Ako sociálny pracovník dlhodobo pomáha ľuďom bez domova, ťažko chorým, utečencom či ľuďom so závislosťami. „Je pre mňa dôležité byť im hlavne nablízku a poskytovať im podporu v ich situácii,“ vysvetľuje Michal Oláh.

Skúsenosť s utrpením podľa neho v človeku nutne niečo zmení a treba vedieť, ako s takými zážitkami pracovať. „Mám tri spôsoby, ktoré mi pomáhajú – supervíziu, psychoterapiu a takzvané ,pozitívne bomby‘ v živote.“

Popri sociálnej práci v teréne je Oláh dlhoročným novinárom. Na rozdiel od mnohých kolegov však nezostáva len pasívnym pozorovateľom situácie, o ktorej informuje. Keď išiel po vypuknutí vojny ako reportér na Ukrajinu, naložil do auta aj humanitárnu pomoc.

V rozhovore okrem iného spomína, ktoré príbehy klientov ho zasiahli najviac; vysvetľuje, v čom sa líši sociálna práca u nás a v zahraničí; čo o slovenskej spoločnosti odhalila pandémia a vojna na Ukrajine, a tiež, kde sú hranice našej empatie.

Vo všetkých častiach vášho pracovného života sa venujete sociálnym témam. Ako ste sa k nim dostali?

Táto moja cesta sa začala po Nežnej revolúcii v období môjho dospievania. V Lamači vtedy vznikol jeden z prvých útulkov pre ľudí bez domova v Bratislave pod vedením Martina Benkoviča. Už ako pätnásťročný som doma tajne „kradol“ jedlo z nedeľných obedov, aby som ho bez vedomia rodičov nosil týmto ľuďom. Boli to prvé, trochu detské pokusy o pomoc chudobným, pretože som vnímal ich odkázanosť.

Momentom, ktorý túto moju túžbu pomáhať ešte viac upevnil, bola situácia, keď sa mi blízky člen rodiny predávkoval heroinom. Stalo sa to začiatkom 90. rokov, keď na Slovensko prišli tvrdé drogy a Bratislavu zasiahli naplno. Ľudia nevedeli, ako ich bezpečne užívať, takže dôsledky boli často tragické. Táto skúsenosť ma priviedla k tomu, že som chcel pomáhať intenzívnejšie ľuďom na okraji spoločnosti.

Veľmi ma najskôr oslovila charizma františkánov a ich vôľa pomáhať. Strávil som medzi nimi rok v Trstenej na Orave, no časom som pochopil, že je pre mňa vhodnejší rodinný život a iný spôsob pomoci. Preto som si podal prihlášku do Trnavy na štúdium sociálnej práce. Absolvoval som ho externe, pretože som medzičasom popri škole pracoval.

Čo konkrétne ste robili?

U františkánov mi pridelili starostlivosť o ľudí chorých na tuberkulózu v miestnej nemocnici, čo bola cenná skúsenosť. Od roku 1996, keď som dovŕšil osemnásť rokov, sa teda nepretržite venujem sociálnej práci.

Aby som sa vyhol vyhoreniu, každých 5 až 7 rokov čiastočne mením formu sociálnej práce alebo skupinu, ktorej sa venujem. Mnohí kolegovia a kolegyne zvládajú pracovať dlhodobo s jednou skupinou, no mne zmena pomáha predchádzať stereotypom a udržať si kreativitu a invenciu, ktorú by sociálna práca mala mať.

Aké boli vaše prvé profesionálne roky po odchode od františkánov?

Neskôr som začal pracovať v domove sociálnych služieb pre telesne postihnutú mládež na Mokrohájskej ulici v Bratislave, čo bola moja prvá skutočne hlboká skúsenosť so sociálnou prácou v profesionálnom prostredí.

Ktorý moment vás najviac ovplyvnil?

Asi sedemnásťročná Šarlotka. Bola to moja prvá klientka, o ktorú som sa dlhodobo staral v domove sociálnych služieb, kde neskôr zomrela na progresívnu svalovú dystrofiu. Mal som 20 rokov a bola to pre mňa trauma, ktorá ma zmenila a nejako je vo mne uložená doteraz.

Pocítil som svoju bezmocnosť a bezradnosť. Hoci bola Šarlota v terminálnom štádiu ochorenia, po mesiacoch starostlivosti som nemal silu navštíviť ju tesne pred koncom v nemocnici. V posledných dňoch jej života som preto pri nej nebol.

Odvtedy som mnohokrát stál pri ľuďoch, ktorí boli ťažko chorí alebo zomierali. Spomienka na Šarlotu mi dávala odvahu neuhnúť pred ich bolesťou a byť im nablízku.

Neuhnúť, hoci len pohľadom, je niekedy náročné.

Je rozdiel pomáhať ľuďom, keď človek vidí perspektívu, a pracovať s tými, ktorých budúcnosť sa javí veľmi nejasná alebo ťažká. Celý môj život je poznačený tým, že sa stretávam s ľuďmi, ktorí majú z vonkajšieho pohľadu úspechu a peňazí veľmi malú perspektívu, hoci nechcem tvrdiť, že ju nemajú vôbec.

