„Bolo náročné zapadnúť medzi ostatných,“ hovorí kuchár a influencer Dalibor Rákoczy o svojich začiatkoch vo Veľkej Británii. Prvé dva roky dostával za úlohu všetko to, čo nechceli robiť iní.

„Zametal som chodníky, čistil komíny, pracoval v mraziarni, teda v sklade, kde sa spracúva mäso. Roznášal som poštu, hoci mňa posielali s listami len v daždi,“ spomína si.

A hoci chcel skúsiť šťastie v gastronómii v New Yorku, pandémia ho priviedla späť na Slovensko, kde už zostal. Ľudí zaujal varením na Instagrame, kde má takmer 33-tisíc sledovateľov.

Okrem produktov pod vlastnou značkou spoluvymyslel aj koncept Čarovnej záhrady – akejsi reštaurácie, ktorá vznikne na jeden deň, aby pomohla ľuďom, ktorí to potrebujú.

Rákoczy, známy ako Pán Tymián, takto zbiera peniaze pre Cestu von a jej omamy – rómske ženy, ktoré rozvíjajú deti z vylúčených komunít a uľahčujú im štart v škole.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, či ho zmenil kontakt s cudzincami v Anglicku; ako začal vyrábať koncentrované vývary a prečo si myslí, že práca omám by mala byť inšpiráciou pre štát.

Prečo ste začali s gastronómiou?

Lebo som musel. Išiel som do zahraničia a musel som sa naučiť variť, lebo inak sa to ani nedalo. Predtým, kým som bol ešte na Slovensku, som vlastne vôbec nevaril. Robil som všeličo iné. Som vyštudovaný aranžér, takže som sa venoval viac kvetom.

Nedávno som ale nad tým premýšľal a už by som asi nevedel uviazať kyticu – stratil som tú zručnosť. No vždy som mal vzťah k dizajnu a pekným veciam. Z východu Slovenska som odišiel do Anglicka, pretože som sa chcel naučiť anglicky.

Ako ste sa do Anglicka dostali?

Robil som asi dva roky po nociach dídžeja a na jednej párty som stretol chlapa z vedľajšej bytovky, ktorý hovoril, že žije v Anglicku. Zaujalo ma to. Dlhšie som myslel na to, aký je to vlastne paradox, že ako dídžej hrávam anglické pesničky, ale nerozumiem textom. Hnevalo ma to. Keď sme sa dali do reči, navrhol mi, nech za ním prídem. Povedal, som že dobre a celé sa to „upieklo“ za týždeň. Mal som vtedy dvadsať rokov.

Vedeli ste sa v cudzine o seba postarať? Predsa len, boli ste pomerne mladý.

Musel som. Aj variť, som začal, lebo som bol hladný. Ale našťastie som mal z domu zažité, že sa veľa varilo. Mama piekla chlieb, každý víkend sme mali koláč, niekedy aj trikrát do týždňa. Bolo nás päť, keďže mám štyroch bratov. V reštauráciách sme kvôli ekonomickej situácii jedli len zriedkavo.

Prvé roky v Anglicku to bolo úplné peklo. Varil som dookola asi tri jedlá – kuracie soté a nejaké cestoviny, teda úplne základné veci. Vôbec som nemal chuť experimentovať. Ale potom som si uvedomil, že kreativita, ktorú som mal v škole, mi dáva priestor. Varenie je kreatívna zábava, človek sa s tým môže vyhrať.

Kde ste hľadali inšpiráciu?

Naučil som sa variť z YouTube-u alebo z internetu.

Nevarili ste v nejakej kuchyni v reštaurácii?

Nie. Jediná skúsenosť, ktorú mám z reštauračnej kuchyne, je umývanie riadu. Vybral som si na to však asi najhorší podnik na svete, a to tapas bar. Majú tam „milión“ malých misiek. Vydržal som u nich asi štyri alebo päť mesiacov, vôbec ma to nebavilo.

Bral som to ako príležitosť dostať sa do sveta gastra. Mal som v hlave také tie príbehy o ľuďoch, ktorí umývali riad v luxusnej reštaurácii, až sa v nej napokon stali šéfkuchármi. Popri práci manažéra v pracovnej agentúre som teda chodil umývať riad do tapas baru (španielsky výraz pre malé porcie jedla v baroch – pozn. red.). Nevyšlo to, bolo to úplné peklo.

