Sedíme v bratislavskej kaviareni Next Apache, na mieste, kde čas plynie vlastným tempom. Identitu tohto miesta dotvára historický dojem interiéru, klenuté oblúky medzi stenami, rozptýlené svetlo či busta pri okne. 

Na stoličke oproti sedí Mikhail Popov, pôvodom z Ruska. Detstvo prežil v Moskve, no v roku 2011 sa ako sedemročný s rodičmi presťahoval na Slovensko, kde žijú dodnes. 

Po začiatku celoplošnej invázie na Ukrajinu najskôr pomáhal v humanitárnych zbierkach. Neskôr s priateľmi založil občianske združenie Horovod, ktoré prostredníctvom umenia a kultúry spája komunitu Ukrajincov, Rusov, Bielorusov a Slovákov.

V rozhovore si spomína na obdobie, keď sa s rodičmi usadili na Slovensku; opisuje dnešnú situáciu v Rusku a vysvetľuje, ako sa mu žije s pasom krajiny, ktorá v 21. storočí rozpútala v Európe vojnu. 

Čo bolo momentom, prekročenou hranicou, keď si vaši rodičia povedali, že ako rodina odchádzate z Ruska?

To je asi skôr otázka na nich, ale súdiac z toho, čo mi hovorili, cítili všeobecnú únavu z toho, že museli ísť neustále proti prúdu. Kráčali v tej rieke a bolo to čím ďalej ťažšie. Váš štát vás totiž nenávidí a keď chcete byť úspešní, kladie vám pod nohy jednu prekážku za druhou. 

Môj otec je podnikateľ. V Rusku v tejto oblasti existuje hranica, ktorú možno prekročiť len spôsobom, pri ktorom si začiernite ruky. Napríklad dávaním úplatkov alebo bytím súčasťou pochybných machinácií či schém. 

Otec bol unavený a nebol ochotný robiť kompromisy so svojím svedomím len pre to, aby vedel finančne zabezpečiť rodinu. Začiatok protestov proti výsledkom ruských parlamentných volieb v roku 2011 bol pre rodičov poslednou kvapkou a len prehĺbil ich pocit nepochopenia spoločnosťou. 

Oznámenie v roku 2012, že Vladimír Putin bude prezidentom na ďalšie volebné obdobie, nás utvrdilo v rozhodnutí. Potvrdilo sa to, čo sme už dávno tušili – že štvorročné pôsobenie Dmitrija Medvedeva v úrade prezidenta bolo len zastieracím manévrom Putina.

Potom ste išli na dovolenku a prechádzali ste aj cez Slovensko. Vaším rodičom sa tu zapáčilo. Pamätáte sa na vaše prvé dojmy z tejto krajiny?

Bolo to už v čase, keď bol otec rozhodnutý, že odídeme z Ruska. Nezáležalo mu až tak veľmi na tom, do akej krajiny pôjdeme, a preto keď počul, že mamine sa páči Banská Bystrica, začal to riešiť. O rok neskôr sme sa sem presťahovali. 

Pamätám si na svoje prvé dojmy. Boli sme v historickej časti Banskej Bystrice a išli sme okolo veľkého pamätníka sovietskym osloboditeľom. Rodičia vtipkovali, že tu asi majú veľmi radi Rusov. Sranda. Za takmer pätnásť rokov, čo žijem na Slovensku, som však nemal pocit, že by tu niekto mal nejako extra rád Rusov. Hoci v poslednom období sa zdá, akoby sa táto „náklonnosť” prejavovala nejakým prevráteným spôsobom – nie ako sympatia k Rusom, ale ako sympatia k Putinovmu režimu.

Cítili alebo cítite sa tu niekedy ako cudzinec?

Stále mám také momenty či chvíle. Na jednej strane vnímam Bratislavu ako svoj domov, zároveň sa v nej však cítim ako cudzinec – no to pre mňa nie sú protichodné pocity. Cítim, že som tu cudzí? Vôbec nie. Cítim, že som cudzinec? Áno. Definujem si to inak, ale pocit cudzinca zo seba nikdy neodstránim, aj keby som neviem ako náruživo mával slovenským pasom (Úsmev). Zatiaľ som asi nikdy nemal pocit, že do úplnej miery niekam patrím. 

V 18 rokoch ste spolu s kamarátmi založil umeleckú komunitu Horovod. Ako a prečo vznikla táto myšlienka?