Väčšinou ide o krízovú intervenciu – či už ide o starších ľudí bez domova, ľudí s dlhoročnou drogovou závislosťou, ťažko chorých, alebo utečencov v nelegálnych táboroch na hraniciach Európskej únie, napríklad na ostrovoch v Grécku alebo v Bosne a Hercegovine.

Títo ľudia často prišli o všetko alebo čelia veľmi neistým vyhliadkam. V takej práci nie je možné mať všetko pod kontrolou ani vyriešiť každý problém. Pre mňa je dôležité byť im hlavne nablízku a poskytovať im podporu v ich situácii. Smrť Šarlotky ma naučila, že pomoc nie je vždy o vyriešení situácie – niekedy je o blízkosti a podpore.

Ako sa dá fungovať, keď ste svedkom takého náporu utrpenia? Ako dokážete pomáhať bez toho, aby sa tie náročné osudy na vás podpísali?

Nedávno bol na Slovensku maďarsko-americký psychiater Gábor Maté, ktorý hovorí, že trauma nie je to, čo človeka v živote postretne, ale to, čo toto stretnutie v človeku zmení. Pre mňa je dôležité rozpoznať, či vo mne stretnutie s utrpením niečo zmenilo.

Pamätám si na moje cesty do nelegálnych utečeneckých táborov v Bosne a Hercegovine, kde som stretol rodiny, ktoré opakovane skúšajú prejsť cez zelenú hranicu do EÚ. Videl som deti, ktoré zo strachu a šoku prestali rozprávať, alebo si ako sedemročné začali zo stresu trhať vlasy. V subsaharskej Afrike som zasa videl ľudí zomierať na ulici. Tieto skúsenosti v človeku zákonite niečo zmenia, ale naučil som sa, ako s nimi pracovať.

Ako?

Mám tri spôsoby, ktoré mi pomáhajú – supervíziu, psychoterapiu a takzvané „pozitívne bomby“ v živote.

Čo máte na mysli pod „pozitívnymi bombami“?

Pozitívnou bombou nazývam niečo, čo ma napĺňa radosťou. Napríklad veľmi rád cestujem. Môj otec je už dvadsaťpäť rokov občanom Kanady, a tak za ním raz za rok-dva chodievam. Tam si oddýchnem v inom prostredí. Minulý rok v auguste som tam bol tri týždne.

Pozitívne bomby môžu byť aj menšie zážitky, ako napríklad divadelné predstavenie alebo film. To všetko sú malé pozitívne momenty, ktoré spolu so supervíziou a individuálnou psychoterapiou pomáhajú, aby sa ťažoba vo mne nezakorenila a neublížila mi.

Okrem toho, že ste sociálny pracovník, ste aj vysokoškolský pedagóg. Nie každý pedagóg má takéto osobné skúsenosti z terénu. Ako ste sa dostali k tomu, že ste popri všetkom ostatnom začali aj učiť?

Išlo to prirodzene ruka v ruke s mojím štúdiom. V škole sa mi darilo a pedagógovia v Trnave ma podporovali v ďalšom vzdelávaní. Absolvoval som doktorandské štúdium a potom prišla ponuka učiť sociálnu prácu – najprv na Prešovskej univerzite, neskôr som učil aj v Ružomberku.

Potom ma oslovil profesor Vladimír Krčméry, aby som prednášal na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorá je najväčším vzdelávateľom v tejto oblasti na Slovensku. Len počas posledných piatich rokov ju absolvovalo 19-tisíc študentov sociálnej práce, no nielen na Slovensku, ale aj v Keni, Srbsku, Rumunsku a v Českej republike. Učím na nej len externistov, najmä v piatky a soboty.

Myslím si, že sociálna práca sa nedá dôveryhodne učiť bez toho, aby ju človek prakticky vykonával. Je to podobné ako v medicíne – ťažko si predstaviť, že by budúcich lekárov učil kliniku niekto, kto nikdy nevidel pacienta. Sociálna práca vyžaduje priamy kontakt s klientmi, pretože potrebujeme pochopiť ich potreby a očakávania. Inak by bolo vyučovanie príliš teoretické, čo študentom v praxi nepomáha.

Ako vnímate vašich študentov, pozorujete u nich dostatočnú motiváciu?

Je to rôznorodé. Sociálna práca býva pre mnohých štúdiom druhej alebo tretej voľby. Špeciálne to platí pri denných študentoch, ktorí sa možno nedostali na psychológiu alebo iný odbor zameraný na pomoc ľuďom. Samozrejme, nájdu sa aj motivovaní študenti, ktorí už počas štúdia pracujú v sociálnej sfére.

