V druhej polovici septembra bol po 88 rokoch otvorený list prvého československého prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka. Očakávali sme v ňom politické posolstvo, dúfali sme v slová, ktoré by nás vrátili do sveta noblesy a demokracie. Nestalo sa tak. List nám skôr pripomenul, že hoci na prvú Československú republiku hľadíme s nostalgiou, mali by sme mať na toto obdobie triezvy pohľad a vidieť aj to, čo s demokraciou a rovnosťou pre všetkých nemalo nič spoločné.

Ťažko povedať, ako Masaryk vnímal zákon č. 117/1927 o potulných Cigánoch, ktorý nariaďoval takzvané cigánske legitimácie každej osobe staršej ako 14 rokov. Každá kočujúca skupina musela mať „kočovnícky list“, v ktorom mohla byť vymedzená trasa presunu. Deti mohli byť rodičom odobrané a umiestnené vo výchovných ústavoch a v Prahe vzniklo Ústredie pre evidenciu potulných Cigánov. Nevedno tiež, či sa k prezidentovi v rokoch 1928 a 1929 dostali informácie o pogrome na Rómov v Pobedime a aký mohol mať postoj k tejto udalosti.

Šesť mŕtvych a 33 obžalovaných

V októbri 1928 sa počas odpustových slávností v dedine Pobedim stala obrovská tragédia. Dedinčania sa pod rúškom tmy v organizovanom šíku z nenávisti vybrali urobiť „poriadky“ do rómskej osady.

Nočný útok Pobedimčanov si vyžiadal šesť ľudských obetí – Aranku Toráčovú (6 rokov), Máriu Biháriovú, Veronu Biháriovú, Apolóniu Toračovú, Pavlínu Herákovú a Ondreja Dychu.

Po spáchaní skutku sa rozbehlo vyšetrovanie. Četníci vypočuli viac ako sto osôb vrátane poškodených a zranených. Spis uložený v štátnom archíve má viac ako tisíc strán. Výpovede si vzájomne protirečili, počas vyšetrovania sa menili a postupne sa ukazovalo, že hlavní aktéri útoku boli dohovorení.

Vyšetrovanie však bolo pomerne rýchlo ukončené a prípad sa dostal na súd. Už vo februári 1929 prebiehali na Krajskom súde v Trenčíne dve súdne konania. Obžaloba sa opierala o výpovede poškodených a lekárske správy. Bezprostredne po čine bolo do väzby vzatých 21 mužov, neskôr bolo obžalovaných 33 Pobedimčanov.

O súdne konania sa zaujímala aj tlač, ktorá do veľkej miery opakovala protirómske naratívy. Spor sa snažila vykresliť ako stret sporiadaných a bohabojných dedinčanov a neprispôsobivých, krádežami sa živiacich Rómov. To bolo v rozpore okrem iného s faktom, že v pobedimskej rómskej osade bolo až osem kováčskych dielní – tamojší Rómovia sa teda museli živiť týmto remeslom.

V dobovej tlači sa napríklad písalo: „Cigánsky element taký, aký je dnes, je skutočne vredom na tele nášho sociálneho života, ktorý treba riešiť radikálnym spôsobom. Faktom je, že v pobedimskom prípade provokatívni boli Cigáni, čo vinu pobedimských gazdov zmierňuje.“ (Noviny Slovák, 21. januára 1929)

Dokument o tragédii na festivale Jeden svet

Obžalovaných obhajoval Ján Galla, obhajca Vojtecha Tuka a člen Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Odsúdených bolo 10 útočníkov, nie však za konkrétne vraždy, ale za útok všeobecne. Tresty sa pohybovali od troch mesiacov do dvoch rokov. Najvyššie tresty dostali stolár Alojz Brandstätter a roľníci Gejza Miklovič s Cyrilom Melicherom – po dva roky väzenia. Miestny poslanec Jozef Miklovič si mal odsedieť dva a štvrť roka. Za dobré správanie ich však pustili skôr.

Ešte v priebehu procesov sa ľuďom okolo obhajoby podarilo vyzbierať 22-tisíc korún, ktoré dostali poškodení – pravdepodobne, aby tak obhajoba ovplyvnila ich výpovede. Udalosť je pomerne dobre spracovaná v odbornej literatúre, vo svojom výskume sa jej venoval český historik Pavel Baloun.

Príbeh zostáva aj po takmer 100 rokoch tabu. Trochu svetla do pripomínania histórie vnáša dokumentárny film Vladimíry Hradeckej Biele miesta (2024). Diváci v Bratislave si ho budú môžu pozrieť počas filmového festivalu Jeden svet.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].