Ako jediný Róm na Slovensku je certifikovaným šachovým trénerom a vďaka šachu búra predsudky nielen o Rómoch. Dva roky žil v rómskej osade vo veľmi skromných podmienkach s partnerkou a dcérou Agátou, až kým ju nezískal do svojej starostlivosti, aby jej zabezpečil lepšie zázemie.

Milan Berko napokon priviedol k šachu aj dcéru, pretože bol presvedčený, že jej to pomôže nielen pri učení, ale zmení sa tým aj postoj učiteľov a spolužiakov. Tvrdí, že okolie má stále tendenciu podceňovať rómske deti. „Akonáhle začali hrať šach, už si nikto nedovolil povedať, že by boli hlúpe,“ vraví otec 15-ročnej tínedžerky, ktorá dosiahla prvé úspechy už ako osemročná.

Berko v rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo je rád, že si vyskúšal aj život v rómskej osade, spomína na svoje šachové začiatky, na to, ako sa stretával s diskrimináciou, a tiež opisuje, aké to je, keď otec sám vychováva dcéru.

Agáta hovorí o tom, v čom jej šach pomáha, aký je jej otec tréner, ale aj to, kde by chcela po skončení základnej školy študovať.

Kde ste prežili detstvo a z akej rodiny pochádzate?

Narodil som sa v Kremnici, pochádzam z úplnej rodiny a mám dvoch mladších bratov. Našej – žiaľ už nebohej – mame, veľmi záležalo na tom, aby sme študovali. Bola veľmi múdra a sčítaná, ale keďže pochádzala z viacpočetnej rodiny, nebolo jej umožnené pokračovať v štúdiách a musela ísť čím skôr pracovať, aby mohla finančne pomáhať ostatným súrodencom a rodičom.

My traja máme stredoškolské vzdelanie. Ja som sa hlásil aj na vysokú školu na právo, masmediálnu komunikáciu aj na sociálnu prácu. Síce ma prijali, aj som začal študovať, no žiadnu zo škôl som nedokončil. Dôvodom boli rodinné, ale aj finančné dôvody – či už išlo o moju dcéru, alebo o bývalú manželku, ktorá nám vtedy spôsobila extrémne problémy.

Som však hrdý na to, že ma vzali na masmediálnu komunikáciu, keďže v tej dobe to bol úplne nový odbor. Bol to veľký boom, všetci tam chceli študovať a ja s kamarátom Ivanom Hrickom sme boli prví Rómovia, ktorých tam prijali. Prijímačky a skúšky boli vtedy naozaj ťažké a prísne, no ja som, žiaľ, skončil iba prvý ročník. Keď človek nemal fotoaparát, počítač a poriadnu techniku, nemal v vtedy šancu. Neboli ani možnosti dostať sa k nejakej podpore či štipendiám, takže aj to bol dôvod, prečo som nepokračoval ďalej.

O mamu ste prišli príliš skoro. Ako vás táto strata ovplyvnila?

Naša mama zomrela na rakovinu pľúc, a to iba mesiac pred mojou stužkovou. Nikdy nezabudnem na to, keď jej už bolo zle a bola v delíriu. Na chvíľu sa prebudila a povedala mojej krstnej mame, aby na stužkovú slávnosť išla so mnou ona. Pri živote ju držala myšlienka, že sa dočká toho, ako mi pripnú tú stužku. Ku koncu už však cítila, že to nezvládne, preto jej veľmi záležalo na tom, aby ma sprevádzala krstná mama. Bolo pre ňu veľmi dôležité, aby sme mali vzdelanie, ukončili školy a aby sme sa mali dobre.

U nás Rómov – ale rovnako aj u Nerómov – je zvykom, že keď niekto zomrie, drží sa smútok a nechodí sa na zábavy. Keď sa ľudia dozvedeli, že krátko po maminej smrti sa chystám na stužkovú, najmä naša rodina bola veľmi proti. Brali to tak, že sa tam idem zabávať a pokladali to za veľmi nevhodné. Mne sa to spájalo najmä s tým, že táto slávnosť stála veľa peňazí a mne sa na ňu vyzbierali spolužiaci. Bolo to od nich krásne gesto, ja som prispel iba na dar pre učiteľa. Veľmi som si vážil ich pomoc. Keď nasledoval učiteľský tanec, nechcel som naň ísť, ale spolužiačky ma prosili na kolenách, aby som predsa išiel. Potom som si aj poplakal, aj som sa smial. Bol to krásny večer, a to najmä preto, lebo som vedel, že aj mama by si priala, aby som tam bol.

