Ako poslední bývali v zemľankách Rómovia z Hôrky. Do bytov odísť nechceli, vysťahovali ich až policajti
Príbeh je súčasťou série textov, ktoré predstavujú ľudí a lokality z knihy reportáží Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960).
Neďaleko Popradu leží obec Hôrka. Pôvodne ju tvorilo bolo viacero obcí, ktoré sa však okolo roku 1900 zlúčili. V tom čase mali asi 500 obyvateľov, medzi nimi aj Rómov. V kronike sa opakovane uvádza, že Rómovia žili biedne v chatrných príbytkoch.
Významná slovenská etnografka Emília Horváthová, autorka jednej z prvých monografií o Rómoch, našla v tejto obci počas výskumu v 50. rokoch najarchaickejšiu formu bývania Rómov u nás. V zemniciach a polozemniciach už okrem pár rómskych rodín v Hôrke nebýval trvale nikto. Roľníci v horských oblastiach ich nanajvýš využívali na sezónne ponocovania.
Nechceli odísť do bytov
Zemnica bola vyhĺbená do svahovitého terénu s obdĺžnikovým pôdorysom a rozmerom niečo viac ako dvoch metrov na hĺbku a niečo menej ako dvoch metre pri vstupe. Strecha bola vyhotovená z konárov uložených na drevenú konštrukciu z tenších brvien. Oporu pre takúto jednoduchú strechu umožňovalo zahĺbenie do zeme.
V strede obydlia bolo nízke ohnisko, ktoré neslúžilo na varenie, ale len na zohrievanie priestoru. Podlaha bola vystlaná slamou, na ktorej sa priamo ležalo. Vstup bol prekrytý improvizovanými dverami zbitými z dreva alebo prevesenou textíliou.
Emília Horváthová v knihe Cigáni na Slovensku (1964) píše: „Už roku 1952 bola ojedinelým prípadom osada v Kyšovciach pri Poprade (správne Kišovce, časť Hôrka), ktorá pozostávala zo siedmich zemníc… V roku 1958 boli tu už iba dve zemnice a jedna polozemnica, ostatné rodiny, ktorých počet až prekvapujúco vzrástol, bývali v jednopriestorových domčekoch. Avšak i napriek tomu, že sa pre tieto rodiny postavili nové priestranné byty, cigánske ženy dlho odmietali sa do nich nasťahovať.“
Najzaostalejšia osada
Bývanie v polozemniciach zachytil v dobovej reportáži aj novinár Slavo Kalný, ktorý napočítal asi 14 chatrčí a 120 osôb. Osadu v Miklušovciach-Hôrke opisuje ako najzaostalejšiu, akú kedy navštívil. Zdalo sa mu, že tam neexistujú žiadne nukleárne rodiny, ale iba „klan“ Mirgovcov a Pompovcov. Ešte koncom 50. rokov bol v osade problém so školskou dochádzkou, zdravotnou starostlivosťou, zamestnanosťou, ale hlavne s bývaním.
Rómovia z Hôrky si zahrali aj vo filme Upre Roma (1955) režiséra Dimitrija Plichtu (1922 – 2004). Ide o hraný dokument, ktorého cieľom zrejme malo byť posilnenie osvety. Príbeh filmu zachytáva ochorenie dieťaťa, ktorého otec hľadá pomoc. Zistí, že miestna „phuri daj“ – stará žena, ktorá lieči ako vie – jeho dieťaťu nepomôže, a tak požiada o pomoc lekára. Musí preklenúť nedôveru voči svetu „bielych“, ale na konci jeho dieťa prežije. Zaujímavosťou je, že doktora si zahral skutočný rómsky lekár Ján Cibuľa. Film sa točil v Hôrke, filmári pri natáčaní zachytili reálne domčeky aj ľudí.
Vysťahovali ich policajti
K zmenám v zlepšení bývania došlo v Hôrke v 60. rokoch. V miestnej kronike sa píše nasledovné: „…4. decembra 1960 sa konala kvôli rozmiestneniu rómskych rodín verejná schôdza za prítomnosti 250 občanov a zástupcov Okresného národného výboru v Poprade a Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska v Poprade. Na nej bolo odsúhlasené ponechanie troch rómskych rodín.
V marci 1961 bola rekonštruovaná budova starej školy v Ondreji na obytnú budovu pre dve rómske rodiny – Ondreja Mirgu s manželkou a jeho syna Štefana s rodinou. Rómov zo zemľanok vysťahovali príslušníci polície, odviedli ich do kúpeľov v Gánovciach. Potom ich autobusmi porozvážali po dedinách, kde boli pre nich pripravené byty. Osadu zrovnali so zemou buldozéry. Dlhšiu dobu chodili Rómovia na staré miesto, sadali na kamene, smútili a plakali.“
Slavo Kalný vo svojej reportáži túto informáciu dopĺňa: „…keď si prvé dni nevedeli nijako zvyknúť, ťažkali si, pohundrávali: v domoch sú murované komíny, čudná vec – železné sporáky, niet miesta na ohnisko, je to tu príliš veľké, príliš čisté, také čudné, neobyčajné… Za mesiac poničili novostavby a presťahovali sa späť do starého života, do minulosti…“
Poslední obyvatelia zemníc
Na veľkú kultúrno-spoločenskú zmenu rodiny z Hôrky asi neboli v tom čase pripravené – a ani na nútený rozptyl. Z kroniky sa dozvedáme, že presťahovanie neprinieslo želané riešenie. Podnety z obce na „neprispôsobilosť“ Rómov ďalej chodili na rôzne inštitúcie a v roku 1975 sa nimi zaoberala Komisia pre riešenie cigánskej otázky pri Okresnom národnom výbore v Poprade.
Podobne tomu bolo aj v roku 1981. V 80. rokoch vznikol v budove bývalej školy, kde Rómovia bývali, požiar a hrozil pád strechy. Z rozhodnutia miestneho národného výboru sa začali stavať dvojizbové byty v časti obce Baniská, ale v roku 1990 sa účel stavby zmenil na zdravotné stredisko. V roku 1992 obecný úrad kúpil pre Rómov byty na sídlisku v Poprade a presťahoval ich. Problém s Rómami v obci prestal existovať.
Nevedno, ako žijú rómske rodiny v Poprade a či ešte žije spomienka, že kedysi bývali v Hôrke. A asi už dávno upadlo do zabudnutia, že to boli poslední obyvatelia zemníc a polozemníc.
Všetky dobové záznamy však ukazujú, že minimálne polstoročie sa tieto rómske rodiny niekto snažil zmeniť bez toho, aby ony samy povedali, ako a kde chcú žiť. Malo by nás to poučiť, že bez aktívneho zapojenia Rómov, ktorých sa opatrenia týkajú, môže všetka – aj dobre mienená – snaha vyjsť navnivoč.
Príbeh je súčasťou série textov etnografky Zuzany Kumanovej, ktorá pátrala v archívoch, aby dopovedala osudy ľudí z knihy Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960). Výskum podporil Fond na podporu národnostných menšín.
Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].


