Najprv žil kvôli dokumentu pol roka v jednom z najobávanejších českých get, neskôr kamerou sledoval pašovanie ľudí počas utečeneckej krízy. A nedávno režisér Tomáš Kratochvíl poslal do kín film o rómskom aktivistovi Štefanovi Pongovi, ktorého objavil vo Veľkej Británii.

„Pôvodne vyštudoval vojenskú školu a mal byť dôstojníkom, ale po revolúcii mu povedali, že „bieli nebudú nikdy počúvať čierneho“, takže sen o tejto kariére sa pre neho zrútil,“ hovorí o Kratochvíl o hrdinovi svojho dokumentu, ktorý išiel za prácou do Anglicka, aby nakoniec pomáhal Rómom doma.

V rozhovore Kratochvíl okrem iného vysvetľuje, čo ho ťahá k zraniteľným skupinám, prečo sa po návšteve geta stal ľavičiarom a ako aktivista Štefan Pongo pochopil, že vylúčeným komunitám nestačí posielať materiálnu pomoc, ale je potrebné venovať sa chudobe systematicky.

Natočili ste dokument o rómskom aktivistovi Štefanovi Pongovi, ktorý odišiel s rodinou do Anglicka. Tam sa mu podarilo uspieť a začal bojovať za práva Rómov doma v Čechách a na Slovensku. Ako ste tento príbeh objavili?

V roku 2016 mi kamarát povedal, že kvôli Brexitu sa bude veľa Rómov vracať do Česka a na Slovensko. Myslel si, že by to mohol byť akýsi návrat elít, vďaka čomu by sa u nás možno začali hýbať veci.

Išiel som teda sa za producentom Radimom Procházkom s nápadom, že by z toho mohol byť dobrý celovečerný film. Keď súhlasil, v roku 2017 som jazdil do Anglicka na rôzne miesta, kde žije veľa československých Rómov a hľadal som vhodné postavy.

Nakoniec sa ukázalo, že najlepšou voľbou bude rodina Pongovcov, ktorú som dovtedy využíval ako svoju základňu. Najprv som sa bál, že budú príliš nudní. Predstavoval som si niekoho živelnejšieho, aby ľudia nehovorili, že natáčam elitnú rodinu a neukazujem skutočný obraz. Pongovci mi pripadali ako workoholici a vlastne mi tak pripadajú dodnes. (Smiech)

Výhodou u nich ale bolo, že boli úplne otvorení. Správali sa spontánne, púšťali ma dovnútra, nemali žiadne tabu. A keď som ich natáčal, neriešili, či mám zapnutú kameru. Povedal som si teda, že ich pár rokov budem sledovať a určite sa objaví nejaká dráma. A mal som pravdu, no zároveň aj šťastie.

Bol nejaký moment, keď ste si finálne povedali, že práve toto je príbeh, ktorý sa oplatí dlhodobo sledovať?

Nebol to jeden moment, celú dobu som mal veľké pochybnosti. Keď film vznikal, už som bol rozhodnutý, že to bude portrét rodiny, na ktorej je zaujímavá trojjedinosť ich identity. Pôvodom sú Česi, mladší z nich sú už ale skôr Briti a navyše sú všetci Rómovia. Medzi týmito identitami vznikalo zaujímavé generačné trenie. Keď som sa napríklad dcéry Pongovcov Ivetky pýtal, čo pre ňu znamená byť Rómkou, nedokázala mi nič povedať.

Neskôr odišli do Čiech, takže som sledoval rozdiel medzi Kadaňou, odkiaľ pochádzajú, a Anglickom. Zaujímalo ma, čo by s nimi bolo, keby zostali v Česku, ako žijú ich príbuzní doma a čo im dal pobyt v Británii. Potom sa Štefan stal aktivistom, a tak sme s producentom a dramaturgom naskočili na túto linku, pretože je úžasné, čo Pišta z kamiónu dokázal.

Nemohli sme sa však dostať k jeho vnútornej motivácií, pretože nebol zvyknutý ani ochotný hovoriť o sebe a otvoriť sa. Chýbalo nám vysvetlenie, prečo ten aktivizmus vlastne robí. Začalo to byť, ako sa hovorí, príliš dobré na to, aby to bola pravda.

