Poradca ministra školstva pre inklúziu Ábel Ravasz v texte pre Denník N tvrdí, že si pri rómskych deťoch nesmieme vyberať medzi uplatňovaním práva na vzdelávanie v materinskom jazyku a desegregáciou. Podľa jeho slov „ľudské práva nie sú švédsky stôl z ktorého si budeme brať len to, čo sa nám páči“.

Ak však platí, že desegregácia je pre rezort školstva naozaj dôležitá, tak tieto slová vyznievajú paradoxne. Rómske a ľudskoprávne organizácie totiž už niekoľko mesiacov upozorňujú na to, že po zmäkčení pravidiel v novele školského zákona môžu na Slovensku laxne vznikať rómske národnostné školy, ktoré segregáciu detí z vylúčených komunít v skutočnosti prehĺbia. Stelesnením týchto obáv je navrhovaná pilotná škola v obci Rakúsy.

Právo na vzdelávanie v materinskom jazyku sa však dá okamžite realizovať aj v kurikulách bežných základných škôl. Rómski žiaci by tak zostali v hlavnom prúde vzdelávania bez toho, aby sme ich natrvalo izolovali od zvyšku bežnej spoločnosti.

V integrovanom školskom prostredí je následne možné zabezpečiť aj slobodný – okolnosťami nenanútený – výber vzdelávania v menšinovom jazyku. Navyše, spoločné vzdelávanie je aj pri osvojovaní si slovenského jazyka efektívnejšie ako izolované prostredie školy. Takéto riešenie však rezort školstva zjavne podporovať nechce, pritom by to mohol urobiť napríklad zvýšeným finančným normatívom.

No ak by sa rómske deti predsa len mali vzdelávať v národnostných školách, je potrebné zohľadniť viacero predpokladov, ktoré však ministerstvo zatiaľ ignoruje.

Rómske školy zakladajú Nerómovia

Prvým takýmto predpokladom je, že s požiadavkou vzdelávať sa v národnostnej škole prídu samotní príslušníci menšiny. Poradca ministra argumentuje, že na Slovensku žije početná skupina Rómov, materinským jazykom väčšiny z nich je rómčina, a preto by mali mať svoje národnostné školy.

Samotný štatistický údaj o počte ľudí z vylúčených rómskych komunít v danej lokalite však nie je synonymom deklarovanej potreby menšiny mať vlastnú národnostnú školu. Inak povedané, to že som predmetom početnej štatistiky a vyzerám ako Róm, nesmie byť dostatočným dôvodom na to, aby mi ktosi zhora predpisoval vzdelávanie v národnostnej škole.

S takouto požiadavkou musia v danom regióne prísť samotní príslušníci národnostnej menšiny, ktorí takéto školy potom aj – logicky – riadia a určujú ich ďalšie smerovanie. V opačnom prípade hrozí to, čo dnes v Rakúsoch a čoskoro zrejme aj v ostatných častiach Slovenska, a síce , že rómske národnostné školy budú zakladať a riadiť ľudia z majority. Rómovia sa v takomto prípade stávajú iba objektom vzdelávacej politiky, takže ťažko hovoriť o národnostnom školstve.

Okrem toho, v takýchto školách musí byť zabezpečená vysoká kvalita vzdelávania žiakov, výsledkom ktorej je plnohodnotná socializácia a integrácia detí do spoločnosti. Tento cieľ sa však školám ani štátu nedarí dosahovať už dekády.

Prečo dnes nemáme učebnice v rómčine?

Ábel Ravasz vo svojom texte správne konštatuje, že právo na vzdelávanie v materinskom jazyku zaručuje ústava. Zároveň však platí, že právo automaticky neznamená povinnosť. Na Slovensku máme osem základných a stredných jazykových rómskych škôl – už dnes teda takáto možnosť vzdelávania existuje.

Neobstojí ani argument že v dôsledku malého počtu rómskych národnostných škôl chýba tlak, ktorý by podnietil vznik menšinových učebníc, pomôcok či učebných plánov. Na to ale predsa nepotrebujeme umelo zvyšovať počty národnostných škôl. Úplne postačí, ak ministerstvo konečne po 30 rokoch zadá takúto požiadavku autorským tímom. Nimi vyprodukované materiály by už dnes plošne využili aj stovky bežných škôl, ktoré by tak mohli vzdelávať časť detí v rómskom jazyku.

Zbytočný konflikt dvoch práv

Zhrnuté a podčiarknuté: Počet a lokalizácia akýchkoľvek národnostných škôl musí odzrkadľovať skutočný záujem príslušnej národnostnej menšiny. Nemôže vychádzať z ambícii politikov či úradníkov, ani z ekonomickej motivácie starostu obce, v ktorej má národnostná škola vyrásť. Ak sa to bude diať, je možné to vnímať ako mocenské rozhodnutie spojené s tlakom či dokonca ako sociálne inžinierstvo, ktoré by hrozilo – naopak – diskrimináciou menšiny.

V pedagogickej praxi je naozaj možné zosúladiť a dostať do rovnováhy právo na jazykové vzdelávanie s právom vzdelávať sa nesegregovane. Problémom však je, že súčasné vedenie rezortu školstva dostáva tieto práva do vzájomného konfliktu. Takýto prístup v skutočnosti vzdelávacie práva národnostných menšín spochybňuje.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].