Pri našich externých študentoch je situácia rozmanitejšia. Približne tretina z nich už pracuje v zariadeniach sociálnych služieb alebo na úradoch a vzdelanie si dopĺňajú, aby zlepšili svoje zručnosti a zvýšili kompetencie. Ďalšiu časť tvoria ľudia z iných profesií – napríklad policajti alebo pracovníci na súdoch –, ktorí veria, že sociálna práca im môže pomôcť v ich súčasnej kariére. Medzi študentami sú aj takí, ktorí štúdium sociálnej práce vnímajú ako formu sebarozvoja. Chcú si rozšíriť obzory, hoci možno neplánujú pracovať v tejto oblasti. No a na škole sú aj takí, ktorí potrebujú iba „papier“.

Rozhodol som sa neskúmať motívy študentov, skôr sa u nich snažím naštartovať chuť robiť sociálnu prácu alebo aspoň záujem o pomoc chudobným a slabším. Popri sprostredkovaní odborných poznatkov a výskumu to považujem za hlavný cieľ pedagóga.

V čom je učenie takto rozmanitej skupiny študentov najnáročnejšie?

Jednou z najväčších výziev je bojovať s nezáujmom. Je skvelé, keď sa nám podarí študentov zaujať, zasiahnuť ich srdce alebo ich motivovať, no to sa nepodarí vždy. Niekedy sa to stane počas štúdia, inokedy až omnoho neskôr a inokedy vôbec.

Motivovanie študentov si od učiteľa vyžaduje obrovské množstvo energie. Musí s tým aktívne pracovať, aby nevyhorel. Je pre mňa veľmi zaťažujúce, keď vidím, že študentov predmet nebaví alebo nezaujíma. To je pre nás učiteľov jedna z najťažších vecí.

V rámci sociálnej práce často prichádzate do kontaktu s vylúčenými komunitami alebo inými menšinami. Slovensko k týmto skupinám nie je veľmi prívetivé, vnímate toto napätie aj medzi študentmi?

Určite áno. Pandémia a vojna na Ukrajine vytvorili akési obdobie „odhaľovania duchov“. Ľudia sa prestali pretvarovať a tieto krízy odhalili ich skutočné hodnoty, názory a postoje, vrátene (ne)schopnosti kritického myslenia. Vidím to aj u našich študentov. Toto obdobie ukazuje, do akej miery podliehajú konšpiráciám, ako ich ovplyvňujú ich osobné traumy alebo negatívne pocity. Vďaka tomu som si všimol aj ich pohľady na život a svet okolo seba, ktoré by inak možno zostali skryté.

Šokovalo ma, že aj niektorí ľudia, ktorí sú na čele humanitárnych alebo sociálnych organizácií, majú v praxi alebo pri kontakte so študentmi proruské a protiukrajinské názory. Nemyslím si, že títo ľudia sú nutne zlí, ale skôr sú pravdepodobne obeťami konšpirácii a svojich nespracovaných problémov.

Hovorí to veľa o našej spoločnosti.

Pandémia napríklad ukázala, ako sme schopní sekuritizovať Rómov. Bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu sme vtedy 49-tisíc Rómov uzavreli a obkolesili betónovými zátarasami a policajnou páskou. Strážili ich vojaci s dlhými zbraňami, v osadách boli dokonca umiestnené vojenské stanovištia. Videl som to na vlastné oči. Možno to znie prehnane, ale ak Slovensko v čase krízy dokáže bezdôvodne uzavrieť celú komunitu ľudí výlučne na základe etnicity, svedčí to o našej nebezpečnej schopnosti nájsť si medzi nevinnými ľuďmi obetného baránka.

Kde v tom celom vnímate politikov?

Veľmi ma trápi, že naši politici v tejto veci mlčia, a to dokonca aj tí, ktorých považujem za demokratov a ktorým dôverujeme. Očakával by som od nich, že budú o tomto probléme hovoriť a upozorňovať naň.

Asi jediný politik, ktorý si uvedomil vážnosť situácie a jasne reagoval, bol Ondrej Dostál, ale jeho hlas bol príliš slabý, aby vzbudil dostatočnú pozornosť. Významný hlas v prospech Rómov zaznel aj od vtedajšej verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej. Verejnosť dnes nemá o túto tému veľký záujem, čo je smutné. Myslím si, že sekuritizácia Rómov odhalila veľa o myslení slovenskej spoločnosti. Ukázalo sa, ako rýchlo vieme skĺznuť k nálepkovaniu a obviňovaniu zraniteľných komunít z problémov, ktoré nespôsobili.

Je táto situácia porovnateľná s ďalšími problémami, ktorým Rómovia čelia?

Podobný efekt vidíme aj v prípade rómskej národnostnej školy v Rakúsoch, ktorú vytvorili aj za iniciatívy nerómskej političky-starostky a obhajuje ju dokonca aj Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Navrhovatelia možno majú aj nejaké dobré úmysly, no samotný fakt, že vzniká čisto rómska segregovaná škola, je vážnym problémom. Je to proti filozofii tvorby vzniku národnostných škôl, ktoré by mali vznikať zdola na podnet príslušníkov národnostných menšín. Bol tu porušený 3D princíp – desegregácie, degetoizácie a destigmatizácie. A to nehovorím len ja.

