Od roku 2013 mapuje kultúru Rómov na Slovensku, predtým písala pre noviny Romano ľil a tlmočila v rómskych osadách. „Niekedy mi chýba pokoj, ktorý tam bol – že vonku počuť hudbu a deti, kadekto sa s kadekým nahlas rozpráva a smeje. My mimo osád sa berieme až príliš vážne a všetko kritizujeme,“ hovorí Erika Godlová.

Spomína si, že kedysi Rómovia dostávali v médiách málo priestoru a väčšinou novinári písali o nich bez nich. To sa podľa nej zmenilo. „Mám pocit, že Rómom sa dnes dostáva viac príležitostí a majú väčší priestor vyjadriť sa.“

V rozhovore vysvetľuje, čo ju fascinuje na rómskom jazyku, prečo kedysi nechcela vkročiť do osady a čo všetko obsahuje pamäťový fond, ktorý mapuje kultúru slovenských Rómov a Rómok.

Minulý rok ste boli nominovaná na ocenenie Roma Spirit za významný prínos k rozvoju a zachovaniu rómskej kultúry v oblasti jazyka. Ako ste sa dostali k rómčine?

Som Rómka, takže u nás doma sa rozprávalo po rómsky, akurát rodičia neučili rómčinu nás s bratom. S nami hovorili po slovensky. Jazyk sme však počúvali a naučili sme sa mu rozumieť. Aktívne som začala používať rómčinu až v dospelosti, hlavne vďaka kontaktu s ľuďmi v osadách, kde sa začalo aj moje tlmočenie.

Aspoň ste v škole nemali problém so slovenčinou.

Nie, na rozdiel od mnohých Rómov sme prišli do školy už so znalosťou slovenčiny. Narodila som sa totiž v roku 1973, teda uprostred hlbokej normalizácie, keď bol vyvíjaný veľký tlak na to, aby menšiny vedeli dobre po slovensky.

Jazyky ste sa napokon rozhodli aj študovať.

Nastúpila som na Filozofickú fakultu Prešovskej univerzity na odbor učiteľstvo slovenského a anglického jazyka a literatúry. Po štyroch rokoch som štúdium opustila, no nikdy som sa neprestala zaoberať jazykmi, prakticky aj teoreticky. Samozrejme, rozvíjala som aj znalosť rómčiny a jej dialektov.

Čo vás na nej tak zaujalo?

Fascinuje ma už len to, že sa vieme medzi sebou dohovoriť ako samostatná skupina, aj keď sme boli stáročia roztúlaní po celom svete, delili nás pohoria, hranice, oceány aj moria. Základná slovná zásoba však v jazyku zostala a nevytratila sa.

Rómsky jazyk znie na prvé počutie drsne, a to aj pri bežnej komunikácii, no keď ho počujete v básňach či pesničkách, je zvukomalebný. Rómčina je sémanticky veľmi nasýtená, namiesto siedmych pádov ich máme až osem.

Zaujímavosťou je aj to, že máme slovo pre človeka v ženskom aj mužskom rode. Človek sa povie manuš ale aj manušňi, čiže niečo ako „človečka“. Iný príklad: rómčina rozoznáva len tri farby – bielu ako parno, čiernu ako kaľi a červenú ako loľi. Vychádzajúc z týchto troch farieb vieme vyskladať celú paletu.

Po škole ste pôsobili v redakcii nezávislých rómskych novín Romano ľil, kde ste s rómčinou pracovali v písanej podobe. Aké to bolo?

Na začiatku 90. rokov som začala po škole chodievať do redakcie Romano ľil. Pracovala v nej moja mama, ktorá mala na starosti väčšinu prekladov. Vtedy prišli do módy aj počítače a spolu s nimi skvelý textový program T602. Ak ste chceli byť súčasťou redakcie, bolo potrebné naučiť sa s ním pracovať. Keď mama nestíhala, posunula mi nejaké články a ja som sa popritom učila používať program T602, aj pracovať s rómčinou v písanej podobe.

Naučila som sa upravovať slová, dopísať, čo chýbalo, opraviť gramatiku a mnoho iného. Mali sme obrovské šťastie, že v tej dobe ešte pôsobila Milena Hübschmannová (významná česká romistka, pozn. redakcie). Keď sa redakcia hádala, ako sa niečo povie správne po rómsky a išli sme sa medzi sebou pomaly „pozabíjať“, redaktorka Danka Šilanová povedala: „Zavoláme Milene!“ Tak sme jej teda zavolali a keď Milena povedala, že je niečo tak a nie inak, nikto si viac netrúfal namietnuť. (Smiech)

Objavili ste vďaka tomu aj pre vás dovtedy nepoznanú stránku rómskeho jazyka?

