V škole nám Rómom hovorili, aby sme sedeli vzadu a len počúvali, spomína si Ľudovít Petík. Vyrastal za socializmu v Ražňanoch, dedine neďaleko Sabinova. „Máloktorej rómskej rodine sa učitelia venovali, to musel byť rodič členom komunistickej strany.“

Petíkov otec – tiež Ľudovít – bojoval počas druhej svetovej vojny v Slovenskom národnom povstaní. Keď ich Nemci chytili, odvliekli ho na nútené práce do Ravensbrücku. „Rozbíjal kamene v kameňolome, bola to ťažká práca,“ vraví Ľudovít.

V rozhovore vysvetľuje, ako sa otec dostal k partizánom, čo robil počas okupácie v roku 1968 a na čo počas šoférovania myslí vodič nákladiaku, keď chodí na dlhé cesty.

Vyrastali ste v 50. rokoch v Ražňanoch spolu s ďalšími deviatimi súrodencami. Aké to bolo detstvo? 

Detstvo si pamätám veľmi dobre, pre rodičov to boli ťažké časy. Otec pracoval, ale žilo sa veľmi ťažko. Nebolo toľko peňazí, aby sme žili tak dobre ako Nerómovia – tí predsa mali svoje polia, na ktorých gazdovali. Ale nehladovali sme, v rámci možností sme mali všetko. Otec chodil popri práci cez víkendy hrávať do Tatier, kde si privyrábal.

Žili Rómovia v Ražňanoch už vtedy na okrajoch obcí, izolovaní od Nerómov, ako sa to často deje dnes? 

Predtým nie. Môj dedo, vynikajúci murár a rezbár, pracoval v Taliansku. Dostal vtedy vandrovný list o tom, že je vyučený. Keďže bol široko-ďaleko veľmi známy, ich rodina bývala v strede dediny, kde mali postavený dom. Gadžovia ale nechceli, aby v strede dediny žili Rómovia, tak sa musel vysťahovať na okraj spoločnosti.

Hralo v škole alebo medzi spolužiakmi nejakú rolu, že ste Róm?

Predsudky boli aj predtým, napríklad nás stále odsúvali. V škole chodili do jednej triedy aj tri ročníky naraz – prváci, druháci a tretiaci. My Rómovia sme väčšinou sedeli v zadných laviciach a často nám hovorili: „Vy len počúvajte a seďte vzadu.“

Máloktorej rómskej rodine sa učitelia venovali, to musel byť rodič členom komunistickej strany. Môj otec z nej vystúpil, no jeho brat zostal členom, a tak sa jeho deťom učitelia venovali viac. Otcov brat bol celkovo razantný, nedovolil by, aby jeho deti boli utláčané. Navyše sa báli, že pôjde na ústredie strany a nahlási to.

Váš otec, Ľudovít Petík, bol počas Slovenského národného povstania partizánom. Ako sa k nim dostal?

Počas druhej svetovej vojny otec nastúpil na vojenskú službu. Tri mesiace bol vojakom slovenskej armády, keď ho Nemci zajali. Najskôr z armády utiekol, no dedo mal o neho strach, tak otec spolu s tromi gadžami prešiel k partizánom. Po čase ich chytili a boli deportovaní na nútené práce do Nemecka.

Pre český projekt Paměť národa ste si spomenuli, že vášho otca odviezli do koncentračného tábora. Pamätáte si, že to bolo v Ravensbrücku. Rozprával otec doma o tom, čím si prešiel? 

Rozbíjal kamene v kameňolome, bola to ťažká práca. Mal však výhodu, pretože sa o ňom dozvedeli, že je vynikajúci huslista. Priniesli mu teda husle, aby im zahral. V koncentračnom tábore bol kňaz, ktorý hral na klavír, niekto iný hral na kontrabas, ďalší na klarinete, štvrtý na harmonike a otec hral na husliach. Cez víkend museli hrať aj oficiálne.

Pracovali od pondelka do soboty, akurát v nedeľu mali voľno. Boli to pre nich ťažké. Bili ich, až nevládal. Koľkokrát dostal opaskom, obuškami alebo pažbami zbraní, kopali do nich. Ale prežil to a s dvoma ďalšími sa im podarilo z koncentračného tábora ujsť. Po čase ich však našli a opäť zbili. Otec mal z toho aj následky – problémy s ľadvinou.

Keď ich chytili, chceli ich zastreliť. Vtedy im pomohla veliteľova žena, ktorá sa za nich postavila. Manželovi povedala, že ak neprestane, siahne si na život. Otca zachránila, lebo obdivovala jeho hru na husle.  

Naše prastaré mamy si zvykli bunkrovať múku, pretože počas vojny bol nedostatok potravín. Cítili ste ako deti otcovu skúsenosť zo zajatia nejako v bežnom živote? 