Ako ste sa cítili v Anglicku ako imigrant?

Nevedel som jazyk, nepoznal som kultúru, pre veľkú časť ľudí som bol len príživník. Aj keď som pracoval viac ako väčšina z nich, prvé roky boli ťažké. Bolo náročné zapadnúť medzi ostatných. Veľmi súcitím s ľuďmi z Ukrajiny u nás, lebo tuším, čo musia prežívať. Ja som síce neutekal pred vojnou, ale ten pocit bol veľmi podobný.

Človek tam nemá rodinu, nemá mu kto pomôcť a nerozumie ani štátu. Bolo pre mňa komplikované naučiť sa, ako tam veci fungujú. Ešte horšie to ale bolo, keď som sa vrátil domov. Vedel som totiž, ako funguje život v Anglicku, no keďže som doň odišiel ako 20-ročný, nemal som veľký prehľad o živote na Slovensku. Po návrate som sa cítil ešte viac stratený.

V čom ste najvýraznejšie cítili, že ste prisťahovalec?

Takmer dva roky som robil tie najhoršie práce. To, čo nikto nechcel robiť, dali mne. Zametal som chodníky, čistil komíny, pracoval v mraziarni, teda v sklade, kde sa spracúva mäso. Roznášal som poštu, hoci mňa posielali s listami len v daždi. Sám a bez pomoci som vykladal kamióny. Síce tom so všetko zvládol, ale spätne si uvedomujem, že ma tam posielali, lebo som bol cudzinec.

Ako ste zvládli túto situáciu?

Pomohlo mi asi len to, že som bol tvrdohlavý. Moja mama si myslela, že sa vrátim po týždni, a to ma v Anglicku držalo. Chcel som jej dokázať, že to dám.

Pamätám si, že som nemal peniaze a do toho prišla v roku 2008 kríza. Trh bol zničený, robil som čokoľvek. No problémy neboli ani tak s prácou, ako s ľuďmi okolo mňa. Bývali sme blízko Liverpoolu, v dedinke s komunálnymi domami, kde bývali ľudia v sociálnej núdzi. Ničili nám autá, bicykle, rozbíjali okná. Polícia nám povedala, že si to máme vyriešiť sami. Nakoniec sme sa všetci museli odsťahovať.

Mali ste tam po tých rokoch niekoho, na koho ste sa mohli obrátiť?

Paradoxne, vždy mi pomohli hlavne cudzinci. Vždy to bol niekto z inej krajiny alebo miestny Angličan. Slovák, Čech alebo Poliak mi pomohol málokedy.

Tam som si uvedomil, že nejde o to, odkiaľ človek pochádza, ale o prostredie, v akom sa nachádza a ako sa správa. Napríklad, keď som robil v pracovnej agentúre, zamestnával som stovky slovenských Rómov, a tí fungovali úplne super. Poctivo pracovali, slušne sa správali, posielali domov peniaze.

Mali ste možnosť stretnúť sa aj s ich rodinami?

Áno a všetci boli veľmi vďační za príležitosť lepšie žiť. Jasné, boli aj prípady, keď to nevyšlo, ale nebolo to o nič väčšie percento ako u Nerómov. Bolo mi preto jasné, že u nás na Slovensku musíme niečo zmeniť. V Anglicku Rómovia témou neboli, pracovali a zapadli úplne bez problémov. Rovnako aj ich deti.

Štve ma, keď u nás neustále počúvame, ako sa rómske deti nechcú a nevedia učiť a posielame ich do špeciálnych škôl. V Anglicku deti normálne chodili do škôlok či škôl a mali výborný prospech.

Na základe tejto skúsenosti som si uvedomil, že nezáleží na tom, odkiaľ ľudia pochádzajú. Ak človek dostane šancu, je jedno, či je beloch, Afroameričan, Aziat, Poliak, alebo Maďar. Ide len o to, či tú šancu využije alebo nie. Ak ju využije, môže sa posunúť dopredu, a je jedno, odkiaľ je. Musí však dostať šancu – nie ako u nás na Slovensku.

Aké je to u vás doma v Poprade, odkiaľ pochádzate?