Roky bojujeme proti segregácii a odborníci ako Zuzana Kumanová, Jurina Rusnáková či Vlado Rafael jasne upozorňujú na to, že takéto vytvorenie segregovanej školy pre Rómov je neprípustné. Tu sa chce vznikom národnostnej školy vlastne zlegitimizovať segregácia. Chápem pritom, že v regiónoch samospráva bojuje s obrovskými problémami v školstve a nechce sa im alebo nevládzu riešiť popritom všetkom ešte integráciu a inklúziu. No segregácia je krokom vzad. Musí zasiahnuť štát, aby takýmto krokom predišiel.

Niektorí zainteresovaní argumentujú tím, že aj maďarské školy sú len pre Maďarov, ale to sú neporovnateľné príklady. Maďari na Slovensku netrpeli sociálnym vylúčením a segregáciou tak, ako nimi trpia mnohí Rómovia. Dvojaký meter pri vytváraní segregovaných škôl a pri reakcii štátu počas pandémie len odhaľuje hlboko zakorenené predsudky a neschopnosť našej spoločnosti efektívne riešiť problémy, ktoré sa týkajú sociálne znevýhodnených skupín.

Ako v roli sociálneho reportéra pristupujete k riešeniu problémov vo vylúčených komunitách?

Vždy sa mi osvedčilo prísť priamo na miesto a hovoriť nielen s poškodenými, ale aj s tými, ktorí sú považovaní napríklad za páchateľov nejakého trestného činu. To mi často odhalí úplne nový pohľad na situáciu.

Spomínam si na prípad, keď traja chlapci v Richnave údajne zbili staršiu ženu a ukradli jej kabelku. Po príchode na miesto sme zistili, že dvaja z nich sa ju podľa svedectiev okoloidúcich snažili slovne brániť a jeden jej skutočne ublížil. Ukázalo sa, že chlapec-páchateľ mal viacero problémov zo správaním už v minulosti, bolo na neho podaných viacero podnetov na umiestnenie do reedukačného centra. Bol tiež pod dohľadom kurately, no jeho prípad bol úradmi zanedbaný, až to skončilo tak, ako to skončilo. Je to však úplne iný kontext, ako informácia, že traja rómski chlapci zbili a okradli staršiu ženu. Iba jeden z nich konal násilne, zatiaľ čo ostatní sa ho pokúšali zastaviť a štát pritom zanedbal svoju prácu.

Iným príkladom je mladý muž, ktorý bol obvinený z krádeže dreva v rovnakej obci, hoci išlo len o malé množstvo – doslova na úrovni jedného konára. Tento mladík mal rodičov vo výkone trestu a sám sa staral o mladších súrodencov. Vo vlastnej kôlničke mal zabezpečené cez štyri kubíky palivového dreva na celú zimu. Napriek tomu bol políciou prichytený a obvinený z krádeže len preto, lebo ho policajti videli pri lese s konárom v ruke. Toto obvinenie bolo zrušené ako neopodstatnené a zostala po ňom zvláštna pachuť sekuritizácie Rómov bez rozlišovania ozajstného vinníka.

Tieto situácie ukazujú, že pochopenie situácie a primeraná komunikácia si vyžadujú osobný prístup a prácu priamo v teréne. Len tak možno rozpoznať, čo sa skutočne stalo, a zamedziť pretrvávaniu predsudkov a nesprávnych interpretácií.

Čo považujete za naše najväčšie aktuálne problémy?

Jedným z najväčších problémov je kolektívna necitlivosť majority voči Rómom. Ako spoločnosť sme si zvykli na ich extrémnu chudobu a sociálne vylúčenie. Je to podobné ako v prípade vojny na Ukrajine. Spočiatku vyvolávala veľkú odozvu, ale časom sme voči nej znecitliveli. Do istej miery je to normálne, nevieme žiť v neustálom strese, no nesmieme prestať vnímať extrémne utrpenie nevinných ľudí. Podobne sa to u nás deje aj s konfliktmi v Izraeli, Južnom Sudáne alebo v Angole, ktoré nás zaujímajú ešte menej.

Problémom je aj to, že mnoho návrhov sociálnych opatrení obsahuje princíp zásluhovosti, ktorý hovorí, že chudobní si musia podporu „zaslúžiť“. Platí to nielen pre Rómov, ale aj pre jednorodičov či iné sociálne odkázané skupiny. Takýto postoj vychádza z presvedčenia, že chudoba je vždy výsledkom osobného zlyhania a nesprávnych rozhodnutí, čo je veľmi zjednodušený pohľad na chudobu. Latentný rasizmus sa tu prejavuje v názore, že dotknutí „si za to môžu sami, pretože nechcú pracovať, sú leniví, čudní, majú to v génoch.“ S týmto skrytým ale prítomným postojom pristupuje k rómskej komunite mnoho ľudí.