Keď sa začala vojna, cítil som v sebe vír rozličných emócií. Už predtým som sa angažoval, bol som napríklad animátorom v tábore, alebo som viedol rôzne voľnočasové skupiny. Tri dni po vypuknutí vojny sme spolu s kamarátmi pomáhali s upratovaním lístia pri jednej bytovke v Petržalke.

Počas toho mi zavolal otec, ktorý mi oznámil, že prebieha humanitárna zbierka pre Ukrajinu, a pýtal sa, či by som sa nechcel pridať. Keď som zistil, že zbierka sa deje len sto metrov od nás, tak sme tam s kamarátmi išli. 

Doteraz si pamätám, aký som bol prekvapený. Pred nami stál manželský pár so štyrmi taškami z Kauflandu a zmätene sa rozhliadali, keďže naokolo vládol chaos. Tašky teda položili na zem aj s bločkom a odišli. Chceli jednoducho nejako pomôcť. 

Nejako som sa do priebehu tej zbierky začlenil. Snažil som sa efektívnejšie zorganizovať ľudí a vytvoriť v tom celom nejaký systém – detské oblečenie sem, pánske a dámske tam, topánky a zubné pasty zasa inam. Odišiel som odtiaľ o šiestej večer, keď zatvárali. Ďalší deň ráno som tam prišiel znova a aj o deň neskôr.  Takto som tam chodieval mesiac, kým to neskončilo. A keďže som často vídaval rovnaké tváre, začali sme sa medzi sebou postupne baviť. 

Boli to zväčša mladí ľudia?

Mladí ľudia, približne v mojom veku. Keď sa tá zbierka blížila ku koncu, rozmýšľali sme, ako ďalej. Mali sme energiu aj motiváciu, chceli sme nejako pokračovať. Zavolali sme ďalších kamarátov, medzi ktorými boli aj umelci.

Takto vznikla idea spraviť festival umenia, teda podujatie, na ktorom vyzbierame peniaze pre Ukrajinu. Keď sme zisťovali, čo to v praxi znamená, pochopili sme, že by sme mohli požiadať o grant, ktorý by pokryl výdavky na festival. Na to sme však potrebovali občianske združenie. 

Vtedy vznikol názov Horovod.

Áno. Sme ľudia z Bieloruska, Ukrajiny, Ruska, Slovenska či Gruzínska. Držíme sa za ruky a sme v tom spolu –  preto Horovod, čo je slovanský folklórny kruhový tanec. Do slovenčiny by sa to dalo preložiť ako kolo.

Napísali sme žiadosť o grant, mnohým veciam sme však nerozumeli, pretože grantový systém je veľmi komplikovaný. S otázkami sme preto klopali úradníkom na všetky dvere. Trochu si s nami zahrali  byrokratický pingpong, až sme nakoniec natrafili na jedny správne dvere, kde sedel človek zodpovedný za danú výzvu. To bolo v apríli 2022, rozhodnutie o pridelení alebo nepridelení grantu malo prísť až v júni.

Medzitým sme podujatie pripravovali, akoby sme grant dostali, lebo iné riešenie nebolo. Keby sme mali čakať, nestihneme to zorganizovať. Hľadali sme umelcov, nastavovali vnútorný systém fungovania a inými spôsobmi zbierali základné financie. 

Nakoniec sme spomínaný grant predsa len dostali a v auguste sa nám podarilo zrealizovať festival. Mali sme s ním úspech, všetko vyšlo tak, ako sme si to naplánovali. Vďaka festivalu sme vyzbierali štyritisíc eur, ktoré sme poslali ako pomoc na Ukrajinu.

Čo sa dialo potom?

Hoci sme boli totálne vyhorení, už ďalší rok sa z Horovodu stala kultúrna organizácia, ktorá si dala za cieľ organizovať pravidelné podujatia a v dlhodobom horizonte podporovať ukrajinskú komunitu a slobodné umenie. Okrem toho sme chceli vytvoriť priestor pre spoločné angažovanie sa. 

Minulý rok ste v spolupráci s poetickým spolkom Saspens vydali publikáciu mladej slovenskej a ukrajinskej poézie. Bol tento projekt v niečom odlišný od vašich predošlých aktivít?

Bol to veľmi ambiciózny projekt. Išlo o prvý grant, ktorý sme dostali po úvodnom podujatí, čiže sme vedeli, že výsledok musí byť kvalitný. Ako produkčný kladiem na prvé miesto prípravu – ak nie je kvalitná, ani do toho nechcem ísť.