Konkrétne u nás v rodine to až tak neriešime. Naši nikdy neboli úplne proti Rómom, ale zostali tam také tie podprahové veci. Napríklad, keď niekto klame, tak sa u nás hovorí, že „klamal ako cigán“.

V dedine, odkiaľ pochádza mama a kde dodnes býva babka, býva aj menšia rómska komunita. Tí ľudia síce nežijú v chatrčiach, ale nežije sa im ani veľmi dobre.

Nikdy som však nemal moment, že by mi vadili. Mal som spolužiakov, ktorí boli Rómovia, hrali sme spolu futbal. Boli to normálni chalani. Pod Tatrami v dedine Nová Lesná zasa býva mnoho integrovaných Rómov, ktorí žijú z turizmu.

Myslím si, že mnohé predsudky sú ovplyvnené výchovou. Často to nie je o našej osobnej skúsenosti, ale o skúsenostiach našich predkov – nejakú skúsenosť mala babka, potom mama, a tú skúsenosť si prenášame aj my. Ja som takú skúsenosť nemal. Pre mňa sú ľudia dobrí alebo zlí bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Človek môže byť z Indie a byť super alebo hrozný, rovnako tak ako môže hrozný Slovák.

Prečo ste sa rozhodli nakoniec vrátiť na Slovensko?

Nerozhodol. (Smiech) Na Slovensku som preto, lebo na konci toho všetkého som si povedal, že idem žiť do New Yorku. V januári 2020 som sa rozhodol, že tam skúsim kariéru v gastronómii. New York milujem, je to pre mňa najúžasnejšie miesto na svete. Žijú tam aj moji bratia.

Vtedy som už v Anglicku podnikal, vozili sme zeleninu a ovocie pre reštaurácie. No hoci sa nám veľmi darilo, firmu som zavrel. Zbalil som si veci a poslal ich z Liverpoolu do New Yorku – a hneď potom zavreli hranice kvôli pandémii. Na poslednú chvíľu som si kúpil aspoň poslednú letenku do Krakova a odtiaľ som išiel domov na Slovensko.

Zmierili ste sa teda s tým, že ostávate?

Nie, po návrate som stále veril, že pôjdem do Ameriky. Každých šesť mesiacov som si prerezervoval letenku, pretože kvôli pandémii sa to dalo spraviť zadarmo. Mal som svoje veci už v USA v kontajneri, ktorý bol uložený v dokoch. Žil som na Slovensku niekoľko mesiacov len s dvoma kuframi. Bolo to čudné obdobie, obchody boli zatvorené, rovnako ako my doma. Ale zistil som, že môžem fungovať s piatimi vecami. (Smiech)

Čo ste teda robili počas čakania na koniec pandémie?

Z Anglicka som bol zvyknutý stále niečo robiť, takže som sa rýchlo začal nudiť. A tak som začal variť „naživo“ na Instagrame. Neviem prečo, proste som spustil vysielanie a ľudia to začali sledovať.

Postupne mi došlo, že by som možno mohol mať kariéru v gastronómii aj bez toho, aby som pracoval v nejakom slávnom podniku. Varil som na Instagrame a ľudí to zaujímalo. Vďaka pandémii sa mi teda podarilo vybudovať si „kariéru“, o ktorej som nikdy nesníval.

Ste spoluautorom konceptu Čarovná záhrada, ktorý chce ľuďom prinášať špecifický zážitok z jedla. O čom je tento nápad a ako vznikol?

Jedného dňa sme si jednoducho vymysleli večeru v záhrade medzi čerešňami. Podávalo sa desaťchodové menu s jedlami, ktoré ľudia poznajú od babky alebo mamy, ale na spôsob „fine diningu“ (gurmánske alebo zážitkové stravovanie – pozn. red.). Nikto z môjho okolia to predtým nevyskúšal. K tomuto nápadu ma priviedla kombinácia nudy a lásky k vareniu. Nie je to však iba môj projekt, od začiatku ho robím v spolupráci s umelkyňou Jankou Kadlíčkovou.

Mali sme v pláne urobiť večeru vonku, ale týždeň predtým pršalo, takže sme nakoniec večerali u nás v štúdiu na Starej Vajnorskej. Bola to udalosť na skúšku iba pre kamarátov a bolo to úžasné, ťažko opísateľné.

