„Milenu Hübschmannovú režim nezlomil, hlásila sa všade, kde mohla skúmať jazyk a kultúru Rómov,“ píše etnológ René Lužica.

Romistka Milena Hübschmannová v roku 2004. Foto – Jakub Krčík/Chuck Dilin, CC-BY-SA-2.5. Orezanie – RF

Pred deväťdesiatimi rokmi – 10. júna 1933 – sa v Prahe narodila významná romistka a indologička Milena Hübschmannová. Mnohí, ktorí ju stretli, sa domnievali, že je Rómka alebo Indka, súdiac podľa jej obľúbeného odevu sárí.

A hoci Indkou nebola, India s jej pestrou paletou jazykov a kultúr ju priťahovala od gymnaziálnych čias. V rokoch 1951 až 1956 vyštudovala bengálčinu, hindčinu a urdčinu na Karlovej Univerzite v Prahe. Počas reálneho socializmu bolo z politických dôvodov skoro nemožné cestovať do Indie, Hübschmannovej sa to však niekoľkokrát podarilo.

S dlhodobým výskumom v Indii však počítať nemohla, hoci dobrovoľne absolvovala tzv. budovateľské brigády v severočeskom a v severomoravskom uhoľnom revíre. Z banského prostredia pochádza aj jej literárna prvotina z roku 1965, súbor poviedok Spokojení lidé – jediné angažované dielo, ktoré napísala.

Pravdepodobne medzi baníkmi sa Hübschmannová stretla s rómskymi robotníkmi, pochádzajúcimi z východného Slovenska. Od polovice 50. rokov za Rómami na východ republiky pravidelne cestovala.

„V dobe môjho ostravského objavu som o Rómoch nevedela nič. Ani to, že sami sebe hovoria Rómovia. Poznala som ich ako všetci ostatní pod menom »cigáni« a o cigánoch sa mi nedostali iné informácie, než že ma odnesú, keď nepôjdem zo školy rovno domov,“ zaspomínala si neskôr.

Východoslovenskí Rómovia jej svojím vzhľadom i jazykom najviac pripomínali Indov zo študijných ciest. V ideologicky uzavretom Československu jej Rómovia zo Slovenska Indov akoby „nahradili“. Opäť však narazila, tentokrát na celospoločenské odmietanie Rómov ako takých.

Keďže za socializmu nebolo možné živiť sa výskumom rómskych nárečí a kultúry, Hübschmannová vystriedala niekoľko zamestnaní. Najdlhšie pôsobila v Československom rozhlase, kde ako režisér pracoval aj jej manžel Josef Melč. Sem-tam spolu do vysielania prepašovali rómsku pieseň či rozprávku z jej terénnych nahrávok.

Nakrátko sa zastavila aj na Orientálnom ústave a Ústave pre filozofiu a sociológiu Československej akadémie vied. Prihlásila sa všade, kde bola možnosť skúmať čokoľvek súvisiace s Rómami, no všetky tieto plány stroskotali.

V rokoch 1969 až 1973 predsedala spoločenskovednej komisii Svazu Cikánů-Romů a zaslúžila sa o štandardizáciu rómskeho jazyka v Československu (1970-1972).

V polovici 70. rokov učila hindský jazyk na Štátnej jazykovej škole v Prahe a k hindčine priradila aj štátom neuznanú rómčinu. Systém, ktorý bol nastavený proti Rómom, ju však zakaždým dobehol. Od roku 1981 jej súdruhovia zakázali verejnú pedagogickú činnosť, nesmela ani publikovať. Nezlomili ju však, svoje práce vydávala v zahraničí.

„Osobne považujem za veľký dlh voči mojim rómskym priateľom, že som doposiaľ nebola dostatočne schopná podať ďalej informácie o ich kultúre a jazyku dosť ďaleko a široko, v hĺbke a komplexnosti, v akej mi Rómovia umožnili prežiť,“ napísala v roku 1993.

Svoje vedomosti mohla verejne rozvinúť až po roku 1989. Na Karlovej univerzite v Prahe presadila štúdium romistiky a v roku 1994 so svojimi študentkami založila odborný romistický časopis Romano Džaniben.

Z množstva aktivít sa nedá nespomenúť jej spolupráca so spisovateľkami Terou Fabiánovou a Elenou Lackovou, ktoré patria k zakladateľskej generácii rómskej literatúry v Česku a na Slovensku. Bez Hübschmannovej povzbudzovania, rád a redaktorskej práce by svoj talent nerozvinuli mnohí rómski autori a autorky.

Mnohé z jej plánov a vízií o emancipácii Rómov sa, žiaľ, nenaplnili. Niektorí mladší výskumníci spochybňujú Hübschmannovej odkaz – akýsi optimistický romantizmus v riešení budúcnosti rómskej menšiny.  Zjednocujúca Európa bez hraníc nahrávala tendencii vzniku rómskeho národa, no národné štáty, ako ich poznáme, zatiaľ zostávajú neotrasiteľnou realitou.

„Pri mojej komunikácii s Rómami sa teda uskutočňovala úcta a vďaka podľa príslovia: Paťiv des, paťiv chudes – Dáš úctu, dostane sa ti úcty, úcty nezištnej, nevypočítavej, nepodliezavej, skutočnej,“ uviedla Hübschmannová.

Stále túžila spoznávať Indiu a svet, no 8. septembra 2005 nečakane zomrela pri automobilovej nehode v Juhoafrickej republike.

Výber z tvorby Mileny Hübschmannovej Cikánské písně (1960), Romské pohádky (1973, 1999, 2003), Základy romštiny (1974), Zigeuner Märchen aus aller Welt I-IV v spolupráci s Heinzom Modem (1983-1985), Romsko-český a česko-romský kapesní slovník v spolupráci s Hanou Šebkovou a Annou Žigovou (1991), Goďalver lava phure Romendar – Moudrá slova starých Romů (1992), Šaj pes dovakeras – Můžeme sa domluvit (1993), Amari abeceda – Naša abeceda (1995), Romane giľa – Zpěvník romských písní. Spolupráca so Zuzanou Jurkovou (1999), Po Židoch Cigáni – Svédectví Romů ze Slovenska 1939 – 1945 (2005).

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Odoberajte články emailom

    Rozhovory