Netajíte sa tým, že ste isté obdobie žili v rómskej osade.

Celý život sme žili medzi nerómskymi susedmi – jedného suseda sme mali lekára, vedľa zase bývala učiteľka v detskom domove. Rodičia nás ani neviedli k tomu, aby sme doma hovorili po rómsky, napriek tomu, že oni sa medzi sebou po rómsky rozprávali. Mama nechcela, aby u nás bolo cítiť rómsky prízvuk. Ale neznamenalo to, že by sme sa za svoj pôvod hanbili, to vôbec nie. Už na základnej škole som ale recitoval a zúčastňoval som sa rôznych súťaží, takže chcela, aby som hovoril čistou slovenčinou. Dodnes neviem dobre po rómsky, ale rozumiem. Najviac som toho pochytil práve v rómskej osade.

Aký bol teda dôvod, pre ktorý ste sa tam presťahovali?

Pracoval som vtedy ako terénny pracovník na obecnom úrade v Starej Kremničke. V rámci tejto práce sme chodievali často do rómskej osady, ktorá je mimo obce. Tam som sa zoznámil s Agátkinou (dcérinou, pozn. red.) mamou, ktorá bola oveľa mladšia ako ja, čo mi rodina aj vytýkala. Ja som to tak nevnímal ani neriešil, keďže ma svojím spôsobom očarila. Postupne sa to premenilo na vzťah, začali sme spolu bývať. Jej otec bol pre mňa ako môj druhý otec, no na začiatku si dával na svoju dcéru veľký pozor. Pozorne sondoval, či to s ňou myslím naozaj vážne. Ich osada bola skôr uzavretá, málokoho si pripúšťali takto medzi seba. Musel som ho presvedčiť, že ju naozaj ľúbim. Na začiatku bol taký prísny, že som tam nemohol ani prespať. Vždy mi ukázal, že je čas a ide mi autobus. Až v jeden večer sa stalo, že som autobus zmeškal, silno pršalo, tak sa nado mnou zľutoval, nechal ma u nich prespať a odvtedy som tam zostal.

Aký bol pre vás život v rómskej osade?

Otec mojej priateľky bol akýmsi nepísaným vajdom tejto osady. Všetci mali pred ním veľký rešpekt a keď prišli nejaké návštevy, bol to práve on, ktorý ukazoval, že aj v skromných podmienkach sa dá žiť slušne a čisto. Som veľmi rád, že som mal možnosť spoznať ho, pretože mal prirodzenú inteligenciu – bol múdry, životom skúšaný. Tam som sa vlastne naučil, čo znamená Rómstvo.

Od neho som sa naučil zručnosti, ktoré som ja ako chlapec z mesta poznal iba teoreticky – napríklad ako narúbať drevo, ako založiť oheň a podobné potrebné veci pre život. Elektrinu, ktorá je pre väčšinu ľudí úplnou samozrejmosťou, sme v tejto osade nemali. No zažil som tam niečo oveľa vzácnejšie – rozprávanie príbehov večer pri sviečke či televízor napojený na baterku z auta. Alebo sa zapálil oheň na dvore v sude a všetci sme sa pri ňom rozprávali a zabávali. Tam som na vlastnej koži zistil, že ku šťastiu nám toho až tak veľa netreba a odvtedy si všetko, čo mám, vážim oveľa viac.

V tomto období som zistil, kto sú naozajstní priatelia. Keď ma videli, ako chodievam na bicykli s káričkou vzadu, kde som viezol nákup, lebo vtedy som nemal ani auto, dali mi pocítiť, že som padol. Predtým ma brali tak, že som bol šikovný žiak a pracovitý človek a zrazu som v ich očiach klesol. Ja som to takto nebral, aspoň som zistil, kto sú skutoční priatelia a ako vedia byť ľudia falošní.

