Z Luníka IX sa stalo rómske geto v 90. rokoch minulého storočia, keď mesto nechalo vysťahovať obyvateľov majority.

Luník IX počas návštevy pápeža v septembri 2021. Foto Denník N – Vladimír Šimíček

Tento text vznikol v spolupráci s Denníkom N.

„Podarilo sa nám to presne rok od návštevy pápeža,“ hovorí starosta Luníka IX Marcel Šaňa a ukazuje na oddychové miesto s lavičkami, ktorému dominuje kríž. Na autobusovej zastávke za ním ho zdraví hlúčik obyvateľov tohto najväčšieho rómskeho osídlenia na Slovensku. Idú do mesta na nákupy.

Na etnicky segregovanom košickom sídlisku funguje len zopár malých predajní, novinkou je kaviareň. „Chceli sme, aby ľudia mali miesto, kde by sa stretávali, mohli sa porozprávať pri káve a kofole. Tvrdý alkohol tu nepredávame,“ hovorí starosta.

Keď v roku 2014 prevzal úrad, oddychové zóny neboli témou. O Luník IX desaťročia nikto nestál, mesto, kraj aj štát dávali od mestskej časti ruky preč. Sídlisko malo štvrťmiliónový dlh, nefungovalo verejné osvetlenie, kopy odpadkov sa týčili do výšky druhého poschodia.

A hoci sa situácia na Luníku IX pomaly zlepšuje, zostáva otázka, ako a prečo sa z neho stal kedysi odstrašujúci príklad. Odkiaľ sa vzala myšlienka presťahovať tisíce Rómov na panelové sídlisko? Kto a prečo ju schválil?

Hľadali sme odpovede u starostu, na sídlisku medzi jeho obyvateľmi aj v dostupných výskumoch, ktoré mapujú vznik okrajovej mestskej časti Košíc – predovšetkým v štúdii historika SAV Ondreja Ficeriho s názvom Luník IX: Zrod rómskeho geta.

Premeny Košíc, 25-tisíc zamestnancov VSŽ a nútený „rozptyl“ a odsun Rómov

V 60. rokoch 20. storočia sa Košice menili na nepoznanie. Založenie Východoslovenských železiarní znamenalo masovú výstavbu bytov pre 25-tisíc zamestnancov. Do budúceho priemyselného veľkomesta prichádzali za novým životom tisíce ľudí, medzi nimi aj Rómovia a Rómky.

Rómovia si bývanie hľadali najmä v časti Tábor, ktorá sa rozprestierala pri vstupe do Košíc smerom od Rožňavy. Kým začiatkom 60. rokov žilo v Košiciach asi päťtisíc Rómov a Rómok, o päť rokov neskôr úrady ich počet odhadovali už na deväťtisíc. Takmer polovica z nich bývala v Tábore, kde pribúdali provizórne stavby a nelegálne chatrče.

Vplyvom výstavby v meste sa kedysi periférne územie Tábora stávalo súčasťou širšieho centra Košíc, a tak táto „mestská rómska osada“ stále viac Košičanom prekážala. Likvidácia Tábora sa stala čoraz naliehavejšou prioritou vedenia mesta.

Košice sa pri snahe odstrániť „rómsky Tábor“ z mapy mesta museli držať pravidiel, ktoré sa v tom čase týkali rómskeho obyvateľstva. Za socializmu sa prístupy politikov k tejto menšine vyvíjali. Podľa vládneho nariadenia z roku 1965 mali byť Rómovia žijúci v chudobných osadách odsunutí do miest a rozptýlení medzi majoritu. Tým sa mal naplniť politický cieľ rovnosti všetkých občanov – Rómovia mali jednoducho splynúť s ostatnými.

Kým obyvateľov Tábora sa týkal rozptyl v rámci Košíc, rómske rodiny žijúce na vidieku smerovali aj do Česka. Povinnosť prijať ich mali družobné okresy. Vo väčšine prípadov sa to stretlo so silným odporom miestnych.

Vysťahovanie Rómov bolo z hľadiska práva dobrovoľné, no v realite povinné. Rómske rodiny, veľakrát schválne rozdelené, boli donútené odísť a pretrhnúť väzby s príbuznými a dovtedajším prostredím. Presne to bolo zámerom asimilačného programu, ktorý štát navonok prezentoval ako pomoc Rómom.

