Jeseň a zima roku 1944 boli pre mnohých Rómov na Slovensku tragické. Jednotky SS ich popravovali jednak na mieste – tak tomu bolo v Čiernom Balogu, v Žiari nad Hronom a v obci Slatina – alebo ich hromadne deportovali na masové popraviská v Kremničke a Nemeckej. Z oblastí južného a juhovýchodného Slovenska, ktoré boli počas vojny pripojené k Maďarsku, boli Rómovia deportovaní do koncentračných táborov, najmä do Dachau.

Vzťahy medzi miestnym slovenským obyvateľstvom a Rómami boli v Balogu dobré už v období pred druhou svetovou vojnou. Rómovia pomáhali sedliakom na poliach, mladé ženy chodili slúžiť. Muži boli kováči, ženy tkali šnúrky a vymieňali výrobky, najčastejšie za naturálie. Rómovia sa aktívne sa zúčastňovali náboženského života a sami potvrdzujú, že „gadžovia si nás vážili“. Nerómovia boli zasa často kmotrami rómskych detí.

Upálení v drevenej kolibe

Pravdepodobne 7. novembra 1944 príslušníci jednotiek 18. SS-divízie tankových granátnikov Horst Wessel zaistili v lesoch okolia Čierneho Balogu 60 Rómov, ktorí tam táborili. Išlo o olašských Rómov pôvodom z obce Neresnica, ktorá je dnes súčasťou mesta Zvolen.

Dôvodom na zadržanie tejto skupiny mohlo byť porušenie zákazu kočovania, ktoré bolo podľa Vyhlášky ministerstva vnútra „o úprave niektorých pomerov Cigánov“ z roku 1941 nelegálne.

Esesáci internovali celé rómske rodiny spolu s ďalšími zajatcami – partizánmi a Židmi – v miestnej škole.

Autori článkov o vojnových udalostiach v Čiernom Balogu i preživší pamätníci pozitívne hodnotia pomoc miestneho obyvateľstva týmto zajatcom – od ich zásobovania potravinami až po prinesenie civilného oblečenia, ktorým bol miestny kroj, a ich prepašovanie na slobodu.

Výpovede pamätníkov potvrdzujú aj pomoc balockých Rómov zajatým olašským Rómom. Antónia Pustajová uviedla, že jej mama začala variť jedlo pre zajatcov po tom, čo ju oslovila suseda. „…prečo nenosíte vašim Rómom jesť? Veď aj vaši sú tam! (…) Navarte a noste aj im, veď aj tie deti od hladu zomierajú,“ vravela jej. Dvanásťročná dievka tak nosila každý deň vo dvoch kanvičkách jedlo pre zajatých Rómov.

Podobne asi dva týždne nosila jedlo zajatcom aj vtedy 13-ročná Jana Bartošová. Spolu s Pustajovou sa mal možnosť zachrániť aj asi sedemnásťročný olašský chlapec, odmietol však opustiť svoju rodinu.

Nemeckí vojaci ukončili životy zajatých Rómov 14. novembra 1944. Mužov postrieľali v časti Vydrovo, ženy a deti odviedli cez časť Jergov do Jergovskej doliny, kde ich nahnali do drevenej koliby, poliali benzínom a zaživa upálili. Na druhý deň Nemci prikázali miestnym rómskym mužom, aby pochovali mŕtvych, a to priamo na mieste, kde boli zavraždení.

Schovávali sa v šopách aj v pivniciach

V podobnom čase v časti Čierneho Baloga zvanej Pusté (Pustô) odohrala ďalšia dramatická udalosť. Do tamojšej rómskej osady viackrát prišli príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktorí obvinili Rómov z krádeží, čo bola zámienka pre to, aby ich mohli biť.

Raz večer však prišli nemeckí vojaci. Ľudí pobudili, nahnali ich do jedného dreveného domu, ktorý bol v dolnej časti osady a zaistili dvere, aby nemohli utiecť. Prineseným benzínom začali polievať a zapaľovať domy na hornom konci. Napokon zapálili aj dom, do ktorého predtým zavreli Rómov, tí tam však už, našťastie, neboli.

Už sa nepodarí zistiť, kto bol oným dobrodincom, ktorý uvoľnil dvere a zachránil Rómov v Pustom pred strašnou smrťou. Dôležitejšie sú informácie o ďalšom priebehu udalostí, na ktorých sa zhodujú všetci Rómovia a potvrdzujú ich aj nerómski obyvatelia Čierneho Balogu.

Keďže útok sa odohral v noci, vyslobodení Rómovia sa v tme rozbehli do okolitých domov Baločanov. Nerómski obyvatelia im na niekoľko týždňov poskytli úkryt v humnách, šopách i v pivniciach. Rómovia boli cez deň poschovávaní v úkrytoch, von vychádzali iba v noci. Keď išli dedinou nemeckí vojaci, sedliaci Rómov vopred upozornili a ukryli ich vo svojich domoch. Sedliaci tým nepochybne riskovali.

Nerómski obyvatelia obce neskôr upozornili na miesto ďalšieho, doteraz v literatúre neuvádzaného miesta popravy Rómov, a to v doline Štrbavô.

Tradične tolerantné spolužitie rómskeho a nerómskeho obyvateľstva v Čiernom Balogu zvádza k myšlienke, že práve to bolo dôvodom, pre ktorý sa miestne zastupiteľstvo už v roku 1969 rozhodlo odhaliť pri osade Vydrovo pamätník zavraždeným Rómom. Pravdepodobne ide o prvý pamätník na Slovensku, na ktorom je uvedené, že je venovaný rómskym obetiam. Druhý pamätník zavraždeným rómskym ženám a deťom odhalili 15. júna 1999 nad osadou Jergov, a to z iniciatívy Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Nastúpila na nákladiak smrti

Tragické udalosti postihli aj Rómov v gemerskom meste Tisovec. Do miestnej osady Papiereň prišiel 20. novembra 1944 civil vydávajúci sa za partizána – podľa niektorých prameňov hovoril po česky, podľa iných boli dvaja a hovorili po rusky. Každopádne, tento civil požiadal miestnych Rómov o pomoc pri diverznej akcii a o možnosť uloženia výbušnín.

Po získaní ich súhlasu osadu okamžite obsadili nemeckí vojaci Einsatzkomanda 14, ktorým velil SS-Obesturmführer Otto Mayer. Obyvateľov vyhnali z obydlí a mužov oddelili od žien a detí. Zachránila sa iba 21-ročná Ema Mušuková, ktorá sa skryla pod posteľ.

Následne 21. novembra v ranných hodinách odvliekli 14 mužov pod horu Hradová, kde ich prinútili vykopať jamu a nad ňou ich všetkých postrieľali. Tridsaťštyri žien a detí naložili na nákladné auto a odviezli ich do väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Zimomriavky naskakujú pri rozprávaní príbehu mladého rómskeho dievčaťa, ktoré slúžilo u sedliakov počas tejto tragickej noci u nich aj spalo. Keď nákladné auto ráno odvážalo rómske ženy a deti, táto dievčina vyšla na ulicu, zastavila nákladiak a nastúpila naň. Netušila, že ide na cestu smrti. Životy týchto Rómov vyhasli na masovom popravisku v Kremničke.

Na mieste tragédie pod Hradovou je od 50. rokov 20. storočia umiestnený pamätník s menami zavraždených mužov. Nie je na ňom však uvedené, že išlo o Rómov, ktorých jediným previnením bola ich tmavšia farba pokožky.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].