Takže ste sa po týchto úspechoch rozhodli ostať na Slovensku.

Áno, ale vždy je za všetkým aj nejaká žena. (Smiech) Bola to teda kombinácia lásky a vysnívanej pracovnej príležitosti. Bolo až surreálne a prekvapilo ma, že sa to celé stalo. Pred piatimi rokmi som si myslel, že je nemožné robiť to, čo teraz robím každý deň. Aj teraz sa často zobúdzam s pocitom, že je zázrak, že sa to naozaj deje. Žijem si svoj sen – varím a vyrábame koncentrované vývary a omáčky.

Ako ste sa k tomu dostali?

Opäť to bola náhoda. V Anglicku som si zvykol, že vývar si kúpim v obchode. Na Slovensku to ale nebolo možné, tak som si ho začal robiť sám. V Čarovnej záhrade sme ho využili pri servírovaní jedál. Zredukoval som ho na minimum a vytvorili sme malé balíčky, ktoré si hostia zalievali vriacou vodou priamo na tanieri, aby si urobili polievku. A keď sme to začali podávať, niekto sa ma spýtal, či si to môže vziať domov. A ja som si povedal: „Počkať, to by asi šlo…“

Čarovná záhrada sa stala opakujúcim sa podujatím, napriek tomu to však pre vás nie je biznis. Ako to?

Nie je a ani nikdy nebude. Je v tom veľa energie aj ľudí ale matematicky nikdy nevychádzalo, aby to mohol byť biznis.

Čarovná záhrada nie je iba o zážitku z jedla, ale najmä o ľuďoch. Vznikla ako spojenie kamarátov okolo nás. Keď väčšina niekoho rodiny žije v inom štáte a vidia sa raz do roka, tak je strašne dôležité, ak človek má okolo seba aj iných blízkych ľudí.

Mám štyroch bratov – jeden žije v Bratislave ale traja žijú v New Yorku. Takže ich vidím raz-dvakrát ročne. Silná až rodinná komunita ľudí okolo Čarovnej záhrady je preto pre mňa veľmi dôležitá.

Ako povedala spoluautorka tohto konceptu Janka Kadlíčková, Čarovná záhrada nie je reštaurácia ani večera – je to pocit. Aj teraz, keď to hovorím, mám zimomriavky. Preto sme chceli, aby to nebolo len krásno – dobré jedlo, spojenie priateľov, čarovný event –, ale aj niečo, čo má hlbší zmysel. A tak sme začali hľadať subjekt, s ktorým by sme sa spojili.

Nakoniec padla voľba na občianske združenie Cesta von a ich projekt Omamy.

Dlho som hľadal niečo, čo je skutočné a rieši komplexne problémy zraniteľných skupín. Myslím, že o Omamách som sa prvýkrát dozvedel z podcastu Zuzany Hanzelovej Odsúdení na neúspech.

Sú to vyškolené ženy priamo z vylúčených komunít, ktoré navštevujú rodiny s malými deťmi a poskytujú im podporu v oblasti výchovy a stimulácie detského rozvoja.

Už keď som išiel na prvé stretnutie do Cesty von, bolo mi jasné, že s nimi chceme spolupracovať. Sú úplným opakom „korporátnych charít“. Sú to normálni ľudia s obyčajnými kanceláriami, ktorí robia svoju prácu ako poslanie. V tej chvíli som vedel, že toto je to, čo chceme podporovať. Ich práca je postavená na snahe pochopiť, ako sa generačná chudoba prenáša z rodičov na deti a na úsilí riešiť to.

Čo sa stalo po prvom stretnutí?

Zorganizovali sme benefičnú večeru. Prestavali sme naše štúdio na polovičnú reštauráciu a prišlo skoro sto hostí. Vyzbierali sme okolo 6-tisíc eur. Nie je to možno veľa, ale išlo o viac ako len finančný príspevok. V roku 2023 bola Čarovná záhrada v bratislavskej galérii Umelka a vyzbierali sme vyše desaťtisíc eur.