Smernica, podľa ktorej robili takzvaný rozptyl, však vyžadovala napríklad prednostné zrušenie rómskych osád v oblastiach turistického ruchu.

Na protiprávnosť a nefunkčnosť metódy rozptylu poukázali aj signatári Charty 77. „Konečné riešenie problémov rómskej menšiny vidí spoločenská moc v zániku tejto menšiny jej splynutím s väčšinou. Pravou podstatou úsilia spoločenskej moci je v skutočnosti násilná asimilácia, proti ktorej sa Rómovia bránia, pretože ich zbavuje prirodzených sociálnych väzieb a násilne rozkladá základné predpoklady ich sociálneho bytia,“ uvádzajú v dokumente.

Nútený odsun a rozptyl stáli socialistickú vládu množstvo peňazí, no od začiatku boli odsúdené na neúspech. Výsledkom boli zničené rodiny, popretrhávané väzby a rastúca vzájomná nenávisť majority a minority. Neskôr neúspešnú nútenú asimiláciu nahradila kultúrno-sociálna integrácia. Štát zrušil odsun Rómov do Česka, v ich rozptyle však pokračoval. Prioritou ostala likvidácia rómskych osád.

Košice – koncentrácia namiesto rozptylu

Košice, mesto s vysokou rómskou populáciou, však boli špecifické. Politika rozptylu tu vôbec nefungovala. Majorita sa proti nej búrila a osady, do ktorých neustále prúdili noví obyvatelia, nezmizli.

Ako uvádza výskumník SAV Ondrej Ficeri, už v roku 1975 miestne politické elity konštatovali, že politika rozptylu doviedla spolunažívanie medzi Rómami a majoritou v Košiciach do stavu latentného etnického konfliktu. Mesto preto pristúpilo k radikálnemu kroku.

Miestni politici sa rozhodli vyriešiť bytovú otázku rómskych rodín opakom rozptylu – ich koncentráciou na jedno miesto. Navyše tak, aby sa toto miesto nachádzalo na okraji mesta, v segregovanej lokalite. Tu niekde sa začína písať príbeh Luníka IX.

ABC Myslava, sídlisko pre rómske obyvateľstvo

Názov Luník IX sa však vtedy ešte nepoužíval. Pracovný názov projektu, ktorý sa stal základom pre najväčšie rómske sídlisko v Československu, znel ABC Myslava obytná skupina pre občanov cigánskeho pôvodu. Vhodnou lokalitou na výstavbu rómskej štvrte sa stala malá rómska osada pri obci Myslava. O päť rokov neskôr sa práve sem sťahovali prví obyvatelia budúceho Luníka IX.

Mesto už v názve projektu neskryte hovorilo o svojom zámere, používalo aj termín „experiment“. Plánovaná rómska štvrť mala vyriešiť bývanie „neprispôsobivých“ Rómov, hlavne tých z Tábora.

Novú štvrť mali tvoriť jednoduché rodinné domy, na ktorých výstavbe by sa podieľali budúci obyvatelia. Z viacerých dôvodov, okrem iného aj finančných, však domčeky nahradili paneláky. Počet bytov sa niekoľkokrát navyšoval, finálna verzia zahŕňala 520 bytov pre 2080 obyvateľov.

1975: Luník IX, sídlisko pre Rómov – neschválené, 1976: Sídlisko bez špeciálneho určenia

Tesne pred Vianocami roku 1975 dostalo naplánované rómske sídlisko názov Luník IX. Hoci košickí politici vedeli, že konajú v rozpore s „rómskou politikou“ štátu, zameranou na rozptyl, verili, že s prihliadnutím na špecifickú situáciu mesta štát experimentálny projekt rómskeho sídliska schváli. Ministerstvo výstavby a techniky však ABC Myslavu zamietlo.

Košickí politici zareagovali na zamietavú odpoveď obratom. Na projekt už vynaložili priveľa času a peňazí, a tak ho zachovali, len zrušili jeho špeciálne „rómske určenie“. Od tohto momentu bol Luník IX plánovaný ako bežné sídlisko bez zamerania, tak ako všetky ostatné v Košiciach.