Posilnilo ma to, naučil som sa tam veľa a rozhodne sa za to nehanbím. Život v rómskej osade ma naučil pokore, urobil zo mňa lepšieho človeka a môžem povedať, že to bolo jedno z najkrajších období môjho života.

Je mi veľmi ľúto, že starí rodičia mojej dcéry už nežijú. Keď zomrel otec mojej bývalej priateľky, ktorý bol v osade spomínaným vajdom, začalo to tam upadať. Z počutia viem, že sa to tam veľmi zmenilo a chýba tam človek, ktorý to tam celé držal.

S dcérou ste zostali sám, keď mala iba dva roky. Ako ste to zvládali?

O Agátku som bojoval, hoci si myslím, že je dôležité, aby sa o dieťa starali obaja rodičia. Jej mama mi začala mi brániť v styku s dcérou a nestarala sa o ňu tak, ako by potrebovala. Dostal som od súdu nadštandardné hodiny, ktoré som s ňou mohol tráviť, ale nemal som vtedy dostatok peňazí ani na autobus, tak som za ňou chodieval peši, čo bolo dvadsať kilometrov tam a dvadsať naspäť. Často mi ju jej matka ani nedala, a tak som šiel zbytočne. Robil som však všetko preto, aby som s ňou mohol tráviť čo najviac času. Sudkyňa aj preto pochopila, že mi na dcére naozaj záleží a nakoniec som ju získal do starostlivosti ja.

Dcéru ste začali učiť šach ešte ako škôlkarku, ako ste sa k nemu dostali vy?

Šach ma naučil hrať môj bratranec v Kremnici, keď som mal asi 23 rokov. Nikdy predtým som si nemyslel, že by som sa šachu mohol venovať. Vtedy som šach považoval za hru bláznov, keď dvaja sedia oproti sebe a nerozprávajú sa, iba hľadia na šachovnicu. On ma naučil základy šachu a nikdy, ani jediný raz, ma nenechal vyhrať. Keďže som však súťaživý, vždy som s ním išiel hrať s myšlienkou, že ho musím poraziť. Keď sa mi to predsa len po mnohých prehrách podarilo, bola to doslova vydretá výhra, moje prvé veľké víťazstvo. To ma nakoplo a vtedy som si šach naozaj zamiloval.

Keď som potom pracoval na Hrochoti, kde som aj býval, rozmýšľali sme s kolegyňou, aké krúžky by sme vymysleli pre deti. Môj šachový asistent navrhol, aby sme spravili šachový krúžok, no ja som neveril, že by to mohlo mať úspech. Nakoniec ma prekvapilo, aký veľký záujem bol o šach. Deti na krúžok začali chodiť a chceli sa učiť hrať.

Cítili ste od začiatku, že Agátka má na šach talent?

Najskôr ju veľmi bavil futbal a bola v ňom dobrá. Bola taký šinter. Chvíľu som si myslel, že by mohla byť jednou z prvých dievčat, ktoré by hrali futbal súťažne. Často sa pohybovala medzi chlapcami a mala aj také chalanské správanie. Raz si ma zavolala pani učiteľka a sťažovala sa, že zbila chlapcov. Poprosila ma preto, aby som ju prestal učiť bojové umenia. Agátke som vtedy vysvetlil, že súpera môže poraziť aj inak ako rukami – napríklad na šachovnici.

Začalo ju to zaujímať, tak som ju naučil základy, aby som videl, že tej hre rozumie. Mala vtedy približne päť rokov. Keď porazila prvého súpera – jedného z mojich zverencov, ktorý bol od nej oveľa starší –,ešte viac sa jej to zapáčilo a chcela sa stále zlepšovať. Odvtedy chce hrať stále, nikdy ju nebolo treba nútiť, práve naopak. Pre ňu nie je trest, ak jej zakážem mobil alebo tablet. Trestom by bolo, ak by som jej zakázal hrať šach.

