Pracuje ako vodič vysokozdvižného vozíka, pretože už počas štúdia na strednej škole vedel, že umením sa na východnom Slovensku uživí len ťažko. Vo voľnom čase však Jozef Fečo maľuje obrazy.

„Najradšej tvorím v štýle pop-art,“ hovorí rodák z Kračúnoviec. Umelecký výtvarník je autorom série obrazov, v ktorých pripomína rómsky holokaust. Inšpiroval sa pri nich knihou Mŕtvi sa nevracajú od rómskej spisovateľky Eleny Lackovej.

„Myslím si, že je to téma, ktorú si treba pripomínať, aby sa nezabudlo na to, čím si Rómovia v minulosti prešli a čomu všetkému museli čeliť,“ vysvetľuje.

V rozhovore okrem iného spomína na to, ako sa dozvedel, že je Róm, vybavuje si svoje umelecké začiatky a prvé úspechy a hovorí aj o tom, aký typ umenia ho fascinuje ešte viac ako maľba.

Kedy ste sa začali zaujímať o výtvarné umenie?

Spomínam si, že už keď som bol celkom malé dieťa, mama s nami hrala hry, že niečo nakreslila a my sme hádali, čo to je. Obrázky nám neskôr kreslila aj do čitateľských denníkov. Ja som v detstve začal zbierať rôzne farbičky a perá. S bratom sme si vyberali, ktoré sú naše najobľúbenejšie farby – robili sme také typické detské veci. Mňa to stále držalo a potom som začal kresliť perokresbou. Bavilo ma to viac ako kreslenie ceruzkou a farbičkami. Rád som tiež používal zvýrazňovače, veselé a pestré farby.

No a na základnej škole v družine to začalo. Približne každý pol rok sme mali súťaž na nejakú tému, počas ktorej boli ocenené prvé tri miesta. Nakreslil som hrad, ktorý vyzeral katastrofálne – bol som z toho zúfalý. Bol som nešťastný, že všetci vedia kresliť krajšie ako ja. Vtedy som sa modlil za to, aby som mal talent a vedel pekne kresliť. Potom bola ďalšia súťaž a nakreslil som veveričku. Nechápem, ako to bolo možné – asi to bol dar zhora –, no zrazu som začal kresliť veci rovnako, ako som ich videl v knihách, ako cez „kopirák“. A vtedy som vyhral tretie miesto v spomínanej súťaži, čo ma extrémne motivovalo. Pre mňa ako malé dieťa to bol prvý a obrovský úspech. 

Takže talent ste zdedili po mame?

Áno, talent mám po mame. Hovorila mi, že už ako malá rada kreslila. Riaditeľ umeleckej školy dokonca volal jej rodičom a prosil ich, aby ju tam dali. Ale samozrejme, v tej dobe už rodičia mali pre ňu vymyslený iný plán, a povedali jej, že pôjde na takú školu, aby z nej mohla ísť hneď do roboty. Bolo vybavené.

Podporovali vás v kreslení okrem mamy aj ostatní členovia rodiny?

Áno, spomínam si, že otec bol na mňa veľmi pyšný. V jednom období som nakreslil všetky postavičky Flinstonovcov, a to tak dokonale, že vyzerali, akoby ich niekto vytlačil z počítača. Vždy, keď k nám niekto prišiel, otec tie kresby vytiahol a všetkým ich ukazoval. Viacerí vtedy rodičom hovorili, aby ma poslali do základnej umeleckej školy. Tak som do nej potom aj chodil. Bolo to zaujímavé, určite sa tam dalo niečo naučiť, ale ja som už chcel robiť niečo iné.

Aj na základnej škole som neznášal výtvarnú výchovu, lebo každý už vedel, že viem kresliť, tak som musel kresliť aj za ostatných a potom som na konci hodiny nestíhal to svoje. Nemal som to rád. Chcel som si tvoriť svoje veci a podľa seba.

Nakoniec ste však vyštudovali strednú umeleckú školu. Bola to už vtedy jasná voľba?