Prví obyvatelia sa do mestských nájomných bytov sťahovali v roku 1978. Z postavených 518 bytov bolo pre rómske rodiny vyhradených 220, na Luník IX prichádzali hlavne z osady Tábor. Okrem bytov pre nájomníkov boli na sídlisku ešte podnikové a družstevné byty. Ich prideľovanie sa často dialo živelne, na jednom sídlisku sa stretli rodiny integrovaných Rómov s rodinami, ktoré dovtedy žili úplne iným spôsobom života, neraz v nevyhovujúcich malých obydliach.

Prví obyvatelia Luníka IX

V roku 1980 sa na Luník IX presťahovala aj mladá rómska rodina Ladislava Šaňu s dvomi deťmi. Mesto im pridelilo štvorizbový nájomný byt. Syn Marcel, dnešný trojnásobný starosta tejto mestskej časti, mal vtedy dva roky.

„Na Luníku IX žijem celý život. Moje detstvo bolo šťastné. Pamätám si, ako sme sa chodievali sánkovať a lyžovať hore k lesu. V lete sme sa partia zobrali a išli tam stanovať,“ spomína Marcel Šaňa na svoju mladosť. Vedľa neho stojí Roman Berko, terénny pracovník, s ktorým Šaňa vyrastal.

V roku 1985, teda päť rokov po dokončení sídliska, otvorili na Luníku IX základnú školu. Keďže praskala vo švíkoch, učilo sa v nej na dve zmeny.

Podľa obyvateľov, ktorí žijú na Luníku IX viac ako štyridsať rokov, bývalo na sídlisku po jeho vzniku viac rodín z majority ako rómskych rodín a až na pár výnimiek dokázali dobre spolunažívať. Situácia sa však postupne zhoršovala.

Na sídlisko sa sťahovali ďalší rómski obyvatelia, pochádzajúci z často veľmi zlých podmienok. Stávalo sa, že chudobným rodinám mesto pridelilo štvorizbový byt, na ktorého nájom od začiatku nemali peniaze.

„Zásadne sa im zmenil život, na sídlisku pritom nenašli podporu, aby takúto zmenu zvládli. Mesto ich nasťahovalo na Luník IX a situáciu nechalo voľne plynúť, bez nejakej kontroly a nastavenia pravidiel, aby to mohlo fungovať a udržať sa,“ hovorí starosta Šaňa. Celý obvod Košice II mali vtedy na starosť iba dvaja sociálni pracovníci.

Archívne dokumenty pritom hovoria, že mesto s rómskymi obyvateľmi Luníka IX plánovalo pracovať. Podľa pôvodných plánov mali na sídlisku vzniknúť úrady, vzdelávacie, kultúrne aj športové zariadenia, ktoré mali novým obyvateľom pomôcť s udržaním si bývania aj zvýšením kvality života. V rámci takzvanej „prevýchovy“ malo mesto pracovať aj s deťmi a mládežou.

Nič z toho sa však v realite neudialo. Naopak, na sídlisku rástlo napätie. Luník IX začal vzbudzovať pozornosť médií, čo u majority vyvolalo vlnu silných protirómskych prejavov, zovšeobecňujúc Rómov ako neprispôsobivých ľudí.

V roku 1985 sa konečne podarilo naplniť cieľ mesta – rómska osada Tábor bola definitívne zbúraná. Dnes na jej mieste stojí sídlisko a pred ním Steel Aréna. O tri roky neskôr žilo na Luníku IX 2466 obyvateľov a Rómovia už tvorili viac ako 60 percent.

1995: Začiatok rómskeho geta

„Deväťdesiate roky boli na sídlisku veľmi ťažké. Všetko to vyvrcholilo v roku 1995,“ opisuje Marcel Šaňa situáciu na Luníku IX, ktorá každým rokom čoraz viac pripomínala časovanú bombu. Spolužitie medzičasom už rómskej väčšiny s nerómskou menšinou eskalovalo a mesto muselo reagovať.

Keď na jar v roku 1995 košické mestské zastupiteľstvo prijalo radikálnu Koncepciu bývania pre neplatičov, bezdomovcov a neprispôsobených občanov, osud Luníka IX sa nadlho spečatil. Hoci materiál priamo nehovoril o Rómoch, ale o „spoločensky neprispôsobivých občanoch“, vyplývalo z neho, že mesto rátalo s vysťahovaním nerómskych rodín z Luníka IX.

