysvetlili, ako budeme fungovať a aké pravidlá je nutné dodržovať. Všetci majú zošit pochvál a pokarhaní. Pravidlá sú nastavené jednoducho – tri pokarhania znamenajú stopku na ďalšiu akciu. Za päť pokarhaní je stopka na dve akcie a tak ďalej.

Samozrejme, skúšok sa deti zúčastňujú aj napriek pokarhaniam. O tie ich nechceme v žiadnom prípade oberať. Najväčšou odmenou sú však pre nich vystúpenia, no tie idú ruka v ruke s dobrými výsledkami v škole.

Musím ich však pochváliť, momentálne nemáme ani jedného žiaka, ktorý by nemohol ísť na akciu.

Takže ich okrem spevu mentorujete aj pri plnení si školských povinností?

Dulina: Skôr im vštepujeme, že zbor je len bonusom, no ich momentálne najdôležitejšou úlohou je byť zodpovednými študentmi.

Chodia za vami, keď potrebujú vysvetliť niečo z hodín?

Dulina: Pán zbormajster na každej skúške prízvukuje, že pokiaľ žiaci čomukoľvek z hodiny nerozumejú, majú ísť za učiteľom a opýtať sa ho na to. Na našej škole nepracuje ani jeden pedagóg, ktorý by nebol ochotný dovysvetliť preberané učivo v poobedných hodinách.

Viete, je ťažké nájsť učiteľa, ktorý chce pôsobiť na Luníku IX, no pokiaľ ho tam už dostanete, je to človek, ktorý to s minoritou myslí úprimne a dá do práce s deťmi všetko.

Nezávidia ostatní žiaci deťom zo zboru, že oni sú tí „vyvolení“, čo reprezentujú školu a cestujú po Slovensku?

Dulina: Myslím si, že nie. Nestaviame ich do pozície, že by im ostatní mali závidieť, skôr sú pre druhých žiakov motiváciou – v učení, aj celkovo v disciplíne.

A čo je motiváciou pre žiakov, ktorí už sú súčasťou zboru?

Dulina: Jednak to, že sami začali badať zlepšenia. Ale najmä to, že začali koncertovať aj mimo Košíc, videli nové mestá, prespávali na hoteloch a začali si to užívať. Videli, že ich ľudia vedia oceniť, že im tlieskajú a že aj oni sú konečne stredobodom pozornosti.

Navyše, nespievame len pre rómske, ale aj pre nerómske publikum. Pre žiakov je veľkou pochvalou, keď im na konci majorita zatlieska a príde ich po predstavení osobne povzbudiť.

Ferko: Videli, že aj oni môžu niečo ukázať. Bývalí zboristi sú teraz na konzervatóriách, chcú ísť ďalej na Vysokú školu múzických umení, len potrebovali to prvotné nakopnutie. A to nielen v hudbe – niektorí chcú ísť pedagogickým smerom a túžia sa stať učiteľmi alebo špeciálnymi asistentmi na školách.

Majú žiaci aj dni, keď sa im nechce trénovať?

Ferko: Niekedy sú „ako z divých vajec“, čo je – ako pri každých iných deťoch – úplná samozrejmosť. Takže sa len chichocú a ja čakám a čakám. (Smiech) No trénovať sa im chce vždy. Dokonca aj keď sú choré, vypisujú mi správy, či nemôžu prísť. No nemôžu, najprv treba vyzdravieť.

Im je jedno, či je zima, či je leto, či prší alebo fúka – na tréning prídu, pretože je to ich priorita.

Asi sú rovnako spokojné s vaším vedením ako vy s ich výkonom.

Ferko: Nepristupujeme k nim len ako pedagógovia, ale aj ako priatelia. Nie je to také, že ja som veľký dospelák a ty dieťa, takže ma láskavo rešpektuj. Jasné, že niekedy zvýšim hlas alebo ma nahnevajú, no ukázali sme im, ako veľmi nám na nich záleží, a ony to cítia.

Aká je komunikácia s rodičmi? Predsa len, trávite s ich deťmi veľkú časť ich voľného času a veľa s nimi cestujete.

Dulina: Chcelo to trochu času, kým sme ich presvedčili, že to s ich deťmi myslíme úprimne a dáme na nich pozor. Pre rodičov to bol totiž šok – koncom septembra sme odštartovali spevácky súbor Devjatkakare čhave, v novembri sme mali prvú oficiálnu akciu a na začiatku februára sme žiakov zobrali na týždňový lyžiarsky výcvik.

Pre mnohé deti to bola ich prvá skúsenosť mimo domu. Predtým neboli ani na „prespávačke“ u kamaráta, nieto že by cestovali po Slovensku, takže sme si museli získať dôveru rodičov a ukázať im, že ich deti s nami budú v poriadku.