Nie sú to sumy, ktoré by niečo zásadné zmenili, ale dôležitý je aj pocit, ktorý si ľudia odtiaľ odnesú. Keď počúvajú omamy, ako rozprávajú o svojom živote, je to celkom iné, ako keď vidia generačnú chudobu v televízii. Cieľom je prelomiť cyklus generačnej chudoby a poskytnúť deťom lepšie možnosti pre úspešný vstup do školského systému.

Chceli sme to urobiť tak, aby bol internet aspoň v ten večer plný omám. Chceme, aby tú myšlienku pochopilo čo najviac ľudí – aj takí, ktorí nikdy nemali kontakt s vylúčenými komunitami.

V roku 2023 pracoval na organizácii Čarovnej záhrady vyše tridsaťčlenný tím? Všetko to boli ľudia z gastra?

Práveže vôbec. Základný princíp Čarovnej záhrady je, že všetci, ktorí na nej pracujú, to robia zadarmo a zo srdca.

Sú to rôzni ľudia, nielen z gastra. Prišli napríklad dve dievčatá, ktoré robili v Prezidentskom paláci – nosili taniere a obsluhovali. Jeden z najlepších barmanov na Slovensku priniesol svoj bar a celý večer nalieval zadarmo. Celé srdce do toho dali aj šéfkuchár Palo Sekerka a jeho manželka Lucka Hô-Chí.

Aj hostia sú vždy z rôznych oblastí, no všetci prichádzajú, lebo vedia, že to nie je iba o jedle. Mali sme aj pár hostí, ktorí robia Prosecco a prileteli z Talianska, len tak na otočku. Nie kvôli mne, kvôli omamám. Nikdy som nerobil nič lepšie ako Čarovnú záhradu.

Benefičné akcie sa zvyknú časom meniť. Máte v pláne nechať Čarovnú záhradu v spojení so združením Cesta von?

Na začiatku sme si aj my hovorili, že každé dva roky vymeníme združenie, ktoré podporujeme. Je totiž veľa organizácií, ktoré potrebujú pomoc. Postupom času sme si ale uvedomili, že to neurobíme. 

Potrebujeme štruktúru a držať sa témy. Dohodli sme sa s Jankou, že to bude vždy o deťoch, vylúčených komunitách a vzdelaní, lebo to na Slovensku chýba. Mnohé rómske deti z vylúčených komunít idú automaticky do špeciálnych škôl a ja tomu nerozumiem. Je to šialené.

A čo plánujete ďalej s Cestou von?

Minulý rok sme si museli dať z viacerých dôvodov prestávku, ale v roku 2025 sa vrátime. Ešte väčší a lepší. Ostávame, samozrejme, pri omamách a snažíme sa mať s nimi intenzívnejší kontakt aj počas roka. Chystáme sa na výjazdy do osád, aby sme mohli prácu týchto skvelých žien vidieť aj v teréne.

Je fascinujúce sledovať proces tohto skvelého projektu. Každý rok vyberú niekoľko žien, ktoré vzdelávajú. Tie potom majú mentorku, ktorá ich nejaký čas sprevádza. A funguje to! Ich rast je konzistentný, nie skokový. Keby toto robil štát, za 40-50 rokov by sme nemali vylúčené komunity.

Čiže riešenie vidíte vo vzdelaní.

Vo vzdelaní a v rovných príležitostiach. Keď som v Anglicku videl rómske deti, ktoré bez problémov prechádzali školou, uvedomil som si, že rozdiel je len v šanci. Rómske dieťa na Slovensku skončí v špeciálnej škole, ale to isté dieťa v Anglicku ide na vysokú školu. Rozdiel je len geografický. Len v príležitosti, ktorú dostanú.

Dalibor Rakoczy Slovenský kuchár, foodbloger a influencer známy aj ako Pán Tymián. Učil sa za kvetinového aranžéra na strednej škole v Poprade. Ako dvadsať ročný pracoval ako dídžej, neskôr odišiel do Anglicka, kde ostal niekoľko rokov a pôsobil tam v rôznych zamestnaniach. Po návrate na Slovensko rozbehol úspešný fooblog. Má vlastnú výrobňu, v ktorej pripravuje sériu prémiových produktov určených na domáce varenie. Je spoluzakladateľom konceptu s názvom Čarovná záhrada, ktorý prináša zážitkové varenie priamo k ľuďom a podporuje tak aj projekt Omamy združenia Cesta von.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].