Hovoríte, že vaša dcéra je šinter, no vyniká aj v iných oblastiach. Čo ju ešte baví okrem šachu?

Máme veľa úsmevných príhod. Napríklad mi prišla od pani učiteľky poznámka, že moja dcéra sa jej na začiatku hodiny spýtala, či môže zjesť banán. Pani učiteľka jej odpovedala že nie, a Agátka sa na konci hodiny spýtala, či môže vyhodiť šupku. Alebo mi prišiel odkaz zo školy, že moja dcéra je vraj na hodine neprítomná. Najskôr som nerozumel, čo to má znamenať, no potom som pochopil, že Agátka bola zasnená – duchom niekde inde.

Všetko to súvisí s tým, že okrem šachu ju baví veľa iných vecí. Je nadaná v kreslení, ale aj v speve. Dokonca začala písať poéziu, z čoho sa veľmi teším, lebo to má po mne. Jej básničky sú spolu s mojimi vydané v poslednej básnickej zbierke, za ktorú vďačím združeniu Rolik – Rómskemu literárnemu klubu, ktorého som členom dlhé roky. Som pyšný aj na to, že Agátka bola vyhlásená ako oceňovaná autorka svojej poézie. V silnej konkurencii v celoslovenskej súťaži základných a stredných škôl skončila na druhom mieste. 

Je vo veku, keď už deti začínajú rebelovať a prejavuje sa puberta. Ako s dcérou zvládate takéto situácie?

Puberta je vek, keď si deti myslia, že všetko vedia. Je ťažké byť otcom, matkou, a predtým aj trénerom v jednom. Plne si uvedomujem, že rodičovstvo je asi najkrajšou, ale zároveň najnáročnejšou úlohou v živote. Často vychádzame z toho, ako sme to mali my v detstve. Buď opakujeme to, čo sme radi robili, prípadne podľa toho vieme, ako to nechceme robiť. A keďže ja som vyrastal v kompletnej rodine, o to viac si uvedomujem, že pre dcéru musím byť príkladom. Myslím si, že otec by mal byť pre svoju dcéru vzorom toho, ako by sa mal muž správať k žene. Zároveň sa ju snažím učiť, aby vnímala, že je krásna, ale nielen navonok, ale že by mala byť krásna aj vo vnútri.

Keďže pri sebe nemá mamu, snažím sa s ňou otvorene rozprávať o všetkom, napríklad aj o prvej menštruácii, o sexe, o chlapcoch, učím ju, aby nebola naivná a tak podobne. Popri tom zažívame veľa pekných situácií. Som prvá osoba, ktorej robila módnu prehliadku, radí sa so mnou nielen pri obliekaní a chce počuť môj názor, čo si veľmi cením. Je však veľmi tvrdohlavá, to je niekedy ťažké – najmä preto, že to má po mne, ja som presne taký istý. Agátka je ale tak zdravo tvrdohlavá, je mojou lepšou verziou mňa, z čoho sa teším.

Ako vznikol nápad, že by ste založili šachový klub?

V rámci komunitnej práce, ktorú som vtedy vykonával, k nám chodili rómske aj nerómske deti. Niektoré mali v škole problémy s učením, iné aj s políciou. V jednom období ale začali stagnovať, a tak som zisťoval, prečo sa to deje. Ukázalo sa, že iné deti sa im posmievajú, ako to nikam nedotiahnu, že sa zbytočne snažia. To ma nahnevalo a vtedy vznikla myšlienka, ako týmto deťom vysvetliť šach. Povedal som im, že ak sa naučia hrať šach, už im nikdy nikto nepovie, že sú hlúpe. Táto myšlienka ich tak chytila, že to zafungovalo. Začali chodiť na moje krúžky už len preto, aby sa im druhí prestali posmievať.

Chalani zo šachového klubu v Banskej Bystrici nám dali názov Hrochotskí jazdci (podľa obce Hrochoť pri Banskej Bystrici, pozn. red.), pretože sme im pripomínali príbeh z filmu Jazdci z Bronxu. Som veľmi hrdý na to, že väčšina z týchto detí sa dostala na stredné školy, sú úspešní a pracujú, čo by pravdepodobne bez šachu dopadlo úplne inak.