V tej dobe som v televízii veľmi rád sledoval zahraničné programy. Bežala v nej aj relácia o tom, ako prerábajú autá. V jednej časti dali auto k lakovačovi a potom vyzeralo absolútne úžasne – totálne sa na ňom vybláznil. Fascinovalo ma to a myslel som si, že týmto smerom sa budem uberať. Pôvodne som teda chcel ísť na dopravnú školu za lakovača, nakoniec som si však uvedomil, že to asi nebude škola pre mňa.

V poslednej chvíli som našiel na internete, že umelecká škola v Prešove má druhé kolo talentových prijímacích skúšok. Tak som sa rýchlo prihlásil. Myslel som si, že tam len tak prídem, príjmu ma a bude to vybavené. Moja učiteľka, ktorá to mala na starosti, sa ma spýtala, či som normálny. Potom mi aj s riaditeľkou pomohli doplniť k „prijímačkám“ všetko, čo bolo treba, a vďaka nim ma neskôr prijali. Pôvodne som chcel ísť na propagačné výtvarníctvo, ale ten odbor bol už plný. Mali tam však aj odbor dizajn a tvarovanie dreva, aj všade po škole boli rezbárske sochy. Upútalo ma to, a tak som si povedal, že to je ono.

Som veriaci a v tom čase som chodil často do kostola, kde som tiež obdivoval do dreva vyrezanú krížovú cestu. Bolo to úžasné dielo, tak som si povedal, že prečo nie. Uvedomil som si, že kresliť môžem doma, ale tu sa naučím ešte niečo zručné navyše, čo bude pre mňa plus.

Cítili ste sa dobre ako študent na umeleckej škole? Zapadli ste?

Keďže to bola umelecká škola, bola veľmi „crazy“ a chodili tam zaujímaví ľudia – rôzne typy, účesy, obrovské náušnice v ušiach, aj také, kvôli ktorým sa robia do uší veľké diery. Aj mňa to lákalo, dal som si teda do ucha tunel a neskôr som vyskúšal dredy. Páčilo sa mi to, bavilo ma odlišovať sa. Tá škola ľudí vrátane mňa dosť ovplyvňovala. Dá sa povedať, že som sa v tom období hľadal. Najradšej som maľoval v štýle pop-art a zostalo mi to až doteraz.

V čase, keď som s dredmi vyzeral naozaj extravagantne, ma oslovil môj slovenčinár, či by som sa nechcel pridať do jedného projektu. Jeho kamarát hľadal talentovaných Rómov, ktorí sú špecifickí výzorom aj tým, čomu sa venujú.

O čo išlo?

Pripravovali dokument, kde chceli predstaviť takýchto ľudí. Keď som súhlasil, učiteľ ma nafotil a poslal mu to. A tým sa to celé začalo. Prišiel dokument, ktorý sa volal Šesť a ukazoval šiestich Rómov, z ktorých každý niečím vynikal a robil niečo zaujímavé. Roman Čonka ním chcel ukázať, že nie všetkých treba hádzať do jedného vreca, a že aj medzi Rómami je veľa šikovných a talentovaných ľudí.

Tento projekt ma nakopol a otvoril mi dvere k novým príležitostiam. Po dokumente prišla kniha a s ňou sme chodili po základných aj stredných školách na celom Slovensku. Žiaci si mohli vybrať, koho z respondentov si chcú pozrieť, a bol som veľmi prekvapený, keď som sa dozvedel, že najčastejšie si vyberali práve mňa. Vtedy ma aj veľa ľudí spoznávalo a na sociálnej sieti mi pribúdali správy a návrhy priateľstvá. Mal som na tento dokument veľa pozitívnych ohlasov a krátko na to prišla ponuka zo Slovenskej televízie, kde chceli podobne spracovať rovnakú tematiku o šikovných a talentovaných Rómoch.

Získali ste vďaka týmto projektom nejaké ďalšie ponuky?

Opäť sa mi ozval Roman Čonka, ktorý mi v rómskych novinách Romano nevo ľil – Rómsky nový list najskôr dohodol rozhovor a potom mi dal ponuku kresliť pre nich titulné strany. Začal som to robiť a neskôr od pána Čonku prišla ďalšia ponuka, keďže pracuje v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove.