Niekoľko hlasov poukazovalo v diskusii na riziká vytvorenia košického geta, ostali však nevypočuté. Ako uvádza historik Ondrej Ficeri, návrh koncepcie podporil aj vtedajší primátor Rudolf Schuster.

Začalo sa teda veľké sťahovanie. Nerómskym obyvateľom pridelilo mesto byty na iných sídliskách a do uvoľnených bytov sa sťahovali chudobné rómske rodiny, ktoré neboli integrované, neplatiči, a tiež rodiny bez platných nájomných zmlúv. Luník IX bol s tichým súhlasom majority ponechaný vlastnému osudu.

Tí, čo mohli a chceli, odsťahovali sa a Luník IX sa zmenil na rómske geto, ktorého súčasťou boli neutíchajúce hádky rodín, hromadné bitky, nezamestnanosť, búranie bytových domov a dlhy.

Marcel Šaňa sa v tom čase vyučil za automechanika, neskôr pracoval vo Východoslovenských železiarňach. Popri tom s manželkou vyštudovali sociálnu prácu, aby mohli pomáhať komunite, v ktorej žijú. V roku 2014 ho obyvatelia prvýkrát zvolili za starostu mestskej časti Luník IX.

Sídlisko s osvetlením a bez kôp odpadu

Sídlisko prebral so štvrťmiliónovým dlhom, odpojené od elektriny, kúrenia aj teplej vody. Pitnú vodu púšťali obyvateľom dvakrát denne na hodinu a pol. Aby počas zimy nezamrzli, postavili si v bytoch piecky, ktorých dym začmudil bytovky. Odpadky sa týčili do výšky druhého poschodia. Od svetla sedem rokov odpojené sídlisko sa večer čo večer ponáralo do tmy. Všetci dali od Luníka IX ruky preč.

Dnes, o osem rokov neskôr, nemá Luník IX podľa Šaňu neplatičov a aktuálnou témou sú zelené zóny. Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy INEKO ohodnotil finančné zdravie sídliska za rok 2021 ako dobré. Starosta získal za rozvoj mestskej časti ocenenia Roma Spirit a Lúč z tmy.

„Ako prvé som Luník IX rozsvietil,“ hovorí Šaňa o zmenách po nástupe do funkcie v roku 2014. Nasledovali splátkové kalendáre na vyrovnanie dlhu, aby mestská časť mohla žiadať o čerpanie eurofondov. Po stabilizovaní situácie sa prvýkrát v histórii dalo rozmýšľať o rozvoji sídliska.

Obrovským problémom bol odpad, ktorý sa kopil pod bytovkami. Vďaka kamerovému systému v uliciach tam dnes nie je. Mestskí policajti dokázali s pomocou videozáznamov identifikovať ľudí, ktorí ho vytvárali. Dnes už kamery pôsobia na obyvateľov skôr prevenčne.

Inteligentné technológie pomáhajú aj pri odbere elektriny a vody. Obyvatelia si vopred nabijú čipové karty a podľa reálneho odberu sa im z nich strhne príslušný kredit. Mestská časť tak obmedzila nelegálne odbery, rast dlhov aj odpájanie od vody či elektriny na úkor tých, čo riadne platili.

Systém je zavedený v bytovkách, ktoré patria do jej vlastníctva. Vedenie Luníka IX sa však dlhodobo snaží aj o odkúpenie bytoviek, ktoré patria mestu, aby mohlo tento systém zabezpečiť aj ostatným rodinám.

Mýty, ktoré sa berú za pravdu: vzorové sídlisko v lone prírody

Hoci Luník IX málokto navštívil, azda neexistuje zástavba, ktorá by bola viac opradená mýtmi. V povedomí obyvateľov Košíc je hlboko zarytá predstava Luníka IX ako pôvodne moderného až luxusného košického sídliska, rozprestierajúceho sa v krásnom prírodnom prostredí.

Podľa výskumníka Ondreja Ficeriho ide o mýtus a sídlisko od začiatku vykazovalo známky rómskeho geta. Prvé problémy s kvalitou vyhotovenia sa ukázali už pri kolaudácii. Z panelových domov napríklad vypadávali okenné tabule. Po prisťahovaní sa prvých obyvateľov chýbala na Luníku IX – na rozdiel od ostatných košických sídlisk tej doby – akákoľvek základná občianska vybavenosť.