Združenie Saspens malo už vtedy výborné večery poézie a vedeli sme, že knihu, akú sme si priali, by sme na podobnej úrovni nevedeli urobiť samostatne. Odlišné to bolo v tom, že nikdy predtým sme nemali veľký spoločný projekt s iným združením. Podľa môjho názoru to nemohlo dopadnúť lepšie.

Výsledkom bola knižka Nová éra poézie, ktorá nebola len jednorazovou záležitosťou, ale pretrvala v čase a zanechala v meste trvalejší dopad.

Nebolo to ako na Silvestra, keď sa strieľajú ohňostroje, ktoré sú síce pekné ale jednorazové. Naša kniha sa začlenila do kultúrneho života Bratislavy a žije v ňom vlastným životom aj mesiace po tom, čo sa projekt skončil. 

Prečo to robíte? V čom vidíte zmysel?

Odpoveď na túto otázku bola pre mňa spočiatku iná, než ako ju vnímam dnes. Vtedy išlo skôr o to, že som chcel niečo spraviť a priamo pomôcť ľuďom ovplyvneným vojnou na Ukrajine. Mimo toho však dnes zisťujem, akým rôznym veciam ma táto činnosť učí a aké široké spektrum zručností som za tri roky nazbieral. Som za to nesmierne vďačný a zároveň vidím, aké je dôležité, aby existovali takéto aktivity.

Zažil som niekoľko situácií, ktoré ma utvrdili v tom, že naša činnosť dáva zmysel. Na jednom z našich  podujatí som si prisadol k stolu a počul konverzáciu dvoch dievčat. Jedna povedala, že za posledné tri roky sa tu prvýkrát cíti ako doma. Keď počujem niečo také, všetky problémy a ťažkosti idú hneď na druhú koľaj.

Podobnú skúsenosť som mal aj na úplne prvej akcii, kde sme mali interaktívnu inštaláciu – na koberci rozsypané veľké LEGO pre deti. Kocky boli modré a žlté. Bola v tom symbolická myšlienka, akoby deti, ktoré sa s Legom hrali, nanovo budovali Ukrajinu. 

Na tejto akcii som pracoval od piatej ráno a stále som bol niečím zaneprázdnený. V jeden moment som sa zastavil a povedal si, že si musím urobiť pauzu, lebo mi inak „vybuchne” hlava. Sadol som si na spomínaný koberec, kde sa hral malý chlapec s autíčkom a začali sme sa baviť. Deti mám veľmi rád, čiže nebol problém vymyslieť nejakú spoločnú hru. Chlapček sa veľmi smial, bol nadšený. 

Vtedy som si uvedomil, že som vlastne neminul žiadne percento svojho šťastia, aby som vytvoril pocit stopercentného šťastia pre tohto malého človeka. Obzvlášť dôležité je napĺňať radosťou deti, ktoré v čase vojny musia vyrastať v cudzej krajine. Preto malo pre mňa nevyčísliteľnú cenu dať tomuto chalaniskovi takýto pocit. 

O čom rozprával ten chlapec?

V jednom momente sa na mňa otočil a zrazu sa ma spýtal: „Počuj, a ty si vedel, že Rusko napadlo Ukrajinu?” Odpovedal som mu, že hej, počul som o tom. 

Koľko mal rokov? 

Možno tri-štyri. Bol to maličký chalanisko a takéto myšlienky mu lietali v hlave.  

Pri zážitku s týmto chlapcom som si uvedomil, že mnohokrát pri téme vojny na Ukrajine nezáleží na mojom geopolitickom chápaní udalostí či politických realit. To, čo ľudia potrebujú, je pocit, že niekam patria, že sú potrební, a že môžu cítiť pokoj. Pocit, že sa tu môžu cítiť ako doma.

Znie mi to tak, že 24. február 2022 bol pre vás zlomovým momentom. Pamätáte si na ten deň? Viete opísať, čo sa vtedy odohrávalo vo vašom vnútri?

Myslím si, že neexistuje človek, ktorý by si na ten deň nepamätal. Mal som vtedy ten zvláštny pocit, keď viete, že žijete v budúcej spomienke. Zobudil som sa ráno už okolo šiestej, chystal som sa odísť do školy na nejakú nudnú hodinu, vošiel som do kuchyne a tam stál otec. Povedal mi, že sa to začalo. Spýtal som sa ho, že čo. 

