Zuzana Čaputová označila práčovňu Wasco za „úspešný príklad podpory pracovného potenciálu“. Sociálny podnik z Valaskej pri Brezne perie aj pre prezidentský palác.

Zamestnáva pritom ľudí, ktorých si trúfne vziať len málokto – dlhodobo nezamestnaných, Rómov či matky na materskej.

„Keď ponúknete kvalitný produkt, nikoho nezaujíma, akí ľudia to robia,“ hovorí riaditeľ práčovne Ivan Mako. Sociálny inovátor získal za svoj prístup viacero ocenení, naposledy Lúč z tmy.

V rozhovore s Romano fórom vysvetľuje:

• prečo sa rozhodol pre sociálne podnikanie a nie klasický biznis,
• ako pracujú s dovtedy nezamestnateľnými ľuďmi,
• koľkým takto pomohli postaviť sa na nohy,
• ako ich zasiahla tretia vlna pandémie,
• prečo pomáhajú zamestnancom, ktorí majú tesno pred výplatou.

Sociálne podniky nemali u nás dlho dobrú povesť, v minulosti boli spájané s podozreniami na zneužívanie verejných zdrojov. Vy ste zakladali práčovňu Wasco v roku 2014. Prečo ste sa rozhodli ísť do sociálneho podniku a nie do klasického firemného biznisu?

Sociálne podnikanie je produkt, ktorý vo svete funguje vyše 50 rokov. Aj z inšpirácie v Európe a Amerike som videl, že ponúka efektívne uplatnenie pre ľudí z marginalizovaných skupín.

V rámci mojej profesionálnej činnosti sa týmto cieľovým skupinám venujem už vyše 25 rokov. Aj v predchádzajúcom období som badal, že programy, ktoré sú zamerané na zamestnanosť, majú dobrú efektivitu. A to nielen pre minoritu, ale aj pre majoritu.

Jednoducho povedané, práca šľachtí nielen človeka samotného, ale aj jeho okolie. Kvôli tomu sme išli do sociálneho podnikania ako do jednej z aktivít, na ktoré sa zameriavame.

Hlavnou inšpiráciou bola pre mňa bola aj návšteva Belgicka. Videl som tam, že práčovňa je ako produkt veľmi efektívna. Prináša totiž jednoduché postupy práce pre ľudí, ktorú sú zdravotne hendikepovaní alebo nízko kvalifikovaní. Navyše, je to služba, ktorá je na trhu udržateľná.

Dávate prácu dovtedy ťažko uplatniteľným ľuďom – dlhodobo nezamestnaným, ženám po materskej alebo osamelým matkám. Čo robíte inak, že sa vám ich darí zamestnať?

Všetko je to o prístupe a istých štandardoch, ktoré sú u nás zavedené. Ako sa hovorí, keď dvaja ľudia robia to isté, nemusí to byť to isté.

V prvom rade sa snažíme „vytiahnuť“ z ľudí to, čo v nich je a na čo sa hodia. Sú rôzne typy ľudí a aj na základe toho zisťujeme, na čo ten-ktorý človek má predpoklady a na čo ich nemá.

Zároveň nastavujeme systémové veci súvisiace s ľuďmi, ktorí boli dlhodobo nezamestnaní alebo zadlžení a ocitli sa v sociálnom prepadlisku. V prepojení komunitnej a terénnej práce sa dostávajú z tejto situácie.

Samozrejme, nie je to z jedného dňa na druhý. No cez komunikáciu s exekútormi či obcami sa takýto človek nastavuje na akýsi „nulový bod“. Neťaží ho viac, že sa mu neoplatí ísť do práce, pretože mu exekútor sťahuje peniaze za nejakú dlžobu pre poplatok za smeti.

Tým, že im pomáhame nastaviť to nanovo, nezaplatia exekútorovi mesačne sto eur ale dvadsať, a teda to až tak nepocítia.

Dostaneme sa aj k vašim komunitným aktivitám, no ostaňme ešte pri sociálnom podnikaní. Dodávate služby pre firmy, DSS-ky, ale aj pre štátne inštitúcie. Prali ste napríklad uniformy pre ministerstvo vnútra. Ako ste presvedčili klientov, že dokážete udržať kvalitu, hoci pracujete s nízko kvalifikovanými ľuďmi?