Súčasťou mýtického naratívu je aj údajná poloha Luníka IX v lone prírody. A hoci sídlisko z jednej strany obklopuje les, jeho výraznejším prvkom bola aktívna mestská skládka. Podľa archívnych materiálov rozhodli úrady o jej vybudovaní necelý rok po tom, ako schválili vznik pôvodnej rómskej domčekovej štvrte ABC Myslava.

Košická skládka fungovala v tesnej blízkosti Luníka IX vyše 20 rokov, na čas sa dokonca výrazne rozšírila. „To všetko len 500 metrov od zastavaného územia Luníka IX, a napriek tomu, že zástupcovia Technických služieb mesta Košice aj projektanti sa vyslovili negatívne k takému zámeru,“ uvádza vo svojom výskume historik Ondrej Ficeri.

Mýtus o ABC koncepcii Luníka IX

Skládka bola umiestnená strategicky tak, aby nebola viditeľná z centra, obyvatelia Luníka IX však na ňu upierali pohľad každý deň. Odpad sa týčil do výšky 15 metrov, zo skládky sa šíril silný zápach a sídlisko bývalo zamorené dymom. „Ako deti sme sa tam hrávali a pozorovali obrovské stroje a mechanizmy, ktoré tam pracovali. Skládka nás priťahovala,“ spomína na detstvo na Luníku IX terénny pracovník Roman Berko.

Skládkou pri Luníku IX sa zaoberala aj sociologička Miriam Kanioková v publikácii O šesť rokov menej, ktorá v názve odkazuje na rozdiel strednej dĺžky života obyvateľov marginalizovaných rómskych komunít v porovnaní s väčšinovým obyvateľstvom.

Kanioková v nej uvádza, že skládka pri Luníku IX je jedna z najväčších na Slovensku. Na ploche 17 hektárov sú uložené 2,5 milióna ton odpadu a v minulosti na ňu ukladali aj nebezpečný odpad. V roku 1997 ju čiastočne uzavreli a o štrnásť rokov neskôr prešla rekultiváciou. Obrovská, hoci už nefunkčná skládka, je však stále v každodennom zornom uhle obyvateľov.

Pravdepodobne najrozšírenejšou urbánnou legendou, spájajúcou sa s Luníkom IX, je však takzvaná koncepcia ABC. Podľa nej bol Luník IX vzorovým sídliskom, na ktorom mali spolunažívať rómske a majoritné rodiny. Skratka ABC má odkazovať na začiatočné písmená armády, bezpečnosti a Cigánov.

Autor publikácie o histórii Luníka IX Ondrej Ficeri však zozbieral viacero dôkazov o tom, že táto teória sa nezakladá na pravde. Význam údajného označenia Armáda – Bezpečnosť – Cigáni poprel aj spoluautor projektovej úlohy architekt Milan Motýľ.

Mašličkovo

Pri prechádzke Luníkom IX sú badateľné prázdne plochy medzi panelákmi. Od roku 2008 bolo pre zničenie a údajné narušenie statiky na sídlisku zbúraných desať bytoviek. Každý byt je vzácny, preto sa mestská časť v roku 2020 snažila zachrániť zatiaľ poslednú zbúranú bytovku, avšak náklady na jej rekonštrukciu boli vyššie ako postavenie novej.

Kam však odišli obyvatelia asanovaných panelákov? „Mnohé rodiny sa odsťahovali do zahraničia, uchytili sa a sú tam spokojní. S viacerými sme v kontakte, majú tam úplne iné podmienky. Našli si prácu a žijú slušný život,“ hovorí terénny pracovník Roman Berko.

Časť ľudí, ktorí ostali, vytvorila pri Luníku IX nelegálnu osadu Mašličkovo. Názov má odkazovať na jednu z rodín, ktoré patrili k prvým obyvateľom osady.

Pred siedmimi rokmi však na Luníku IX pribudla nová bytovka, ktorá medzi ostatnými „svieti“. „Nastavili sme jasné pravidlá. Sem sa presťahovali rodiny, ktoré nemali záväzky voči mestu ani mestskej časti a aspoň jeden z členov domácnosti mal stabilný príjem. S rodinami doteraz pracujeme, vyškolení asistenti im pomáhajú s udržiavaním bývania. O byty sa dobre starajú,“ vysvetľuje starosta Marcel Šaňa.