A tu som mal „šťastie“, že Štefan prepadol aktivizmu až tak, že sa stal závislým na Facebooku a veľmi riešil svoj obraz na sociálnych sieťach. Manželka Iveta mu to zatrhla, spravila mu pre jeho aktivizmus červenú čiaru a on na nej odvtedy balansoval. Hľadanie rovnováhy medzi verejným a súkromným životom sa tak nakoniec stalo hlavnou témou môjho filmu.

Film sa už začína životom Pongovcov v Británii. Prečo ale odišli z Česka a aké boli ich začiatky v Anglicku?

Štefan mi hovoril, že na začiatku nultých rokov sa prestalo dariť jeho podnikaniu a nikde sa nemohol zamestnať. Strašne ho štvala diskriminácia a rasizmus. Pôvodne vyštudoval vojenskú školu a mal byť dôstojníkom, ale po revolúcii mu povedali, že „bieli nebudú nikdy počúvať čierneho“, takže sen o tejto kariére sa pre neho zrútil.

Bol to veľmi inteligentný človek s veľkým organizačným talentom, veľmi by sa hodil do manažérskej pozície. Keďže mu to ale v českej spoločnosti nebolo umožnené, podnikal. V divokých 90. rokoch to išlo ľahko, v novom tisícročí to však prestalo byť zaujímavé, a tak rozmýšľal, čo ďalej. Do toho sa stalo, že za ním prišla učiteľka jeho syna Dávida, ktorý bol vtedy na základnej škole, a povedala mu, že Dávid je síce veľmi talentované dieťa, ale keďže je Róm, nemá veľkú šancu dostať sa na vysokú školu.

Ona ho teda nasmerovala k myšlienke odísť do Anglicka. Štefan najprv odišiel sám okolo roku 2005. Vtedy tam už bývala jeho mama, takže to mal v tomto ľahšie. Nejakú dobu v Británii pracoval a zháňal kontakty. Pripravoval si pôdu na to, aby za ním po niekoľkých mesiacoch mohla prísť celá rodina.

Zo začiatku rozvážal pizzu, no veľmi skoro začal robiť vodiča kamiónu, čo je v Británii na naše pomery skvele platené zamestnanie. Manželka Iveta začala upratovať, deti chodili do školy a veľmi rýchlo sa naučili po anglicky, a to tak dobre, že dnes hovoria ako rodení Briti.

V jeden moment vášho dokumentu reagoval Štefan Pongo na českého prezidenta Miloša Zemana, ktorý povedal, že Rómovia sú leniví. Pongo vyzval Rómov, aby mu poslali fotky, ako pracujú a dostal desaťtisíce fotografií z Česka i Európy. Akoto, že jeho výzva tak rezonovala?

Štefan bol už predtým známou osobnosťou. Jeho prvé verejné vystúpenie bolo ešte v roku 2016. Vtedy sa v Žatci stal incident, keď do miestnej pizzerie vošiel rómsky mladík, ktorý bol na drogách a robil problémy. Spacifikovali ho tak, že im tam zomrel. Nevyšetrovalo sa to však ako ublíženie na zdraví, len sa konštatovalo, že dostal infarkt, keďže bol pod vplyvom drog. Existoval pritom záznam z kamery, ako ho tam zakľakli – podobne ako v prípade Afroameričana George Floyda.

Zrazu bolo „ticho po pěšine“. Štefan bol v rómskej komunite jedným z mála, ktorý verejne volal po tom, aby sa prípad riadne vyšetril. Na to reagovalo veľa ľudí a vďaka tomu sa stal známym. Keď potom s kamarátom z Austrálie vyhlásili výzvu na zasielanie fotiek, rýchlo sa rozšírila.

Štefan Pongo si časom uvedomil, že do chudobných lokalít nestačí dodávať materiálnu pomoc, ale je potrebné venovať sa im systematicky. Založil preto Československú rómsku úniu – neziskovú organizáciu. Ako vzniklo toto jeho uvedomenie?

