Pomerne skoro začal pracovať, aby finančne pomohol rodičom, ktorí mali zdravotné problémy. Najprv „kopal kanály“, neskôr si v Banskej Bystrici otvoril barbershop, kde dával prácu ľuďom z horších sociálnych pomerov.

„Keď fungovali všetky štyri prevádzky na plné obrátky, moje dni začínali o 6:00 a končili o 23:00,“ opisuje Patrik Branda. „Boli sme komunita a dovolím si tvrdiť, že až malá rodina,“ hovorí o svojich klientoch. „Zákazník prišiel, vybral si či chce alko alebo nealko, mohol si zahrať playstation, rozprávali sme sa, smiali a ústa sa nám nezavreli.“

Po rokoch bol Branda z ustavičného kolobehu vyčerpaný, strihanie preto vymenil za hudbu a stal sa raperom. Pred Vianocami mu vyšlo EP s názvom Godson, čo v preklade znamená Boží syn. „Pretože som veriaci a celý môj život je spätý s náboženstvom. Bohu ďakujem za veľa,“ vraví hudobník.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo sa mu zákazníci poskladali na vybavenie barbershopu; aký tlak pociťuje na seba ako raper a ako vznikla jeho umelecké meno Diamond.

Dnes sme zvyknutí, že vo väčších mestách je barbershop na každom rohu, vy ste však v Banskej Bystrici otvárali úplne prvý. Ako ste sa vôbec dostali k strihaniu?

Videl som nejaké zahraničné videá a zapáčilo sa mi to. Začal som sa učiť doma na sebe. Jedno zrkadlo dopredu, jedno dozadu a trénoval som – najprv vlasy, keď som ešte nejaké mal (smiech) –, potom aj bradu.

Keď som sa niečo naučil na sebe, začal som strihať kamarátov – jedného, druhého, potom celé sídlisko, susedné sídlisko a zrazu sa to rozbehlo.

Zo začiatku som strihával zadarmo, no v jednom bode som už nemal kapacity a záujemcov bolo až-až. Sami mi ponúkali peniaze. Časom si už museli rezervovať termíny vopred, aby sa ku mne vôbec dostali. Čiže mi z toho vznikol biznis a ani sám som nevedel, ako.

Ako ste pokračovali?

Presťahoval som sa z Prievidze, kde som býval, do Banskej Bystrice, kde som si našiel priestory pre môj barbershop. Otvoril som ho u jednej pani v budove.

Všetko sa pekne rozbehlo, klientela pribúdala, až som jedného dňa prišiel do práce a bol som vymknutý – pani ma od tej prevádzky „odrezala“.

Prečo?

Neviem, prečo sa tak zachovala. Aby som to vysvetlil: všetky moje úspory zo strihania som „nalial“ do nábytku a príslušenstva, lenže na začiatku som nemal žiadne predstavy o tom, ako to chodí. Dohodol som sa s ňou preto, že si objednám veci na jej meno a ja ich iba vyplatím. Myslel som si, že mi chce pomôcť rozbehnúť biznis – nie že v momente, keď sa biznis rozbehne, ma z neho vyhodí.

Bola to však aj moja chyba, pretože som jej dôveroval, a tak som na to doplatil. Nenaštudoval som si poriadne zmluvu, takže bola v práve, ale nedokázal som to pochopiť z ľudskej stránky. Neostali jej len priestory, ale aj všetok nábytok a nástroje na holenie a strihanie.

Čo ste potom robili?

Myslel som si, že je koniec, pretože som nemal žiadne financie. To, čo som na začiatku investoval do otvorenia, sa mi za prvý rok nestihlo vrátiť. Tak som na sociálnej sieti vyhodil status, že končím a že v barbershope už nebudem pôsobiť – to bolo v sobotu.

Zákazníci mi hneď písali, že ma v nedeľu budú čakať v meste a že im musím vysvetliť, čo sa deje. Prišiel som, pýtali sa ma, čo to má znamenať a keď som im to vysvetlil, poskladali sa mi na nové priestory s vybavením. Ani chvíľu nezaváhali.

To bolo od zákazníkov výnimočné gesto.