Do uvoľnených bytov po týchto rodinách sa nasťahovali obyvatelia z ešte horších podmienok a do ich bytov zasa prišli rodiny z Mašličkova. Systém prestupného bývania sa na Luníku IX osvedčil.

Nebyť pandémie, pravdepodobne by na mieste po zbúraných panelákoch už stáli nové bytovky. Mestská časť mala pripravený projekt výstavby 48 nových bytov, covid ho však zbrzdil. Ceny stavebných materiálov medzičasom vzrástli, vedenie preto pracuje na aktualizácii projektu. Podmienkou výstavby je zapojenie rómskych obyvateľov.

S bývaním na Luníku IX dlhé roky pomáha aj organizácia ETP. Na kraji veľkej prázdnej plochy stojí nová pavlačová budova – komunitné centrum. Vedľa sa rysuje budúci malý dom, ktorý si tu v rámci projektu ETP Budujeme nádej svojpomocne stavia rodina z Luníka IX.

Detstvo na Luníku IX je stigma

Jednou zo zaujímavostí Luníka IX je súkromná materská škola. Paradoxne do nej chodia deti z najchudobnejších rodín – tých, ktoré žijú v Mašličkove.

Na Luníku IX majú žiaci možnosť navštevovať aj základnú školu, ktorá je zhodou okolností najväčšou základnou školou v Košiciach. Marcel Šaňa si nepamätá, že by do nej niekedy chodili deti z majority. A to ani v začiatkoch Luníka IX, keď nerómski obyvatelia tvorili na sídlisku väčšinu.

Veľká časť žiakov po základnej škole so štúdiom končí, len niektorí pokračujú ďalej na Strednej odbornej škole technickej, ktorá má na Luníku IX elokované pracovisko. Mimo sídliska odchádza za vzdelaním len minimum mladých ľudí.

„Vyrástli tu medzi Rómami. Majú strach, nevedia si predstaviť, čo ich čaká inde, a hlavne nevedia, ako budú prijatí, či zapadnú. Trvalý pobyt na Luníku IX je stigma,“ hovorí terénny pracovník Roman Berko a spomína pri tom na svoje študentské časy na sídlisku.

„Bolo zaužívané, že Rómovia išli za murára alebo maliara, o inom sa veľmi neuvažovalo. Deti v škole neboli motivované učiteľmi ani doma rodičmi, aby to dotiahli ďalej. Môj otec sa s tým však nezmieril a s bratom sme napokon vyštudovali strojnícku školu.“

Základná škola na Luníku IX fungovala takmer 30 rokov pod vedením riaditeľky Viery Šotterovej. Po jej odchode v roku 2019 Košický Korzár informoval o zisteniach Útvaru hlavného kontrolóra, ktorý mal odhaliť neoprávnené odmeny pre časť zamestnancov či niekoľko pracovných úväzkov.

Viacerí učitelia pre noviny prehovorili o problémoch na škole. Jeden z nich spomínal mobbing, bossing, šikanu a nespravodlivé odmeňovanie. Bývalá riaditeľka nevyužila priestor na vyjadrenie, ktoré jej Korzár poskytol.

Mesto dalo na základe výsledku kontroly podnet na prokuratúru. Krajská prokuratúra Košice pre Romano fórum uviedla, že vo februári 2020 vyšetrovateľ začal trestné stíhanie pre podozrenie z porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. Napokon neobvinil nikoho a v októbri 2022 vyšetrovanie zastavil. V prípade vraj nejde o trestný čin ani o priestupok.

„Situáciu sme vnímali, známe boli aj nízke čísla žiakov, ktorí pokračovali na stredné školy. Škola patrí mestu, nebolo v našej právomoci akokoľvek zasahovať. Snažili sme sa však rozprávať s mladými ľuďmi končiacich ročníkov a ich rodičmi, povzbudiť ich, nech skúsia ďalej študovať. Dnes máme prvých maturantov. Na základnej škole sa však veci pohli, nádejou je nový riaditeľ a v septembri nastúpila na školu prvá rómska učiteľka Stanislava Dotková,“ hovorí starosta Luníka IX Marcel Šaňa.