Myslím, že vzniklo priamo v osadách na východe Slovenska. Z toho, čo tam videl, bol dosť v šoku, pretože nikdy predtým na takých miestach nebol. Ľudia v kadaňskej komunite, odkiaľ pochádzal, sú pomerne dobre zaistení.

Vo filme to vidno pri návšteve ležiaceho Marka. Doniesli mu síce novú piecku aj matrace, umyli ho, ale zostal v posteli a nad ním v stene bola diera. Keby sa o ňu oprelo niektoré z detí, tak na Marka spadnú kamene. A v tej chvíli to Štefanovi došlo. 

V dokumente mapujete bežné dni rodiny Pongovcov, návštevy príbuzných ale aj Štefanovo organizovanie protestov v Bruseli. Aké ťažké je „primäť“ ľudí, ktorých natáčate, aby si nevšímali kameru?

Nedá sa k tomu niekoho „donútiť“ ani presvedčiť. Musím si už vyberať postavy na základe toho, či sú schopné byť prirodzené alebo nie.

Keď však niekam idete – napríklad so Štefanom Pongom na východ Slovenska –, tak neviete, či ľudia, ktorých tam nájdete, budú vedieť byť pri kamere prirodzení.

To je pravda, ale vždy som im povedal, že to je film o Štefanovi. Navyše, boli sme so zvukárom len dvojčlenný štáb a nemal som veľkú kameru ale malý fotoaparát. Malé štáby majú výhodu, že od nich nikto veľa nečaká. Ľudia si povedia, že sú to len nejakí študenti a nevenujú tomu veľmi pozornosť.

A tiež, miestni sa správali do veľkej miery tak, ako sa správal Štefan. Predstavil ma a potom ma viac neriešil – a teda ma neriešili ani oni. Samozrejme, v osadách sa stáva, že vám niekto máva do kamery, ale aj tí chlapíci, ktorí tam nosia materiálnu pomoc, si to väčšinou natáčajú na mobil, aby bolo všetko transparentné a aby si udržali sledovateľov na sociálnych sieťach.

A či si to niekto natáča na mobil alebo je tam niekto iný s fotoaparátom, to je už jedno. Ľudia boli na natáčanie zvyknutí, v tomto sú mobily výhodou.

Rómom ste sa dokumentaristicky venovali už v roku 2013, keď ste nakrútili film Gadžo. Na pol roka ste sa kvôli nemu presťahovali do geta v Předliciach v Ústí nad Labem, čo vtedy bola obávaná lokalita. Aké prostredie ste tam našli?

Bolo to drsné prostredie. Takmer každý tam užíva „piko“ (metamfetamín, pozn. red.), deti sú zanedbané, je to taká prehliadka premárnených životných šancí a talentov. V mnohých ohľadoch to bol pre mňa šok. 

Ale keďže som býval v dome Jardy Gažiho, nebol som v najhoršej časti Předlíc. On a jeho manželka Margita si dávali pozor, aby v ich dome „piko“ nikto nevaril a pozorne si vyberali, kto bude s nimi bývať. Žili tam síce chudobné rodiny, no neboli závislé na drogách, a teda to neboli tie najhoršie prípady.

Začlenil som sa teda do tohto domu, ale aby som bol úprimný, do Předlíc ako takých sa mi za ten polrok úplne začleniť nepodarilo.

Čo ste sa za tie mesiace dozvedeli o Rómoch alebo o ľuďoch žijúcich vo vylúčených komunitách?

To je večná otázka, čo je Rómstvo a čo zasa správanie niekoho, kto žije sociálne vylúčene. Naučil som sa toho strašne veľa, ale aj o sebe. Pochádzam síce z dediny, no z rodiny, ktorá podnikala, takže u nás sa vždy volila Občianska demokratická strana a od rodičov som bol naučený rozmýšľať pravicovo.

Keď som sa v Předliciach rozprával s ľuďmi o ich pracovných podmienkach a o tom, ako sú v zamestnaní zdieraní – a nielen Rómovia –, stal som sa vlastne ľavičiarom. Zrazu ma to pritiahlo k úplne inej skupine ľudí a začal som čítať iné médiá. Osobne ma to teda zmenilo.