Neskôr som oslovil ŠK Junior v Banskej Bystrici, keďže sme istý čas trénovali iba u mňa doma, čo bolo pri malých deťoch veľmi náročné. Môj dobrý priateľ, tréner a mentor v jednej osobe Zdenko Gregor nás ochotne prijal pod svoje krídla. Nemuseli sme nič platiť a decká uňho mohli zadarmo trénovať. Veľmi nám so všetkým pomáhal. Neboli sme teda samostatný klub, ale skôr súčasť iného klubu, no názov Hrochotskí jazdci nám zostal, pod ním nás medzičasom poznali všetci. Vtedy som sa zoznámil so šachom na profesionálnej úrovni a neskôr som si aj ja spravil šachovú trénerskú licenciu.

Kde hrávate a trénujete teraz?

Keď Agátka začala súťažiť a začalo sa jej veľmi dariť, bol okolo nej veľký boom. Ľudia ju na ulici spoznávali, dostávala prívlastky ako „rómsky gambit“. V tom čase sme sa presťahovali do Poltára, pretože som si tam našiel priateľku a dcéra tam začala chodiť do školy. Riaditeľ školy bol nadšený, že Agátka chodí k práve nim do a oslovil ma, či by som u nich nechcel učiť šach. Založil som teda nový šachový klub MZK Poltár, ktorého štatutárom je pán riaditeľ, ja som tam ako hlavný tréner a s deťmi mi pomáha aj dcéra. Okrem trénovania riešim organizáciu súťaž – od prihlasovania a kontaktovania rodičov až po samotný odvoz či zabezpečenie ubytovania.

Za tri roky, ktoré sme tam, sme s deťmi získali veľmi pekné umiestnenia. Aj rodičia vidia, že ich deti sa posunuli a dosahujú výsledky nielen v škole, ale aj na šachových súťažiach. Fungujeme tam na priateľskej až rodinnej báze. Keď napríklad cestujeme kvôli turnajom, kam nemôžu ísť všetci rodičia, tak sa striedame. Vždy niekto z dospelých dáva pozor na všetky deti a ostatní vedia, že sa môžeme na seba navzájom spoľahnúť.

Ako si spomínate na vaše prvé turnaje? Nemali ľudia predsudky, keď prišli súťažiť Rómovia?

Predsudky, samozrejme, boli, podľa mňa aj stále sú. Na šachové súťaže chodia väčšinou deti z dobre situovaných rodín. Keď sme boli s deťmi na jednom z prvých turnajov a ešte sme nevedeli, ako to tam chodí, bolo nás asi desať. Organizátor bol príjemný, aj nás privítal. Vtedy sme ešte nešli hrať, boli sme sa iba pozrieť, ako to na turnaji vyzerá. Prišli sme slušne, samozrejme potichu, no nedalo sa prehliadnuť, ako sa v tej chvíli všetci na nás pozerali. Všimli si to aj deti. Bolo to nepríjemné vidieť, ako si ľudia automaticky chytali kabelky a osobné veci, keď zbadali Rómov. 

Keď som bol s Agátkou na Majstrovstvách Slovenska, bola to jej prvá veľká súťaž a ľudia nás ešte nepoznali. Dcéra hrala s dievčatkom, ktorému potom zmizol šál. Rodič si potom automaticky myslel, že jej ho zobrala Agátka. Nesprával sa pekne, chytil ju za rameno a začal ju obviňovať. Šál sa nakoniec, samozrejme, našiel, niekde tomu dievčatku vypadol. Bola to strašná situácia, musel som to predýchať, aby som tam nevybuchol. Rodič sa potom aj ospravedlnil, ale všetci videli, že to nebolo úprimné.

Čo sa týka mňa, tiež to pociťujem. Získal som ako jediný Róm na Slovensku trénerskú licenciu podľa zákonu o športe, robil som skúšky na Univerzite Mateja Bela – všeobecnú časť – a potom sme robili ďalšie skúšky zo šachovej oblasti. Všetko som poctivo získal, no ľudia o tom pravidelne pochybovali. Mysleli si, že by som to nezvládol, boli presvedčení, že som si to kúpil a tak ďalej.