Za ten rok sa mi podarilo vybudovať úžasnú komunitu. Vedel som, čo si dajú na pitie, keď prídu, ako sa volajú ich partnerky alebo deti, čo je u nich nové. Iba som nadväzoval na predchádzajúce konverzácie, pretože sme nikdy nestihli prebrať všetko, kým som ich dostrihal. Boli sme komunita a dovolím si tvrdiť, že až malá rodina. Dostalo ma, keď sa mi poskladali na nové priestory aj celé vybavenie.

Samozrejme, im sa to všetko vrátilo. Strihal som ich zadarmo, až kým sme si neboli „kvit“. Keď sa obraty dostali do normálu, začal som robiť to, že som každý piatok nakúpil mäso a chodili sa ku mne strihať celé rodiny – hrala nám hudba, grilovali sme, robili sme si barbecue. Potom sme pokračovali aj v soboty, lebo ľuďom sa to páčilo a vystrihané peniaze išli na charitu.

Komunita ľudí okolo sa stále zväčšovala. U mňa v holičstve to fungovalo tak, že zákazník prišiel, vybral si či chce alko alebo nealko, mohol si zahrať playstation, rozprávali sme sa, smiali a ústa sa nám nezavreli.

Neskôr som ešte vymyslel také to boxerské vrece, aké býva na kolotočoch, do ktorého človek musí udrieť čo najsilnejšie. Kto u nás udrel najsilnejšie, mal strihanie zadarmo. Organizovali sme aj turnaje v šípkach. Niektorí sa podľa mňa nemuseli ani toľko strihať, ako často chodili. (smiech)

Koľko ste mali zamestnancov?

Zo začiatku som strihal sám, ale potom to už nebolo udržateľné. Časom som si otvoril ďalšie tri pobočky a spolu som mal pätnásť zamestnancov, ktorých som si sám od nuly vyškolil a naučil ich moje know-how.

Nevedeli strihať, predtým než ku vám prišli?

Ani jeden, no naučili sa. Veľakrát to boli chalani, ktorí boli napríklad drogovo závislí a spoznal som ich, lebo sa ku mne chodili strihať. Chcel som im dať možnosť zlepšiť si život a niečo sa naučiť. Veril som im, lebo si myslím, že každý má možnosť zmeniť sa.

Potom to boli chalani z horších sociálnych pomerov. Do ich pozície som sa vedel vžiť, nakoľko sám z takých pomerov pochádzam. Robili u mňa Rómovia, bieli, Číňania aj Vietnamci. Nerobil som medzi tým rozdiely. Chceš? Poď. Nechceš? Nechoď.

Často sa ma pýtali, či som nechcel zamestnávať iba „Romákov“, keďže sám som jeden z nich. Nechcel som. Chcel som dať šancu každému, komu by to pomohlo v jeho vtedajšej životnej situácii.

Slováci si podľa mňa strašne uleteli a všetkých musia kategorizovať – Slovák, Róm, biely, tmavý, Afričan. Keď sa černoch narodí na Slovensku, tak čo je? Je predsa rovnaký Slovák ako ja alebo vy. Sústreďme sa na to, aby sme boli dobrí ľudia, to bude nápomocnejšie.

Keďže ste mali po otvorení prvého barbershopu negatívnu skúsenosť, neboli ste pri ďalšom výbere spolupracovníkov opatrnejší?

Bol som opatrný, no zároveň som im chcel pomôcť. Aj tak som sa však ešte veľakrát popálil. Hlavným dôvodom, prečo som so strihaním skončil, bola pandémia, no druhým boli určite ľudia. Už ma to prestalo baviť a došla mi trpezlivosť.

Niekoho som zaškolil, no on odo mňa odišiel a otvoril si vlastný salón. To ma zabolelo, lebo som si v podstate sám sebe spravil konkurenciu. Prestalo ma baviť odovzdávať niektorým ľuďom všetko, čo viem, keď ma potom oklamali o tržbu a dali ju sami sebe do vrecka. Alebo povedali, že prišiel poškodený tovar a treba ho poslať naspäť, čo neurobili – len ho predali.