My ich nepresviedčame, presviedča ich naša práca a kvalita produktov. Tá je veľmi dôležitá. Keď ponúknete kvalitný produkt, nikoho nezaujíma, akí ľudia to robia.

Na začiatku je to, samozrejme, veľmi ťažké. Ľudia na Slovensku nie sú zvyknutí na to, že sociálny podnik či chránená dielňa je niečo štandardné a trhové. Tým si však musíme prejsť.

Keď ponúkame službu, ktorá má mať úroveň, musíme sa aj kvalitou vyrovnať štandardnému podniku, ktorý funguje na základe trhového mechanizmu.

Často hovorievate, že vašim cieľom nie je udržať si zamestnancov čo najdlhšie, ale byť pre nich akousi pomocnou prestupnou stanicou, aby sa natrvalo zamestnali inde. Aká časť ľudí, ktorá prešla vašou práčovňou, si medzičasom našla iné miesto?

Pred krízou spôsobenou pandémiou sme mali zhruba 32 percent ľudí, ktorí získali prácu inde na základe toho, že predtým pracovali u nás.

Súvisí to však aj s ďalšími faktormi, akými sú lokálne možnosti, možnosť cestovať za prácou, vek či vzdelanostná kategória. To všetko má vplyv na to, či si ľudia môžu nájsť iné uplatnenie.

Ostal vám v pamäti nejaký príbeh človeka, ktorému ste pomohli postaviť sa na nohy?

Je ich strašne veľa. Veľa ľudí odišlo pracovať do bratislavských podnikov, kde sme im v komunikácii s firmami zabezpečili istý typ odporúčania. Napríklad, že ide o človeka, ktorý je ambiciózny, naskočil na pracovné návyky a má predpoklady v tej a tej oblasti.

Spomeniem Martina, ktorý teraz pôsobí v Banskej Bystrici. Je to dospelý chlap s ľahkou retardáciou. Má vyše 30 rokov, no je na úrovni 15-16-ročného dieťaťa. Vo svojej lokalite bol neuplatniteľný.

Urobil si však opatrovateľský kurz a momentálne pracuje v domove dôchodcov. Už vyše tri roky pomáha starším ľuďom ako opatrovateľ. Je to vynikajúce.

Už ste načali tému pandémie. Počas prvej vlny, keď ostali zatvorené mnohé hotely aj reštaurácie a nebolo pre koho prať, ste sa preorientovali na šitie rúšok. Pri druhej vlne ste sa obávali, že ďalšiu nevydržíte. Čo s vami robí táto tretia vlna?

Je to strašne krízové. Ak mám byť otvorený, neviem, čo bude. Máme zamestnaných ľudí, všetko na úver a banka s úvermi nepočká. Momentálne sa dostávame do ekonomicky patovej situácie. Hotely sa zatvorili a zostávajú nám niektoré štátne inštitúcie (rozhovor bol nahrávaný 7. decembra – pozn. redakcie).

Uvidíme, ako to bude. Ekonomický plán máme nastavený na krízový režim a možno budeme musieť k januáru aj prepúšťať. Nemáme stopercentne dotované miesta. V prvom rade budeme teda musieť riešiť udržateľnosť a ísť do akéhosi „spiaceho režimu“.

Čo by mal spraviť štát, aby pomohol sociálnym podnikom?

Ako Asociácia subjektov sociálnej ekonomiky, ktorú zastrešujeme, sme viackrát kontaktovali pána ministra práce. Máme okolo sto členov a dávali sme konkrétne návrhy na riešenia spojené so sociálnou ekonomikou.

Vysvetľovali sme, prečo sociálne podniky potrebujú injekciu a individuálne opatrenia tak, ako ich potrebuje kultúra. Uzavriem to tak, že to je veľmi ťažká komunikácia.