Šokovalo ma tiež, aké iné prostredie to bolo. Bol som neďaleko Prahy, no pomaly som si pripadal ako antropológ na ostrove v Tichomorí.

Rodina Jarda a Margity fungovala úplne inak. Mali otvorené dvere a ktokoľvek z domu k nim mohol kedykoľvek prísť. Stále sa tam debatovalo, spoločne plánovalo, žili komunitný život. Zároveň tam platilo klasické rozloženie rolí v rodine, ktoré by sme my videli ako gendrové stereotypy. V tejto komunite si emancipácia ešte nejakú dobu na svoje nepríde.

Popri tom som objavoval veľa drobných zaujímavých zvykov a tradícií, o ktorých som predtým nepočul. Postupne mi ale dochádzalo, že sú to prastaré veci, ktoré sme kedysi dodržiavali všetci, no v rómskej komunite sa zachovali dodnes.

Povedzte nejaký príklad.

Napríklad sa dôsledne dodržuje oddeľovanie priestorov a náradia, ktoré slúži na vylučovanie a umývanie ľudského tela, a toho, ktoré slúži na prípravu jedál. Zo svojej rodiny som bol zvyknutý, že vo vani sa umývame, ale ak potrebujem schladiť hrniec, dám ho pokojne do vane so studenou vodou. Kúpeľňa a kuchyňa sa u nás dajú kombinovať, lebo to je užitočné. U Rómov to ale neexistuje – je to tabu. Margita mi párkrát prísne zdôraznila, nech s tým neblbnem.

Alebo som sa tam naučil nové slová. U nás je „tchýne“ (svokra) trochu škaredé slovo. Samo o sebe znie neľúbozvučne a každý si pod ním predstaví blbé vtipy alebo stereotypy. Rómovia hovoria „tchýni“ pani mama a „tchánovi“ (svokrovi) pán otec. Predtým som to takto nepočul.

Fascinovalo ma tiež, ako dokázali behom jednej vety preskakovať medzi češtinou, rómčinou a východniarčinou. Do Předlíc neustále prichádzajú ľudia z východného Slovenska. Rómovia naň cítia väzby. Považujú ho za niečo, k čomu sa upínajú a čo im príde blízke. Je teda automatické, že každý z nich ovláda východoslovenský dialekt.  Ja som z ich „hutorčiny“ najprv nerozumel ani slovo, no postupne som sa ju naučil.

Spomínali ste, že sa vám mimo domu pána Gažiho úplne nepodarilo preniknúť do samotných Předlíc. Prečo?

Ja som bol v Předliciach stále gadžo, ktorý ich tam prišiel očumovať a natáčať. A to asi nie je rola, ktorá by umožňovala splynutie s miestnymi. Možno som to nerobil dosť dobre alebo som tam bol krátko. V Jardovom a Margitinom dome to ale bolo iné.

Pre nich som bol v podstate chlapec bez bývania, ktorý potreboval ubytovanie a chcel sa dať dokopy po rozchode. To je podľa mňa veľký rozdiel. Rómovia sú zvyknutí na to, že gadžovia im radia, čo majú robiť. Vystupujú k nim v roli učiteľov, sudcov, policajtov, výskumníkov, sociálnych pracovníkov, filmárov či fotografov. Vždy k nim pristupujú ako k objektu.

No v momente, keď som potreboval pomoc ja, to bolo naopak. A to mi otvorilo dvere do ich rodiny a baraku.

Ako vaše dokumenty o vylúčených komunitách rezonovali v Česku?

Mám pocit, že rezonovali dosť. 50-minútový film Gadžo mal obrovskú sledovanosť. Neviem presné číslo, ale videli ho státisíce ľudí, možno až pol milióna. Dodnes z toho ťažím. Keď niekam idem, ľudia si ma často nevedia zaradiť, ale akonáhle sa prihlásim k filmu Gadžo, akoby sa mi otvárali dvere – a to nielen v rómskych komunitách, ale aj medzi filmármi.