Podnikanie ma ale naučilo, že všetko zlé je na niečo dobré. Z niektorých vecí sa treba len poučiť. Myslím si, že vďaka takýmto ľuďom som sa stal odolnejší.

Čo vás ešte podnikanie naučilo?

Určite väčšej disciplíne. Naučilo ma počítať s tým, že chyby vždy prídu, a tiež byť za tie chyby niekedy vďačný, lebo v budúcnosti sa im budem vedieť vyhnúť. Naučil som sa reagovať pokojnejšie a nebáť sa poradiť s ostatnými, pretože mnohí začínajúci podnikatelia si myslia, že zjedli všetku múdrosť sveta. Pochopil som, že veľa ľudí je s vami za dobre, len pokiaľ od vás niečo potrebujú, no naopak to neplatí.

Ale nech nie som len negatívny, vďaka podnikaniu som spoznal kopec úžasných ľudí a mnohých z mojich bývalých klientov nazývam v súčasnosti kamarátmi.

Spomínali ste, že s biznisom ste museli skončiť kvôli korone.

Nedalo sa inak. Počas pandémie to bolo tak, že polovicu na nájom priestorov prispieval štát a druhú polovicu platil vlastník. No a ja som platil, hoci som nemal žiadne príjmy, až ma to položilo.

Dopomohlo k tomu aj to, že chalani, ktorých som zamestnával, začali strihať doma. Keď pracovali u mňa, išli nejaké percentá zo sumy barbershopu a nejaké im. Keď strihali doma, ostávalo im sto percent z celej sumy, čo sa im zapáčilo a po pandémii sa mi z pätnástich boli ochotní vrátiť traja.

Ako ste to zobrali?

Na jednej strane mi to bolo hrozne ľúto. Keď som začínal so strihaním ja, ľudia na Slovensku ani netušil, kto to barber je a čo je to britva. Bol som a stále som na seba hrdý, že som bol jeden z prvých barberov u nás a v štyroch rôznych pobočkách som mal rezervované termíny nonstop na dva mesiace.

No na druhej strane som si vydýchol, pretože som už bol vyčerpaný a nasýtený ľudí. Nikto nechce chodiť do služieb, kde je negatívna energia. Aj keď som mal zlú náladu, veľakrát som sa tváril, že je všetko v poriadku. Usmieval som sa na zákazníkov a smial som sa s nimi, aj keď vo vnútri som na tom nebol najlepšie. Nechcel som, aby môj osobný život akokoľvek zasahoval do biznisu. Chcel som za každých okolností pôsobiť, že mám všetko absolútne pod kontrolou.

Keď fungovali všetky štyri prevádzky na plné obrátky, moje dni začínali o 6:00 a končili o 23:00, takže keď sa to skončilo, nejaká časť mňa si určite vydýchla a tú druhú to zamrzelo.

Nemali ste strach, čo bude ďalej?

Nie. Som z pomerov, kde sa mi rodičia síce snažili dať všetko, čo mohli, no zároveň sme si nemohli veľmi vyskakovať. Zažili sme aj situácie, keď sme nemali nič. Keď človek zažije niečo také, už ho nič len tak ľahko neprekvapí.

Je smutné povedať to, no keď sa opäť ocitnete na dne, zistíte, že to nie je nič, čo by ste už nepoznali. Keď je človek dole, jediná cesta kam ísť je len hore. Ja som sa teda tiež vydal na novú cestu.

Na akú?

Začal som sa naplno venovať hudbe, konkrétne rapu.

Od barberstva k rapu. To je celkom veľká zmena.

Hudba bola so mnou vždy, celý život som spieval a tancoval. Vedel som, že je to niečo, čo mi robí radosť, no keď som mal 13 rokov, otec prekonal dva infarkty a mama mala vážne pracovné zranenie. Obaja boli teda práceneschopní.

Začal som teda pracovať ja, aby som im pomohol aspoň s platbami za nájom a na stravu. Najprv som kopal kanály, až potom som začal strihať. Hudba išla bokom, lebo som vedel, že najprv musím pomôcť našim.