Zúčastnili ste sa aj nejakých iných špecifických turnajov?

Minulý rok, keď bol Deň úcty k starším, som zorganizoval amatérsky šachový turnaj, ktorý sa konal medzi dôchodcami v domove sociálnych služieb. Veľmi ma prekvapilo, aký to malo úspech. Dedkovia a babičky sa tak potešili tomu, že ich prišli pozrieť deti, až si s nimi sami zahrali. Boli z toho dokonca nadšení tak veľmi, že som dostal ponuku, aby som chodil trénovať aj ich.

Myslím si, že týmto som otvoril aj jednu z tabu tém. Snažím sa robiť osvetu a ukázať, že šach nie je iba pre určitú skupinu ľudí. Môžeme búrať aj predsudky, ktoré sa týkajú starších ľudí – mnohí ich odpisujú a hovoria, že im to viac nepáli. Prečo by sa ale starí ľudia nedokázali naučiť hrať šach?

Šach je o mysli a o duši, rád ho prirovnávam k umeniu. Aj mojich zverencov učím, že šach je ako otváranie pomyselných dverí do niečoho nového, pretože každá partia je iná a niečím nová. Ak sa ľudia naučia snívať o výhre, predstavujú si, aký ťah spravia a idú si za tým, tak sa im to splní.

Máte vy nejaký šachový sen, ktorý by ste si chceli splniť?

Keď človek nemá sny a predsavzatia, nemôže napredovať. V čase, keď som so šachom začínal, sme mali s mojím parťákom sen, že sme sa túžili stretnúť so šachovým majstrom sveta. Vyzeralo to vtedy ako totálna hlúposť, niečo nepredstaviteľné. Ale sny sú na to, aby sa plnili. A nám sa to skutočne splnilo. S ruským šachovým veľmajstrom Anatolijom Karpovom sme sa stretli dokonca dvakrát. Raz v Bratislave a druhýkrát v Banskej Štiavnici, kde s ním dokonca hrala aj Agátka a skončilo sa to remízou.

Ako redaktor som s ním urobil rozhovor, kde sa vyjadril, že nepozná Róma, ktorý by hral šach, alebo by hru trénoval. Rómskych šachistov je ale dosť, no nie všetci sa priznávajú k svojmu pôvodu. My sme na to boli, naopak, vždy hrdí a dodnes sa nebránim označeniu, že sme rómski hráči.

Ďalší sen, ktorý mám, súvisí s písaním a poéziou, ktorej sa venujem. Veľmi by som chcel vydať knihu, ktorá by priblížila šach menším deťom, no iným, zaujímavým spôsobom – napríklad prostredníctvom veršov. Túto knihu by som chcel vydať v rómskom jazyku. Ak mám dobré informácie, bola by to prvá kniha s touto tematikou v rómskom jazyku na svete. Verím, že sa podarí zohnať financie alebo sa nájde sponzor, aby sa mi tento sen splnil.

Ako ste sa dostali k písaniu a redaktorskej práci?

Ešte na základnej škole mi uverejnili prvý príspevok v rómskych novinách Romano nevo ľil – Rómsky nový list. Tam si ma všimla vtedajšia šéfredaktorka a spisovateľka Danka Šilanová a ujala sa nielen mojej novinárskej práce, ale tiež mojej poézie. Dostal som od nej najlepšiu školu, akú som len mohol mať – všetky základy novinárčiny. Zároveň je jedným z ľudí, ktorí ma naučili, čo je to Rómstvo a prečo by som mal byť hrdý na svoj pôvod. Potom som dostal ponuku na spoluprácu aj od Kristíny Mojžišovej, ktorú som, samozrejme, prijal a som rád, že sa môžem realizovať aj takýmto spôsobom. Pracujem pre rómsky magazín rádia Regina východ, kde prinášam príspevky, a okrem toho sa venujem aj fotografovaniu. V minulosti som získal aj novinársku cenu za dokument v kategórii investigatívna žurnalistika. Aj vďaka tejto práci, skúsenostiam a kontaktom sa mi podarilo dosiahnuť, aby sa informácie o šachu dostali viac do médií.