Do mojej emailovej schránky v tom čase chodili desiatky správ o dianí vo svete, týkajúceho sa Rómov. Zdrojom bol spravodajský servis Romano liloro, ktorý viedol Valerij Novoselsky. Zbieral agentúrne správy z celého sveta, tvoril vlastné, no najmä ich distribuoval ďalej.

Danka Šilanová mi teda povedala, že mi zriadia v novinách pravidelný stĺpček, kde budem informovať o tom, čo sa deje. Vtedy som začala robiť niečo, čo na Slovensku nikto nerobil – rómske spravodajstvo, ktoré bolo krátke, stručné a informačne nasýtené. Rómčina predtým vždy išla skôr publicistickým smerom. Tvorila sa poézia alebo próza, no spravodajským štýlom nikto nepísal, pretože nevedel, ako. Tak som s tým začala ja.

Zistila som, ako sa dá vyhnúť doslovnému prekladu a skúšala som rôzne slovotvorné procesy na tvorenie neologizmov, aby texty boli čitateľnejšie a zrozumiteľné pre čo najväčšie publikum. Často som vychádzala z rómskeho základu slova, no pridala som k nemu slovenské prípony či predpony. Takto som sa „zabávala“ niekoľko rokov. Verím, že úspešne.

Spomínali ste, že v tej dobe sa publikovalo veľa poézie a prózy. Písali do novín aj ľudia mimo redakcie?

Samozrejme. Písali Rómovia, gadžovia, ľudia z osád, ženy aj muži z rôznych kútov Slovenska. Bolo veľmi veľa vlastnej tvorby a pre Rómov je najprirodzenejšie písať básne. No najkrajšie veci písali basisti, teda ľudia z väzenia, a aj nám ich často posielali. Nestíhali sme publikovať.

Je to dnes v porovnaní s minulosťou inak?

Vtedy bolo menej žurnalizmu a viac vlastnej tvorby, dnes je to naopak. V minulosti dostalo veľmi málo Rómov šancu hovoriť za seba alebo boli oslovení na rozhovor. Ak o nich novinári písali, tak väčšinou bez nich. V tom vidím pokrok. Mám pocit, že Rómom sa dnes dostáva viac príležitostí a majú väčší priestor vyjadriť sa.

Podľa mňa tomu vo veľkom dopomohol Roman Čonka (šéfredaktor novín Romano ľil, pozn. red.), ktorý obehol celé Slovensko, urobil stovky rozhovorov a napísal stovky komentárov. A tiež Igor Dužda, ktorý pracoval ako prvý redaktor rozhlasového vysielania a robil z reportáže priamo z terénu, kde bolo Rómov počuť.

Míľnikom bol aj vznik Rómskej tlačovej agentúry v Košiciach. Jej správy, tak ako aj správy v našich novinách, boli vždy bilingválne, pretože nie všetci Rómovia vedia po slovensky alebo po rómsky.

Po čom siahnete ako po zdroji menšinovej žurnalistiky v súčasnosti?

Keďže tie veci sama tvorím, väčšinou zavolám priamo na miesto diania a informujem sa tam. Keď som sa stala rozhlasovou redaktorkou, snažila som sa obehať spravodajské agentúry, no to je v dnešnej dobe nemožné. Kým by sa človek k niečomu dostal, informácia by sa trikrát zmenila a pribudli by desiatky nových. Mám pocit, že pandémia výrazne napomohla tomuto zrýchleniu – ľudia sa naučili sedieť na zadku a písať.

Posledných päť-šesť rokov sú pre mňa zdrojom informácií aj sociálne siete. Chýba nám väčšia tlačová agentúra, ako bola kedysi Roma Press Agency, slovenské tlačové agentúry Rómov poriadne nemapujú.

Máme na Slovensku podobné vydavateľstvo rómskej literatúry, ako je český KHER, v preklade do rómčiny dom?

Zatiaľ nič podobné nemáme, no vydavateľstvo by malo po rokoch v Čechách expandovať aj na Slovensko. Uvidíme.