Navrhli mi nakresliť portréty slávnych osobností, ktoré mali rómsky pôvod. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé, lebo som sám netušil, koľko významných ľudí má rómske korene. Išlo o sériu veľkoformátových obrazov, medzi nimi bol napríklad aj Elvis Presley, Charles Chaplin, herec Michael Caine a ďalší. Prvých trinásť obrazov som kreslil na sadrokartón, keďže je to lacný materiál, ktorý veľmi dobre schne, ale jeho nevýhodou je, že je krehký a môže sa ľahko poškodiť. Potom prišla druhá séria, kde boli už české a slovenské osobnosti taktiež rómskeho pôvodu, a tie som už maľoval na plátno.

Nasledovala prvá výstava?

Prvá výstava sa mi podarila práve s týmito obrazmi v múzeu v Prešove a bolo to niečo neuveriteľné. Bol som z nej extrémne nadšený. Prišla ma podporiť rodina aj známi a hneď pri otvorení som zažil prekvapenie, keď hral na husliach môj kamarát. Prišlo veľa ľudí, súčasťou programu bola aj diskusia a v tej chvíli som sa cítil ako naozajstná hviezda. Bolo to neopísateľné šťastie a radosť – jednoducho veľké nakopnutie a motivácia, aby som pokračoval. Táto výstava potom putovala po rôznych miestach na Slovensku aj v Čechách.

Spomínate si ešte na svoj prvý obraz?

Môj úplne prvý obraz na plátne bol portrét Ježiša, ale, bohužiaľ, už ho nemám. Dokonca nemám už ani jeho fotografiu, keďže to bolo najmenej pred dvanástimi rokmi. Ale môj druhý obraz, na ktorý som bol extrémne hrdý, bol portrét Marilyn Monroe. Maľoval som ju podľa rakúskeho umelca, ktorý sa volá Voka a maľuje spontánny realizmus. Od začiatku bol mojím vzorom a vlastne to tak zostalo až doteraz.

Určite ste túžili po tom, že sa raz budete umením aj živiť, no zatiaľ to tak nie je. Kde ste zamestnaný?

Priznám sa, že toto som si uvedomoval od začiatku. Bolo by to síce pekné, ale zároveň mi bolo jasné, že iba umením sa neuživím. To by som nemohol žiť na Slovensku a určite nie na východnom Slovensku.

Vo svete umenia sa cítim ako doma, ale živím sa ako šofér vysokozdvižného vozíka. Pracujem v prešovskej firme s trojzmennou prevádzkou. Väčšinou sme šesť dní v týždni v práci, takže je to „makačka“. Ak mám nejakú zákazku na maľovanie, robím to potom celý zvyšný čas. Vtedy málo spím, bolia ma kríže a nevládzem, ale inak to zatiaľ nejde.

Ako reagovali vaši kolegovia, keď zistili, že pracujú s výtvarným umelcom?

Nikomu som o tom nehovoril, ale už keď som v spomínanej firme začínal, stále som si kreslil, takže to videli. Nevedeli ale, že maľujem aj obrazy. Až raz, keď o mne natáčali dokument a chceli zábery aj z práce, aby divákom ukázali, kde a ako robím, tak to kolegovia zistili – v podstate až po niekoľkých rokoch. Potom sa mi ozval aj šéf našej firmy a chcel, aby som mu nakreslil dcérku a aj ďalší kolega, z ktorého sa stal manažér skladu, sa ma stále pýtal, kedy mu namaľujem obraz. Dovtedy som sa tým nechválil, ale potom to už o mne vedeli všetci.

Vo svojich nedávnych dielach ste zachytili tému rómskeho holokaustu. Prečo ste sa rozhodli zvečniť práve tieto ťažké a smutné udalosti?

Myslím si, že je to téma, ktorú si treba pripomínať, aby sa nezabudlo na to, čím si Rómovia v minulosti prešli a čomu všetkému museli čeliť. Inšpiroval som sa literárnym dielom Mŕtvi sa nevracajú od spisovateľky Eleny Lackovej, keďže išlo o projekt zameraný na knihy. Vznikol vďaka Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, od ktorého som dostal štipendium. Aby moja práca niesla nejaké posolstvo, rozhodol som sa zamerať na vážnejšie udalosti z histórie. Tak vznikla prvá séria obrazov rómskeho holokaustu a po dvoch rokoch som na túto tému namaľoval ešte jednu. Tam som zobrazil rómsky holokaust v Dubnici nad Váhom, no znázornil som ho viac cez ľudskú figúru.