Keď som sa rozhodoval, či pokračovať v strihaní alebo sa naplno venovať hudbe, vyhrala druhá možnosť. Povedal som si, že k strihaniu sa viem vrátiť kedykoľvek. Je to ako bicyklovanie, človek to nezabudne. Na druhej strane, nebudem prvýkrát vystupovať na pódium ako 40-ročný. Už popri strihaní som preto cez víkendy chodieval na „freestyle battles“ (súťaže vo voľnom štýle, pozn. red.) v rapovaní

Čo sú to „freestyle battles“ v rapovaní?

Súťaž, kde proti sebe stojí dvojica amatérskych raperov. Takto začínalo mnoho súčasných populárnych raperov. Vždy je to jeden proti jednému a porota rozhodne, ktorý bol lepší a postupuje ďalej.

Dostanete náhodné slová alebo slovné spojenia a musíte na mieste vymyslieť text a predviesť ho. Hodnotí sa technika rapovania, zmysluplnosť textu, originalita, flow a správne dýchanie.

Pár takýchto súťaží sa mi podarilo vyhrať a vtedy som začal dostávať prvé ponuky na spolupráce a pozvania do štúdia. Tieto súťaže sú dobrou cestou, ako sa zviditeľniť a získať kontakty. Konajú sa po celom Slovensku.

Snažil som sa rozplánovať si program tak, aby som od pondelka do štvrtka strihal na plný úväzok a piatky so sobotami som si nechával voľné na tieto súťaže.

Boli aj finančné ohodnotené?

Niekedy áno, no na vyžitie by to určite nestačilo. Boli však dobrým odrazovým mostíkom, pretože som tam spoznal súčasných interpretov, s ktorými som neskôr spolupracoval a oslovili ma aj na hrania v kluboch alebo na festivaloch.

Dostával som pomerne veľa ponúk na spolupráce, no veľa z nich som odmietol, aby nikto nemohol povedať, že som sa iba niekomu vyšplhal po chrbte.

Súťaže v rapovaní vám určite pomohli zviditeľniť sa v rámci hip-hopovej scény. A ste sa ale dostali k ľuďom – potenciálnym fanúšikom –, ktorí tieto súťaže nepoznajú?

Cez sociálne siete, ktoré oproti minulosti veľa vecí zjednodušili. Je ľahšie dostať sa k fanúšikom, no zároveň je ťažšie si ich udržať, pretože interpret je nútený pravidelne ich „kŕmiť“ novým obsahom. Ak to nebude robiť, začnú sledovať niekoho, kto im pravidelný obsah ponúkať bude. No siete ako TikTok či Instagram určite veľmi uľahčili komunikáciu s verejnosťou.

Aj promotéri klubov a organizátori väčších koncertov či festivalov sa k vám dostanú jednoduchšie. Podobne tak aj ďalší ľudia z brandže. Uvidia video, zapáči sa im a ozvú sa – alebo naopak, ja sa ozvem niekomu, kto sa zapáči mne.

Cítite v sebe záväzok, že dnes musíte dať nové video a o dva dni ďalšie?

Sčasti áno, no je to súčasť mojej práce. Ak chcem mať fanúšikov, musím sa im venovať. Aj keď sa niekedy musím „dokopať“ k robeniu obsahu, rád s ľuďmi interagujem.

No uznávam, že sociálne siete majú aj svoje negatívne stránky. Niekedy cítim tlak, že sa odo mňa stále očakáva niečo ďalšie. Kedysi vyšiel raperovi album raz za dva-tri roky, no ľudia si ho oveľa viac vážili, tešili sa z neho a vyrastali počúvajúc jeho skladby. Teraz je všetko štvornásobne rýchlejšie a ľudia od vás chcú novú skladbu dobre že nie raz za mesiac.

Čo sú ďalšie nevyhnutné súčasti tejto práce?

Nejako vyzerať, obliekať sa, mať svoj štýl, pohyby, mimiku, gestá, správať sa pred kamerou, odpovedať „k veci“ na otázky pri rozhovoroch. Byť raperom alebo spevákom obnáša celý balíček týchto vecí plus spomínané sociálne siete.