S týmto filmom sme veľa jazdili aj na školy a počul som, že sa v triedach púšťal aj bez toho, aby sme to my sami organizovali. Dostalo sa mi tiež pomerne veľa spätných väzieb, že tento film ľudí zaujal a otvoril im cestu k premýšľaniu o Rómoch ako o jednotlivcoch a nie ako o skupine.

Mení sa z vášho pohľadu prístup českej spoločnosti k Rómom?

Nie. Ukázalo sa to teraz počas utečeneckej vlny. Ukrajincov sme prijali, rómske matky sme šmahom označili za podvodníčky. Nechali sme ich spať na zemi v podchodoch na staniciach a potom sme ich poslali späť.

V roku 2015 ste sa počas migračnej krízy kvôli filmu Uprchlíci vydávali za utečenca.  Skrytou kamerou ste natáčali cestu ľudí do Európy na gumovom člne alebo cez tzv. balkánsku trasu. Rómovia, utečenci – čo vás ťahá k zraniteľným skupinám?

Určite je to túžba po dobrodružstve a inakosti. A iste v tom hrá rolu aj nuda medzi ľuďmi, ktorí sú viac-menej zaistení. Viem, že aj u nás má každý nejaké problémy, ale mám pocit, že chcem byť tam, kde to v spoločnosti buble a niečo sa deje.

Pri Rómoch si zasa myslím, že majú niečo, čo mne chýba – južanský oheň a priamosť. Neobkecávajú veci, ale povedia na rovinu, o čo im ide. A majú aj istý druh srdečnosti a vtipu. Veľa sa od nich učím. Je to, akoby som tým naprával moje gadžovstvo.

Pri utečencoch to bolo tak, že mám odmalička rád biblické príbehy, antiku, Homéra a vlastne všetko, čo sa odohrávalo na Blízkom východe a vo východnom Stredomorí. V roku 2015 som bol svedkom toho, že sa tam opäť deje niečo zaujímavé – mal som pri tom chýbať? To by mi prišlo ľúto.

Navyše som bol veľmi naštvaný na českú spoločnosť a hrozne som sa za ňu hanbil. Hovoril som si, že jediný spôsob, ako sa k tomu môžem postaviť, je ísť priamo na miesto a stáť sa očami a ušami druhých. Sprostredkovať im, čo sa skutočne deje, aby neprepadali hystérii a nepapagájovali dookola nezmysly. 

Čo je okrem zraniteľných skupín ďalšou témou, ktorá vás páli a chystáte sa ju dokumentaristicky spracovať?

Priebežne pre Českú televíziu natáčam materiál o environmentálnych problémoch. Mám veľmi rád krajinu a les, moji predkovia boli lesníci, takže sa veľa venujem tomu, ako sa má správne hospodáriť a ako chrániť lesné spoločenstvá, ktoré majú prvky pralesov.

Mojou veľkou témou je tiež voda. Zaujíma ma, ako krajinu pretvárať tak, aby zadržiavala vodu, nedochádzalo k erózii pôdy a aby bola priestorom pre biodiverzitu.

No a ešte ma veľmi zaujíma história a archeológia. Dosť sa preto venujem experimentálnej archeológii, kontextom nových nálezov a popularizácii histórie. Zatiaľ v Česku, ale tento rok sa chystáme pádlovať na drevenom člne z Turecka do Grécka. Bude to experiment, ktorý dokazuje, ako sa pred asi 8-tisíc rokmi dostalo poľnohospodárstvo z Ázie do Európy.

Tomáš Kratochvíl (39) Český režisér a dokumentarista. Študoval na Fakulte humanitných štúdií Karlovej univerzity v Prahe a rok na katedre strihu na FAMU. Vo svojich dokumentoch sa venuje zraniteľným skupinám – vylúčeným komunitám, Rómom či utečenom. Pre svoj prvý film Gadžo (2013) žil pol roka v gete v Ústí nad Labem. Odvysielala ho Česká televízia v rámci cyklu Český žurnál. S dokumentom Pongo Calling vyhral hlavnú cenu na Medzinárodnom festivale rómskych filmov v Berlíne.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].