Pozeral sa na mobil, na ktorom mal pustený priamy prenos toho, ako idú tanky. Potom som si pozrel Putinov prejav. Mal som pocity hnevu a bezmocnosti, no nevedel som s tým nič spraviť. Je to ako keď vo vašom mene niekto podpíše papier a povie vám, že ste sa tak rozhodli. Cítil som, že moje meno je do toho zahrnuté neprávom. Aj ja som Rus a toto robí moja krajina. Cítil som hlboké sklamanie. 

Niektorí Rusi na začiatku vojny vraveli, že mali pocit akejsi vnútornej hanby či viny. Máte to tak aj vy?

Prvý týždeň alebo dva boli ťažké, pretože sa stále vo mne točil vír emócií. Nemôžete si otvoriť Google a spýtať sa ho, čo máte robiť, keď vaša krajina napadla iný štát. Ľudia, ktorí majú rovnaký pas ako vy a rovnako si hovoria Rusi, pochodujú so zbraňami a zabíjajú iných ľudí, ktorých som však nevnímal ani ako cudzích – polovica mojej rodiny pochádza z Ukrajiny. Akú budúcnosť má naša krajina, keď sa v 21. storočí rozhodla začať vojnu v Európe?

No keď sa všetko postupne upokojilo, postavil som sa na nohy a išiel krok za krokom. Najprv zbierka a keď sa skončila, vymýšľali sme, čo ďalej. Nepôjdem za Putinom a nepoviem mu, že je kretén a mal by prestať – to ovplyvniť neviem.  

Vedel som však ovplyvniť, že v Bratislave v roku 2022 vznikol priestor, kde hrala krásna hudba, bolo tam vystavené umenie a poézia, ľudia na pódiu diskutovali a rozprávali svoje príbehy – a to celé s cieľom pomôcť Ukrajine.

Samozrejme, na začiatku som hanbu v nejakom zmysle cítil, no postupne prerástla do zodpovednosti. Zodpovednosti, ako nebyť ľahostajný voči tomu, čo sa deje okolo vás. Je to vnútorný pocit, ktorý človek cíti pre svoje svedomie. Vina je niečo, čo vám externe prisudzujú druhí. 

Ako vnímate ruský národ, vedeli by ste ho charakterizovať? Niektorí odborníci hovoria, že väčšina obyvateľov mlčí a že touto svojou pasivitou dáva tichý súhlas tomu, čo sa deje.

Skôr by som povedal, že ide o kultúrnu črtu –  nie národnú alebo etnickú. Ľudia v Rusku naprieč históriou žili pod nadvládou autoritatívnych režimov, ktoré im hovorili, akí majú byť, ako majú žiť.  Najmä staršie generácie sa veľmi nesnažia meniť systém a búriť sa. 

Z pozorovania si viem vyvodiť nejaké „národné” charakteristiky, sú to však len moje subjektívne pocity, ktoré sa nemusia vzťahovať na všetkých. Môžeme sa tiež pozrieť na protesty, ktoré sa v Rusku diali alebo na to, že niektorí ľudia idú proti takýmto stereotypom alebo zovšeobecňujúcim výrokom. 

Môžeme povedať, že môj národ je podmanivý, pasívny, že má rád tvrdú ruku, je taký a onaký, ale ja sám som príslušníkom tohto národa. Keď si budem takto charakterizovať Rusko, tak ja do toho nezapadnem a navyše sa touto kritikou oddelím od zvyšných ľudí, ktorí tam žijú. Vytvorím medzi sebou a nimi istú priepasť, ktorá podľa mňa môže byť aj škodlivá.

Pociťovali ste voči vášmu národu niekedy hnev?

To je ako kričať do zrkadla. Mám mať voči svojmu národu hnev za to, že si nevie otvoriť oči? Nemyslím si to. Ťažko budem viniť psa, ktorý na všetkých havká a všetkých kúše, pretože ho jeho majitelia bili. 

Keď ste v ekosystéme s obrovským štátnym aparátom a silnou propagandistickou mašinériou, ktorá funguje od škôlky až po prácu a všetci okolo vás idú jedným smerom, vy len veľmi ťažko pôjdete druhým. Rusko je veľmi chudobná krajina. Pre bežného Rusa –  tým nemyslím niekoho z Moskvy či Petrohradu – je s ohľadom na jeho životné podmienky ťažké nájsť si čas a energiu prehrabávať sa cez tú kopu propagandy, aby sa dopracoval k aspoň niečomu čiastočne pravdivému. 