V nedávnom rozhovore pre Romano fórum Dotková uviedla, že hoci je v 45-člennom kolektíve jedinou rómskou učiteľkou, dobrý vzťah s deťmi majú aj mnohé jej nerómske kolegyne a kolegovia. „Deťom nezáleží na tom, či ste Rómka, Aziatka alebo černoška,“ vraví Dotková a dodáva, že človek si ich musí získať svojím správaním.

Prechádzka Luníkom

Na prechádzke Luníkom IX zdravia starostu Šaňu aj terénneho pracovníka Berka všetci, ktorých dvojica stretne. Zastavia sa pri miestnom kostole Zmŕtvychvstalého Krista, ktorý spravujú saleziáni.

Keď pred dvomi rokmi prišiel na sídlisko pápež František, vstúpil na záver svojej návštevy do tohto – vtedy prázdneho – kostola, oprel sa o poslednú lavicu a ponoril sa do modlitby. Kostol sa dokáže zmeniť na komunitné centrum aj telocvičňu, v nedeľu tu počas omše znie Otčenáš v rómskom jazyku.

Neďaleko má ordináciu pediater, ktorý je na Luníku IX od jeho vzniku. Prišiel sem ešte ako mladý lekár. „Chodili sme k nemu my, naše deti a teraz už aj vnuci a vnučky,“ hovorí starosta. Iného lekára na Luníku IX nemajú, ale plány na vytvorenie komplexného zdravotného strediska sú už pripravené.

V tej chvíli sa ozve rómska hudba. V sále, kde sa konajú svadby a oslavy, nacvičuje rómska skupina Terne Chave (Mladí ľudia). Na otázku, či študujú hudbu, ukážu členovia na jedného z nich, ktorý sa na konzervatóriu učí hrať na gitare. „Naše deti to majú v krvi, aj bez štúdia,“ smeje sa Roman Berko, „ale aby dnes uspeli profesionálne, potrebujú vyštudovať.“

Súsošie superhrdinov a stometrový nápis

So sídliskom sa lúčime v detskom parku pri Súsoší superhrdinov. Ako uvádza historička Klara Kohoutova v publikácii Luník IX: skryté miesta pamäti, v 60. rokoch sochy a plastiky doslova zaplavili verejné priestory a sídliská. Bolo to dôsledkom takzvaného štvorpercentného zákona, podľa ktorého sa štyri percentá rozpočtu na každú štátnu stavbu mali použiť na vytvorenie umeleckého diela.

Takto získali svoje umelecké artefakty všetky košické sídliská až na Luník IX, ktorý sa dočkal až nedávno. Myšlienka vytvoriť preň sochu  vznikla v roku 2018 na workshopoch pre deti, ktoré organizovala nezisková organizácia ETP s umelcom Otom Hudecom. „Luníkovské deti“ navrhli súsošie superhrdinov, ktorého predlohou sa napokon stali ony samy –  Monika, Kristínka, Riško a Lacko. Dve z nich medzičasom žijú v zahraničí.

Za pozornosť na Luníku IX stojí ešte jedno dielo. Existujú z neho fotografie, ale na vlastné oči ho človek uvidí iba z lietadla, dronu alebo ak sa nebojí vyjsť na strechu niektorého z panelákov. Ide o stometrový nápis na streche štyroch bytoviek. Dá sa vidieť aj cez aplikáciu Google Earth.

Autorom inštalácie odkazu Kto chce s vlkmi žiť, musí s vlkmi vyť je ukrajinský autor Sasha Kurmaz. „Vytvorili sme dielo, ktoré nevidno zo zeme, lebo ľudia Luníka nepotrebujú zástupy zvedavcov. Chceme vyvolať diskusiu o otázkach rovnosti, porozumenia a tolerancie,“ napísali na sociálnej sieti členovia komunity Street Art Communication.

A hoci podľa nich obyvatelia Luníka IX zástupy zvedavcov nepotrebujú, návštevníkov to na sídlisko ťahá čoraz častejšie. V rámci populárnych potuliek po Košiciach sem ľudí vodieva aj známy miestny sprievodca Milan Kolcun.


Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Odoberajte články emailom

    Rozhovory