Ovplyvňuje tento postoj spoločnosti efektivitu pomoci?

Určite. Žijeme v období necitlivosti, keď sa mnoho ľudí zmierilo s tým, že marginalizovaní Rómovia skrátka takto majú žiť – čo je alarmujúce. Tento postoj paralyzuje celú spoločnosť, ktorá sa už ani len netvári, že sa snaží pomáhať desaťtisícom Rómom žijúcim v extrémnej chudobe a sociálnom vylúčení.

Na Slovensku by nebolo problémom nájsť zdroje na pomoc vylúčeným komunitám napríklad v oblasti bývania, no chýba politická vôľa. Nie je to priorita pre žiadnu politickú stranu, ktorá bola doteraz pri moci, napravo ani naľavo. Pomoc Rómom nie je považovaná za „sexy tému“, pretože neprináša okamžitý politický zisk – naopak, prináša riziko straty podpory majority zahľadenej do svojich problémov. Aj európske fondy určené na pomoc týmto komunitám sú často zneužívané alebo nedostatočne využívané, čo situáciu len komplikuje.

Bojíme sa vyjsť z komfortnej zóny a podať ruku chudobným a sociálne vylúčeným ľuďom okolo nás. Je z toho cítiť nielen otvorený, ale najmä spomínaný latentný rasizmus, ktorý je v niečom ešte horší, lebo je skrytý. Zneutralizoval pocit zodpovednosti slovenskej spoločnosti, v dôsledku čoho považujeme extrémnu chudobu státisícov Rómov za čosi prirodzené.

Čo vás hnevá najviac?

Nebudem rozoberať bežné predsudky a vtipy o Rómoch – to sú veci, ktoré sú nešťastné a zbytočné. Šokuje ma ale, keď významní slovenskí novinári alebo politici, ktorí sa verejne hlásia k demokracii a liberálnym ľudským právam, v neformálnych rozhovoroch povedia, že bolo počas pandémie v poriadku uzavrieť násilne Rómov do osád a obkolesiť ich policajnou páskou a vojakmi so samopalmi a psami.

Títo ľudia verejne deklarujú veľkú citlivosť voči ľudským právam, no keď príde reč na Rómov, ich postoj sa zmení. Ich latentný rasizmus je pre mňa oveľa znepokojivejší ako ten primitívny, ktorý sa obmedzuje na stereotypy o Rómoch ako lenivých ľuďoch.

Nemáte pocit, že časť populácie už aspoň začala používať korektnejší jazyk?

Nemám na to žiadny výskum, ale obávam sa, že ak by to tak aj bolo, samotný korektný jazyk nestačí. Vidíme to aj na prístupe k LGBTI+ ľuďom – jazyk spoločnosti sa posunul, ale vnímanie tejto menšiny sa zásadne nezmenilo. Je načase prestať vnímať akúkoľvek skupinu ľudí ako menšinu alebo im pripisovať akýkoľvek atribút, ako vzťahovú orientáciu alebo etnicitu.

Korektný jazyk môže byť len akousi barličkou“, ktorá nezaručuje zmenu vnútornej hodnotovej orientácie. Možno sa tým začína proces zmeny, ale nestačí to. Sme stále postkomunistická krajina, ktorá sa kultúrne vnútorne ešte nevyvinula na úroveň demokracie západných krajín.

Pôsobíte aj v rozvojových krajinách, kde je to ešte náročnejšie. Po návrate domov vám musí Slovensko pripadať ako úžasné miesto.

Je pravda, že návrat na Slovensko po pobyte v menej rozvinutých krajinách, akými sú napríklad subsaharská Afrika, Kambodža, Bosna či vojnou zmietaná Ukrajina, je úľavou. Pocity spokojnosti sa ale odvíjajú od očakávaní, ktoré od krajiny máme.

Slovensko je typická postkomunistická krajina, akých je v Európe mnoho – spomeniem Maďarsko, Poľsko, Česko, Rumunsko, Srbsko alebo Albánsko. Všetky tieto štáty čelia podobným kultúrnym a spoločenským výzvam, pretože sa ešte stále vyvíjame a snažíme sa nájsť si svoju cestu v liberálnej demokracii. Trochu sa jej aj bránime, nerozumieme jej, preto vidíme v týchto krajinách častú nostalgiu za minulosťou a volíme si politikov, ktorí nám sľubujú návrat „starých dobrých časov“, v ktorých nemusíme prevziať zodpovednosť za svet.

Čo ste si odniesli z ciest do rozvojových krajín?

Naučil som sa hlavne spoliehať sám na seba a zažiť pocit bezmocnosti v úplne inom rozmere. V Európe sme zvyknutí, že vždy máme poruke pomoc – vieme, že v blízkosti je nemocnica alebo že nás v prípade nebezpečenstva ochránia bezpečnostné zložky. V krajinách, kde som pôsobil, takéto istoty nie sú.