A samozrejme, štát utláča každého, kto by mohol vystrčiť hlavu z davu. Je pre mňa ťažké hnevať sa na svoj národ. Kto som potom ja? Na koho sa v tom momente hnevám? Môžem sa akurát hnevať na ľudí, ktorí sú zástancami vojny, aj keď rozumejú  tomu, ako to je v skutočnosti. Hlavne ak ide o ľudí, ktorí podporujú vojnu a žijú v zahraničí. Myslím si, že  to sú buď naozaj zlí ľudia, alebo veľmi, veľmi pomýlení. 

Aké máte spomienky na Rusko?

Na Rusko mám veľa dobrých spomienok. Je to miesto, kde som vyrastal. Krajina, ktorú milujem. Udialo sa v nej veľa mojich formatívnych zážitkov a skúseností. Mám tam celú rodinu, okrem rodičov, ktorí sú so mnou na Slovensku.

Stále ste v kontakte s vašou rodinou v Rusku?

Samozrejme, asi so všetkými. Chodieval som k nim na malú „daču“, čo je akási chata za mestom. Bola v nej aj klasická ruská sauna. Sú to úžasné spomienky.

Spomínam si na ten starý dom, ulice alebo na metro v Moskve. Toto obrovské mesto vyvoláva pocit maličkosti mravca v gigantickom mravenisku. Všetko toto sa vo mne zachovalo. Myslím si, že každý človek cíti vnútorné teplé spomienky na miesto, odkiaľ pochádza. Rusko v tomto zmysle nie je anomáliou, že my by sme to mali nastavené inak. 

Kedy ste boli naposledy v Rusku?

Bol som tam na Silvestra 2021. Prišiel som v decembri a oslavovali sme s rodinou Nový rok. Som neskutočne rád, že som to stihol ešte pred začiatkom vojny.

Chýba vám to tam?

Áno, chýba mi špecifický charakter Moskvy. Asi počujete, že keď rozprávam o Rusku, hovorím vlastne o Moskve. Žil som v nej začiatky môjho života. To je pre mňa Rusko v mojich spomienkach. Kde som bol, s kým som sa rozprával, kde som trávil čas. Je to v niečom podobné, ako stratiť blízkeho človeka. 

Považujete Rusko za váš domov?

Áno. Myslím si však, že domov nemusí byť len jeden. Ak mi miesto a spoločnosť vytvára pocit vnútorného tepla, nemusím sa na nič tváriť, som ako ryba vo vode – to je domov. Miesto, kde cítim pokoj. Pocit domova mám v Bratislave, ale mám ho aj v Moskve. Myslím, že by bolo by klamstvom nenazvať Rusko svojím domovom.

Od invázie ruskej armády ubehli tri roky. Mám pocit, že už dávno sa stlmili vlny ochoty a pomoci pre Ukrajinu. Niektorým ľudom už dokonca nie je vlastná ani súdržnosť s obeťou a odsúdenie agresora. Prečo je dôležíté mať napriek tomu nádej a optimizmus? 

Ľudia prehrávajú na mentálnych frontoch, keď prestávajú byť ľuďmi a začínajú sa správať ako zvieratá. To najhoršie, čo vie vojna s človekom spraviť, je zabiť v ňom ľudskosť.

Okolo nás však žijú ľudia a niektorí z nich potrebujú pomoc. Svoju silu a energiu preto zameriavam na nich. A keď vnímam ako cieľ toto, tak ma veľmi neovplyvňujú výroky Donalda Trumpa ani to, čo zase povedal Putin, kto čo vyhlásil, nevyhlásil, povolil, nepovolil, podpísal, nepodpísal. Zmysel majú pre mňa potreby ľudí. Humanizmus ako nepriestrelná vesta.

Ďakujem vám za rozhovor.

Mikhail Popov (2003) Narodil sa v Moskve, v roku 2011 sa s rodinou presťahoval na Slovensko. Vyštudoval Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa. Momentálne je hlavným organizátorom združenia Horovod, popritom pracuje aj ako čašník v podniku. Venuje sa fotografii a svoju budúcnosť vidí v oblasti spoločenských vied.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].