Publikácie v rómčine u nás vydáva združenie Jekhetane-Spolu, ktoré vydalo napríklad knihy Eleny Lackovej či Braňa Oláha, alebo tiež Rómsky literárny klub ROLIK. Ten sa však zameriava skôr na zborníky a tvorbu mladých umelcov. Vydávajú maximálne jednu knihu ročne, aj to z vlastnej produkcie.

Vydávanie kníh má svoje pravidlá. Je k tomu potrebný editor, korektor, recenzent a mnoho ďalších profesií, ktoré v Čechách na rozdiel od nás majú. Preto dúfam, že KHER naozaj príde aj na Slovensko.

Okrem písania, ste do rómskeho jazyka aj tlmočili. Ako ste sa k tomu dostali?

Po Nežnej revolúcii si veľa ľudí na Slovensku vysvetlilo slobodu aj tak, že môžu po Rómoch strieľať, ako sa im zachce a inšpirovali sa ideológiami z druhej svetovej vojny. Dochádzalo preto k mnohým útokom, násilnosti a dokonca aj popravám.

Postupne sa ale začala rozvíjať občianska spoločnosť a budovali sa inštitúcie ako Nadácia otvorenej spoločnosti, vďaka ktorej sa začalo viac riešiť aj porušovanie ľudských práv. Vtedy na Slovensko prišiel právnik z USA, ktorý chcel navštíviť osady, kde sa odohrali spomínané dramatické udalosti, a potreboval tlmočníka.

Chlapci z redakcie ma oslovili, pretože som vedela po anglicky, a tak som začala tlmočiť v osadách. Bolo to prelomové obdobie, pretože si nás konečne začali všímať ľudia zo Západu. Chceli vidieť, ako vyzerá ten príklad „zamatového rozvodu“ a aj to, či bol naozaj zamatový.

Prekladala som pre novinárov, vyšetrovateľov, veľvyslancov aj diplomatov. Zaujímali sa o situáciu Rómov na východe Slovenska a ja som chodila všade s nimi. Neskôr po vstupe do Európskej únie som sprevádzala aj ľudí z Európskeho parlamentu a Komisie.

Mali ste pred príchodom do osád predsudky?

A koľko! Nevyrastala som totiž s Rómami v osade ale v Prešove medzi gadžami. Predtým, ako som tlmočila pre zahraničné návštevy, som v osade nikdy nebola.

Keď prišla ponuka pre filmárov a dokumentaristov z Ameriky, mala som 19 rokov. Hneď som ju prijala a išli sme do Jarovníc. Keď sme vchádzali do osady, otočila som na päte so slovami, že to robiť nejdem a chcem ísť domov. Zľakla som sa.

Hostia ma však prosili, nech s nimi zostanem, lebo bezo mňa sa nedohovoria. Presvedčila ma až vyššia finančná odmena – v tom čase som bola chudobná študentka a peniaze sa mi zišli. Spätne však hovorím, že to bolo to najlepšie, čo sa mi kedy stalo, pretože som v osade našla veľa dobrých vecí.

Čo tým myslíte?

Dnes to už tak nie je, ale vtedy ešte chudoba v osadách nebola taká katastrofická. Tamojší ľudia by dali človeku aj posledné. Čokoľvek by sa mi tam stalo, nikto by sa mi neobrátil chrbtom.

Hovorí sa, že rómska spoločnosť je patriarchálna, ale nie je to tak. Je skôr matriarchálna, najdôležitejšie postavenie má najstaršia žena – ako povie ona, tak bude. Ak vás príjme najstaršia žena, ste tam všetkými vítaní.

Ľudia z osád mali v domoch úplne čisto, i keď vonku nie. Na vonkajšku by mali popracovať, to uznávam. (Smiech) Rozdiel medzi nimi a nami bol obrovský, v osade je menej náhlenia, viac pokoja a strašne veľa srandy.

Utkvel vám počas týchto návštev v pamäti nejaký konkrétny moment?

Pamätám si jeden moment z Rudnian, kde ako terénna pracovníčka pôsobí Kveta Berkyová, ktorá získala za svoju prácu ocenenie aj od pani prezidentky. V Rudňanoch žila aj jej mama, úžasná inteligentná žena, ktorá vždy vedela, čo urobiť. Po nej to má aj Kveta. Rada som tam za nimi chodila, aj keď je to jedna z najchudobnejších osád na Slovensku.