Mali ste od začiatku jasnú predstavu, ako to poňať?

Kniha Eleny Lackovej, ktorá mi bola inšpiráciou, bola – rovnako ako téma holokaustu Rómov – ťažká na čítanie, ale zobral som to ako výzvu a povedal som si, že prečo nie. Výzva to bola nielen obsahom, ale aj prevedením, keďže dovtedy som maľoval najmä portréty a zrazu som sa musel zamerať na niečo iné.

Už pri čítaní knihy som si postupne vizualizoval, čo a ako by som mohol maľovať. Ale priznám sa, že keby to malo byť iba podľa mňa, bolo by to oveľa drastickejšie a brutálnejšie s množstvom krvi. Kamarát mi ale poradil, že to nie je dobrý nápad a na takú výstavu by nikto nechodil. Ľudí by to akurát odradilo. Tak som to nakoniec poňal trochu z iného uhla, skôr umelecky, aby to návštevníci výstavy pochopili, ale zároveň aby ich to nevydesilo. Na túto tému som namaľoval desať obrazov a k tomu obraz autorky knihy.

Muselo to byť veľmi náročné. Čo ste pri tom prežívali? 

Bolo to extrémne ťažké, cítil som obrovský hnev aj ľútosť, tie emócie boli veľmi silné. Bol som zúfalý aj preto, že som nevedel, ako tie udalosti namaľovať. Chcel som docieliť, aby moje diela boli maximálne výstižné, ale zároveň, aby neboli priveľmi kruté. Prial som si, aby konkrétne situácie z knihy boli na mojich obrazoch čo najvernejšie zachytené, no tou témou som žil tak intenzívne, že ešte viac som myslel na hrôzu, ktorú ľudia vtedy prežívali.

Viete popísať niektoré z tých obrazov?

V druhej sérii som napríklad zobrazil situáciu, keď odvliekli Rómov do lesa a tam ich postrieľali – preto som namaľoval nohy, ako sa tlačia na seba. Zobrazuje to hrôzu a strach, ktorú ľudia v tej chvíli prežívali. Ďalej som znázornil ľudí, ktorých pochovali zaživa – na obraze sú to ruky trčiace zo zeme, ktoré sa snažia dostať hore. Potom je tam silný obraz ženy, ktorú zastrelili v siedmom mesiaci tehotenstva. To som vyjadril prekríženými nohami, ktoré zakrývajú krvácajúce lono. Na zachytenie týchto konkrétnych scén som využíval ľudskú figúru, pomocou ktorej sa to dá verne vystihnúť.

Aké boli reakcie ľudí na tieto obrazy?

Snažil som sa zachytiť každú situáciu tak, aby ju ľudia pochopili a aby ich to zaujalo. Myslím, že sa to podarilo, reakcie boli dobré. Mnohí mi vraveli, že som to vystihol úžasne a veľmi ich zaujala forma.

Vystupujete ako hrdý Róm, aj vaša tvorba je zameraná najmä na Rómov. Cítili ste to takto vždy?

Ako dieťa som netušil, že som Róm, keďže sme nežili v rómskej komunite a doma sa o tom vôbec nehovorilo. V lete sme behali s kamarátmi po vonku, nosil som kraťasy a tak som si myslel, že som opálený. Nevnímal som to tak, že by som sa odlišoval od ostatných.

Prišlo to až na základnej škole, ktorá bola veľká a chodilo tam veľa detí aj z okolitých dedín. A zrazu na mňa decká pokrikovali, že som vraj Cigán. Keď som zistil, že je to pravda, cítil som sklamanie, aj som bol nahnevaný, lebo som vedel, že o Rómoch sa vždy hovorilo iba v zlom. Kamarátov som však nestratil, ani mi to nepripomínali, ale prekážalo mi to.