Sociálni pracovníci sú tam odkázaní len na svoje schopnosti, čo si vyžaduje veľkú sociálnu pružnosť, stretnete sa tam napríklad s ozbrojenými skupinami ľudí bez označenia príslušnosti k bezpečnostným zložkám a podobne. Takéto skúsenosti učia človeka konať samostatne, bezpečne a asertívne.

Nie ste iba sociálnym pracovníkom, pôsobíte aj ako a novinár. Novinár by si mal vedieť udržať odstup a o situácii len informovať, sociálny pracovník, naopak, aktívne zasahuje „do deja“. Dokáže vaše novinárske „ja“ nezasahovať do diania?

Nie, to nedokážem. Keď som napríklad ako novinár išiel po vypuknutí vojny na Ukrajinu, naložil som do auta aj humanitárnu pomoc a popritom som o pomoci aj písal.

Mne moje role často splývajú. Nikdy som nebol „úplne čistým“ novinárom, ktorý by bez zásahu do situácie len informoval. Možno je to neštandardná kombinácia, no u mňa stále prevláda sociálna práca.

Je nejaký konkrétny moment týkajúci sa vašej práce, ktorý máte dodnes hlboko v srdci?

Neviem zabudnúť na štrnásťročného chlapca z Kambodže, ktorého som stretol v detskom domove pre HIV pozitívne deti, kde žije po strate rodičov. Prišiel za mnou a požiadal ma o sto dolárov, ktoré potreboval. Neskôr som zistil, že tento chlapec sa v domove stará aj o mladších súrodencov, hoci sám zápasí s ochorením HIV. Mal výnimočný talent na kreslenie, tak som ho poprosil, či by mi nenamaľoval portrét. Namaľoval mi ho a dal som mu za neho sto dolárov.

Keď vidíte, že niekto tak mladý je nútený niesť zodpovednosť za svojich súrodencov, a zároveň sa vyrovnáva s ťažkou diagnózou, veľmi rýchlo to uprace vaše hodnoty a nastaví zrkadlo vašej chamtivosti, pažravosti, pýche, lakomstvu a závisti. Jeho príbeh však pre mňa symbolizuje aj nádej. Vďaka slovenskej humanitárnej pomoci dostávajú tieto deti kvalitnú liečbu a sociálnu pomoc. A keď majú prístup k správnej starostlivosti a pravidelne užívajú lieky, dokážu si založiť vlastné rodiny a viesť plnohodnotný život desiatky rokov.

Ešte jeden krásny zážitok sa mi vryl do pamäti. Deti v Keni kreslili mapu Európy, na ktorej bolo Slovensko nakreslené väčšie ako Nemecko. Pre nich bola naša krajina obrovská, pretože poznali veľa Slovákov, ktorí im pomáhali. Takéto chvíle ukazujú, že naša práca má zmysel. Aj malé krajiny môžu zanechať veľkú stopu v životoch ľudí, ktorí potrebujú pomoc.

Ako sa líši terénna sociálna práca na Slovensku od tej zahraničnej?

Záleží, samozrejme, na tom, o akú krajinu ide a aký má systém sociálneho zabezpečenia – od toho sa odvíja sociálna práca. Mňa asi najviac inšpiruje nemecký model, kde si štát objednáva mnohé služby sociálnej práce napríklad od Červeného kríža, Armády spásy, Katolíckej charity či Evanjelickej diakonie. V Nemecku je spolupráca štátu, mimovládnych organizácii a cirkví na vysokej úrovni. Štát pochopil, že mnohé veci sám nezvládne alebo sú pre neho príliš drahé, preto je viac otvorený spolupráci. Sociálni pracovníci a poskytovatelia sociálnych služieb sú tam viac zosieťovaní v prospech klientov.

Väčšiu skúsenosť mám však z menej rozvinutých krajín, akými sú napríklad Keňa alebo Bosna a Hercegovina. V Bosne je v niektorých mestách, napríklad vo Velikej Kladuši, terénna sociálna práca v prospech utečencov zakázaná pod hrozbou pokuty. V subsaharskej Afrike zasa človek naráža na obrovské getá ako slum Mathere – niečo ako naše osady –, kde žijú státisíce ľudí. Sociálny pracovník má vtedy pocit, že jeho práca je len zanedbateľnou kvapkou v mori. Naviac sa borí s bezpečnostnými a materiálnymi problémami a v začiatkoch tiež musí prekonať vnímanie okolia, že ako beloch nie je len chodiaca peňaženka.

Slovensko sa nemôže rovnať veľmociam ako Amerika, Británia či Francúzsko, ktoré majú obrovské humanitárne aktivity. Američania a Briti sú niekedy vnímaní ako kolonizátori, no ich celkový podiel na humanitárnej pomoci je neporovnateľný s tým, čo dokážu malé krajiny ako my. Cenné je aj to, že v porovnaní s Čínou či Indiou, ktoré tiež pôsobia v rozvojových krajinách, vedia západné krajiny priniesť okrem materiálnej pomoci aj kultúrny rozmer ľudských práv a ľudskej dôstojnosti.