Jeden deň sme mali aktivitu s tamojšími ženami a keď skončila, sadli sme si na lavičku pred jednu z chalúpok a rozprávali sme sa. Zdola bolo zrazu počuť troch chlapcov úžasne hrať na saxofónoch. Vtedy som Kvetinej mame povedala, že odtiaľto už nepôjdem preč a chcem tam zostať.

Znie to pekne, možno trochu až ako klišé. Povedali by ste to aj dnes?

To neviem. Niekedy mi ale chýba pokoj, ktorý tam bol – že vonku počuť hudbu a deti, kadekto sa s kadekým nahlas rozpráva a smeje. My mimo osád sa berieme až príliš vážne a všetko kritizujeme. Na ľudí odtiaľ sa dívame zvrchu a ja sama by som asi nebola iná, keby som osady v minulosti nenavštívila. Možno by som bola rovnako negatívne nastavená, no to by bola veľká škoda.

Od roku 2013 sa venujete budovaniu pamäťového fondu Rómov v rámci Štátnej vedeckej knižnice v Prešove. Z čoho presne pozostáva?

V podstate je to knižnica mapujúca živú rómsku kultúru na Slovensku. Robí to tvorbou takzvaných digitálnych kultúrnych objektov, ktorých je niekoľko typov. Patria medzi ne videá, audiozáznamy, fotografie alebo skeny, a to nielen písomností, ale napríklad aj výtvarných diel, obrazov, sôch a remeselných výrobkov.

Rómsku kultúru mapujeme v oblastiach ako hudobné dedičstvo, orálna história či remeslá. Mapovanie sme rozšírili aj o oblasti literatúry, vzdelávania, výtvarného umenia a výskumu.

Dodnes sme spracovali a na webe zverejnili vyše tisíc digitálnych kultúrnych objektov. Sú dostupné aj na stránke slovakiana.sk. Vďaka tomu, že objekty mapujúce rómsku kultúru sa stali súčasťou portálov prezentujúcich tú slovenskú, sa kultúra Rómov prvýkrát ukazuje ako súčasť slovenského kultúrneho dedičstva. To je zásadný krok vpred.

Každý zverejnený objekt má svoje autorstvo, technický a obsahový popis. Všetko je vedené a zverejňované v troch jazykoch – po rómsky, po slovensky a po anglicky.

Organizujeme aj verejné podujatia, diskusie, prednášky a konferencie. Naplno pôsobiť sme začali v roku 2013 a pokiaľ viem, na Slovensku nič podobné vo vzťahu k Rómom nemáme.

Plánujete sa venovať výchove vašich následníkov, aby mohli pokračovať v práci, ktorú ste začali?

Chcela som, no už som od toho upustila. Som stará, chorá a už nevládzem. (Smiech)

Chcete si oddýchnuť?

Na to mám ešte čas, ale rozhodla som sa, že určite nechcem vzdelávať mojich nasledovníkov. Nech sa potrápia sami a učia sa z vlastných chýb, ako som to robila aj ja. Neplánujem si kvôli tomu zvyšovať kvalifikáciu a ani rozum mi už neslúži tak ako predtým.

Nebude vás mrzieť, ak pamäťový fond Rómov, ktorý ste vybudovali v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove, bude niekto v budúcnosti spravovať iným spôsobom? Predsa len, je to „vaše dieťa“.

Ja dúfam, že to budú v budúcnosti robiť inak! Nemalo by zmysel, keby to robili rovnako ako ja. Ak by sme robili všetci všetko rovnako, svet by zamrzol. Nech moji nasledovníci pokojne zmetú doterajšie pravidlá zo stola, inovujú systém a ja sa budem iba čudovať, prečo mi to nenapadlo. Aj my to teraz robíme inak, ako keď sme v roku 2013 s knižnicou začínali. Nechceli sme sa zakonzervovať.

Erika Godlová (1973) Prekladateľka, tlmočníčka, publicistka a autorka viacerých učebníc rómskeho jazyka. Študovala odbor slovenčina-angličtina na Prešovskej univerzite. Novinársku kariéru začala v redakcii novín Romano ľil, kde najprv vypomáhala so všetkým a neskôr mala vlastný spravodajský stĺpček. Po škole začala tlmočiť pre zahraničných hostí, ktorí chodili do osád na východe Slovenska. Stála pri spustení štipendijného fondu Roma Education Fund a od roku 2013 buduje pamäťový fond Rómov v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].