Ferko: U Rómov je to možno o niečo emotívnejšie, sme o niečo temperamentnejší. Keď sme prvé razy niekam šli, prišli za nami a na rovinu povedali: „Nieže sa im dačo stane, bo neznam co!“

Máte v zbore aj deti, ktoré pochádzajú z veľmi chudobného prostredia?

Dulina: Máme, sú z osady vedľa Luníka IX, kde je to prostredie naozaj zlé. Pre nás je koncert otázkou minimálne jedného tisíca eur, pretože nejde len o dopravu či nocľah, ale aj o oblečenie a stravu pre deti na celý deň.

Ferko: Často nemajú ani na ten obed. Aj do školy chodia bez jedla, lebo si ho nemôžu dovoliť. Predstavte si, že majú vyučovanie do pol druhej a potom ešte od druhej do štvrtej trénujú. Musíme zabezpečiť, aby sa medzitým najedli.

Keď príde nejaké dieťa z majority domov, má svetlo, vodu aj jedlo. Niektoré z našich detí nemajú ani to. Takže musíme zháňať všetko od hygienických potrieb až po košieľku a topánky na vystúpenia.

Doma na nich musia byť hrdí.

Ferko: Samozrejme, veď ich dieťa spieva v televízii! Keď bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity organizoval jednu veľkú akciu v Banskej Bystrici, na ktorú si mohol pozvať hocijaké rómske kapely, pozval náš zbor. Už dvakrát sme vystupovali na ocenení Roma Spirit. A ešte musím spomenúť Gypsy fest, keď s nami tancovala „celá Bratislava“. Majú byť na čo hrdí a aj sú.

Ako vás počúvam, vy ako ich zbormajster ste hrdý tiež.

Ferko: Ono sa zdá, že deti len prídu na pódium a zaspievajú pár trojminútových pesničiek. No predchádza tomu kopec prípravy. Odhliadnuc od spevu sa musia naučiť, ako prísť a zoradiť sa. Vnímam, ako sa na mňa na začiatku každého predstavenia pozerajú, či je všetko v poriadku. Po dvoch-troch pesničkách sú už svoji.

Keď sú uvoľnení oni, ja som tiež. Aj keď ich „cepujem“, tak sa tešia a chcú sa naučiť viac. Som na nich nesmierne hrdý.

Veria, že vďaka zboru ich čaká lepšia budúcnosť?

Ferko: Ukázali sme im iný svet. Keď prvýkrát videli päťhviezdičkový hotel, mali vlastnú izbu s vlastnou kúpeľňou, ráno raňajky, večer večeru. Chcú, aby to bola ich budúcnosť. Možno nie päťhviezdičkové hotely, ale aspoň kúpeľňa s vodou a teplé jedlo.

Čo sa zboru týka, určite im to k tomu dopomôže – ľudia ich spoznajú. Získajú kontakty, zvyknú si na vystupovanie, budú priebojnejší, sebavedomejší a ešte si aj pestujú vzťah k cudzím jazykom. Spievajú po rómsky, slovensky, taliansky, anglicky, španielsky a vďaka tomu si uvedomujú, aké je dôležité ovládať aspoň jeden navyše okrem rómskeho a slovenského.

Myslím si, že aj rodičia veria tomu, že ich deti čaká lepšia budúcnosť, ako majú oni sami. Napríklad, keď je u nás v zbore ich staršie dieťa, prídu sa spýtať, či by nemohlo chodiť aj mladšie, a to napriek tomu, že ešte nie je na základnej škole.

Takže deti v pomerne mladom veku zistili, že sa môžu mať lepšie.

Ferko: Za tri roky sme zbúrali stereotypy aj pre ostatných pedagógov, ktorí si mysleli, že s týmito deťmi sa nedá nič robiť. A zbúrali sme aj pochybnosti detí voči nim samým, takže sa začali viac snažiť v každom smere. Vidím, ako sa zmenili. Už len také maličkosti – predtým prišli do triedy, zatvorili dvere a bez slova si sadli. Teraz prídu a povedia: „Dobrý deň, pani učiteľka.“

Nemohli predtým za to aj iné skutočnosti? Napríklad, že boli hladné alebo uzimené.

Ferko: Máte pravdu. Keď prídu na hodinu v tenkých papučkách a od hladu im škvŕka v bruchu, je im jedno, či sa niekomu pozdravia alebo nie. Ešte na tej hudobnej výchove sa vedeli nadchnúť a prísť na iné myšlienky, no na matematike sa im sústredilo na rozdiel medzi lineárnou a kvadratickou rovnicou podstatne ťažšie.

Viete sa vžiť do ich situácie?

Ferko: Ako Róm sa viem vcítiť do mnohých situácií, ktorými si v živote prechádzajú, no nevyrastal som v chudobe a vďaka mojim rodičom mi nikdy nič nechýbalo.

Aké bolo vaše detstvo?

