Boli sme jedinečnou inštitúciou, ktorú si vážili všade, hoci menej na Slovensku a najmenej v Nitre. Bývalá Katedra rómskej kultúry – predchodca Ústavu romologických štúdií – vznikla v roku 1990.

Už svojím vznikom však bola odkázaná na zánik. Možno sú to silné slová. S pokorou však konštatujem, že je to jednoducho tak.

Prežil som tam väčšinu života

Som dieťa tejto Katedry rómskej kultúry. V roku 2002 som do tejto vysokoškolskej inštitúcie vstúpil ako osemnásťročný absolvent gymnázia a v roku 2024 z nej odišiel ako docent sociálnej práce.

Viac ako polovicu svojho života som sa práve na pôde ústavu vzdelával a pripravoval na život – rovnako ako veľa ďalších mladých Rómov, Rómok, ale i príslušníkov majority. Prešiel som si všetkým. Bol som študent, neskôr denný doktorand, následne od roku 2010 odborný asistent. Osem rokov sme spoločne s docentkou Jurinou Rusnákovou náš ústav viedli.

Štrnásť rokov som učil mladých ľudí. Mnohí dosahovali výborné výsledky, boli empatickí a chceli v praxi pracovať s Rómami. Vždy to ale takto skvelé a jednoduché nebolo. Najmä vtedy nie, ak si štúdium vyberali takí, pre ktorých to bola vraj ľahšia cesta, ako sa dostať k titulu. A áno, učil som aj takých, ktorí by sa so svojimi názormi blízkymi neonacistom hodili skôr do filmu Kult hákového kríža, než že by mali študovať dejiny či jazyk Rómov.

Pričasto sme museli brániť našu existenciu

Pred dvadsiatimi rokmi som mal spolužiakov a spolužiačky z celého Slovenska. Keď som v roku 2024 odišiel, boli sme doslova krajskou vzdelávacou inštitúciou – a úplne bez študentov.

Bez romantizovania a spomienkového optimizmu je nevyhnutné priznať, že sme nedokázali plnohodnotne reagovať na tlak konkurencie. Systém vzdelávania na vysokej škole vie byť zákerný. Najmä vtedy, ak je počet študentov a študentiek dôležitejší ako ich hodnotové nastavenie.

Niekoľkokrát sme menili študijný program. Museli sme. Potrebovali sme sa páčiť. Veď kto by už mal záujem o štúdium o Rómoch, všakže? Menili sme dizajn, rétoriku, predmety. A čoraz viac išla do úzadia výučba mládeže o Rómoch.

Zanikali sme postupne. Kroky, ktoré sme ako tím urobili, neboli vždy správne. Väčšinou sme iba nedostatočne reagovali na vzniknuté situácie namiesto toho, aby sme boli pripravení im čeliť. Boli sme málo asertívni. Veľa síl sme investovali do obhajoby opodstatnenia existencie nášho ústavu, častokrát osamotení bez akejkoľvek podpory.

Má byť vzdelávanie na vysokej škole bojom? A ak áno, s kým všetkým a o čo všetko sme mali vlastne bojovať? O študentov? O peniaze či pozície?

„Iba Romáci z rómskeho ústavu“

Veľmi ma mrzí, čo sa stalo. No bohužiaľ, neprekvapuje ma to. Boli sme jedineční, historicky najstarší, cenení. Ale iba vtedy, keď sa bolo treba pochváliť pred zahraničnými partnermi. A pekne sa o nás čítalo v rôznych brožúrach, kde nás sem-tam aj odfotili. Inak sme boli „iba Romáci z rómskeho ústavu“.

Ústav zaniká, vychoval však mnoho osobností verejného života. Tí budú šíriť ďalej odkaz filozofie jeho vzniku. Potrebujú však pomoc a podporu. Nie politický populizmus, ale ani aktivizmus.

Nezabúdajme, prosím, že Rómovia a Rómky nemajú prečo ďakovať za vzdelanie v tejto krajine. Vzdelanie má byť samozrejmosťou, nie výsadou.

Slovensko môže byť krajinou, kde vzdelávanie Rómov o Rómoch a dokonca Rómami na vysokej škole nebude čeliť prekážkam. Musia ich však prestať stavať samotní ľudia – to bude na začiatok úplne stačiť.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].