Beriem to tak, že ja ako súkromná osoba som Patrik Branda, no ja ako produkt rapu som Patrik Diamond. V reálnom živote som pomerne kľudný, no na pódiu som šoumen. Vystupujem s jednou tanečnou skupinou zo Zvolena – s nimi tancujem, predvádzam sa a potom v súkromí „vypnem“.

Aký príbeh je za vaším umeleckým menom Patrik Diamond?

Keď som mal dvanásť rokov, strašne sme fičali na amerických raperoch. Stál som pred televízorom a kopíroval som všetko, čo robia. Úplne som hypnotizoval obrazovku. Keďže títo raperi nosievali veľké náušnice, reťaze a prstene, chcel som ich mať aj ja.

Zobral som preto mame najväčšie náušnice, aké som našiel v jej šperkovnici a začal som ich všade nosiť. Boli trblietavé v tvare diamantov, tak ma kamaráti začali volať Diamantík alebo Diamant.

S kamarátkou sme si v tom období zakladali kontá na Facebooku, aby sme sa mohli hrať hry, ktoré tam boli. Pri registrácii mala vyplniť moje krstné meno s priezviskom a napísala do nej „Patrik Diamond“. Mne sa to zapáčilo a odvtedy som túto prezývku meno používal.

Texty si píšete sám?

Áno, vždy a všetky, ak ma niekto neosloví na spoluprácu s už napísaným textom k jeho vlastnej pesničke. No častejšie sa mi stáva, že mi producenti pošlú iba hudbu a ja podľa emócie, ktorú z nej cítim, napíšem text.

Keď napríklad robím niečo s „Romákmi“, veľakrát improvizujeme. Ideme do štúdia, iba sa bavíme, tancujeme a potom niečo vymyslíme na mieste.

V akom jazyku tvoríte?

Tvorím po slovensky aj po rómsky. Slovenčina je mojim prvým jazykom, aj doma sme vždy hovorili po slovensky. Rómčinu som sa naučil až neskôr, ale tiež som v nej plynulý. V rape jazyk záleží na tom, s kým robím. Sú producenti, ktorí hľadajú rómskych interpretov – nemám s tým problém. No moje vlastné pesničky sú v slovenčine, ktorá je pre mňa prirodzenejšia na vyjadrenie mojich pocitov.

Pomáha vám „vypísať“ sa z pocitov?

Áno, v textoch sa snažím opisovať aj moje životné situácie. Chcem, aby moje skladby boli príbehmi z môjho života a aby mali moje texty hĺbku a niekto ďalší sa v nich vedel nájsť. Najmä ľudia, ktorých je v spoločnosti počuť najmenej.

Veľakrát sa mi stalo, že sa mi ozvali ľudia, ktorí sa „našli“ v niektorom songu alebo si dokonca dali vytetovať nejaký z mojich textov. Nepovažujem sa za známeho, ešte len začínam, no toto ma vždy dojme.

Na čom práve pracujete?

Už som dopracoval. (smiech) Pred Vianocami mi vyšiel prvý album, teda je to skôr „épečko“ (EP je nahrávka, ktorá obsahuje viac skladieb, no nie je ich dosť na plnohodnotný album, pozn. red.). Obsahuje sedem skladieb vrátane spoluprác so známymi súčasnými interpretmi. EP sa volá GODSON (Boží syn, pozn. red.), pretože som veriaci a celý môj život je spätý s náboženstvom. Bohu ďakujem za veľa. Teším sa z tohto EP, dal som doň kus seba, tak sa snáď bude ľuďom páčiť.

Patrik Branda (30) Narodil sa v Banskej Bystrici, odkiaľ sa s rodičmi presťahovali do Prievidze. V roku 2016 sa vrátil späť do Bystrice, kde si otvoril prvý miestny barbershop s názvom King Barber. Časom si získal u klientov takú obľubu, že otvoril ďalšie tri prevádzky, kde zamestnával chlapcov, ktorí boli drogovo závislí alebo pochádzali z horších sociálnych pomerov. Za pomoc druhým získal v roku 2017 odniesol ocenenie Roma Spirit. Jeho vášňou je spev a tanec. Keď musel po pandémii zavrieť svoje pobočky, začal sa venovať rapu. Tvorí pod menom Patrik Diamond, pred Vianocami mu vyšiel nový album.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].