Čo by ste si priali pre svoju dcéru do budúcnosti?

Asi to, čo si pre svoje dieťa želá každý milujúci rodič. Aby sa mala v živote dobre, aby bola čo najmenej sklamaná. Určite si pre ňu prajem, aby bola úspešná v tom, čo robí a čo ju napĺňa, aby vedela za čím ide, ale zároveň, aby zostala stále rovnakým a dobrým človekom. Aby si v každom smere dávala latku, ktorú je vždy možné prekonať. Aby nezostala na tej istej úrovni, ale sa posúvala ďalej, a to nielen v šachu, ale v živote celkovo.

A pre seba si prajem, aby sa o mňa vedela postarať, keď zostarnem, tak ako sa ja teraz starám o môjho otca. Keď som sa jej na to nedávno opýtal, tak mi svojsky a vtipne odpovedala, že ma dá do domova sociálnych služieb. Odôvodnila to tým, že sa tam o mňa postarajú pekné sestričky.

Chcela by som vynájsť liek na autizmus, hovorí šachistka Agáta Berková

Agáta, spomínaš si ešte na časy, keď si so šachom začala?

Áno, na toto obdobie si veľmi dobre spomínam, pretože bolo jedno z najkrajších. Vyskúšala som niečo nové, v čom som sa cítila výnimočná. Spoznala som veľa úžasných ľudí, s ktorými som v kontakte až dodnes.

Vedela by si povedať, prečo ťa šach baví a v čom ti pomáha?

Baví ma hlavne preto, že som veľmi súťaživá, a to platí nielen pri šachu. V šachu však mám veľa priestoru nielen na súťaživosť, ale aj na to, aby som sa mohla stále zlepšovať. Určite mi šach pomáha aj v škole a pri učení, a tiež som rada, že môžem vďaka nemu veľa cestovať.

Aký je Milan Berko otec a aký je tréner?

Ocino ma už momentálne netrénuje, ale kedysi bol mojím prvým „cieľom“ na porazenie. Naučil ma všetky základy, ktoré som na začiatku potrebovala a vedel byť aj prísny.

Otec je super človek, som mu vďačná za to, ako ma vychoval. Tiež je s ním sranda a okrem toho, že je mojím otcom, je mi zároveň aj kamarátom. Občas sa, samozrejme, aj pohádame, no väčšinou preto, že nemám spravený poriadok.

Na ktorý zo šachových úspechov si najviac hrdá?

Jeden z mojich prvých a asi aj najväčších úspechov bol ten, keď som sa stala majsterkou Grand prix v rapid šachu do 8 rokov, a tiež, keď som na Majstrovstvách Európskej únie hrala o bronz, hoci som nakoniec skončila piata.

Si vo veku, keď si pomaly vyberáš strednú školu. Už vieš, čím by si chcela byť?

Vybrala som si Strednú zdravotnícku školu v Banskej Bystrici, odbor zdravotnícky laborant. Ako druhú možnosť som si zvolila gymnázium zamerané na prírodné vedy. Najradšej by som sa však dostala na zdravotnú školu, aj keď otec trval na gymnáziu.

Presvedčila som ho argumentami, že po skončení zdravotnej školy sa môžem hneď uplatniť v práci. Ešte presne neviem, čím by som chcela byť, ťahá ma to k medicínskej oblasti, prípadne do oblasti vedy a výskumu. Páčila by sa mi predstava, že by som mohla vynájsť liek pre mojich bratov, ktorí majú autizmus.

Milan Berko Pochádza z Kremnice, vyštudoval strednú odevnú školu, vysokú školu nedokončil. Už ako žiak na základnej škole recitoval a písal básne, neskôr publikoval texty v rómskych novinách, v súčasnosti pracuje ako redaktor pre Rádio Regina. Je šachovým trénerom s licenciou, venuje sa deťom a mládeži, k veľkým úspechom na šachových súťažiach priviedol aj svoju dcéru Agátu. Okrem nej má ešte tri deti.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].