V minulých dňoch zarezonovali na sociálnych sieťach na Slovensku aj v Čechách udalosti, ktoré rámcujú postavenie rómskych dievčat z chudobných komunít.

Pomáhajúci profesionáli, ktorí pracujú s ľuďmi v generačnej chudobe, vedia, že prostitúcia je súčasťou životných stratégií všetkých, ktorí stratili vieru a nádej, že môžu žiť lepší a dôstojnejší život.

Chudobní ľudia žijúci na okraji spoločnosti často stratili morálne zábrany, a preto zarobiť si prostitúciou je pre nich len jedna z príležitostí, ako prežiť dnešok. Prostitúcia mladých rómskych dievčat – a možno aj detí – je teda niečo, pred čím netreba zatvárať oči a ani ju odsudzovať. Deje sa, tak ako sa diala aj pred desaťročiami.

Prostitúcia ako sonda do života v biede

Pred pár rokmi sa mi dostala do rúk autobiografia Elišky Tanzer s názvom Vyrástla som v gete. Ide o smutný príbeh mladej ženy, ktorá vyrástla v rómskom gete na východnom Slovensku v rodine prostitútok, sama sa stala obeťou obchodovania  s ľuďmi, aby nakoniec vďaka šťastnej náhode a určite aj vlastnej vytrvalosti unikla z biedy a vylúčenia.

Hlavnej hrdinke sa podarí vyštudovať, postaviť sa na vlastné nohy, žiť život nezávislej ženy a rozpovedať svoj príbeh čitateľom v Británii aj na Slovensku. Je to ťažké, ale inšpiratívne čítanie. Predstavuje sondu do biedy, krutosti a osudov ľudí, ktorí sú schopní predať vlastné deti, len aby sa najedli a vypili si, a tiež aby na chvíľu zabudli, čoho všetkého sa im nedostáva. Príbeh je napísaný surovo tak, aby čitateľ videl všetku tú biedu a úpadok, aby cítil zápach v nose a pachuť v ústach.

Vieme teda, že toto sa v chudobných komunitách deje, že je to súčasť stratégie prežitia, no nemáme riešenia ako z tej biedy von. Samozrejme, teoreticky vieme, že by to malo ísť prevenciou a represiou, ale je to beh na dlhé trate a skutočné riešenie spočíva iba v zlepšení životnej situácie komunít. Treba však opakovať, že prostitúcia nie je súčasťou rómskej kultúry, ale je dôsledkom marginalizácie.

Rómske dievčatá pri cestách v Trebišove

Verejnosť je citlivejšia voči detskej prostitúcii, no keby pre tento typ obchodovania s ľuďmi neboli klienti, nebola by ani ponuka. V marci 2025 kriminalisti v Českej republike odhalili prípad rozsiahlej detskej prostitúcie v Ústí na Labem, ktorý sa týkal najmenej dvanástich dievčat vo veku od 10 rokov.

Na problémy dlhodobo upozorňovali samotní Rómovia,  tiež žijúci vo vylúčenej mestskej časti Předlice. Iniciovali aj protest a vyšli do ulíc s transparentmi. Poukazovali na fakt, že lokalita je v hľadáčiku nemeckých sexturistov a kamionistov z celej Európy. Zložitým vyšetrovaním a dokazovaním sa nateraz podarilo obviniť jednu osobu. Medializácia však môže byť v tak citlivej téme dvojsečná zbraň.  

Na Slovensku sa témou zaoberala relácia verejnoprávnej STVR Reportéri z 26. mája 2025. Novinári v reportáži z Trebišova po roku ukázali, že prostitúcia je v meste naďalej prítomná. Kým pred rokom zaznievali zo strany ministra školstva ale aj primátora vyjadrenia, že je to neprípustné, po roku sú už zdajú byť miernejšie.

Reakciou aktivistu a predsedu občianskeho združenia Centrum príležitostí Valaská Ivana Maka bola výzva otvorená pre rómskych politikov, lídrov a priateľov. Signatári v nej upozorňujú na to, že prostitúcia rómskych dievčat nie je „fikciou, ale tvrdou realitou“ a vyzývajú poslancov parlamentu, prezidenta Petra Pellegriniho a splnomocnenca vlády pre rómske komunity Alexandra Daška, aby konali.

Vo vypuklých prípadoch by bola na mieste už aj represia, pretože nechať veci ísť samospádom a zatvárať si pred tým oči nič nerieši. Výzva Ivana Maka môže naštartovať okrúhly stôl, diskusiu na túto tému a snáď aj vyšetrovanie.

Prevencia by však mala byť súčasťou programov poskytujúcich terénne sociálne služby, zdravotnú osvetu, a tiež prácou miestnych občianskych hliadok. Treba si uvedomiť, že v teréne je niekoľko tisíc pomáhajúcich profesionálov, platených z eurofondov.

Vylúčení ľudia potrebujú perspektívu

Chudoba nemá etnicitu. Chudoba ide ruka v ruke s patológiou – netreba sa tváriť, že to tak nie je. Dôsledkom sociálneho vylúčenia je aj strata očakávaní na šťastne prežitý život. Životné stratégie sa redukujú iba na tu a teraz. V takej situácii neexistujú úvahy, čo bude o rok alebo o päť rokov.

Ľudia vo viacgeneračnej chudobe preto potrebujú životné perspektívy, ktoré sú uveriteľné, dosiahnuteľné a ponúkajú reálnu zmenu. Je to pre spoločnosť náročná výzva, ale netreba na ňu rezignovať. Nateraz bude stačiť, ak sa témou budú zaoberať kompetentní.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].