Keď sa otec vrátil z lágru, musel opäť na dva a pol roka narukovať na základnú vojenskú službu do Liptovského Mikuláša. Vtedy hrával cez víkendy v hoteli Grand, čo mu pomohlo zviditeľniť sa. A po vojne sa zamestnal. Aj predtým za Slovenského štátu musel každý pracovať.

Po vzniku komunistického Československa štát Rómov zamestnával najmä na stavbách. Tam si otec zarobil nejaké peniažky. Väčšinou si ale privyrábal muzikou, na východnom Slovensku bol už známy ako vynikajúci huslista.

Nedá sa povedať, že by sme mali dostatok všetkého. Mama však bola gazdiná a šetrila. Boli sme šiesti bratia a štyri sestry, takže sa s otcom snažili.

Pripomíname si ako krajina dostatočne, že počas druhej svetovej vojny končili v nacistických pracovných a vyhladzovacích táboroch aj Rómovia? 

Neobjavuje sa o tom ani zmienka a ja to pritom sledujem. Nanajvýš vidieť na Facebooku alebo v správach, že vo vojne bojoval nejaký Róm. Otec sa dožil takmer 79 rokov, no nikdy nebol odškodnený za to, čo sa mu stalo. Rovnako nedostali odškodné ani jeho bratia, ktorí boli tiež účastníkmi druhej svetovej vojny. Jedného postrelili, druhého zasiahla v Taliansku mína do hlavy, takže ho tam museli operovať. Napokon sa dožil vysokého veku, mal 95 rokov, keď zomrel.

Ako sa váš otec pozeral na komunistický režim? 

Keď presviedčali robotníkov, aby vstúpili do strany, tak vstúpil aj on. Chcel ísť študovať hru na husle a hovoril, že keby si urobil školu, bol by ešte známejší. Vravieval, že ako robotníka by ho bola škoda. Niekto trénuje hru na hudobný nástroj každý deň, otec celý čas pracoval na stavbe, no napriek tomu nestratil techniku.

V tom čase však bolo ťažké dostať sa na vysokú školu a otec z východu odísť nemohol. Hodil teda komunistom späť stranícku knižku. Povedal, že nebude podporovať stranu, ktorá mu nedokáže pomôcť.

Po základnej škole ste išli za učňa do fabriky LIAZ v českom Jablonci nad Tisou. Po sovietskej okupácii v roku 1968 ste sa však vrátili domov. Čo sa stalo?

Do Česka ma vzal za učňa mamin brat, ktorý sa tam tiež vyučil. Keď v roku 1968 prišli sovietske vojská, rodičia sa o mňa báli, tak som sa vrátil do Ražňan. Tam som si musel dokončiť školu.

Ako ste prežívali okupáciu?

So strýkom sme boli vtedy v meste. Česi hádzali letáky proti okupantom a ja som jeden zdvihol. Práve išli okolo ruskí vojaci a pýtali si odo mňa papier, ktorý držím v ruke. Z druhej strany na mňa kričali Česi, aby som im ho nedal. Nakoniec som podal leták Rusom a Česi začali hádzať kamene. Vojaci ma teda stiahli na nákladné auto a odviezli ma do kasární. Paradoxne ma teda zachránili sovietski vojaci, aby ma tam neukameňovali.

Začiatkom 70. rokoch na vojne režim zistil, že máte rodinu v Amerike. Hoci ste s ňou neboli nikdy v kontakte, označil vás preto za nespoľahlivého. Aký to malo dopad na váš ďalší život?

Do Spojených štátov odišla mamina sestra a časť dedovej rodiny. Vtedy emigrovalo veľa rodín – okrem Petíkovcov aj Čonkovci, Horváthovci či Holubovci. Keď som narukoval na základnú vojenskú službu, najprv ma dali k „hraničiarom“ (označenie pohraničnej stráže za socializmu, pozn.). Keď armáda zistila, že mám rodinu v USA, prevelili ma do Prahy. Nemohol som byť na hranici, lebo sa obávali, že by som ušiel. Takto odsúvali ľudí, ktorí mali príbuzných v Amerike alebo v iných západných štátoch.

Neskôr ste pracovali viac ako tridsať rokov za volantom – najprv ako vodič nákladného automobilu v Závodoch na výrobu ložísk, neskôr ako vodič MHD v Prešove. Najazdili ste viac ako tri milióny kilometrov bez nehody. Na čo počas šoférovania myslí vodič v dobe, keď neexistovali podcasty alebo počúvanie kníh? Čím si kráti čas? 

Za volantom som pracoval 40 rokov. V kamióne sme mali rádio, ale človek sa musí prioritne venovať cestnej premávke. Musí predvídať vodičov, ktorým sme hovorili cestní piráti. Takže sme, samozrejme, počúvali aj rádio, ale najmä sme sa sústredili na cestu.

