Súčasťou protirómskych diskriminačných nariadení Slovenského štátu, ktorý vznikol v roku 1939, bolo – okrem zákazu cestovania verejnými dopravnými prostriedkami, obmedzenia prístupu do miest a obcí či nariadenia o odstránení obydlí od verejných ciest – aj zriaďovanie táborov nútenej koncentrácie.

Kým pre Židov boli zriadené pracovné strediská, pre takzvaných árijských asociálov, pod ktorými sa rozumeli najmä Rómovia, boli určené pracovné útvary. Dva takéto tábory sa nachádzali aj na území Dubnice nad Váhom v oblasti dnešnej Murgašovej ulice.

Jedným z nich bol pracovný útvar pre práceschopných mužov zriadený ministerstvom vnútra 1. septembra 1942. Spočiatku v ňom Rómovia tvorili asi 45 percent zaradených, no v roku 1944 to bolo až 78 percent. Zamestnaní boli na dokončovacích prácach na stavbe prítokového a odpadového kanálu Váhu, na vykladaní materiálu na železničnej stanici a na stavbe hydrocentrály.

Boli nasadzovaní na najťažšie manuálne práce. Pracovali často až 11 hodín denne v nevyhovujúcich hygienických podmienkach a za minimálnu mzdu.

O situácii v tomto tábore hovorí sťažnosť z januára 1943, podľa ktorej si zaradenci nemajú čo obliecť a chodia do práce bosí. Ubytovne boli zamorené hmyzom a v tábore sa vyskytovali choroby ako škvrnitý a brušný týfus či úplavica.

Rómov vylákali do areálu zbrojovky

Na mieste tohto pracovného tábora bol 2. novembra 1944 ministerstvom národnej obrany zriadený takzvaný Zaisťovací tábor pre Cigánov. Na rozdiel od predošlého pracovného útvaru v ňom boli Rómovia internovaní bez ohľadu na vek a pohlavie – ocitli sa tam teda celé rómske rodiny. Počet Rómov zakrátko viac ako dvojnásobne prevyšoval kapacitu tábora. V decembri 1944 tam bolo internovaných viac ako 700 väzňov.

Podmienky v tábore boli veľmi ťažké. Mimoriadne studená zima a zlé hygienické pomery sa podpísali najmä pod zdravotný stav detí a starých ľudí. Zomierali najmä malé deti, ktoré ochoreli na zápal pľúc. Najvážnejšou však bola epidémia škvrnitého týfusu. Do polovice februára jej podľahlo 43 osôb.

Nakazil sa aj jeden zo strážnikov, čo vyvolalo nepokoje v tábore aj v samotnom meste. Rómovia začali z obavy pred nákazou z tábora utekať, čo vzbudilo u obyvateľstva v okolí strach z rozšírenia epidémie. Do tábora bolo preto zakázané posielať ďalších Rómov a dostal sa do karantény.

V tom čase nad táborom prevzali kontrolu nemeckí vojaci, ktorí sa rozhodli vyriešiť týfusovú epidémiu radikálne. V piatok 23. februára 1945 naložili chorých pod zámienkou prepravy do nemocnice do nákladného auta a odviezli ich do areálu miestnej zbrojovky – Údolia, kde ich zavraždili. Predpokladaný transport Rómov do niektorého z vyhladzovacích koncentračných táborov sa preto už neuskutočnil.

Akoby pracovný tábor neexistoval

Po skončení vojny boli v masovom hrobe objavené pozostatky po zavraždených Rómoch. Prekvapujúca je brutalita, s akou ich nacisti povraždili – z 26 mŕtvych bolo 20 mužov, z toho jeden chlapec vo veku 15-16 rokov a 6 žien, pričom jedna bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Osemnásť Rómov bolo zavraždených výstrelmi, ďalších zabili údermi tupým predmetom a niektorí sa zaživa udusili pod nánosmi hliny.

Po skončení karantény tábor nebol uvedený do pôvodného stavu. Nemecké velenie navrhovalo postrieľať všetkých zaistencov postrieľať, čo sa však neuskutočnilo. Naopak, blížil sa front a tábor ostal bez dozoru.

Keď sa zaistenci dozvedeli o rozpustení dozornej správy, opustili tábor a rozutekali sa po okolí. Zvyšok zariadenia a inventárnych predmetov, ktoré neodniesli Nemci, si rozobrali vojaci a civilné obyvateľstvo z Dubnice a okolia. Budova, v ktorej boli Rómovia ubytovaní, bola po prechode frontu zapálená. Ostatné budovy demontovala firma Lozovský a Štefanec, ktorej patrili. Tábor bol dokonale zlikvidovaný, akoby nikdy neexistoval.

Po vojne bola vykonaná exhumácia masového hrobu a telá boli pochované individuálne. Pracovníci fabriky zhotovili z delových nábojníc pietny kríž. Na základe archívnych výskumov historika Karola Janasa sa podarilo objasniť mená 18 obetí. Tie boli uvedené na novom pamätníku, ktorý 23. februára 2007 odhalilo občianske združenie In Minorita. Autorom tohto pamätníka je sochár Ján Šicko. Združenie odvtedy každoročne usporadúva na mieste tragédie pietne slávnosti.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].