Kedy u vás nastala zmena?

S tým, že som Róm, som nebol stotožnený približne do deviatej triedy. V tej dobe sme s bratom miništrovali v kostole a chodili do spoločenstva Jána Krstiteľa, kde sme boli obklopení úžasnými ľuďmi. A tam sa to zlomilo, začal som vnímať sám seba prirodzene takého, aký naozaj som. Uvedomil som si, že som predsa úplne rovnaký ako všetci ostatní. Len mám inú farbu pokožky, to je všetko. Začal som to brať s nadhľadom a humorom, hovoril som o sebe, že som čokoládový a podobne. Akonáhle som sám prijal, že som Róm, nemal som s tým problém. Vedel som, že tu mám svoje miesto a cítim sa takto dobre. K tomu všetkému som dozrel postupne vekom a aj vďaka správnym ľuďom. Vyformoval som sa a zmenil pohľad na svoj pôvod.

Cítite sa ešte niekedy pre svoj pôvod znevýhodnený?

Toto je niečo, čo nikdy nevymizne, stále to tu bude. Na svete je veľmi veľa Rómov, ktorí žijú rôzne – niektorí v chudobe, iní v bohatstve, ďalší sú nadaní v rôznych smeroch. Presne tak, ako aj ľudia z majority. Napriek tomu keď sa niečo stane, vždy sa ukáže na Róma – to sa stále opakuje. Aj na mňa ľudia často zazerajú, keď idem po ulici. Snažím sa druhým ukázať, že sa dá vyzerať aj uvažovať inak. Že ako Róm môžem ľuďom niečo priniesť a ukázať. Slovensko je, žiaľ, ešte veľmi pozadu a netýka sa to len Rómov, ale napríklad aj LGBTI ľudí a mnohých iných.

Na čom momentálne pracujete?

Sľúbil som, že namaľujem sériu portrétov, malo by ísť opäť o svetové osobnosti, takže tá bude asi najbližšie.

Stále zbieram inšpirácie, teraz som začal viac maľovať olejomaľbou, ale je to beh na dlhé trate. Je to tak preto, že olejomaľba sa vrství, farba sa musí riediť a jednotlivé vrstvy musia schnúť minimálne týždeň. A aj keď je obraz hotový, na to, aby ste ho mohli na záver prelakovať, by mal stáť aspoň dvanásť mesiacov, čiže to je naozaj veľmi dlhý proces. Zároveň som však zistil, že takto maľovať je oveľa ľahšie ako akrylovou farbou.

Keby ste si mohli splniť najväčší umelecký sen, čo by to bolo?

Páčilo by sa mi, keby sa na umeleckej škole, kde som chodil aj ja, učili v rámci Dejín kultúry raz aj o mne. Keby bolo v učebniciach písané o veciach, ktoré robím a ktorým sa venujem.

Okrem toho je mojou najväčšou túžbou tetovať. Aj som s tým začal, ale počas pandémie sa nedalo, aby ľudia chodili k nám domov. Stále je však mojím snom, aby tetovanie bolo mojou hlavnou pracovnou náplňou a obrazy by som maľoval už iba popri tom. Je to úžasná práca, fascinuje ma. Chcel by som sa raz dopracovať k tomu, aby ľudia chceli tetovanie priamo odo mňa. Aby bolo na prvý pohľad rozpoznateľné, že túto „kérku“ som robil ja. To by som chcel dosiahnuť oveľa viac, ako napríklad mať svoje štúdio.

Jozef Fečo (1993) Pochádza z Kračúnoviec, vyštudoval dizajn a tvarovanie dreva na Strednej umeleckej škole v Prešove. Vo svojej tvorbe sa venuje kresbe a maľbe. Využíva techniku maľby čierno-šedo-bieleho spektra a najradšej má štýl pop-art. Spolupracoval s rómskymi novinami Romano nevo ľil, namaľoval desiatky portrétov svetových osobností rómskeho pôvodu a zaujal tiež obrazmi, ktoré znázorňujú rómsky holokaust. Viac ako samotná maľba ho však láka tetovanie, ktorému by sa chcel v budúcnosti venovať naplno.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].