Sú letné prázdniny, Patrícia a Robin sedia na záhrade u starej mamy v malej českej dedine neďaleko lesa. Na stole vonia jablková štrúdľa, vedľa stojí pohár mlieka. Deti pomáhajú babke Květe variť slivkový lekvár a so zatajeným dychom počúvajú príhody z jej detstva.

O tom, ako prežila prvé roky v rómskej osade na Slovensku, ktorú tvorilo desať domov, vinúcich sa okolo potoka. Ako sa rodina po druhej svetovej vojne odsťahovala za prácou za Ostravy, lebo doma bola chudoba. Starká, ktorá pochádza z jedenástich súrodencov, mala vtedy šesť rokov.

Patríciu a Robina občas prekvapí, že aj ich babička kedysi bola neposedným dievčaťom, ktoré neraz dostalo na zadok. Napríklad, keď schválne skočila na kopu rozbitých črepov, aby ju mama musela vziať autobusom do nemocnice. Po ranách jej zostalo dvanásť boľavých stehov, ale čo tam po tom – konečne sa viezla autobusom, a tak ani neplakala.

Alebo keď rodičia zabudli kúpiť vianočný stromček, a tak išla malá Květa s bratom odrezať smrek do neďalekého parku. Mama s otcom sa hnevali, deťom vštepovali, že kradnúť sa nesmie. Tie sa však viac báli pokazených Vianoc než trestu za vylomeninu.

Príbeh rómskej babičky a jej vnúčať napísala česká spisovateľka Květoslava Podhradská. Nazvala ho Povídaní u povidel – teda rozprávanie pri slivkovom lekvári. Knihu v decembri vydalo česko-rómske vydavateľstvo Kher.

Autorka sa v nej inšpiruje vlastným detstvom, ktoré prežila v osade v Ostrovanoch, neveľkej obci neďaleko Sabinova. Keď mala sedem rokov, presťahovali sa s rodičmi do Česka. Ešte ako školáčka pracovala v mliekarni či kvetinárstve, neskôr si našla miesto v domove seniorov. Popri tom vyštudovala sociálnu činnosť pre národnostné menšiny.

Potom žila niekoľko rokov v Anglicku, kde sa zamestnala v továrni na mrazené polotovary. Chvíľu s deťmi prevádzkovala mäsiarstvo a supermarket, až sa napokon vrátila do českej Svitávky – mestečka neďaleko boskovického hradu.

Poetika rómčiny v českom preklade

Pri Boskoviciach býva aj hrdinka Podhradskej poviedok babička Květa. „Dnes Rómovia hovoria doma viac po česky než rómsky,“ vraví vnúčatám Patrícii a Robinovi. „Keď idú rómske deti do školy, vedia už dobre po gadžovsky.“

Za jej čias to bolo naopak. V osade sa učila len rómčinu, a tak keď prišla do českej školy, sedela v lavici „ako trubka a nevedela, o čom je reč“. Učiteľkám začala rozumieť až po roku a musela kvôli tomu opakovať prvý ročník.

Podhradskej poviedky ponúkajú čitateľom oba jazyky. Ako uvádza vydavateľstvo Kher, jej kniha je jednou z mála na trhu, ktorá vyšla v rómčine s paralelným českým prekladom.

„Rómsky hovoriacim rodinám som túžila sprostredkovať moje príbehy autenticky, preto som knihu pre deti napísala po rómsky. Som šťastná, že poetika textu sa vďaka veľmi podarenému prekladu nevytráca ani z českého rozprávania,“ vysvetľuje autorka.

Poviedky dopĺňajú kresby českej ilustrátorky Kláry Zahrádkovej, ktoré sčasti vznikli podľa skutočných fotografií z rodinného archívu Podhradskej.

Jedna z mála kníh zo sveta rómskych detí

Jej príbehy sú v krátkom čase už druhou knihou vydavateľstva Kher, ktorá sa snaží osloviť detského čitateľa. Prvou publikáciou z tejto edície bola po rokoch znovu vydaná rozprávka ikony rómskej literatúry Tery Fabiánovej s názvom Jak jsem chodila do školy.

„Svet rómskeho dieťaťa bol v knihách rómskych autorov doteraz takpovediac opomenutý. Počin Květoslavy Podhradskej je mimoriadny práve tým, že vťahuje malých Rómov z pomyslenej periférie do sveta rómskych kníh, a to nesmierne pútavo a čitateľne,“ vraví o poviedkach riaditeľka vydavateľstva Radka Patočková.

Povídaní u povidel nie je prvým literárnym textom Podhradskej, ktorý hľadá inšpiráciu vo svete detí. Už v roku 2012 poslala do literárnej súťaže písania v rómskom jazyku poviedku Malé dievčatko zo Slovenska, za ktorú získala ocenenie. Odvtedy vyšli jej poviedky v mnohých zbierkach a zborníkoch.

Čo nepoznáme, toho sa bojíme

Rozprávanie babičky Květy sprostredkováva dospelým i deťom históriu Rómov a pomáha búrať stereotypy. Napríklad keď ukazuje Rómku ako hráčku medzinárodnej hádzanej, ktorá navyše trénovala s nerómskymi žiakmi. „Boli sme jediné rómske dievčatá, ktoré s nimi chodili hrať. Ja som bola v bráne a teta hrala v obrane,“ vraví stará mama vnúčatám.

Pri hádzanej zostala, aj keď sa jej v 24 rokoch narodilo dieťa. So starostlivosťou jej pomohli spoluhráčky a sestra Táňa.

Podľa Martina Maříka, riaditeľa českého vydavateľstva Pasparta, ktoré sa okrem kníh venuje aj vzdelávaniu a tvorbe didaktických pomôcok, je dôležité ukazovať deťom život Rómov zaujímavou a prístupnou formou.

„Detstvo som prežil v Kladne, kde stretnutie s Rómami nebolo ničím výnimočným. K našim obľúbeným hrám patrilo napríklad skákanie po dlaždiciach sprevádzané hláškou: Kdo šľape na čáry, má rad Cikány,“ spomína si.

„Akosi automaticky sme prevzali negatívny postoj dospelých. Nikto nám nepovedal, že to sú ľudia ako my, ľudia, ktorí majú svoje radosti aj starosti. Je to ako s mnohými inými vecami – čo nepoznáme, toho sa bojíme.“

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].