Čo nás Slovákov odlišuje od sociálnych pracovníkov z iných štátov?

Naša pracovitosť. Možno to znie ako klišé, ale naozaj to tak vnímam. Keď je to potrebné, máme schopnosť neúnavne pracovať deň čo deň, často sedem dní v týždni aj 12 hodín denne. To je v terénnej sociálnej práci naša veľká devíza a tí, ktorým pomáhame, si to vážia.

Ďalší rozdiel je podľa mňa v tom, že Slováci v sebe nesú určitý rozmer organizovaného duchovna. Bez ohľadu na to, či sme veriaci alebo nie, či sme konzervatívci alebo liberáli, máme v sebe zakorenené hodnoty kresťanského humanizmu, ktorý pramení z našej kultúrnej tradície. Nosíme v sebe princíp „milosrdného samaritána“ ktorý je pri práci v teréne veľmi dôležitý. Tento duchovný rozmer vidím rovnako aj u Slovákov-ateistov, ktorí vedia ponúknuť rôzne formy podpory. Z môjho pohľadu nás to pri práci v zahraničí odlišuje od kolegov z iných západných krajín. U nás sú tie motívy postavené veľmi často práve takto.

Naša láska k blížnemu má však zjavne svoje hranice.

Zdá sa, že áno. Naša empatia akoby prestávala fungovať, ak ide o queer osoby, Rómov či iné marginalizované skupiny. Strach z neznámeho? Neviem. Žijeme v období straty citlivosti, kde sa čoraz viac uzatvárame do vlastných problémov a prestávame cítiť empatiu k tým, ktorí sú chudobní či inak znevýhodnení. Možno vojna na Ukrajine či pandémia neukázali len dobro Slovákov, ale otvorili aj pandorinu skrinku.

Myslím si ale, že je to širší problém celého západného sveta. Žijeme v pohodlí, ktoré nás oddeľuje od toho, aby sme naozaj prežívali emócie a vnímali utrpenie iných. Preto sa pri farskej zbierke pre Afriku rýchlo vyzbiera veľká suma, no zároveň akoby nám chýbala citlivosť k blízkym skupinám, akými sú marginalizovaní Rómovia či ľudia bez domova.

Je to viac otázka strachu alebo odmietania?

Podľa mňa je to často o nedostatku osobného kontaktu, skúsenosti a pochopenia. Pri mnohých kresťanských ale aj sekulárnych konzervatívcoch vidím, že po tom, čo začali pracovať s queer ľuďmi alebo ľuďmi žijúcimi v takzvaných neregulérnych vzťahoch, zmenili svoj odmietavý pohľad na ich spôsob života. Poznám takých ľudí, medzi nimi aj mnoho duchovných. Každý kňaz, ktorého poznám a reálne sa stretáva s týmito komunitami, prešiel určitou vnútornou zmenou. Mnohí nemusia súhlasiť s manželstvami homosexuálov, ale snažia sa pre nich vytvárať bezpečné a prijímajúce prostredie. Najprv sa musí vytvoriť priestor pre bezpečie a prijatie, až potom môžeme riešiť morálne či vieroučné otázky a rozdiely.

No musí to platiť obojstranne. Aj ja často narazím na predsudky, keď ako kresťan prídem medzi LGBTI+ ľudí. Rozumiem, že zrejme vychádzajú z minulých negatívnych skúseností, ale treba si uvedomiť, že nie každý kresťan chce niekomu upierať právo na slobodu. Dobrým príkladom je kardinál Christoph Schönborn z Viedne, ktorý otvorene podporuje požehnávanie párov rovnakého pohlavia. Podobne snahu o dialóg a prijatie ukazuje aj pápež František. Nemenia katolícke učenie, len u nich zvíťazila láska k blížnemu nad zákonom. Nedávno vyšla v Čechách dôležitá kniha amerického jezuitu Jamesa Martina s názvom Most medzi rímskokatolíckou cirkvou a LGBTQ+ komunitou. Ukazuje, že aj my kresťania stojíme na prahu zmeny chápania kresťanskej antropológie, keď je potrebné mnohé svoje postoje prehodnotiť, pretože nemajú ani biblické základy. 

Potreba kráčať si navzájom v ústrety platí aj pre sociálne vylúčených Rómov voči majorite. Ak napríklad Rómovia očakávajú prijatie, musia sa vyvarovať správania, ktoré je pre väčšinovú spoločnosť neprijateľné. Hovorím napríklad o slušnom správaní a hlučnosti na verejnosti. Na jednej strane rozumiem tomu, že takéto správanie je často znakom chudoby, no keď niekto kritizuje neslušné správanie niektorých Rómov, nie je to rasizmus.

Je teda dôležité, aby sa dialóg a snaha o vzájomné pochopenie rozvíjali z oboch strán. Cieľom je vytvoriť prostredie, kde sa navzájom rešpektujeme, aj keď nemusíme so všetkým súhlasiť.