Poďme k vaším komunitným aktivitám. Práčovňa je súčasťou multifunkčného komunitného centra, kde vzdelávate ľudí v komunite a pomáhate im s bývaním či hľadaním práce. Prečo je to pre vás dôležité?

Inovatívnosť a aplikácia viacerých týchto vecí je veľmi dôležitá s ohľadom na toho jedinca. Ak chceme, aby sa takýto človek niekam posunul, nemôžeme mu poskytovať len časť potrieb.

Aj keď dostane prácu, ešte má iné problémy spojené napríklad s exekúciou a oddlžovaním. To ho ťahá k zemi. Keď takýto človek nepríde do práce, zamestnávateľ si možno povie: ja som mu dal robotu a on neprišiel. Nemá však šancu zistiť, prečo neprišiel.

Sú rôzne dôvody, prečo človek nepríde do práce. Áno, sú aj prípady, keď nepríde, pretože sa mu nechcelo vstávať, ale nie je to len o tom.

Napríklad, zamestnanec nemusí mať euro na autobus. Alebo to euro má, no jeho dieťa ide do školy. Má dať to euro dieťaťu na desiatu alebo si ho vezme on sám na autobus?

Ako pristupujete k ľuďom, ktorí nemajú jedno euro na autobus?

Je to individuálne. Máme vytvorený malý pôžičkový fond a ľudia vedia, že ak majú deficit pred výplatou, požičiame im. No keď dostanú peniaze, donesú nám požičané späť.

Nerobíme zrážky zo mzdy, zamestnanci sú si vedomí toho, že sme im vypomohli a oni nám to vrátia. Je to o prístupe k ľuďom.

Keď sa spätne pozriete na príbeh vašej práčovne, čo bolo na tom celom najťažšie?

Na začiatku nikto nedôveroval, že niečo také môže na Slovensku fungovať. Následne bolo ťažké získanie financií na spustenie a potom bola náročná udržateľnosť. Keď vstupujete na akýkoľvek trh, budujete si v rámci neho značku a pozíciu.

To bolo veľmi dôležité, pretože slovenský trh v oblasti práčovníctva je uzavretý a dosť malý. Ak naň chcete preniknúť, musíte ponúknuť niečo, v čom iní zlyhávajú. Sú tam rôzne faktory.

Jedným z nich je cena, druhým je kvalita, ďalším je zasa pridaná hodnota – služba navyše. Museli sme marketingovo lavírovať, ale ako najefektívnejšia sa nám ukázala byť kvalita.

Začali sme ponúkať kvalitu, ktorá prechádza cez dva kontrolné mechanizmy a odhaľuje aj veci, ktoré nie sú dobre spracované – či už z technických alebo ľudských dôvodov. Toto je prístup, ktorý v ľuďoch rezonuje.

Hovoria o vás ako o priekopníkovi v sociálnom podnikaní. Prejavil o vaše know-how záujem štát alebo verejné inštitúcie?

Zatiaľ som sa s veľkým záujmom očividne nestretol. Nemám veľké očakávania, a to napriek tomu, že sociálna ekonomika môže priniesť spoločnosti veľký efekt. Má totiž neobmedzené možnosti fungovania a môže zasiahnuť lokality, kde sa 30 rokov nič nerobilo.

Napríklad, Jelšava, Revúca alebo Trebišov sú silnými lokalitami, ktoré sa vyľudňujú a znižuje sa v nich ľudský kapitál. Sociálna ekonomika tam môže priniesť veľa.

Keď sa to prepojí so štátnymi zákazkami v rámci zákona o sociálnej ekonomike, pre ktorú má každá štátna inštitúcia vyčleniť šesť percent z obstarávania, vidím tam veľkú možnosť.

Samozrejme, musí to byť systémovo nastavené. Ale to nedokážem spraviť ja, to musia ľudia z pozície štátu.

Ivan Mako Riaditeľ a spolumajiteľ sociálneho podniku Wasco vo Valaskej pri Brezne. Vyštudoval sociálnu prácu so zameraním na rómske komunity. Predsedá tiež Asociácii subjektov sociálnej ekonomiky. Získal viacero ocenení za sociálne inovácie.

Rozhovor vznikol vďaka podpore Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.