Šoférujete ešte aj dnes? 

Dnes šoférujem už len moje vlastné auto, aj to len na nákupy alebo k rodine.

Váš dedo aj otec boli muzikanti. Neťahalo vás to týmto smerom?

Aj ja som chcel byť isté obdobie hudobníkom. Ale už od mala, keď som videl nákladné autá a autobusy, bolo mojím snom šoférovať ich. Rodičom som zakaždým hovoril, že keď vyrastiem, budem jazdiť na veľkých autách.

Otec bol z muzikantskej rodiny, hral na cimbal, ale nevedel učiť hru na nástroj. Vtedy nebola možnosť, aby deti išli do hudobnej školy, najbližšia taká škola bola v Sabinove. Keď som vyrastal, učil u nás hudbu jediný učiteľ, aj to bol vlastne kňaz, ktorý ovládal noty.

Ste vášnivý zberateľ hudobných nástrojov. Ako ste sa k tomu dostali a čo všetko tvorí vašu zbierku? 

Môj dedo, ktorého si dobre pamätám, pretože zomrel, až keď som mal desať rokov, mal na stene husle, ktoré si doniesol z Talianska. Chcel, aby jeho deti boli muzikanti. Keď som videl, ako tieto husle opravuje, začal som sa o to zaujímať.

Aj môj otec bol veľmi zručný. Sám si vyrobil dvojo huslí a zo starej gitary spravil violu. Cez nich som získal k hudobným nástrojom vzťah aj ja. Študoval som si prácu talianskych, švajčiarskych a československých majstrov, prezerám si katalógy. Som však samouk, robím to len pre seba. 

S manželkou Jolanou máte päť detí, takmer všetky žijú v zahraničí – v Belgicku, Anglicku či Švajčiarsku. Prečo odišli zo Slovenska? 

Dá sa povedať, že odišli za lepším životom. Pretože hoci majú vyštudované školy, poniektorí aj po dve, u nás sa im ťažko presadzuje na trhu práce. Majoritná spoločnosť má voči Rómom predsudky. Nenávisť voči Rómom tu bola aj predtým a pretrváva. A keď vidím, čo sa dnes deje vo svete, bojím sa, že nikdy nevymizne.

V detstve ste doma hovorili po rómsky. Rozprávate sa v rómskom jazyku aj s vašimi deťmi a vnúčatami?

Nie. Po rómsky sa rozprávame s manželkou, ale vnúčatá už hovoria po slovensky východniarskym dialektom. Deti po rómsky trochu rozumejú, ale nemajú prízvuk, aký mám ja. Môžem povedať, že ovládam rómčinu ako málokto.

Mal som kedysi možnosť rozprávať sa s etnografkami, ktoré prišli za Elenou Lackovou (rómskou spisovateľkou, pozn.). Chodili sme s nimi aj s otcom po dedinách, kde žijú Rómovia. Jedna z etnografiek vedela vynikajúco po rómsky, druhá po olašsky. Vraveli, že rómčina sa vytráca, no rodiny tento trend trochu zadržiavajú.

Po roku 1989 ste sa angažovali aj v politike. Zakladali ste Demokratický zväz Rómov, neskôr ste kandidovali ste za SDĽ. Akú pomoc dnes podľa vás potrebujú vylúčené komunity od štátu najviac? 

Áno, kedysi sme zakladali Demokratický zväz Rómov. Na jeho čelo sa postavila spomínaná Elena Lacková. Boli tam tiež Milan Eštočák, Jozef Horváth či Elena Tancošová.

Niektorí, ako napríklad Gejza Adam, sa pridali k Verejnosti proti násiliu. Za VPN potom aj kandidovali a dostali sa ako poslanci do federálneho zhromaždenia. Pani Anna Koptová sa neskôr dostala do slovenského parlamentu.

A ako to vidím teraz? Bohužiaľ, za tie roky sme sa my, Rómovia, nedokázali zjednotiť, pretože každý chcel mať nejakú funkciu. Ľudia v prvom rade potrebujú prácu, aby mohli uživiť rodiny. Bez toho človek nespraví nič. A Rómom by v tomto svete pomohlo aj bývanie, pretože mnohí žijú na okraji spoločnosti. Každý rok vznikajú nové a nové osady.

Ľudovít Petík (1952) Pochádza z Ražňan, narodil sa do rodiny známeho hudobníka. Ľudovítov otec bojoval za partizánov v Slovenskom národnom povstaní. Neskôr ho zajali a odvliekli do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Ľudovít pracoval 40 rokov ako vodič nákladného auta a autobusu. Po roku 1989 spoluzakladal Demokratický zväz Rómov. Dnes je na dôchodku a zbiera hudobné nástroje.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].