Príbeh je súčasťou série textov, ktoré predstavujú ľudí a lokality z knihy reportáží Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960).

Slavo Kalný vyhľadával mladých ľudí, na ktorých príbehu mohol ukázať spoločenskú zmenu. Vykresľoval ich tak, aby farbisto vylíčil, že napriek chudobe sa dá dočiahnuť na vysnívanú profesiu a zmeniť tak svoj život. Chcel ukázať, že pracovitosť sa vypláca a šancu na lepší život má každý vo svojich rukách. Tak je tomu aj v reportáži, ktorú v knihe nazval Učiteľka.

Autor v nej zachytáva príbeh Júlie Berkyovej, ktorá vyrastala v dedinke Neporadza v dnešnom okrese Trenčín. Kalný ju spoznal v čase, keď učila na základnej škole v Nemšovej.

Novinár píše, že učiteľka pochádzala z mnohodetnej chudobnej rodiny a jej otčim bol partizán. Starosta obce Neporadza spomínal v roku 2023 na rodinu takto: „Rodiny Berkyových tu v obci žili v časti, ktorú aj dnes voláme cigánska. Boli tu dva domy – v jednom žila rodina Júlie, v druhom jej brata Donáta.“

Kalný uvádza, že mama Julku podporovala v štúdiu, takže dievča najprv chodilo do meštianky do Horných Motešíc a potom na pedagogickú školu do Trenčína, kam ju mal nasledovať aj najmladší brat Edo.

Ráno si kúpila látku, večer mala šaty

„Julka Berkyová bola moja kolegyňa, v Nemšovej učila asi dva roky,“ opisuje niekdajšia učiteľka zo školy v Nemšovej. „Bola nižšej postavy, štíhla, tmavšia a veľmi šikovná. Ráno si kúpila látku a večer už išla na zábavu v nových šatách. Potom odišla učiť niekam do okolia Bánoviec nad Bebravou a neskôr do Bratislavy. Tam sa aj vydala, muža mala Neróma. Potom spolu odišli do Austrálie. Po pár rokoch prišla domov na dovolenku, nepamätám si ale, kedy to bolo – či koncom 70. rokov alebo už v 80. rokoch. Vtedy prišla navštíviť mňa a ešte jednu kolegyňu.“

Od vzdialenejších príbuzných som sa v roku 2023 dozvedela, že Júlia sa po vydaji volala Chovancová a v Austrálii si písala priezvisko Chovanec. Rodina žijúca dnes na Slovensku s ňou už nemá kontakt a príbuzní nevedia ani to, či ešte žije. O Júlii Chovanec-Berkyovej nemajú žiadne informácie ani krajanské spolky v Austrálii. V časoch Slava Kalného jej príbeh naznačoval, že vzdelanie je cesta. A zrejme to tak naozaj bolo, pretože škola Berkyovej otvorila cestu za – snáď lepším – životom u protinožcov.

Vôľa získať vzdelanie a prekonať stereotypy

Berky a Berkyová sú na Považí pomerne frekventované rómske priezviská. Z tohto regiónu pochádza aj Margita Marhevková, za slobodna Berkyová – jedna z prvých rómskych lekárok, ak nie úplne prvá. Promovala v roku 1960 na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Hovorievala, že pochádzala chudobných pomerov.

Podľa rozhovoru, ktorý v roku 2012 poskytla portálu sereďonline.sk, sa pre štúdium medicíny rozhodla preto, že jej mama bola chorá a Margita mala veľkú túžbu pomôcť jej. Po skončení štúdia odišla do Popradu spolu s manželom, ktorý bol profesionálnym vojakom. Viac ako 40 rokov viedla pediatrickú prax, do ktorej spadalo aj viacero obcí s početnou rómskou populáciou.

Príbehy Júlie aj Margity ukazujú, že ich vôľa získať vzdelanie musela byť veľmi silná. Okrem sociálneho prostredia a nedostatku museli obe čeliť aj faktu, že v 60. rokoch nebolo bežné ani v majorite, aby ženy študovali. Dievčatá z rómskych rodín museli navyše zdolávať aj prekážku tradičných rodových stereotypov, ak chceli ísť za svojím snom.

Práve preto by sme na tieto ženy nemali zabudnúť – vybojovali cestu aj pre svoje vzdelané nasledovníčky.

Príbeh je súčasťou série textov etnografky Zuzany Kumanovej, ktorá pátrala v archívoch, aby dopovedala osudy ľudí z knihy Jaroslava Kalného s názvom Cigánsky plač a smiech (1960). Výskum podporil Fond na podporu národnostných menšín.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].