Spolupracovali ste aj s Antonom Srholcom. Ako vzniklo toto vaše puto?

Naša spolupráca sa začala niekedy v roku 2010, keď sme v Bratislave spolu s prof. Vladimírom Krčmérym zakladali univerzitné centrum hlavne pre študentov sociálnej práce. Žiaľ, smrť oboch týchto významných zakladateľov humanitárnych diel som zažil z bezprostrednej blízkosti a je ťažké sa s tým vyrovnať.

Ako prvý v roku 2016 zomrel Anton Srholec, s ktorým som spolupracoval rok pred jeho smrťou ako jeho bezprostredný kolega v resocializačnej komunite pre ľudí bez domova RESOTY. Potom som štyri roky túto komunitu štyridsiatich chlapov viedol. V roku 2022 zomrel Vladimír Krčméry, ktorý je zakladateľom najväčšej vzdelávacej inštitúcie v oblasti sociálnej práce na Slovensku – Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Na tejto škole učím budúcich sociálnych pracovníkov. Aj výťažok zo školného ide na desiatky humanitárnych projektov, ktoré profesor Krčméry založil.

Ako ste prežívali ich odchod?

Budem patetický, ale cítil som sa ako Ronin (japonský samuraj, ktorý vo feudálnom období prišiel o svojho pána, pozn. red.), ktorému v priebehu niekoľkých rokov odišli dve najvýznamnejšie referenčné pracovné a osobné autority. Začal som prehodnocovať svoje životné priority a vrátilo ma to späť k ľuďom, ktorí sú na okraji spoločnosti. Vzdal som sa postupne členstva v stavovských organizáciách, akademických funkcií, novinárskej práce a dnes sa venujem výučbe sociálnej práce externých študentov a jej praktickému výkonu v resocializačnom centre Archa Harmony v Modre.

Spomínali sme, že v slovenskej spoločnosti sa stupňuje napätie. Mnoho ľudí preto uvažuje o odchode zo Slovenska. Ako to vidíte vy?

Najprv odpoviem ako rodič, ktorý má synov vo veku 9, 17, a 21 rokov. Myslím si, že existuje jednoduchá odpoveď na otázku, či ich čaká lepšia budúcnosť na Slovensku alebo v zahraničí na Západe. Najstarší syn už odišiel študovať do Prahy.

A teraz skúsim odpovedať za seba. Myslel som si, že po konci mečiarizmu nás čaká už len lepšia budúcnosť. Dnes je, bohužiaľ, situácia iná – je to v čomsi ešte horšie. To ťahanie krajiny smerom k Ruskej federácii je hrozivé. Odchod však nie je ľahké rozhodnutie, najmä nie kúsok pred päťdesiatkou, keď má človek za sebou väčšinu života v tejto krajine. Som spätý s kultúrou, ľuďmi a miestami, kde som vyrástol.

Navyše, komu by sme to tu nechali, ak by sme všetci odišli? Ako by to vnímali ľudia, ktorí na Slovensku žijú, nedokážu či nemôžu odísť a potrebujú našu pomoc – seniori, Rómovia, utečenci? A keď odídu najmä vzdelaní a schopní ľudia, kto tu zostane? Je to otázka svedomia každého človeka, každý sa musí rozhodnúť sám.

Okrem toho si treba uvedomiť ďalšiu vec – časy sa menia. Silná negatívna emócia, ktorá dnes v časti slovenskej verejnosti prevláda, súvisí aj s tým, že sme zaplavení negatívnymi informáciami a viac konfrontovaní s dnešnou realitou. Keď sa obzrieme späť, zistíme, že Európa prežila tridsaťročnú vojnu, dve svetové vojny a komunistickú totalitu, keď bola nádej na zlepšenie minimálna. Na druhej strane sme tu mali aj obdobia rozvoja, akým bola napríklad renesancia a Nežná revolúcia keď sa ľudské práva dostali do popredia a spoločnosť sa posunula dopredu.

Dejiny sa striedajú v pozitívnych a negatívnych obdobiach. Myslím si, že mnohí dnes vidia svet len v negatívnom svetle jednoducho preto, lebo sa nám viac otvárajú oči. No to by nás malo viesť k väčšej pokore a aktivite, nie k úteku.

Michal Oláh Sociálny pracovník a vysokoškolský pedagóg. Venuje sa práci s ľuďmi na okraji spoločnosti. Zameriava sa na pomoc ľuďom bez domova, marginalizovaným skupinám, obetiam sociálneho vylúčenia a násilia. Päť rokov viedol resocializačnú komunitu pre ľudí bez domova Resoty Antona Srholca. V roku 2017 bol ocenený titulom Sociálny pracovník roka. Ako vysokoškolský učiteľ pôsobí na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Je zakladateľom časopisu Clinical Social Work and Health Intervention a ako autor publikuje aj v týždenníku .týždeň.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].