Ferko: Moje detstvo bolo nádherné. Pochádzam zo siedmich detí, takže u nás bolo vždy hlučno a veselo. Už ako trojročný som inklinoval k spievaniu a vystupovaniu pred ostatnými. Všetci u nás doma spievali, no ja predsa len o niečo viac.

Ako trojročný som mal tiež prvý koncert, a to v škôlke. Spieval som Karla Gotta a nesmierne som si to užíval. Potom som spoznal spisovateľku a dramaturgičku Danielu Hivešovú-Šilanovú, vďaka ktorej som začal vystupovať v detskej relácii Zlatá brána.

No a cez Zlatú bránu som prišiel k etnografovi Viliamovi Gruskovi, ktorý ma dostal na festival Východná, kde som ako desaťročný spieval pred celým publikom. Pamätám si, že keď sa ľudia postavili a začali mi tlieskať, bolo to pre mňa veľmi emotívne. Nečakal som to, ja som chcel len spievať.

A potom sa to rozbehlo. Začal som spolupracovať so skvelými skladateľmi a hudobníkmi. Ľubomír Feldek pre mňa napísal moju prvú vlastnú pieseň Zvieratká detstva. Pod ochranné krídla si ma zobrali aj Branislav Hronec či Ladislav Štajdl. Mal som naozaj veľké šťastie na správnych ľudí.

Máte pocit, že tú energiu a vieru, ktorú do vás dali, chcete deťom nejakým spôsobom vrátiť?

Ferko: Jednak to, ale hlavne nad nimi chcem mať ochranné krídla, pretože viem, s čím všetkým sa budú v živote stretávať.

Čo myslíte?

Ferko: Róm musí na dosiahnutie svojich cieľov urobiť vždy trikrát toľko ako Neróm. Hovorím z vlastných skúseností, a to mám kvalitné vzdelanie. Keď som si hľadal prácu a rozposielal životopisy, všetko bolo v poriadku, až kým som neprišiel na pohovor a nezistil, že som tmavšej pleti.

Jedna riaditeľka mi napísala, že jej to finančne nebude vychádzať, a keď som odpísal, že sa môžeme nejako dohodnúť, hoci aj na menšom úväzku, priznala, že dôvodom nie sú financie, ale že si nie je istá, či ma kolektív prijme.

Stretli ste sa s takýmto správaním aj v iných krajinách?

Ferko: Celkovo v Európe. Ako muzikant som pôsobil v rôznych agentúrach, kde sa nás na pohovore bežne pýtali, či sme „gypsy“ alebo nie.

A medzi ostatnými muzikantmi to bolo ako?

Ferko: Umelecké srdce sa nezaprie, muzikantom je jedno, akej ste etnicity. No a my, rómski muzikanti, držíme spolu za každých okolností, pretože odhliadnuc od toho, ako veľa skúseností máte, vždy sa nájde niekto, kto vám rád pripomenie, že si nie ste rovní.

Spomínali ste, že chcete mať nad deťmi ochranné krídla. Nerátate s tým, že by sa situácia zlepšila?

Ferko: Dúfam v to, no nebol by som prekvapený, keby sa to nestalo – len sklamaný. Obe moje deti pokračovali v štúdiu na konzervatóriách. Napriek tomu, že moja žena nie je Rómka, nezaprú svoj pôvod. Učitelia môjmu synovi hovoria, že spieva ako Luis Miguel (mexický spevák – pozn. red.), a mojej dcére, že je ako Whitney Houston. Celkovo, keď ich k niekomu prirovnajú, sú to len ľudia tmavšej pleti. Neodpustia si to.

Z detí v súbore sa veľmi teším, no zároveň mám veľkú starosť. Teraz majú v sebe iskru, čo všetko môžu dokázať. Keď sme v začiatkoch dospievali pred publikom, celé nadšené sa ma pýtali: „Vyhrali sme?“ A ja som sa smial, že áno, vyhrali ste. Potom zistili, že to nie je súťaž, ale koncert, a v konečnom dôsledku naozaj vyhrali, aj keď nie doslovne. Chcem, aby takto vyhrávali celý život, no viem, že keď vhupnú do reálneho dospelého života a stratia tú detskú ľahkosť bytia, môže to byť ťažšie.

Aké máte so zborom plány do budúcna?

Ferko: Pokračujeme v koncertovaní, nahrávame cédečko, ktoré by malo vyjsť tento rok, chceme natočiť videoklip a pripravujeme veľkú vec – prvý detský rómsky muzikál. Ten by sme chceli čoskoro predstaviť širokej verejnosti.

Aj niečo, čo nesúvisí s hudbou?

Ferko: Mojím najväčším snom je nájsť sponzorov a dostať tieto deti do zahraničia k moru. Aby sa mohli okúpať, hrať na pláži a celé dni slniť. Žiadne z nich pri mori nebolo, no keď ho vidia na obrázkoch, vedia sa o tom rozprávať celé hodiny.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].